Archív roku 2018

Posledný výjazd 2018

Ho! Ho! Ho! Čaute kamoši! Ani sme sa nenazdali a už je aj po Vianociach. Verím, že ste si ich užili naplno v kruhu svojich najbližších a, že ste sa poriadne prejedli koláčov (tak ako ja :D). My sme tieto najkrajšie sviatky v roku oslávili spolu ešte chvíľku pred Vianocami v Makove. A presne tam sa teraz na chvíľu presunieme, aby ste to spolu s nami mohli opäť prežiť aj vy. Vianočná chata je pre nás už každoročná klasika. Myslím, že za všetkých môžem povedať, že sa na ňu celý rok tešíme úplne najviac. Čarovná vianočná atmosféra prosto má niečo do seba, čo vám poviem :D. Tento rok sme chatu našli pomerne neskoro a preto jediný voľný termín bol tesne pred Vianocami a to 21. – 23. decembra. Niektorých našich členov to odradilo (alebo skôr maminky? …kto vie :D) ale my staré páky a mladí bažanti sme to zachránili a tak sme sa v piatok pred klubovňou stretli a vyrazili smer Makov. Prvý večer padla „bojová úloha“ vymyslieť program na našich deviatakov. No a teda poviem vám, som na nich poriadne pyšná. Zvládli to bravúrne! Rozdelili si nás do troch skupín a každú skupinku čakala iná úloha. Tieto úlohy sme si potom vystriedali, a tak sme všetci čuchali v teste našich nosov, kuchtili v kuchyni alebo aj skrášľovali svojich vedúcich …ehm „skrášľovali“ (veď uvidíte na fotkách :D). Nechcem sa chváliť ale aj keď si na mne poriadne zgustli pri výbere členov do môjho tímu hádajte kto vyhraaal? 😀 Piatkový večer sme zakončili gitarkou, teda vlastne gitarkami, pretože rady našich hudobníkov sa rozrastajú z čoho sa samozrejme veľmi tešíme. V sobotu ráno sme sa zobudili na kvapky, ktoré klopkali na okná a zrejme aj preto boli raňajky tichšie ako sme zvyknutí (alebo nielen preto?). Počasie sa ale umúdrilo a nakoniec sa rozhodlo hrať spolu s nami. Preto sme asi okolo pol desiatej už aj v spoločnosti Milana a Kiky vyrazili autami k štartu našej cesty na Bumbálku. Šliapali sme v snehu, ale ten sa nám doslova topil pod nohami. Holt smúla schytali sme práve fajnovú čľapkanicu (neskôr aj v topánkach :D). No a takto stále v pozore (nikdy nevieš aká snehová guľa alebo kus ľadu ťa trafí :D) sme dorazili k horskej chate Kmínek, ktorá bola našim cieľom. Tu sme sa zakempili asi na hodinku, posilnili sa výbornou cesnačkou či syrom a dokonca sme od milého pána chatára všetci dostali aj pamätný odznačík. Bolo nám tu veľmi príjemne a opäť raz sme si potvrdili, že dobrých ľudí, ktorí milujú prírodu a svoju prácu robia naozaj s láskou je stále dosť. Ani sa nám von do tej vody nechcelo ale museli sme sa vydať späť na našu základňu, pretože tam už na nás čakal ten hlavný program celej vianočnej chaty – darčekyyy! Šoféri sa vracali späť k autám a my ostatní sme zvolili trasu peši až na chatu cez celý Makov (poviem vám, dlhá to je dedina docela :D). Radiátory hriali naplno, topánky sa sušili a my vlastne spolu s nimi, krátky oddych totiž potreboval asi každý. Puding sa stáva akosi tiež klasikou a tak nechýbal ani teraz a po oddychu myslím každému taký olovrant dobre padol. Potom prišla na rad moja kreatívna chvíľka a veru som v nej nakoniec ostala aj sama :D. S babami sme si vyrábali rámiky na fotky, ktoré mohli byť aj krásnym vianočným darčekom …no aspoň ja som sa pri ich výrobe zabavila :D. Večer sa ale už naozaj blížil a to pre nás znamenalo rýchlo natlačiť grankové kolienka a hor sa zmeniť sa na Grincha a Santu! To bol totiž nápad na program, ktorý skrsol v hlavách našich chalanov pri prípravách na chatu a hneď sa uchytil. To by predsa neboli oni keby nevyužili príležitosť pobiť sa pred všetkými :D. Grinch (ejkejej Ondrej v termoprádle :D) ukradol všetky darčeky spopod stromčeka a našou úlohou bolo ísť po jeho stopách a presvedčiť ho, že Vianoce sú predsa krásny sviatok. Až na pár sĺz a chvíľ strachu dopadla hra na výbornú a všetkým spoločne sa nakoniec podarilo presvedčiť Grincha, aby nám naše darčeky vrátil. A tak sme si ich konečne mohli rozdať. Ešte predtým sme však našu hru ukončili prekvapením pre nášho Gaťa. Ten veru asi nič nečakal ale my sme na jeho narodeniny nezabudli a dodatočne mu vonku zaspievali „Happy Birthday“ aj s tortou a ohňostrojom. Stále viac populárnejšia vianočná hra „Secret Santa“, ktorú my hrávame už od …hmm lovím v pamäti a myslím, že od vianočnej chaty v Modre v roku 2013 nás stále baví. Vlastne asi každým rokom viac. Keď si spomeniem ako som kedysi dostala balíček slamy a teraz prekrásnu plyšovú sovu <3. Niekto si svojho tajného Ježiška našiel hneď, niekomu chvíľu trvalo kým zistí, kto si ho vylosoval a niekto ho ani nehľadal …veď predsa je tajný tak ním aj ostane. Všetci sme ale myslím boli nadšení z prvých tohtoročných darčekov, ktoré sme si rozbalili. No a my starší dúfame, že sa náš program všetkým páčil a, že sa ostatní pri ňom zabavili aspoň tak ako my :D. No čo vám poviem, roky vymýšľania strašidelných nočných hier a nikto sa už ani poriadne nebál a zrazu keď tie deti strašiť ani neplánujete toľko kriku :D. My sme si to veru užili, tak tento večer ako aj celú chatu. Bola magická presne taká ako poriadna vianočná má byť. Už teraz sa teším na budúci rok, čo prinesie tá ďalšia. Dúfajme, že aspoň viac snehu. Ale ešte predtým než sa na poslednú chatu v roku opäť vyberieme kamoši nás čaká ďalší, dúfajme, že ešte lepší rok plný dobrodružstiev! Tak sa teda lúčime Makov. Boli sme tu, videli sme, užili sme si a odchádzame. Možno sa ešte niekedy vidíme …pri ďalšom objavovaní nášho nádherného Slovenska.
Vladka

