Jednodňové podujatia

Súľovské skaly

Naplánovali sme si výnimočnú akciu, ktorá ešte nemala obdoby. Vybrali sme sa na 1-dňový výlet do Súľovských skál. Práve je babie leto, takže počasie malo byť priaznivé. Išli sme 5 autami a po chvíli cesty sme boli na mieste. Teda, určite to nebola chvíľka, ale keďže som tak polovične spal, ubiehalo mi to celkom rýchlo. Na začiatku sme sa rozdelili na 2 skupiny. Jedna išla na Súľovských hrad (to malo byť, že vraj náročnejšie), v tej som bol ja a druhá si hrad obišla zospodu. Zbytok trasy sme mali spoločný.  Z počiatku bola hustá hmla, ale stačilo si nadísť pár výškových metrov a hneď sa ukázala modrá obloha a kam až oko dohliadlo, ani jediný obláčik. Stúpanie na hrad bolo dosť prudké a cesta tam viedla miestami po strmých skalách. Keďže som šikovný, tak sa mi podarilo aj pár krát spadnúť a trochu sa udrieť, ale už som prežil som aj horšie veci. Potom naša skupinka zišla z cesty a trochu zablúdila, čo má samozrejme na svedomí Filip, ale nikto mu to nemôže vyčítať, keďže nakoniec sme sa na ten vychýrený hrad dostali. Aby sme sa dostali na najvyššie miesto hradu, museli sme sa prepchať takým pomerne malým skalným otvorom. Veľmi som sa bavil, keď sa tade ostatní snažili pretlačiť. Po chvíli ale prišiel rad na mňa a dosmial som sa. Všetci sme si navrchu dali krátku pauzu. Napili sa, najedli a valili oči na nádherné okolie. Bol čas ale ísť ďalej, aby nás druhá skupinka moc neodbehla. Išli sme nádherným jesenným lesom a popritom sa s ostatnými chalanmi bavili o všelijakých veciach. V určitom bode sme sa stretli s druhou skupinkou a dali si prvú väčšiu spoločnú pauzu. Gaca sa so mnou nechcel rozdeliť o také fest dobré mäso od svojej mamy. Teda, dal mi jeden kúsok, ale potom som si pýtal viac a on si ho len tak zbalil a odišiel. Akoby tu niekto zabudol na to, čo pred dvoma rokmi na sľube sľuboval. Sedel som na okraji skál, podo mnou sa strácala zem do niekoľko desiatok metrov hlbokej priepasti a ja som si vychutnával mamin jablkový koláč. Bol veľmi chutný. Zaujali ma taktiež ľudia na skalách oproti nám. Mali cez priepasť natiahnuté lano a chodili po ňom. Bolo to dosť zaujímavé, ale bolo na čase pokračovať. Teraz už ako jedna veľká skupinka sme išli po lesnej cestičke a na rázcestí nás privítali stánky s občerstvením. Neboli ale pre nás. V ten deň sa konali v Súľovských skalách bežecké preteky. Netrvalo to dlho a už sa začali objavovať prví bežci. Všetci ich vášnivo povzbudzovali, zatiaľ čo ja som sedel na kraji a vychutnával si krásny jesenný deň. Vyšli sme z lesa smerom na lúky a vybrali sa ku nášmu poslednému dôležitému bodu dnešného výletu. To bola tzv. Zraková pyramída. Jednalo sa o obrovský drevený “preklopený” ihlan bezo dna, ktorý slúžil prevažne na trápne instagramové fotky. My sme ale ostatným ukázali, že sa dajú vytvoriť aj kvalitné a zaujímavé snímky. Po chvíli relaxu a niekoľko stovkách fotiek sme začali schádzať dole do dediny. Cesta po lúkach nebola zrovna voňavá, ale  o to väčšia bola sranda sa tomu všetkému vyhnúť. V dedine zrovna končili preteky a dobiehali poslední bežci. Pár z nich vypadalo, že to sú ich posledné chvíle na tomto svete. Po kofole sme zaplatili, prešli pár stoviek metrov ku autám a vybrali sa na cestu domov. Tento výlet by som zhodnotil ako vážne skvelý. Počasie bolo nádherné, tak isto ako samotné miesto, a užil som si veľa zábavy. Odporúčam každému sa tam ísť pozrieť. Sám tam mám v pláne ešte určite niekoľko krát ísť.

