Archív mesiaca jún 2018

Stanovačka na Rohu

S dvojročnou prestávkou, kvôli minuloročnej výstave ku 30. výročiu turistiky mládeže v Starej Turej, sme pokračovali v zabehnutých tradíciách, a cez jarmočný víkend sme sa vybrali stanovať. Tento rok sme ale vymenili chatu na Kamennom moste za zrub na Rohu. Stretli sme sa tradične, aspoň väčšina z nás, o 16:00 pri klubovni. Ja aj s chalanmi na bicykloch. Peťo viezol v aute batožinu a Filip baby, ktoré boli lenivé vyšliapať ten kúsok. Pritom je to kratšie a osobne sa mi to zdalo aj menej náročné ako na Kamenný most, ale nikoho nesúdim. Keď sme dorazili, veci už boli vynesené na terase zrubu a ostatní už čakali na nás, aby sa mohlo všetko dať do pohybu. Odložili sme si s chalanmi bicykle do stajne a pustili sa do práce. Keďže zrub je v našom rodinnom spoluvlastníctve, dávalo zmysel, že veľa vecí budem mať na starosti a na zodpovednosť ja. Ostatní začali pomaly stavať stany a ja som išiel “odpečatiť” všetky potrebné dvere. Je to celkom sranda, ale zdalo sa mi, že zrub má väčšie zabezpečenie ako Pentagon. Potom, čo som odomkol 100 zámkov s 200 kľúčmi, už bol zrub otvorený. Skočil som ešte dozadu otvoriť šopu, aby sme sa dostali k potrebnému náradiu a iným veciam. Z najdôležitejších vecí už bolo hotové všetko okrem elektriky. Išiel som teda na druhú stranu lúky, prebrodil sa cez 2 metrovú trávu až k rozvodnej skrini, kde ma čakalo zase odomykanie zámkov s nekonečným množstvom kľúčov. Keď som sa dostal do vnútra, zistil som, že hlavný istič celý čas bežal, takže som to robil úplne zbytočne. Keď som všetko uzamkol, vrátil som sa do zrubu. V tom ma napadlo, že predsa nie je zapnutý určite istič v samotnom zrube. Vbehol som dnu a mal som pravdu. Spustil som ho, ale stále nič. Nevedel som čo ďalej, a tak som teda chcel zavolať tatovi, ktorý mi to nedvíhal, takže som sa rozhodol ísť stavať svoj stan. Bol som v stane so Žoldym. Bez problémov sme ho dali dokopy a priniesli si veci do vnútra. Mali sme vážne dosť miesta, keďže sme boli dvaja v stane pre štyroch. Potom som pomohol Tomíkovi postaviť starý stan od tata, takzvané  “Áčko”. Skúšali sme to dávať dokopy, ale keďže som predtým nikdy taký rozložený nemal, nešlo to bohvie ako. Nakoniec prišiel Peťo, ktorý nás zachránil a s jeho pomocou sa nám to podarilo. Všetci už boli “ubytovaní” a v tom mi zavolal tato. Prišlo sa na to, že na skrinke v zrube je ešte jeden spínač, ktorý sa musí potiahnuť, aby to išlo. Ako mi bolo povedané, tak som spravil. A Budiš svetlo. Tým ale len všetko začínalo. Išli sme pripraviť ohnisko a veci s ním spojené. Ja som poprosil o pomoc chalanov a vytiahli sme z pod prístrešku môj legendárny gauč, ktorý bol v celkom dezolátnom stave po tom, čo sa stretol naposledy so mnou, že vraj. Ale mal obrovský úspech a tak na ňom väčšinu času sedeli všetci ostatní, len nie ja. Doniesli sme ešte jednu lavičku k ohnisku a chalani išli po drevo. Potom čo sme Drevo napílili sme išli založiť oheň. Dávam to za vinu častým dažďom, že sa nám oheň nechcel chytiť, pretože sme sa s tým všetci naťahovali dosť dlho a nič sa nedialo. Peťo mal určite šťastie, takže po chvíli sa mu to podarilo. Keď sa začalo stmievať, všetci sme sa navečerali. Väčšina ľudí mala nejaké veci na opekanie. Chvíľu sme hrali a spievali pri ohni. Hlavne Žoldy. Mňa si vždy vypýtal ako “svoj hlas”. Čož som bol veľmi poctený a prekvapený, keďže osobne môj hlas považujem za divný a niekedy sa podarí aj pár falošných tónov. Zvláda to v pohode aj sám pri všetkých možných piesňach. Ale nakoniec sa Biely kvet od Mekyho