Zobraziť galériu

Fénixácky dobrovoľník roka 2018

Čaute kamoši! Na poličke v našej klubovni si už od soboty hovie nový prírastok a to cena Fénixácky Dobrovoľník Roka, ktorú sme si v sobotu prevzali na slávnostnom udeľovaní cien FEDOR v hoteli Marlene v Oščadnici. No a ja, keďže ma v škole pochytila kreatívna nálada som sa rozhodla, že vám napíšem niečo málo o tejto našej výprave. Toto prekvapko, teda našu nomináciu na cenu nám Peťo oznámil už niekedy v septembri na schôdzke. Samozrejme sme sa veľmi potešili a začali zvádzať boje o to, kto si tento víkend v Oščadnici pôjde užiť😀. Ale nie robím si srandu, Peťo poveril predsa tých najlepších, ktorých má😝. No a tak sme v sobotu na obed vyštartovali na zasnežené cesty ja, Ondrej a v hlavnej úlohe Brlingo! Aj napriek poľadovici a hmle sme ale šťastne dorazili do krásneho hotela Marlene v kysuckej dedinke Oščadnica. Ubytovali sme sa, poobzerali parádnu hotelovú izbu (spacák a karimatka mohla ostať v aute😂) a pomaly sa začali dávať do gala. Turistické topánky sme na dnešný večer vymenili za lodičky, bundu za sako a keď sme sa potom stretli pri zrkadle, takmer sme sa nespoznali. Slávnostné udeľovanie o piatej zahájil moderátor večera Paťo Herman, prihovorila sa nám predsedníčka Evka Pínterová a zrazu ani sme sa nenazdali sme už stáli pred všetkými a pozerali našu “dokrutku” (s tými najkrajšími fotkami, ktoré máme🙄). Naša kategória niesla názov “Správna cesta” a udeľuje sa ak mám citovať – “Kolektívu, ktorý je na správnej ceste, znamená to, že pravidelne a systematicky pracuje a má dobré nápady, ktoré si všimli aj ostatní”. Takže dámy a páni ja, Ondrej, Verča, druhá Verča, Nika, Filip, Gaťo a Samo sme vraj Zlatá generácia turanského Fénixu. Domov sme doviezli krásnu krištáľovú cenu, pamätný diplom a veľkú krabicu plnú cien (a lízatiek😝). Zvyšok večera sme strávili v skvelej spoločnosti dobrovoľníkov z celého Slovenska. Rozprávali sa, smiali, spievali, výborne sa najedli aj nap…hmm iba najedli😂. Prosto jeden krásny večer! No veď posúďte sami, zopár fotiek vám možno ukážeme😏. Vo fotkách je aj jedna, moja obzvlášť obľúbená z nedeľných raňajok. Ondrej je naozaj skromný chlapec, ak to tu čítajú nejaké potencionálne priateľky určite porozmýšľajte😂. Ďakujeme všetkým, že sme mohli byť súčasťou…ideme makať ďalej a možno sa uvidíme aj o rok!
Vladka

 

Zobraziť galériu

Jesenná prechádzka

Zobraziť galériu

Hodina deťom

9.november bol dňom kedy v uliciach slovenských miest ste mali možnosť stretnúť “žltých” dobrovoľníkov Hodiny deťom. Tento rok sme sa do tejto zbierky na pomoc deťom s neľahkými osudmi rozhodli zapojiť aj my😊 No a našim dvom tímom sa minulý piatok podarilo vyzbierať krásnych 373€ aj 21 centov !!!
Ďakujeme všetkým, ktorí čo i len malou sumou prispeli na dobrú vec💛

Vladka

Zobraziť galériu

Súľovské skaly

Naplánovali sme si výnimočnú akciu, ktorá ešte nemala obdoby. Vybrali sme sa na 1-dňový výlet do Súľovských skál. Práve je babie leto, takže počasie malo byť priaznivé. Išli sme 5 autami a po chvíli cesty sme boli na mieste. Teda, určite to nebola chvíľka, ale keďže som tak polovične spal, ubiehalo mi to celkom rýchlo. Na začiatku sme sa rozdelili na 2 skupiny. Jedna išla na Súľovských hrad (to malo byť, že vraj náročnejšie), v tej som bol ja a druhá si hrad obišla zospodu. Zbytok trasy sme mali spoločný.  Z počiatku bola hustá hmla, ale stačilo si nadísť pár výškových metrov a hneď sa ukázala modrá obloha a kam až oko dohliadlo, ani jediný obláčik. Stúpanie na hrad bolo dosť prudké a cesta tam viedla miestami po strmých skalách. Keďže som šikovný, tak sa mi podarilo aj pár krát spadnúť a trochu sa udrieť, ale už som prežil som aj horšie veci. Potom naša skupinka zišla z cesty a trochu zablúdila, čo má samozrejme na svedomí Filip, ale nikto mu to nemôže vyčítať, keďže nakoniec sme sa na ten vychýrený hrad dostali. Aby sme sa dostali na najvyššie miesto hradu, museli sme sa prepchať takým pomerne malým skalným otvorom. Veľmi som sa bavil, keď sa tade ostatní snažili pretlačiť. Po chvíli ale prišiel rad na mňa a dosmial som sa. Všetci sme si navrchu dali krátku pauzu. Napili sa, najedli a valili oči na nádherné okolie. Bol čas ale ísť ďalej, aby nás druhá skupinka moc neodbehla. Išli sme nádherným jesenným lesom a popritom sa s ostatnými chalanmi bavili o všelijakých veciach. V určitom bode sme sa stretli s druhou skupinkou a dali si prvú väčšiu spoločnú pauzu. Gaca sa so mnou nechcel rozdeliť o také fest dobré mäso od svojej mamy. Teda, dal mi jeden kúsok, ale potom som si pýtal viac a on si ho len tak zbalil a odišiel. Akoby tu niekto zabudol na to, čo pred dvoma rokmi na sľube sľuboval. Sedel som na okraji skál, podo mnou sa strácala zem do niekoľko desiatok metrov hlbokej priepasti a ja som si vychutnával mamin jablkový koláč. Bol veľmi chutný. Zaujali ma taktiež ľudia na skalách oproti nám. Mali cez priepasť natiahnuté lano a chodili po ňom. Bolo to dosť zaujímavé, ale bolo na čase pokračovať. Teraz už ako jedna veľká skupinka sme išli po lesnej cestičke a na rázcestí nás privítali stánky s občerstvením. Neboli ale pre nás. V ten deň sa konali v Súľovských skalách bežecké preteky. Netrvalo to dlho a už sa začali objavovať prví bežci. Všetci ich vášnivo povzbudzovali, zatiaľ čo ja som sedel na kraji a vychutnával si krásny jesenný deň. Vyšli sme z lesa smerom na lúky a vybrali sa ku nášmu poslednému dôležitému bodu dnešného výletu. To bola tzv. Zraková pyramída. Jednalo sa o obrovský drevený “preklopený” ihlan bezo dna, ktorý slúžil prevažne na trápne instagramové fotky. My sme ale ostatným ukázali, že sa dajú vytvoriť aj kvalitné a zaujímavé snímky. Po chvíli relaxu a niekoľko stovkách fotiek sme začali schádzať dole do dediny. Cesta po lúkach nebola zrovna voňavá, ale  o to väčšia bola sranda sa tomu všetkému vyhnúť. V dedine zrovna končili preteky a dobiehali poslední bežci. Pár z nich vypadalo, že to sú ich posledné chvíle na tomto svete. Po kofole sme zaplatili, prešli pár stoviek metrov ku autám a vybrali sa na cestu domov. Tento výlet by som zhodnotil ako vážne skvelý. Počasie bolo nádherné, tak isto ako samotné miesto, a užil som si veľa zábavy. Odporúčam každému sa tam ísť pozrieť. Sám tam mám v pláne ešte určite niekoľko krát ísť.

Krko

 

Zobraziť galériu

Boli sme VON!

Zobraziť galériu

Jeseň v bunkri

Na jar sme osadili nové dvere, ale celé leto sme si nenašli čas to dokončiť, až teraz. Zohnali sme štrk, piesok, tehly a cement a vyrazili. Chlapci si makli, kým to vyniesli hore, ale o to viac im potom chutili opekané klobásky. Pridali sa aj maminy, ktoré nám pomohli s upratovaním, ale viac sa “realizovali” pri hubarčení. A naozaj rastúúúú.

 

Zobraziť galériu

Future?We need the key!