Krko

 

Zobraziť galériu

Boli sme VON!

Zobraziť galériu

Jeseň v bunkri

Na jar sme osadili nové dvere, ale celé leto sme si nenašli čas to dokončiť, až teraz. Zohnali sme štrk, piesok, tehly a cement a vyrazili. Chlapci si makli, kým to vyniesli hore, ale o to viac im potom chutili opekané klobásky. Pridali sa aj maminy, ktoré nám pomohli s upratovaním, ale viac sa “realizovali” pri hubarčení. A naozaj rastúúúú.

 

Zobraziť galériu

Nové dvere v bunkri

1.máj je sviatkom práce a my sme ho včera aj patrične oslávili. Bunker po zime naozaj potreboval brigádu a tak sme využili voľný, slnečný deň a na bicykloch sme sa aj príjemne prešli. Vymenili sme staré dvere za nové, prerobili lavičku dole pri ohnisku a odpratali popadané konáre. Bez práce nie sú špekáčiky, to bolo naše heslo😀 a preto keď bolo už všetko hotové, sadli sme k ohňu a opiekli.
Ďakujeme všetkým, ktorí prišli. Verím, že sme si užili krásny deň

Vladka

1. mája na sviatok práce sme sa miesto vyspávania v posteli vybrali na veľkú jarnú brigádu v bunkri. Stretávali sme sa tradične o 9:00 pri Mestskom úrade. Musel som si trocha privstať, keďže som si v predchádzajúci deň v noci spomenul, že som vlastne nespravil žiadnu údržbu bicykla po zime. Takže ráno som išiel na benzínku, kde som si dofúkal pneumatiky. Všetko ostatné bolo v poriadku. Po ceste na miesto stretnutia som si ešte z auta zobral všetko náradie a pokračoval ďalej. Bol som prekvapený, že aj tak som bol jeden z prvých ľudí čo tam prišli. A ešte viac som bol prekvapený, keď sa s našimi najnovšími členmi objavili aj ich rodičia. Keď sme sa všetci stretli, vyrazili sme. Dorazili sme k bunkru, vydýchali sa a začali sme usilovne pracovať. Bolo tam vážne veľa práce po zime. Niektorí upratovali, iní pílili popadané stromy, ale ja s tými najzdatnejšími ľuďmi sme sa pustili do opravy dverí. Začalo to ešte pre niekoľkými dňami, keď sme ich mali vyniesť hore. Tam sme bohužiaľ zistili, že človek čo ich zváral asi dostatočne nepochopil našu objednávku a tak sme hore vyniesli iba samotné dvere a zárubňu sme mu vrátili na prerobenie. O pár dní na to sme vyniesli hore aj zárubňu, ktorá bola už tentoraz v poriadku, a natreli sme ju aj dvere farbou.  Na 1. mája sme teda mali všetko nachystané. S Filipom sme najprv vysadili staré dvere, a starú zárubňu sme začali vysekávať zo steny. Bolo veľmi zaujímavé pod tým stáť a čakať, kým sa celá stena na nás zrúti. Našťastie pre mňa, iba samotného Filipa zasiahla padajúca tehla. Ale stihol sa včas z väčšej časti uhnúť. Keď bolo dokonané, tak sa ku nám pridali aj starší chalani a Peťo. Zasadili a navŕtali sme do steny, alebo aspoň do toho, čo z nej ostalo, novú zárubňu. Nahodili sme do nej nové dvere a ja som primontoval kľučku. Potom som sa pridal ku Gaťovi a Duškovi a spravili sme novú “opierku” pre tú lavičku zapustenú v kopci pri ohnisku. Popri tom Filip so staršími chalanmi menili komín. Prišiel som zrovna v najlepšom, keď Urbimu padla na hlavu jedna z posledných lát z bývalého obloženia, ktorá tam ostala po tom, čo sme ich minulý rok väčšinu vyhádzali. Našťastie sa mu nič nestalo. Keď sme si všetci dokončili svoje povinnosti, sadli sme si k ohnisku a najedli sme sa. Vďaka Filipovej štedrosti, ktorá mi obstarala špekačku som mal jedlo aj ja. Postupne ale ľudí začalo ubúdať, keďže každý mal ešte nejaký program. Ako posledný som odchádzal ja s Tomíkom, pokiaľ teda nerátam Peťa a malé baby, ktoré s ním išli autom. Toto by bol normálne koniec príbehu, lenže môj skvelý život si pre mňa pripravil ešte niečo nezabudnuteľné navyše. Peťo spomínal, že by bolo dobré, aby niekto odpratal čo najskôr tie staré dvere preč. Samozrejme, že to bola požiadavka na mňa, keďže mám jedno z mála áut, v ktorom sa to dá odviesť a nevadí, keď sa ušpiní. O dva dni na to, sme teda s chalanmi vybehli hore. Dosť to prikrášlim, keď to opíšem ako prechádzku peklom. Boli sme traja a museli sme odniesť staré dvere, zárubňu a starý komín (ktorý teraz vypustím z textu, keďže oproti ostatným veciam to bolo len také “pierko”). Nejakým zázrakom sa nám to podarilo zniesť až ku autu na jeden krát a následne na to sa toho zbaviť. Mali sme ale dosť. Tiež neviem koho to bol nápad dať tam dvere, ktoré by vydržali aj atómový výbuch. Okrem toho, že to bolo neskutočne ťažké, nepomohol ani ten členitý terén a to, že sme boli len traja nám tiež nehralo do kariet. Pokiaľ sme sa zrovna kvôli vysokým horúčavám netopili vo vlastnom pote, tak ostatných jedli “komáro-muchy” zaživa, alebo som sa dusil vlasmi, keďže gumičku som si nechal doma. Všetko to ale dokážem prehliadnuť pri pocite, koľko dobrej a kvalitnej práce sme odviedli, takže som nadmieru spokojný.