Žbirku, stal našim skvelým duetom a skladbou, na ktorú sa vždy tešíme. Okolo 21:30 sme so staršími chalanmi išli do Turej si trochu užiť jarmok. Vrátili sme sa na druhý deň niečo okolo piatej. Nepamätám si to presne. Na chvíľu sme išli spať a potom okolo 8:30 som počul hlasy. Baby sa zo budili pomerne skoro a keď sa rozprávali, tak zobudili aj mňa. Išiel som do zrubu, kde som sa ako jediný z účastníkov akcie stretol s  Peťom. Hneď ma napadla dokonalá zloba. Zobral som si najväčšiu kovovú naberačku akú som našiel. Zo šopy som vytiahol kovovú pokrievku z obrovského gulášového kotla a vydal som sa ľuďom znepríjemniť život. Postavil som sa medzi stany a z celej sily som začal trieskať naberačkou o tú pokrievku. Sám som sa zľakol, aký rachot to robí. Potom som im všetkým už len vykričal, že je pol deviatej a majú sa dostaviť na raňajky. Čuduj sa svete, vážne zachviľu všetci sedeli u stola a džgali do seba paštekové chleby, ktoré som sám tak pracne natrel. No dobre, nie úplne sám. Na posledných pár sa ku mne pridal Žoldy, aj keď tie jeho chleby neboli nič moc. Po raňajkách baby umyli riady v provizórnom umývadle za trest, že prišli ako posledné a mohli sme ísť sa venovať programu. Doobeda sme sa prešli k amfiteátru, ktorý bol jediné miesto, kde bola na väčšom priestore pokosená tráva. Pri zrube lúka bola totiž úplne zarastená, a preto sme aj stanovali na čistinke v lese pri zrube. Takže sme museli nájsť iné miesto na hry. Poistili sme sa a vo štvrtok pred akciou vybehli s chalanmi hore nájsť niečo lepšie. To sa nám, ako čítate, aj podarilo a tak sme celé doobedie hrali hry. Pif Paf, môj milovaný Nordický uzol, schovávačku s vyklepávaním, Evolúciu, či čokoľvek čo sme si vymysleli. Keď prišiel čas na obed, vybrali sme sa späť. Zanedlho prišli moji rodičia, ktorý doniesli výborný guláš, na ktorý  veľa ľudí čakalo už od začiatku stanovačky. Za rovno s nimi prišli aj Vávrovci, ktorí doniesli Paťa. Keď sme boli po jedle, mladších som poslal chystať drevo na večer, baby išli do stanu zase niečo robiť a ja, Filip a Gaťo sme išli pripravovať nočnú hru, na ktorú som sa vážne tešil, keďže som mal dostatok priestoru sa realizovať. Zabudol som to skoršie spomenúť, že baby v podstate 90% času strávili len v stane, ale lepšie, akoby sa nudili. Vyšli sme hore na pamätník, kde sa mi začal v hlave celý priebeh nočnej hry dávať dokopy. Alebo nie celý, ale moja časť, ktorú som mal potom na starosti. O tom všetkom si ale prečítate ešte trochu neskôr. Po príprave niekoľkých aktivít sme zišli dole. Vtedy som musel používať svoje medicínske vzdelanie a pinzetou oboch chalanov zbavovať kliešťov. Samozrejme, že to nebolo také zlé, ako si všetci myslíte. Môj zákrok bol vždy presný, rýchly, bezbolestný a po kliešťovi neostala jediná stopa. veľká sranda bola, keď sa Filipovi kliešť zakúsol na miesto, ktoré tu bližšie nebudem špecifikovať. Samozrejme ako pravý kamarát som ho v tom nenechal a aj nech to vypadalo divno ako chcelo, pomohol som mu. O chvíľu na to prišiel Duško a aj Verča M. Tí nám pomohli nočnú hru dotiahnuť do úplného konca, aj keď to trvalo vážne dlho. Myslím ale, že rozhodne stála za to. Medzitým sme sa najedli a tak po 22:00 začala nočná hra. “Detí” bolo 6 a tak sme ich rozdelili vyrovnane do dvoch tímov po troch. Zaujímavé a to dlhotrvajúce na príprave nočnej hry bolo, že všetky texty boli napísané v rýmoch. Nechali sme sa inšpirovať pamätníkom a tak jednotlivé tímy museli pomáhať partizánom v boji proti zlým Nemcom. Začalo sa na terase zrubu, pokračovalo sa cez strašidelné