Je názov mládežníckej výmeny programu Erasmus+, ktorú organizovalo ústredie Fénixu druhý augustový týždeň v krásnej prírode našich Tatier. V rekreačnom zariadení Detský raj v Tatranskej Lesnej sme privítali skupiny mladých ľudí z Česka, Maďarska, Rumunska, Litvy a domáceho Slovenska. A práve členmi slovenskej skupiny boli okrem dvoch dievčat z Dubnice nad Váhom aj traja turanci. Vladka, Verča, Samo, Lucka, Baška a líderka Kika to bola naša šestica.
Do Tatier sme cestovali vlakom a tak sme mali dosť času poriadne sa spoznať ale najmä popracovať na našej prezentácii k téme, ktorú sme si vybrali. Našou témou boli “Digital skills” a myslím, že za všetkých môžem povedať, že sme si ju fakt užili a naučili sa mnoho nových vecí, ktoré sa nám v dnešnom digitálnom svete rozhodne zídu. Prvý večer sa niesol v zoznamovacom duchu. Naši vedúci – Noro, Katka a Maťo nám povedali čo nás počas týždňa čaká a zahrali sme si veľa rôznych hier v medzinárodných grupách. Prvý oficiálny deň výmeny sme začali návštevou Tatranskej Lomnice, kde sme mali za úlohu zlepšovať naše communication skills a pýtať sa ľudí na ich názory k téme “Motivácia k učeniu sa nových vecí”. Ako domáci tím sme samozrejme boli v jazykovej výhode a tak sme si potom mohli dopriať aj palacinku a kafíčko
😀. V nedeľu nás ešte čakalo zopár prezentácii a potom už jedna z najlepších častí výmeny – národné večery. Odštartovali to Litovci a veru hneď vo veľkom štýle. Učili sme sa litovčinu, tancovali národné tance či ochutnávali miestne mlsky. A takto to pokračovalo každý večer. Vždy sa nám predstavila jedna krajina. Náš slovenský deň nás čakal v utorok. Práve preto sme prvé noci prebdeli nad prezentáciami a vymýšľaním hier. Avšak v utorok keď sme úspešne odprezentovali Digital skills, na ktorých veľký kus roboty odviedol náš jediný mužský kus v hre – Samko😀 (za čo mu právom patril veľký potlesk) sme si všetci vydýchli a naplno si začali užívať zvyšok výmeny. Veľký úspech zožala aj naša hra na túto tému. V medzinárodných tímoch naši kamoši čítali QR kódy, postovali fotky na Instagram, vytvárali vlastné vtipné video pomocou appky MadLipz a vlastne naplno zdokonaľovali svoje skilly. Poobede sme sa vybrali vláčikom do Starého Smokovca, kde sme navštívili Tricklandiu. Viacerí boli prekvapení, že niečo také na Slovensku vôbec existuje a veľmi sa im tam páčilo. Za mňa toto miesto rozhodne stojí za návštevu, minimálne každého správneho Instagramera😀. No a čo nás čakalo večer? Predsa náš deň D – Slovenský večer! Baška s Luckou bravúrne odprezentovali našu rodnú zem a my s Verčou sme sa postarali o tradičné slovenské občerstvenie. Chleba s bryndzou, Horalky, Chrumky či Kofola, po všetkom sa len tak zaprášilo. V stredu v programe pokračovali Rumuni, vo štvrtok doobeda si pre nás prezentáciu pripravili Litovci a poobede ako poslední nastúpili naši bratři z Čech😀. Celý týždeň nám ubehol ako voda a zrazu tu bol posledný deň – piatok. Ten už bol v réžii našich veľhôr. Naplánovali sme si menšiu turistiku na Popradsé pleso a odtiaľ na Štrbské pleso aby sme všetkým ukázali krásu nášho Slovenska. A veruže aj počasie s nami po celý čas hralo. Až na záver, keď už sme boli na Štrbskom sa rozpršalo. Akoby aj tie hory cítili, že náš skvelý týždeň sa pomaly blíži svojmu koncu. V piatok nás čakala ešte spoločná záverečná večera v krásnej reštaurácii v Novom Smokovci. Tam konečne všetci ochutnali tie slávne bryndzové halušky ale aj pirohy, strapačky či grilované mäso. Piatok bol naozaj nabitý zážitkami, ako Verča povedala od rána do rána😀. Bol to náš posledný spoločný večer a ako tak teraz sedím v kupé vo vlaku, píšem tento článok a pozerám okolo seba na spiace tváre mojich spolupáchateľov, myslím, že sme si ho aj naozaj naplno užili😀. Na tento týždeň pravdepodobne nikdy nezabudnem. Dal nám toľko skvelých zážitkov a nových kamarátov. A presne to je podľa mňa ten kľúč, ktorý potrebujeme do budúcna takže za mňa a rozhodne aj za všetkých ostatných Thank you for all “Future? We need the key!”
PS pre tých, ktorí vedia a verím, že čítajú tento článok
😀 “V Amerike u vody stojí socha slobody! A z tej sochy slobody skáče Samuel do vody!”
Vladka

Zobraziť galériu

Leto 2018: Veľký tresk v Liptovskom Jáne

1.deň  SOBOTA (21.júl 2018)

Rok ubehol rýchlo ako slaná chorvátska voda a je to tu opäť. Opäť vás všetkých vítam pri čítaní našej táborovej brožúry a verím, že aj tento rok to vďaka nej prežijete ešte raz spolu s nami! Je za nami ďalší tábor. Po minuloročnom úlete v Meduline sme tentokrát ostali verní Slovensku, konkrétne čarovnej prírode Nízkych Tatier. Naším týždňovým domovom sa stala chata Aňa v Liptovskom Jáne. Stretli sme sa tradične v sobotu, o desiatej pred klubovňou, kde sme všetky veci naložili do Miloškovho kamióna a po puse od rodičov sme sa mohli vydať na cestu. Cesta aj napriek prvému táborovému úrazu v Dubnici (poučenie znie s kávou v plastovom poháriku do auta nelez!) a kolóne v Ružomberku ubiehala rýchlo. Už okolo obeda sme boli na mieste činu. Viacerí už chatu poznali, keďže tu boli na jeseň avšak pre nás ostatných bola jedno veľké prekvapenie. Nebola to zrovna novostavba a pravdepodobne už toho zažila dosť ale zároveň bola aj plná zaujímavých predmetov, hudobných nástrojov a odkazov od pána domáceho. Od vskutku svojského pána domáceho ale povedzme si na rovinu, takého “týpka” len tak nestretneš! :D. Keď si každý našiel svoju posteľ, vybalil kufor a dojedol posledné zvyšky rezňov od maminky mohli sme začať s prípravou všetkého čo k táboru patrí. Dievčatá pomáhali Vladke s nástenkou, chlapci chystali drevo na večer a vedúci v kuchyni už zrejme premýšľali čím všetkým nás prekvapia počas týždňa. Tento rok náš tábor niesol názov „Veľký tresk“. Túto tému sme začali už na jarnej chate a tak sme v nej plynulo pokračovali na tábor. Rozdelili sme sa do troch národov, ktorým velili Krko, Filip a Banán. Krko viedol obávaných Mongolov, Filip odvážnych Vikingov no a Banán ten velil nebojácnym Rimanom. To ako sa im darilo či nedarilo kolonizovať svet sa ešte spolu presvedčíme. Ako slnko zapadalo pomaly prichádzal aj čas na slávnostný táborák. Konečne ten pravý, nefalšovaný v krásnej prírode a medzi korunami stromov! Česť zapaľovať ho tentokrát dostali Maruška, Žoldy, Tomík, Lenka a hlavný oheň zapaľoval Filip, ktorý po dlhých rokoch medzi nami prvýkrát zažil aj tábor. Ten večer sme si všetci naplno užívali až do noci. Spievali sme, spomínali na Chorvátsko  ale hlavne sme všetci plní očakávaní čakali čo si pre nás pripraví ten tohoročný „Veľký tresk“.  