Krko

 

Zobraziť galériu

Upratovanie na Dubníku

Tradícia sa znova opakovala, takže sme prvú aprílovú sobotu išli spraviť niečo pekné pre prírodu. Tentoraz sme išli upratovať okolie. Stretli sme sa pred Chiranou aj s ostatnými dobrovoľníkmi a vyfasovali sme vrecia, rukavice a také tie “chňapátka”. Následne na to nás organizátori rozdelili a určili nám, ktorú časť máme mať na starosti. Dostali sme Dubník, takže som bol veľmi spokojný, keďže to tam máme prechodené. Po príchode sme sa rozdelili do menších skupiniek a začali pomaly prečesávať les. Ja som bol, ako inak samozrejme, vo dvojici s Matúšom. Tento rok sme išli z druhej strany Dubníka. Upratovali sme vážne poctivo, čo malo za následok, že nám ostatní úplne zmizli z dohľadu. Trošku nás ale pobavilo a zároveň aj zarazilo, že keď sme prechádzali miesta, ktoré mali byť už upratané od ostatných, tak sme pomaly naplnili ďalšie vrece. Keď už bolo všetko dokonalé, rozhodli sme sa, že ideme na pláž. Odložili sme vrecia na zberné miesto a pri Motýliku, kde sa konala prednáška od Lesoturu sa stretli s ostatnými. Prednáška bola dosť zaujímavá a po jej skončení sme už išli na vysoko očakávaný guláš. Ten samozrejme nesklamal, a tak sme sa najedli do sýtosti. A aj napili, keďže pitie bolo zadarmo tiež. Nakoniec sme sa rozlúčili s Peťom, ktorý tam mal ešte prácu a išli sme pomaly domov. Ale čo by to bolo za návštevu Dubníka, kebyže sa nepovozíme na nestarnúcom modrom kolotoči ? Odložili sme si veci a zabávali sa dokiaľ neprišlo väčšine zle z neustáleho točenia. Aby sme sa dali trochu dokopy, hádzali sme ešte žabky do vody a až keď nás to omrzelo, išli sme domov. Veľmi sa mi akcia páčila, keďže bolo fakt pekne. Len najviac nás všetkých zamrzelo, koľko neskutočne veľa odpadu sme našli v lese. A to sme čistili iba “malý kúsok” okolia. Každopádne sme odviedli dobrý kus práce a teším sa na ďalšiu akciu o rok.
Krko

