Nezaradené

Fénixácky dobrovoľník roka 2018

Čaute kamoši! Na poličke v našej klubovni si už od soboty hovie nový prírastok a to cena Fénixácky Dobrovoľník Roka, ktorú sme si v sobotu prevzali na slávnostnom udeľovaní cien FEDOR v hoteli Marlene v Oščadnici. No a ja, keďže ma v škole pochytila kreatívna nálada som sa rozhodla, že vám napíšem niečo málo o tejto našej výprave. Toto prekvapko, teda našu nomináciu na cenu nám Peťo oznámil už niekedy v septembri na schôdzke. Samozrejme sme sa veľmi potešili a začali zvádzať boje o to, kto si tento víkend v Oščadnici pôjde užiť😀. Ale nie robím si srandu, Peťo poveril predsa tých najlepších, ktorých má😝. No a tak sme v sobotu na obed vyštartovali na zasnežené cesty ja, Ondrej a v hlavnej úlohe Brlingo! Aj napriek poľadovici a hmle sme ale šťastne dorazili do krásneho hotela Marlene v kysuckej dedinke Oščadnica. Ubytovali sme sa, poobzerali parádnu hotelovú izbu (spacák a karimatka mohla ostať v aute😂) a pomaly sa začali dávať do gala. Turistické topánky sme na dnešný večer vymenili za lodičky, bundu za sako a keď sme sa potom stretli pri zrkadle, takmer sme sa nespoznali. Slávnostné udeľovanie o piatej zahájil moderátor večera Paťo Herman, prihovorila sa nám predsedníčka Evka Pínterová a zrazu ani sme sa nenazdali sme už stáli pred všetkými a pozerali našu “dokrutku” (s tými najkrajšími fotkami, ktoré máme🙄). Naša kategória niesla názov “Správna cesta” a udeľuje sa ak mám citovať – “Kolektívu, ktorý je na správnej ceste, znamená to, že pravidelne a systematicky pracuje a má dobré nápady, ktoré si všimli aj ostatní”. Takže dámy a páni ja, Ondrej, Verča, druhá Verča, Nika, Filip, Gaťo a Samo sme vraj Zlatá generácia turanského Fénixu. Domov sme doviezli krásnu krištáľovú cenu, pamätný diplom a veľkú krabicu plnú cien (a lízatiek😝). Zvyšok večera sme strávili v skvelej spoločnosti dobrovoľníkov z celého Slovenska. Rozprávali sa, smiali, spievali, výborne sa najedli aj nap…hmm iba najedli😂. Prosto jeden krásny večer! No veď posúďte sami, zopár fotiek vám možno ukážeme😏. Vo fotkách je aj jedna, moja obzvlášť obľúbená z nedeľných raňajok. Ondrej je naozaj skromný chlapec, ak to tu čítajú nejaké potencionálne priateľky určite porozmýšľajte😂. Ďakujeme všetkým, že sme mohli byť súčasťou…ideme makať ďalej a možno sa uvidíme aj o rok!
Vladka

 

Zobraziť galériu

10.CSS-Tatranská Lomnica

Štvrtok (Lenka):
Ráno sme sa stretli na železničnej stanici a išli do Nového Mesta nad Váhom. Vo Vaďovciach sa ku nám pridal aj Samo, ktorý tam išiel ako mladý vedúci. Z Nového Mesta nad Váhom sme išli rýchlikom do Popradu. Keďže sme si miestenky kupovali až pred nástupom na rýchlik, neušli sa nám do jedného kupé. Tak ja, Marek, Krko a Samo sme boli v jednom a Kajka a Ivanka v druhom. Po ceste sme skúsili, koľko detí sa zmestí do jedného WC. Bolo nás tam 6. Z Popradu sme išli do Tatranskej Lomnice, kde sme čakali hodinu a pol na autobus, ktorý nás odviezol do hotela. Chceli sme bývať všetci v chatke, ale žiadna už nebola voľná, tak nám dali apartmány. Po večeri bolo predstavovanie ZO a odovzdávanie darčekov. Väčšina ZO sa stretáva v škole. Ten kto odprezentoval svoju ZO si vylosoval, kto pôjde ďalší a toho aj obdaril. My sme dali darček Žiline a dostali od Galanty.

Piatok (Žoldy):