 

 2.deň NEDEĽA (22.júl 2018) 

Tak a je tu prvé ráno v Liptovskom Jáne a s ním aj začiatok druhého táborového dňa. Ráno nás čakal budíček po ňom spoločné raňajky a potom program. O ten sa už postarala príroda. Klasicky sme vyrazili na pešiu turistiku. V plánoch sme toho mali mnoho no počasie nám ich trochu pokazilo. Pôvodný cieľ bolo Ohnište, mnohými prezývané aj „Jánošikovo okno do neba“. Tento krásny skalný útvar (ako stvorený na fotku na instagram :D) sa nám ale dosiahnuť nepodarilo. Hneď ako sme vyrazili to vypadalo, že spŕchne a slniečko sa stále schovávalo za mraky. A tak aj bolo, keď sme si všetci vyšliapali ten najväčší stupák v lese začalo poprchať. Chvíľu sme ešte pokračovali v ceste až dokiaľ aj sám náčelník nezaradil spiatočku. Viacerí sme boli z tejto turistiky tak trochu sklamaní a preto sme sa ešte vybrali hľadať partizánske bunkre, ktoré sa niekde v tých lesoch mali nachádzať. Jeden sa nám dokonca aj podarilo nájsť, síce to hodnú chvíľu trvalo pretože cesta k nemu bola celá zarastená ale zvládli sme to. Poriadne sme ho obzreli, nadesiatovali sa vnútri a usúdili, že náš vo Vetešovom járku je aj tak krajší :D. Cesta dolu bola riadne šmykľavá, viacerí sme aj popadali na zadok ale všetci sme to nakoniec úspešne zvládli. Chlapci sa ešte pri Stanišovskej jaskyni rozhodli vyskúšať si jazdu dolu na kolobežkách a tak pomaly obiehali nás čo sme ostali pri pešibuse. Jeden zo skvelých nápadov našich chalanov počas tábora bolo okúsiť studený horský potok. No a keďže sme ho mali hneď pred chatou boli tam pri každej možnej príležitosti a aj po dnešnej turistike. Väčšina si odniesla len soplík alebo kašeľ ale Žoldy, tak ten na to len tak skoro nezabudne. Keď tak sa ho spýtajte, určite vám rád porozpráva príbeh o tom ako sa jeho okuliare druhýkrát narodili :D. Keďže sme sa z turistiky vrátili o niečo skôr ako sme predpokladali náhradný program na poobedie bol jasný. Výroba tímového totemu. No a zatiaľ čo decká vyrábali, lepili a strihali my velkáči sme pripravovali večerný program. Isto ste už v telke videli reláciu Milujem Slovensko. My sme sa trochu inšpirovali a večer sme si zahrali náš „Milujem svet“. Spolu sme počas poobedia dali dokopy rôzne úlohy, Duško sa postaral o super grafiku, Filip to celé bravúrne odmoderoval a ja musím povedať, že lepší program sme už naozaj dávno nemali, zabávali sa úplne všetci! …až do neskorého večera.

  

3.deň PONDELOK (23.júl 2018)

Pondelok nemusí byť až taký zlý deň, minimálne nie vtedy keď sa ráno zobudíte na tábore. A keď k tomu zažijete rozcvičku od troch bláznov v cyklistických dresoch tak je to vlastne štart skvelého dňa. A veruže to bol skvelý deň, čakala na nás prvá cykloturistika. Vyrazili sme oslabení o naše dve herečky, ktoré sa rozhodli protestovať a na tábor ísť bez bicyklov (chápete a niekto to tu roky poctivo trpí?!). Celou cestou nám krásne svietilo slniečko a tak sa šliapalo fakt dobre. Našou prvou zastávkou bol Liptovský Hrádok. Tam sme si vychutnali krásny výhľad z vyhliadky, posilnili sa, načerpali nové sily a pokračovali ďalej. Cieľom  cesty bol skanzen Liptovskej dediny v Pribyline. No a ani sme sa nenazdali a boli sme tu. Zopár kusov ostalo vonku, strážili bicykle a pripravovali prekvapko pre Ondreja, veď kto by nechcel mať kvetinovú záhradu v kolese, však? :D. My ostatní sme sa šli pozrieť aj dnu, vypočuli sme si pána sprievodcu ale očkom sme všetci sledovali mraky na oblohe, ktoré pomaly ale isto pribúdali. Akurát keď sme schovali bicykle pod stromy aj seba pod strechu začalo pršať. Nakoniec to bol iba jemný letný dážď a my sme ho prečkali v bufete pri grilovanom oštiepku a kofole. A keď nám oschli sedanky a prilby vyrazili sme na cestu späť. Šliapalo sa fakt dobre, slnko nám svietilo a ani kopce neboli až také zákerné. Asi preto nám cesta ubiehala tak príjemne rýchlo. Cez dedinku Vavrišovo (v ktorej samozrejme nesmela chýbať fotka :D) sme už okolo tretej dorazili spať na našu chatu. Po cyklistike nám všetkým dobre padol krátky oddych, ktorý sme si nakoniec užívali až do večere. Tú ale preskočme a poďme konečne k večernému táboráku pretože práve tam sme odštartovali našu celotáborovú hru. Vtedy sme ešte poriadne ani netušili čo na nás čaká a, že naša “Rada starších” má pre nás na každý večer prípravné tri úlohy, ktoré riadne potrápia naše mozgové závity. Boli to naozaj ťažké úlohy, veď náš večer sa aj pekne predĺžil. Nejako nám to ale neprekážalo keďže zajtra nás čakal voľný deň a okrem toho na nočnú hru takisto bolo treba tmu. Nebola to nočná hra na aké sme všetci zvyknutí, jej cieľom bolo totiž niečo iné ako na smrť vyľakať naše decká. Bola spojená s našou chatou a so záľubou nášho domáceho v hudobných nástrojoch. Rimania, Vikingovia a Mongoli po tímoch hľadali po celej chate skrytých hudobníkov z tajomnej kapely. Neviem či sme sa viac zabavili my pri tých zvláštnych tónoch, alebo domáci, ktorý nás pozorne sledoval a vždy odniekiaľ vykukol keď ho nikto nečakal 😀 alebo decká, ktoré chvíľami netušili čo vlastne majú robiť. Každopádne bola to pecka! A super bodka za parádnym pondelkom.

 

4.deň UTOROK (24.júl 2018)