Zobraziť galériu

Otvorenie turistickej sezóny

Zobraziť galériu

Opäť na bowlingu

V stredu som mal mať schôdzku na starosti ja. Vladka prišla s návrhom spraviť špeciálnu schôdzku na bowlingu a po vyriešení pár problémov sa to podarilo aj zrealizovať. Naposledy, keď sme tam boli, tak bola to celkom sranda, a tak som dúfal, že ma to ani tentokrát nesklame. Stretli sme sa tradične o 16:00 už hore pri dráhe. Bohužiaľ niektorí mali malé meškanie, a keďže sme nechceli začínať bez nich, dali sme si pár cvičných kôl. Konečne po tom, ako dorazili poslední chýbajúci sme začali hrať. Rozdelili sme sa do dvoch týmoch po šiestich. Vladka a Filip nám robili dozor. Bol som neskutočne spokojný so zložením týmu, a tak som sa plný nadšenia pustil do hry. Zo začiatku sa mi moc nedarilo, ale potom som sa rozohral a body sa len tak sypali. U niektorých to ale bolo aj opačne (viz. Žoldy). Hrali sme ako o dušu, keďže nás tlačil čas. Dráhu sme totiž mali prenajatú len na hodinu. Na konci po spočítaní bodov sme síce zistili, že môj tím prehral, ale osobne myslím, že sme sa veľmi snažili a zabavili sme sa viac ako súperi. Nakoniec sme sa všetci po odovzdaní odmien, z ktorých môj tím nedostal ani jednu, rozišli domov. Neviem sa dočkať, kedy si pôjdeme zahrať znovu.

Krko

Zobraziť galériu

Piatok sviatok v pohybe

Rozhodli sme sa ísť v piatok doobeda na krátku vychádzku. Bol sviatok, takže do školy sme nemuseli ísť. Stretli sme sa tradične o 9:00 pred Mestským úradom. Účasť bola prekvapivo vysoká. Bolo nás 11 a pes. Toho si priviedol Martin. Vyrazili sme s cieľom dostať sa k nám už známemu vodopádu v Pavúkovom jarku. Išli po tej istej trase ako vždy. Malo to ale drobný problém. Naša trasa viedla cez pole a keďže bolo po daždi za chvíľu sme sa už brodili v bahne. Všetci sme to úspešne zvládli po náš prvý kontrolný bod. Na Koštialovych vŕškoch sme ako tak zhodili blato z topánok, oddýchli si a pokračovali ďalej cez Koštialovu dolinu. Prešli sme pod železničným mostom a po nejakej chvíli chôdze sme boli na mieste. Prišiel aj taký čas, keď sme ani nevedeli kde sme, ale o tom viac sme boli šťastní , že sme trafili. Trochu nás ale zaskočilo ako sa dané miesto zmenilo oproti našej poslednej návšteve. Všetko v podstate bolo také sychravé a tmavé. Vodopád, ktorý som tak túžil vidieť tam ani vôbec nebol. Ale čo iné som mohol čakať, keď sa blíži zima. Prestávku sme si trochu predĺžili a najedli sme sa. Zamierili sme pomaly domov. Čakala nás ešte jedna poriadna porcia bahna, ktorá naše topánky úplne odrovnala, takže maminky boli určite nadšené, keď im decká po návrate všetko zasvinili. Dostali sme sa k Novému Dubníku a z neho sme cez Drahý vrch prešli do Starej Turej. Rozlúčili sme sa a každý išiel svojou cestou domov. Táto malá prechádzka sa mi veľmi páčila. Nadýchal som sa čerstvého vzduchu a veľmi som sa zabavil. Teším sa, keď tam pôjdeme znovu.

 

 

Zobraziť galériu

Poď von!