stajne, odkiaľ sa podľa indície museli dostať až hore na pamätník a nájsť skrytého partizána (mňa). Tu sa začala tá pravá zábava. Aspoň pre mňa. Zase som bol vo svojej obľúbenej situácii, takže sa bez problémov stalo, že som len tak sedel v úplnej tme osamotený na opustenom kopci. Keď sa ale zjavili decká, vybehol som a v rýmoch im povedal potrebné úlohy čo treba splniť. Je jasné, že  v hádankách aby to nebolo tak ľahké. Myslím, že som to mal celé pomerne dobre naplánované. Samozrejme , že chalani mi pomohli ale hore skoro všetky osnovy a podobné veci boli pod mojím velením. V prvej úlohe museli z názvov obcí napadnutých Nemcami počas II. sv. vojny vytesaných na pamätníkoch zložiť správne “posolstvo” podľa súradníc ktoré som im dal. Tu druhý tým neskutočne “rozbil” ten prvý. V druhej úlohe mali nájsť ukryté požadované slovo na pamätnej tabuli. To išlo obi dvom tímom rovnako zle. A tretia ? To bol pre mňa najlepší zážitok z celej stanovačky, sledovať ich ako si s tým poradia. Na úplnom konci pamätníka sú dve obrovské murované “čaše”. V oboch je stojatá voda, akurát s tým rozdielom, že z nejakého dôvodu je v jednej normálna, pomerne čistá a v druhej je tá najhnusnejšia voda akú som kedy videl. Pokiaľ sa to dalo vôbec vodou nazvať. Ani vám nebudem hovoriť, ako to vypadalo a čo tam všetko cez deň plávalo (v noci to asi spalo, lebo som to už nevidel). Narafičili sme to s chalanmi tak, že potrebná vec ktorú mi mali doniesť bola v čaši s “čistou” vodou, ale pôvodný odkaz im poukazoval na tú s tou špinavou. Museli sa v tom pekne pohrabať, aby našli lístoček, že to vlastne robili úplne zbytočne a stačí ísť len ku tej druhej normálnej čaši. Vážne som sa nasmial, keď som už len sledoval, ako sa najprv zdráhajú dotknúť sa tej vody a v momente, keď tam dali ruky som mal úplne dosť. V prvom tíme sa ako jediná odvážila Karin. Čož som bol prekvapený, no zároveň mi jej bolo ľúto, keďže ja sám som sa neskutočne zdráhal tam dať čo i len prst, keď som to pripravoval. Naviac som dúfal, že sa v tom bude musieť špárať Matej. Druhý tím (Žoldy, Ivanka a Paťo) sa v tom pre zmenu nakoniec prehrabal celý. Potom čo mi zničený po všetkých mojich nástrahách doniesli všetko potrebné, som ich menoval partizánmi a poslal dole s indíciou, kde nájdu finálne heslo potrebné na ukončenie hry. Dole ich už čakala zohratá scénka, kde spoločne porazili zlého psychopatického Nemca (Filipa). Stihol som ešte koniec po tom, čo som to hore všetko upratal a musím všetkých ľudí, či už tých čo to organizovali, alebo aj detí, ktoré sa zúčastnili veľmi pochváliť. Po vyčerpávajúcom výkone sme si všetci sadli k ohňu, kde sme odpočívali. Karin zaspala a chrápala ako drevorubač. My ostatní sme hrali napríklad telefón, alebo tvorenie príbehu. Najväčší úspech mala téma “Peter Cmorík na Turanskom jarmoku”. O niečo neskôr sme išli spať. V nedeľu už sa nič extra zaujímavé nedialo. Zase som robil budíček, naraňajkovali sme sa a potom sme spratali stany. Ostatní išli napred, či už na bicykloch, alebo na autách. Ja som ešte uviedol zrub do potrebného stavu a “zapečatil” ho. Potom som s Tomíkom mohol vyraziť domov. Táto stanovačka sa mi veľmi páčila. Ostatným ale trochu znepríjemnili život kliešte. Veľa ľudí si našlo veľké množstvá kliešťov ešte aj potom, čo sa vrátili domov. Mňa sa ani jeden nedotkol. Najprv to bola sranda, keď sme si robili srandu, že som taký škaredý, že ani kliešte na mňa nejdú. Horšie bolo, keď som si uvedomil, že je to asi pravda. Každopádne beriem stanovačku ako skvelú a kľudne ju uvítam na Rohu aj budúci rok.