A je tu prvý voľný deň. Klasicky nás v utorok po turistike aj cykloturistike čakal oddychový deň strávený v tábore. V táborovom programe niesol názov “Ondrej papier”. To znamená, že bol celý v réžii nášho Krka a jeho zoznamu všemožných hier. Začali sme hneď po raňajkách prvou z nich. Všetci sa náramne zabávali na dvojiciach, ktoré museli so zaviazanými očami a dvojmetrovou palicou prejsť vopred prichystanú prekážkovú trať. Smiali sa až dovtedy, kým neprišla rada na nich :D. Ďalšou z hier bola napríklad naháňačka vo štvorci. Túto hru sme chceli hrať na tábore už dávno no až teraz bol na ňu konečne ten správny čas a priestor. No a zatiaľ čo my sme celí špinaví od trávy zbierali body,  z kuchyne už rozvoniaval obed. Naši kuchári si dnešok naozaj užili naplno, keďže namiesto balíčka sme dnes mali teplý obed …výborný teplý obed. Pohostiť bolo treba aj našich hostí, ktorí čírou náhodou boli na dovolenke vo vedľajšej dedine takže nás prišli pozrieť.  Po obede sme si všetci trochu povegetili, niekto v sieti, niekto v posteli no a niekto prípravou ďalšieho poobedného programu. Ondrej papier naplno bežal. Zbierali sme body pre svoje ríše a zabávali sa najmä naháňačkou vo štvorci (ktorá bude asi nová najobľúbenejšia hra :D). Z hier nás poobede čakala ešte jedna chuťovka – legendárny krabí futbal! Po piatich rokoch sme si ho opäť zahrali, zašpinili všetky krásne biele tričká a ako Ondrej povedal, tak skoro zase nepríde :D. Ďalšia novinka, ktorú sme si na večer voľného dňa pripravili bola tanečná výzva. Zvyšok poobedia sme preto vymýšľali a nacvičovali tímové tance. Každý so svojím tímom. Ja so svojimi Rimanmi som sa pri tom naozaj zabavila a ukázali sme, že aj tanečné drevá ak sa chce vedia vyjsť zo svojej komfortnej zóny :D. Všetko to čo sme počas poobedia natrénovali sme predviedli po večeri, počas večerného programu – čisto tanečného programu. Porota teda naša Rada starších nakoniec za víťaza určila Mongolov (aj keď všetci vieme, že rímsky tanec bol omnoho lepší :D). V ten večer sme opäť dostali úlohy, ktoré nás poriadne zapotili a podarilo sa nám všetkým tímom získať nové územia. Viacerí sme boli asi radi keď už sme nemuseli trápiť hlavy a vrhli sme sa na záver dnešného večera – Just dance! Vyskákali sme sa, vytancovali, zabavili a veru aj poriadne unavili. A práve preto sme dnes do postelí zaliezli o niečo skôr, zajtra na nás totižto čakal náročný deň, na ktorý sme sa ale už v ten večer veľmi tešili (teda aspoň ja určite!).

 

5.deň STREDA (25.júl 2018)

Streda-na poriadnu turistiku sa vybrať treba! Presne takýmto heslom sme sa riadili piaty táborový deň. Našim cieľom a hlavným vrcholom celého tábora bol najvyšší vrch Nízkych Tatier-Ďumbier. Poďme ale na začiatok dňa keď naša cesta ešte len začala. Hneď po raňajkách sme vyrazili my štyri baby bez bicyklov (alebo bez chuti na bicykel :D). Všetci ostatní mali ešte chvíľu čas zbaliť si veci a nachystať sa. No a keď už boli pripravení vybrali sa po našich stopách ku Horárni pred Bystrou. Timming sme mali naozaj skvelý, presne keď sme k horárni dorazili my tak prichádzali aj prví cyklisti. Tí tu nechali svoje bicykle a ďalej už sme už pokračovali všetci po vlastných. Teda až na našich troch bláznov, ktorí to však tiež neskôr vzdali a bicykle odparkovali v lese. Cesta bola dlhá a tak trochu dobrodružná. Viedla cez potôčiky, rôzne chráštie ale všetko to stálo za to. Počasie nám konečne prialo a výhľady boli naozaj famózne. Takto spolu sme všetci dorazili až k chate M.R.Štefánika pod Ďumbierom. Práve tu sa viacerí rozhodli ukončiť dnešnú turistiku, vychutnali si kapustnicu a vybrali sa späť dole. Avšak povedzte sami? Nebola by škoda nevyužiť tohto krásneho počasia a nepokračovať až na samotný Ďumbier? Podľa mňa áno a som veľmi rada, že som to vtedy nevzdala a spolu s Duškom, Krkom, Matúšom, Gaťom a Žoldym si vychutnala najkrajší výhľad celého tábora. Spolu sme si tam zjedli vrcholovú výživu, pofotili sa pri majestátnom dvojkríži a pomaly sa pobrali tiež smerom dole. Šli sme rovnakou cestou ako všetci ostatní, akurát teda so zhruba trojhodinovým meškaním. Cestou sa nám podarilo stretnúť pána Čepelu čo sme si najskôr mysleli, že je poriadna náhoda ale keď sme dorazili na chatu a cítili Holotkine buchty vedeli sme, že to náhoda nebola. Práve v stredu keď sme celý deň strávili preč nás prišli navštíviť Čepelovci a pani učiteľka Holotová. Vráťme sa ale späť k ceste dole. Tá vždy ubieha rýchlejšie keď si máte s kým pokecať, akurát mne pomaly ale isto odchádzali kamoši. Prvý na bicykel sadol Gaťo, hneď za ním Duško a na koniec pri horárni aj Žoldy a Krko. A tak som posledné kilometre kráčala sama, iba s príjemným horským vánkom vo vlasoch. Na chatu som dorazila posledná a veru všetci vypadali rovnako unavení ako ja. A aby aj nie po 40 kilometroch v nohách! Alebo v lopúchoch, však Maruš? 😀 Niekto si išiel ešte pred večerou hodiť šlofíka do postele a niekto ležal vonku v sieti. Po celom dni sme sa ale najviac tešili na večeru! A to nie len kvôli hladu, bola predsa hrachová a pri nej je vždy veľa smiechu :D. Však Verča?  Tento večer nás úlohy od Staršiny potrápili ešte viac ako predtým keďže jediné čo sme mali pred očami vtedy boli asi postieľky. A tak sme v stredu večer skončili o niečo skôr aby sme zajtra boli plní síl.      

 

6.deň ŠTVRTOK (26.júl 2018)

Vo štvrtok ráno nás z postelí vytiahlo príjemné slniečko. Pre nás všetkých to bol šiesty táborový deň avšak pre Duška a Filipa boli dnešné raňajky na tábore posledné. Obaja kvôli pracovným povinnostiam museli odísť už o niečo skôr. My sme však pokračovali ďalej a hneď ako sme sa naraňajkovali a rozlúčili s chalanmi sme vyrazili do neďalekej Stanišovskej jaskyne. Kráčali sme k nej pešo keďže bola naozaj len pár metrov od Liptovského Jána a takáto príjemná prechádzka sa nám všetkým hodila. Hneď ako sme sa pripojili k skupinke a nášmu pánovi sprievodcovi nám bolo jasné, že táto jaskyňa nebude ako všetky ostatné. Všade tu vládla príjemná atmosféra, pán sprievodca bol veľmi vtipný a bolo vidno, že ho jeho práca naozaj baví. Počas prehliadky sme navštívili sprístupnenú časť komplexu Stanišovských jaskýň a vypočuli si niečo o histórii ich objavovania. Bolo tam veľa zaujímavých miest, napríklad Jazierko lásky, ktorého voda vám mala zaručiť, že ešte v ten deň stretnete lásku svojho života (to či to naozaj fungovalo sa ma možno môžete niekedy spýtať …alebo Krka? Ten sa tam poriadne vykúpal :D). Poviem vám toto bola asi naozaj najlepšia prehliadka akú som vo všetkých slovenských jaskyniach zažila. Dokonca na záver dospeláci dostali aj liečivú jaskynnú vodu :D. Bolo asi dvanásť hodín keď sme sa vrátili na našu chatu a tam na nás už čakal Miloškov výborný “ľahký obed”. My sme totiž v objavovaní Liptovského Jána pokračovali ďalej. Poobede na nás čakala ešte rozhľadňa ale hlavne KÚPALISKO! Po krátkej poobednej pauzičke sme sa teda vybrali smerom do dediny, nájsť tú rozhľadňu, ktorú sme zatiaľ poznali iba z obrázkov. Cesta nebola dlhá ale za to poriadne strmá. K rozhľadni sme podaktorí prišli riadne zadýchaní :D. Ale ten výhľad! Ten za to stál, celý Liptov ako na dlani. Vychutnali sme si tu tradičnú vrcholovú výživu a hurá konečne na to vytúžené kúpalisko. Nemožno povedať, že to bol zrovna najhorúcejší deň ako stvorený na kúpanie ale našim chalanom to bolo očividne úplne jedno. Baby sa chvíľku báli ale aj ony neskôr studenú vodu prekonali. Vybláznili sme sa tam veru poriadne a vyhnal nás až čas, keďže o siedmej zatvárali. Cesta späť na chatu bola pre niekoho lepšia a pre niekoho trochu horšia ale Maruška to aj napriek jemným žalúdočným problémom zvládla ako pani, koniec koncov ako vždy! Štvrtkový večer bol jeden z tých menej akčných. Rada starších nás opäť potrápila svojimi hádankami a tak sme s unaveným hlavami zaľahli do postele o niečo skôr. Veď zajtra na nás predsa čakalo veľké finále Veľkého tresku!