Ráno som sa ja s mojou rodinou, Duškom, Peťom a Gaťom dopravil do bunkra, aby sme všetko prichystali ešte pred príchodom návštevníkov. Práce bolo celkom veľa. Ja s Duškom sme najprv šúpali zemiaky, a potom sme upratovali. Gaťo mal na starosti oheň a rúbal drevo (a aj sekery). Moji rodičia varili guláš. Neskôr som išiel s Gaťom prichystať hru čo som mal na starosti. Ako zázrakom sme všetko stihli dorobiť a z diaľky sme už počuli hlasy natešených ľudí. Najprv prišli naši členovia, neskôr už aj rodičia a iní známi. Všetci jedli guláš, ktorý bol vážne výborný, relaxovali a bavili sa. Medzičasom som si zapísal tímy, čo sa mali zúčastniť hry a pomaly som ich v určitých časových intervaloch posielal na strastiplnú cestu čo ich čakala. Moja hra pozostávala z dvoch častí. V prvej dostali do ruky buzolu. Bol som prekvapený, lebo ani jeden zo zúčastnených ju nevedel ovládať. Jedinou výnimkou boli Milanko a Barča, ktorí si ešte základy pamätali. Podľa indícií museli tímy postupovať trasou čo som navrhol. Na konci bolo prvé heslo, ktoré mi mali prísť povedať. Po tom, ako tak učinili som im dal papierik so “súradnicami”. Tie mali použiť pri pamätnej tabuli, kde mali odhaľovať písmenká výsledného hesla. Keď dostali všetky písmená museli ich správne zoradiť a výsledné heslo mi prísť povedať. Nakoniec to zvládli všetky tímy. Niektorí boli šikovní, niektorí zas toľko nie. Na prvých troch miestach skončili 3 tímy, ktoré mali rovnaký čas a to 9 minút. Boli to Balvany (Karin, Ivanka, Nikolienka a Maruška), Mušník & spol. (Milanko a Kika) a Barčin tím (Barča a jej priateľ Martin). Každý z nich dostal čokoládu. A ostatné tímy ? Niektorí sa zmierili s tým, že sa neumiestnili a niektorí sa nezmohli na nič iné než sa mi prísť sťažovať, vyhovárať a obviňovať ma. “Bol náročný terén! Bola moc zložitá hra! Nevedeli sme nájsť ihličnatý stom, na ktorom bol ďalší papierik!” takéto výmysly padali z úst ľudí, ktorí neskončili na prvých miestach, ale pri tom si ani nevedia predstaviť aké náročné je nejaký podobný program zorganizovať. Okrem tohoto si myslím, že hra bola priam dokonalá. To isté samozrejme platí aj o akcií, ktorá sa mi taktiež veľmi páčila. Neskôr už ľudia začali pomaly vyrážať domov. Upratali sme po sebe ešte a išli sme aj my. Teším sa na budúci ročník.

 

Zobraziť galériu

Bunker po zime

Na druhý voľný pondelok, 8. mája, sme sa stretli na bicykloch pre Mestským úradom vo veľkom počte. Vyrazili sme do bunkra. Po hodine aj niečo sme boli na mieste. Spravili sme krátku jarnú údržbu. Pozametali, zhrabali lístie. Ja s pár chalanmi sme dostali bojovú úlohu. Jedna bočná stena bola veľmi labilná a tak sme ju mali nejakým kolíkom podoprieť. Tak sme sa pustili do práce. Našli sme perfektné drevo. To sme zosekali, podopreli ním stenu a pribili ho klincom. S tým klincom bol trochu problém. Peťo ma poslal nájsť do šopy klinec. Ten som po chvíli našiel a priniesol. Marek ho nedokázal zatĺcť. Matúš išiel pre kliešte a potom to bola veľká sranda, keď sa ho snažil vytiahnuť. Samo išiel do šopy a niekde, neviem kde, našiel celú krabicu klincov. Neviem ako je to možné. Predsa keď som tam bol ja tak tam boli len tie posledné dva. Nakoniec sa teda všetko podarilo a stena drží. Zatiaľ. Samozrejme, že všetci sa zhodli na tom, že celá táto komédia bola kvôli mne, pretože neviem hľadať. Po všetkých pracovných ťažkostiach sme si sadli k ohnisku a začali sme si opekať. Za chvíľu začali všetci jesť. A to bol pre mňa raj. Teraz som zrazu mohol fotiť fotky všetkých čo jedli. Samozrejme som ich maximálne priblížil a čakal na vhodný moment, aby som mohol svoje obeti zachytiť v ten najlepší, pre nich najhorší, moment. Podarilo sa, mal som veľa úlovkov. Väčšina z nich by ale nemala ani uzrieť svetlo sveta a tak som ich vymazal a nechal si len nejaké symbolické. Po ceste domov sme stretli Filipa na motorke. Neskutočne sa mi tam páčilo.

Krko

Zobraziť galériu