Krko

 

 

Zobraziť galériu

Cesta rozprávkovým kráľovstvom

Táto akcia sa pomaly stáva našou ďalšou tradíciou. Už po niekoľkýkrát sme podali pomocnú ruku naším priateľom z Parku miniatúr v Podolí pri organizovaní Medzinárodného dňa detí. Stretli sme sa v sobotu pri cukrárni. Išli sme tento rok pre zmenu autami, takže decká som zviezol ja a Peťo. Po príchode na miesto, sme nachystali stanoviská a začali si vyberať jednotlivé role. Niektorí boli okamžité rozhodnutí, iný sa najprv nevedeli rozhodnúť a nakoniec sa strhli aj menšie rozbroje o niektoré, pretože bol o ne veľký záujem. Potom sa ale spravilo pár kompromisov a všetci boli spokojní. Hlavne ja, keďže som získal legendárny krokodílí celotelový oblek. Moje stanovisko nieslo názov ‘Dračie sudoku’. To je krokodílovi celkom podobné. Najzaujímavejšie však bolo, že síce bol na plagátiku nakreslený drak, ale napísané tam bolo veľkým písmom “Snehulienka”. To som ale neriešil a vžil som sa čo najviac do svojej role. Nacvičil som si krátky úvod k môjmu stanovisku a následne deti museli na magnetickej tabuli zložiť zjednodušené sudoku. Išlo to všetkým vážne dobre a tak som rozdával len samé razítka. Nanešťastie pre niektoré deti, som bol asi veľmi presvedčivý drak, keďže už z diaľky, keď ma zbadali sa ustrašené skrývali za rodičov a nechceli podísť bližšie ku mne. Jedno chúďa som dokonca rozplakal po tom, čo som hrubým dračím hlasom povedal, že ak nesplní moju úlohu, tak ho zjem. Ale aby som stále len o sebe nehovoril, musím aj ostatných pochváliť. Všetci veľmi dobre plnili svoje úlohy a Žoldy mal tiež veľmi dobré predstavenie ku svojmu stanovisku. Obleky boli ako každý rok pekné a zaujímavé. Šašovia, čarodejnice, rytieri, môj dračí krokodíl, princezné a aj Červená čiapočka. Po pár hodinách prišiel čas na obed. Každý sme si mohli objednať pizzu akú sme chceli. Samozrejme sme sa ja a Žoldy nezapreli a objednali sme si Hawaii. ANANÁS PATRÍ NA PIZZU. Po tomto čine sa, ako sme aj očakávali a dúfali, strhla obrovská a nikdy nevyriešená diskusia o tomto tvrdení. Ako vždy sme ju nakoniec odložili s tým, že každý má svoju pravdu. Odpočinuli sme si chvíľu a pokračovali vo svojej práci. Prišiel čas ísť domov. Prezliekli sme sa do civilného, ale náš milovaný Žoldy mal 14-te narodeniny. Takže sme v “bufetovej budove” zhasli, pripravili sme “tortu” a potom ho doviedli do vnútra, kde sme mu zaspievali a zagratulovali. Pod pojmom “torta” sa myslí donut so sviečkou v strede. Podľa mňa to bolo perfektné. Potom sme sa vybrali domov. Na druhý deň sme sa zase streli o rovnakom čase, na rovnakom mieste a v rovnakej zostave, len s tým rozdielom, že dnes s nami nebol Paťo. Všetko pokračovalo ako v predchádzajúci deň. Po uzavretí areálu sme si ale ešte všetci ľahli na piknikovú deku čo Vladka priniesla a odpočívali po skvele odvedenej práci a s dobrým pocitom, že sa nám podarilo rozčarovať stovkám detí úsmev na tvári. Nebolo ale všetko také ružové. Bolo vážne neskutočné teplo a slnko v jednom kuse svietilo. Takže si viete predstaviť, že v tom krokodílom obleku, nebolo najpríjemnejšie. Taktiež niektorí rodičia boli ku nám vážne neúctiví a dovolím si povedať až drzí. Nebudem ani spomínať strašnú osobnú tragédiu, ktorá ma vyradila z môjho konečne trošku pokojného života, ale to už nie je toľko dôležité v tomto článku, takže vás s tým nebudem zaťažovať. Keď sa cez to ale prenesiem, tak sa mi táto akcia dosť páčila a určite sa posnažím zúčastniť aj budúci rok.

Krko

Zobraziť galériu