 

7.deň PIATOK (27.júl 2018)

Čas uteká ako voda a na tábore, kde toho každý deň kopec zažijete ešte o to rýchlejšie. Aj nám sa náš týždeň už pomaly krátil a v to ráno bol pred nami predposledný deň. Deň kedy mal svoje veľké finále Veľký tresk! Nápad na túto táborovú tému nám v hlavách vznikol ešte na jarnej chate a odtiaľ sa s nami odviezol až do Liptovského Jána. Celý týždeň sme ako veľké staroveké národy kolonizovali svet, zbierali body a odpovedali na neľahké úlohy veľkej Staršiny. No a ktorému národu sa podarilo získať najviac území?  Tak na túto otázku sme chceli dostať odpoveď práve dnes. Na posledné hry sme sa vrhli hneď po raňajkách. Keďže počasie nehralo úplne s nami spravili sme si vnútri provizórnu klubovňu a celé doobedie sme strávili tu. Hrali sme všetko možné. Od klasických hier z klubovne, ktoré sme trošku prispôsobili téme až po úplne novinky z Ondrej papiera alebo mojich tajných zdrojov. Popri boji a posledné body ubehlo doobedie rýchlo a na nás už čakal obed. Naši kuchári mali ďalší pilný deň a obracali sa v kuchyni jedna radosť. No a my sme si len pochvaľovali, tento rok nás predsa opäť nesklamali. Dokonca po minuloročnom hríbovom šialenstve si chválil aj Žoldy :D. Zdalo sa, že posledné poobedie v Liptovskom Jáne nám chce spríjemniť aj počasie pretože spoza oblakov vyšlo aj slnko. A práve preto sme mohli vyraziť do sveta! Teda nie tak úplne do sveta ale zahrať si finálovú hru. Všetky tri tímy najskôr museli nájsť podľa Peťovej indície obálku z úlohami a aj keď niektorým to nedochádzalo slušnú dobu, nakoniec ju našli všetci. V tej už na nich čakali moje obľúbené úlohy všeho druhu. Rimania, Mongoli a Vikingovia počítali kroky do dediny, skladali básne a hľadali odpovede na rôzne otázky týkajúce sa tábora. A to čo možno najrýchlejšie. Mohlo byť tak krátko pred večerou keď mi aj poslední doniesli svoj papier. Vlastne už ani neviem kto bol v tejto súťaži víťaz, všetci sa zabavili a to bolo hlavné. A my sme sa zabavili tiež keď sme potom večer hodnotili ich básnické umenie :D. Práve po záverečnej večeri – výbornom guláši na nás čakalo to pravé finále. Chalani pripravili aj slávnostný táborák avšak bohužiaľ počasie večer nebolo zrovna na sedenie vonku a tak sme sa presunuli opäť dnu.  A to hlavne kvôli našim outfitom. Ako každý tábor aj ten tohtoročný si svojou témou doslova pýtal módnu prehliadku. Niektorí si dali naozaj záležať veď sami vidíte na fotkách :D. Víťazmi celého tábora sa stali Vikingovia, ktorí aj napriek tomu, že sa po celý týždeň držali na konci ovládli najviac území. Druhé miesto patrilo Mongolom a tretí skončili o vedúceho oslabení Rimania. Víťazmi sme ale boli všetci! Pretože sme to úspešne zvládli a zahrali si podľa mňa veľmi vydarenú celotáborovú hru. A sme na konci kamoši! Toto bol náš posledný spoločný večer, ktorý sme si pri víťaznej torte, zmrzline, gitarke a speve užívali ešte dlllho.

 

 

8.deň SOBOTA (28.júl 2018)

Tak a je to tu, sme na konci. Pred nami bol v to ráno posledný táborový deň. Všetci sme vedeli čo čaká a tak sme sa hneď ráno pustili do práce. Prvou úlohou bolo zjesť všetko čo ostalo v kuchyni. Na raňajky sme preto mali hotové švédske stoly alebo po našom ČTD (čo tábor alebo ak chcete týždeň dal). Prvú úlohu sme zvládli na jednotku a s plnými bruchami sme sa vybrali do svojich izieb baliť kufre. Niektorí sa celý týždeň riadili heslom “keď veci z kufra nevybalíš máš v sobotu menej roboty” a tak si svoj kufor plný smradu iba zniesli dole k autu :D. A keď sme my ostatní dobalili svoje veci čakalo na nás balenie spoločných vecí. Pomáhali sme rozkladať nástenku, baliť všetky farbičky, papiere, totemy. No prosto všetko čo sa nám tu za ten týždeň podarilo vytvoriť. No a keď už sme mali v Miloškovom kamióne aj posledný bicykel, mohli sme si spokojne vydýchnuť. Poslednýkrát sa pohúpať na húpačke či ľahnúť si do siete. A samozrejme aj naposledy sa okúpať v potoku :D. Veď predsa domov nemôžeme prísť bez suveníru (a či je to magnetka alebo chrípka, nie je to jedno?). No a tak sme sa pomaly rozlúčili s chatou Aňa, s našim svojským ale parádnym domácim a vlastne okolo desiatej doobeda aj s Liptovským Jánom. Cesta domov vždy ubieha rýchlo. Väčšinou všetkým padajú hlavy a zavierajú sa očká. Veď čo si budeme hovoriť, takýto týždeň človeka unaví však? :D. No a keď zrovna nespíme, pozeráme von oknom a rozmýšľame ako radi by sme sa tam zase vrátili. Ale keď už prichádzame na Turú a spievame si “Už sme doma, už sme tu, už sme prišli z výletu” sme vlastne radi, že sme konečne doma. Pred klubovňou na nás už čakali rodičia, ktorí nám pomohli vyložiť všetky veci. No a nám už ostávalo iba povedať si posledné táborové ahoj a rozutekali sme sa každý vlastnou cestou (ale s rovnakým cieľom – maminkin obed!).

Milí moji čitatelia gratulujem, práve ste sa dočítali až na úplný záver! Verím, že ste spolu s nami opäť prežili náš “Veľký tresk” a pocítili tú úžasnú táborovú atmosféru. Naše veľké ďakujeme patrí Miloškovi, ktorý to s nami trpezlivo zvláda a v kuchyni ho neprekvapí už ani pescetariánka :D. Ďalej Ondrovi Kokavcovi st. taktiež za skvelú kuchyňu a všetky tie nákupy, ktoré musel absolvovať. No a na záver samozrejme Peťovi, že ho to stále baví a každý rok nás prekvapí niečím úplne novým! Vidíme sa o rok kamoši! Či už na Slovensku alebo v Chorvátsku, ktovie? Možno aj kdekoľvek na svete, veď po tomto Veľkom tresku je celý náš 😀

Vladka

Zobraziť galériu

10.CSS-Tatranská Lomnica

Štvrtok (Lenka):
Ráno sme sa stretli na železničnej stanici a išli do Nového Mesta nad Váhom. Vo Vaďovciach sa ku nám pridal aj Samo, ktorý tam išiel ako mladý vedúci. Z Nového Mesta nad Váhom sme išli rýchlikom do Popradu. Keďže sme si miestenky kupovali až pred nástupom na rýchlik, neušli sa nám do jedného kupé. Tak ja, Marek, Krko a Samo sme boli v jednom a Kajka a Ivanka v druhom. Po ceste sme skúsili, koľko detí sa zmestí do jedného WC. Bolo nás tam 6. Z Popradu sme išli do Tatranskej Lomnice, kde sme čakali hodinu a pol na autobus, ktorý nás odviezol do hotela. Chceli sme bývať všetci v chatke, ale žiadna už nebola voľná, tak nám dali apartmány. Po večeri bolo predstavovanie ZO a odovzdávanie darčekov. Väčšina ZO sa stretáva v škole. Ten kto odprezentoval svoju ZO si vylosoval, kto pôjde ďalší a toho aj obdaril. My sme dali darček Žiline a dostali od Galanty.

Piatok (Žoldy):

V piatok, keď sme sa zobudili, samozrejme nevyspatí, sme sa prezliekli a išli na raňajky. Tam sme mali švédske stoly a každý si dal to, načo mal chuť. Po raňajkách sme mali chvíľu voľno, kým sa nenajedla druhá skupina a potom o deviatej hodine sa začala konferencia na tému Zdravý život a pohyb, ktorú mal na starosti Vlado Zlatoš. Dával nám veľmi cenné rady typu: keď si hladný tak jedz, keď nie si hladný tak nejedz, keď váhaš či ideš cvičiť tak choď a podobne.(Vedeli ste napríklad, že je zdravé sa aspoň na päť minút denne niekde zavesiť na hrazdu, alebo že aspoň dvadsať minút si kvoknúť na zem). Hovoril nám napríklad, že bryndzové halušky sú zdravé len z polovičky, alebo že chleba s maslom nemáme jesť kvôli chlebu, ale kvôli maslu. Nakoniec sme mali tímové aktivity, kde sme museli plniť úlohy ktoré nám zadal. Potom sme dostali diplom a potvrdenie o tom, že sme ukončili konferenciu a odišiel. Potom prišiel obed, kde v ten deň bolo také jedlo, že to sa nedalo zjesť. Po obede sa začalo prvé kolo etapovej hry s názvom Spoznávame Tatry. Tu sme sa spojili so ZO Handlová a robili hru spolu. Každá organizácia dostala svoj papier, kde boli rôzne veci o Tatrách a my sme mali do nej doplniť informácie. Tak sme pekne z našej chaty išli do Tatranskej Lomnice, kde sme začali plniť úlohy. Po ceste tam sme stretli Angličanov, tak sme samozrejme s nimi museli hodiť reč. V Tatranskej Lomnici sme sa dostali do parku, kde sme museli zistiť napríklad akú dĺžku má najvyšší strom a podobne. Potom sme išli do infocentra a nakoniec sme išli na vlakovú stanicu. Tam sme mali už všetko nájdené, tak sme išli do cukrárne. Tam sme si dali kávu, koláčik, chvíľu posedeli, odpočinuli a išli naspäť. Keď sme už boli skoro naspäť, stretli sme Patresa a Kuba, ktorý nás obrali o sladkosti a podobne. Keď sme prišli naspäť, museli sme ísť na súd, kde nás obvinili, že sme pomáhali zbojníkom utiecť a tak sme museli podplatiť sudkyňu. Keď to skončilo, išli sme si obkresliť svoje ruky na hru Galaxiu a potom sme išli na večeru. Po večeri musela naša ZO vysťahovať izby a presťahovať sa na chatku, kde sme boli odvtedy ubytovaní. Nasledoval Minitalent, ktorý sme si všetci užili a po ňom Galaxia. Keď to skončilo, mali sme ísť už na izby a spať.
 

Sobota (Kajka):
Sobotňajší deň sme začali ako inak raňajkami a potom sme sa vybrali do Tatranskej Lomnice, kde sme najskôr išli do múzea. V múzeu sme si ako prvé pozreli film o kamzíkovi a potom sme plnili úlohy čo nám boli zadané. Po vyplnení úloh v múzeu sme išli na “náučný chodník Pramenisko”. Tam sme taktiež splnili svoje úlohy a išli naspäť. Neskôr sme mali na programe rôzne hry a taktiež bolo vyhodnotenie etapovej hry “Spoznávame Tatry”. Potom sme išli na chatu, kde sme vymýšľali básničku o etapovej hre. Ale keďže sme sa nudili, tak sme si s babami požičali Krkov foťák a nafotili pár fotiek. Po odovzdaní básničky sme sa nudili, takže sme s babami dokukali môj rozpozeraný horror a Ivin film o psíkovi, pri ktorom som zaspala.. Po tom, čo som sa zobudila, lebo film skončil, prišli chalani a zahrali sme si Uno. Síce sme išli spať trochu neskôr, ale celé sme to dospali vo vlaku (minimálne ja). Celoslovenské sme si užili a ja zase sa teším na budúci rok. 
 

Nedeľa (Ivanka):
V nedeľu ráno sme sa zobudili, obliekli sa a vyrazili na raňajky. Keď sme sa naraňajkovali, tak sme si pobalili veci a vyrazili k autobusu. Nastúpili sme do autobusu a rozlúčili sa vedúcimi Celoslovenského. Autobus nás vysadil na železničnej stanici, kde sme sa rozlúčili s našimi novými kamarátmi a nasadli do vlaku. Vystúpili sme a ponáhľali sa na rýchlik. Sadli sme si do rýchlika, pozerali filmy, papali, rozprávali sa a aj spali. Cesta bola celkom dlhá, ale dočkali sme sa a vystúpili v Starej Turej.
Krko:
Znova nadišiel čas jednej z najočakávanejších akcií môjho života. Konalo sa Celoslovenské stretnutie Fénixákov. Konkrétne 10-ty ročník, ktorý nebol špeciálny len okrúhlym výročím, ale aj tým, že som tentoraz bol vedúci Turancov ja. Vo štvrtok ráno sme sa teda namiesto v škole, stretli na železničnej stanici. Spolu so mnou išli ako účastníci Žoldy, Karin, Ivanka a Lenka, takže som bol s zostavou nadmieru spokojný. Vydali sme sa na dlhú cestu (našťastie kratšiu ako na 7. CSS pri Trebišove v 2015) vlakom cez Nové Mesto nad Váhom, Poprad – Tatry, Studený Potok až do Tatranskej Lomnice. Vo Vaďovciach ku nám pristúpil Samo, ktorý išiel na CSS ako mladý vedúci. Po ceste som stretal veľa známych tvárí z minulých ročníkov, ale aj sa zoznamoval s novými. Po príchode sme podpísali všetky papiere a ubytovali sa. Bohužiaľ chatky boli všetky dočasne obsadené, takže nás rozdelili do dvoch apartmánov v hlavnej budove. Navečerali sme sa, rýchlo sme dokončili ešte potrebné veci na večerný program a išli do hlavnej sály. Tam každá ÚO odprezentovala požadované veci a všetci sme si navzájom rozdali darčeky. My sme odprezentovali tohtoročnú tému, 10. rokov CSS, na veľkom krásne zdobenom papieri a mali sme dosť veľký úspech. Dostali sme darček od Galanty a na oplátku sme dali darček Žiline. Večer bol Just Dance, ktorý sa mi, ako vždy, veľmi páčil a poriadne sme si ho aj so Žoldym užili. Po skončení diskotéky som bol na vedúcovskom briefingu a po ňom som sa presunul ku nám na izbu, kde sme všetci išli pomaly spať.
V piatok sme mali raňajky vo forme švédskych stolov, čo sa mi veľmi páčilo. Okolo 9-tej začala detská konferencia na tému Zdravý životný štýl a pohyb. Konferenciu viedol Vlado Zlatoš. Téma tejto konferencie z môjho pohľadu moc dobrá nebola a Vladko sa mohol tiež viac posnažiť. Zasmial som sa ale na jeho “odborných radách”. Tradične sa potom decká rozdelili do skupiniek, kde mali spracovávať vylosované témy. Všetci usilovne pracovali. Potom bola prestávka na obed a ešte chvíľa, kedy si mohli projekty dokončiť. Následne ich všetci verejne odprezentovali a získali diplomy o absolvovaní konferencie. Hlavný program poobede bola prvá časť krátkej etapovej hry Spoznávame Tatry, kedy sme sa mali vydať do Tatranskej Lomnice a pozisťovať potrebné informácie na dolapenie zbojníkov. Tu už sa naplno prejavila Turanská podstata a aj bez môjho zásahu zrazu decká prišli s tým, že sa dali dokopy s Handlovou. Vydali sme sa teda spoločne v novom útvare s názvom “Stará Handlová” plniť úlohy. Najviac toho prebiehalo v mestskom parku, kde som sa prechádzal a fotil krásne fotky, kým mladší zisťovali informácie. Potom sme ešte pre posledné potrebné informácie zavítali na recepciu hotela Lomnica a na železničnú stanicu, odkiaľ nás veľmi “milý” výpravca vyhodil. Po skončení sme sa zastavili v cukrárni, kde som si dal horúcu čokoládu a potom som od únavy zaspal. Všetci z toho mali veľkú srandu, ale byť dobrým vedúcim nie je len tak. Keď ma vzkriesili, vydali sme sa naspäť k nášmu ubytovaniu. Po ceste nás zastavili Patres s Kubom. Keď vybrali “mýto”, pustili nás ďalej rovno za sudcom, ktorý decká obvinil z napomáhania zbojníkom a odsúdil ich na pár rokov vo väzení. Našťastie sa Turanci nedali a vyviazli z toho bez ujmy. Nasledovala večera a po nej Minitalent Fénixu. Aj cez veľké presviedčanie desiatok ľudí, som sa nezúčastnil a nechal som priestor mladším a nádejnejším ľuďom. Tým myslím nášho Žoldyho, ktorý sa nakoniec odhodlal a pred všetkými vystúpil so svojím hudobným číslom. Nanešťastie pre neho si pár vecí zle zorganizoval, ale tie sa za pochodu upravili a nakoniec to dopadlo dobre. Každý, kto hovorí niečo iné, alebo by mal čo i len jediné zlé slovo na skvelé Žoldyho vystúpenie, tak ho stihne môj neúprosný hnev. Po Minitalente, kde aj ostatní účastníci predviedli vážne zaujímavé výkony sa uskutočnila už každoročná hra Galaxia. Bohužiaľ som tento rok dostal nejakú chabú ruku a pre moje dobro si z nej žiadne poučenie nevezmem. Dúfam ale, že tá moja niekomu spríjemnila život, keďže som si dal na nej záležať. Potom sme sa presťahovali na chatku, ktorá sa medzitým cez deň uvoľnila. Mohli sme tak byť všetci Turanci pekne spolu pokope. Ja som zase išiel podebatovať na vedúcovský brífing a po skončení som sa vrátil na chatku k našim, kde sme zase išli o chvíľu spať.
V posledný plnohodnotný deň sme sa po raňajkách zbalili a išli splniť druhú časť etapovej hry Spoznávame Tatry. Tá bola teraz rozdelená na 2 menšie časti. Prvá sa odohrávala v múzeu TANAP-u, kde sme si pozreli dokument o kamzíkoch a potom v expozíciách sa zisťovali potrebné informácie, rovnako ako včera. Kým mladší sa hlavne zameriavali na požadované úlohy, ja som si spravil prehliadku múzea. Niektoré zvieratá boli vážne vtipne vypreparované, takže som sa dosť nasmial. Keď už sme zistili všetko čo sa dalo, sadli sme si, aby sme to spísali. Na druhej strane papiera bola tajnička, ktorú Stará Handlová bez problémov vyplnila. Až následne na to sa zistilo, že sa mala vypĺňať až omnoho neskôr s nejakými ďalšími prílohami. Odtiaľ sa išlo na náučný chodník Pramenisko, pre posledné potrebné informácie. Ja som mal aspoň peknú prechádzku pri dohľade na decká. Okrem toho som aj nadviazal kontakty s jednou členkou Kráľovej pri Senci, cez ktorú sa následne celá Stará Turá dostala ku zbytku Kráľovej. Takže čo sa medziorganizačných vzťahov týka, tak sa nič nezmenilo ani po toľkých rokoch. Po príchode sme sa išli naobedovať. Následne mali decká chvíľu voľno a ja som išiel v mene ZO Stará Turá odhlasovať na valné zhromaždenie (či jak sa to volalo) pár dôležitých vecí. Cítil som sa veľmi dôležito, hrdo a vznešene, aj keď to trvalo len pár minút. Poobede prebiehal kultúrny festival, na začiatku ktorého nám folklórny súbor zo ZO Snina ukázal ukážku tradičných tancov. Tie sme si mohli aj vyskúšať, ale mne to vôbec nešlo. Potom sme sa vybrali ku stanovisku pri ktorom sa končila etapová hra Spoznávame Tatry. Všetko sme mali dobre vyplnené, aj tú vyššie spomínanú tajničku a preto sme dostali za krabicu všelijakých šmakociniek. Dobrovoľne sme sa rozhodli prijať ponuku zo strany stanoviska a išli sme do chatky napísať básničku o samotnej hre a o tom čo sme zažili. Kým baby písali báseň, ja so Žoldym sme si zahrali medziorganizačnú vybíjanú. Bol som kapitánom jedného z družstiev. Skoro sme vyhrali, ale keď všetko zlyhalo a išiel som do hracieho poľa ja, nešťastne som sa šmykol, padol som na hubu a vybili ma. Nič to ale nemení na tom, že to bola asi najlepšia vybíjaná, akú som kedy hral. Ostatné stanoviská som nenavštívil a vrátil som sa naspäť na chatku, kde som zistil, že si baby požičali môj fotoaparát a spravili si pár fotiek. Mal som sa veru doma na čom smiať, aj keď od profesionality im chýba ešte kus cesty. Večera bola v posledný večer špeciálna a tak sme si všetci opekali klobásky. Nasledovala záverečná diskotéka, pri ktorej naša kamarátka Lenka z Handlovej nešťastne padla a tak sme sa všetci stiahli. V noci som celkom dlho hral s babami na chatke Uno, zatiaľ čo Žoldymu som dovolil utužovať vzťahy s Handlovou a Samo trávil čas s ostatnými mladými vedúcimi.
Po chvíľke spánku už tu bolo nedeľné ráno a najsmutnejšia časť celého CSS. Naraňajkovali sme sa, rozlúčili sa s druhou skupinou a nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Tatranskej Lomnice na železničnú stanicu. Tam sa od nás odpojila Handlová. Pri spiatočnej ceste v rýchliku sme mali chytené celé kupéčko. Veľkú časť cesty decká prespali. Hlavne Karin a chvíľku Žoldy. Následne na to sa od nás odlúčila aj Žilina – Vlčince. Chvíľu pred naším odchodom z vlaku som ešte zbehol do druhého vozňa sa rozlúčiť s Kráľovou, a tak som síce zdrtený, ale už zmierený s tým všetkým, vystúpil v Novom Meste na stanici. Zrazu odniekiaľ vyskočil Milanko, ktorý sa ponúkol, že nás odvezie domov a tak sme prišli ešte skôr ako bolo v pláne. Všetci sme sa rozlúčili a vydali sa každý svojou cestou domov. Osobne toto Celoslovenské hodnotím ako najlepšie zo všetkých, na ktorých som kedy bol. Myslím, že aj mladším sa veľmi páčilo a budem veľmi rád, ak sa mi tam podarí dostať aj budúci rok.

Zobraziť galériu