V piatok, keď sme sa zobudili, samozrejme nevyspatí, sme sa prezliekli a išli na raňajky. Tam sme mali švédske stoly a každý si dal to, načo mal chuť. Po raňajkách sme mali chvíľu voľno, kým sa nenajedla druhá skupina a potom o deviatej hodine sa začala konferencia na tému Zdravý život a pohyb, ktorú mal na starosti Vlado Zlatoš. Dával nám veľmi cenné rady typu: keď si hladný tak jedz, keď nie si hladný tak nejedz, keď váhaš či ideš cvičiť tak choď a podobne.(Vedeli ste napríklad, že je zdravé sa aspoň na päť minút denne niekde zavesiť na hrazdu, alebo že aspoň dvadsať minút si kvoknúť na zem). Hovoril nám napríklad, že bryndzové halušky sú zdravé len z polovičky, alebo že chleba s maslom nemáme jesť kvôli chlebu, ale kvôli maslu. Nakoniec sme mali tímové aktivity, kde sme museli plniť úlohy ktoré nám zadal. Potom sme dostali diplom a potvrdenie o tom, že sme ukončili konferenciu a odišiel. Potom prišiel obed, kde v ten deň bolo také jedlo, že to sa nedalo zjesť. Po obede sa začalo prvé kolo etapovej hry s názvom Spoznávame Tatry. Tu sme sa spojili so ZO Handlová a robili hru spolu. Každá organizácia dostala svoj papier, kde boli rôzne veci o Tatrách a my sme mali do nej doplniť informácie. Tak sme pekne z našej chaty išli do Tatranskej Lomnice, kde sme začali plniť úlohy. Po ceste tam sme stretli Angličanov, tak sme samozrejme s nimi museli hodiť reč. V Tatranskej Lomnici sme sa dostali do parku, kde sme museli zistiť napríklad akú dĺžku má najvyšší strom a podobne. Potom sme išli do infocentra a nakoniec sme išli na vlakovú stanicu. Tam sme mali už všetko nájdené, tak sme išli do cukrárne. Tam sme si dali kávu, koláčik, chvíľu posedeli, odpočinuli a išli naspäť. Keď sme už boli skoro naspäť, stretli sme Patresa a Kuba, ktorý nás obrali o sladkosti a podobne. Keď sme prišli naspäť, museli sme ísť na súd, kde nás obvinili, že sme pomáhali zbojníkom utiecť a tak sme museli podplatiť sudkyňu. Keď to skončilo, išli sme si obkresliť svoje ruky na hru Galaxiu a potom sme išli na večeru. Po večeri musela naša ZO vysťahovať izby a presťahovať sa na chatku, kde sme boli odvtedy ubytovaní. Nasledoval Minitalent, ktorý sme si všetci užili a po ňom Galaxia. Keď to skončilo, mali sme ísť už na izby a spať.
 

Sobota (Kajka):
Sobotňajší deň sme začali ako inak raňajkami a potom sme sa vybrali do Tatranskej Lomnice, kde sme najskôr išli do múzea. V múzeu sme si ako prvé pozreli film o kamzíkovi a potom sme plnili úlohy čo nám boli zadané. Po vyplnení úloh v múzeu sme išli na “náučný chodník Pramenisko”. Tam sme taktiež splnili svoje úlohy a išli naspäť. Neskôr sme mali na programe rôzne hry a taktiež bolo vyhodnotenie etapovej hry “Spoznávame Tatry”. Potom sme išli na chatu, kde sme vymýšľali básničku o etapovej hre. Ale keďže sme sa nudili, tak sme si s babami požičali Krkov foťák a nafotili pár fotiek. Po odovzdaní básničky sme sa nudili, takže sme s babami dokukali môj rozpozeraný horror a Ivin film o psíkovi, pri ktorom som zaspala.. Po tom, čo som sa zobudila, lebo film skončil, prišli chalani a zahrali sme si Uno. Síce sme išli spať trochu neskôr, ale celé sme to dospali vo vlaku (minimálne ja). Celoslovenské sme si užili a ja zase sa teším na budúci rok. 
 

Nedeľa (Ivanka):
V nedeľu ráno sme sa zobudili, obliekli sa a vyrazili na raňajky. Keď sme sa naraňajkovali, tak sme si pobalili veci a vyrazili k autobusu. Nastúpili sme do autobusu a rozlúčili sa vedúcimi Celoslovenského. Autobus nás vysadil na železničnej stanici, kde sme sa rozlúčili s našimi novými kamarátmi a nasadli do vlaku. Vystúpili sme a ponáhľali sa na rýchlik. Sadli sme si do rýchlika, pozerali filmy, papali, rozprávali sa a aj spali. Cesta bola celkom dlhá, ale dočkali sme sa a vystúpili v Starej Turej.
Krko:
Znova nadišiel čas jednej z najočakávanejších akcií môjho života. Konalo sa Celoslovenské stretnutie Fénixákov. Konkrétne 10-ty ročník, ktorý nebol špeciálny len okrúhlym výročím, ale aj tým, že som tentoraz bol vedúci Turancov ja. Vo štvrtok ráno sme sa teda namiesto v škole, stretli na železničnej stanici. Spolu so mnou išli ako účastníci Žoldy, Karin, Ivanka a Lenka, takže som bol s zostavou nadmieru spokojný. Vydali sme sa na dlhú cestu (našťastie kratšiu ako na 7. CSS pri Trebišove v 2015) vlakom cez Nové Mesto nad Váhom, Poprad – Tatry, Studený Potok až do Tatranskej Lomnice. Vo Vaďovciach ku nám pristúpil Samo, ktorý išiel na CSS ako mladý vedúci. Po ceste som stretal veľa známych tvárí z minulých ročníkov, ale aj sa zoznamoval s novými. Po príchode sme podpísali všetky papiere a ubytovali sa. Bohužiaľ chatky boli všetky dočasne obsadené, takže nás rozdelili do dvoch apartmánov v hlavnej budove. Navečerali sme sa, rýchlo sme dokončili ešte potrebné veci na večerný program a išli do hlavnej sály. Tam každá ÚO odprezentovala požadované veci a všetci sme si navzájom rozdali darčeky. My sme odprezentovali tohtoročnú tému, 10. rokov CSS, na veľkom krásne zdobenom papieri a mali sme dosť veľký úspech. Dostali sme darček od Galanty a na oplátku sme dali darček Žiline. Večer bol Just Dance, ktorý sa mi, ako vždy, veľmi páčil a poriadne sme si ho aj so Žoldym užili. Po skončení diskotéky som bol na vedúcovskom briefingu a po ňom som sa presunul ku nám na izbu, kde sme všetci išli pomaly spať.
V piatok sme mali raňajky vo forme švédskych stolov, čo sa mi veľmi páčilo. Okolo 9-tej začala detská konferencia na tému Zdravý životný štýl a pohyb. Konferenciu viedol Vlado Zlatoš. Téma tejto konferencie z môjho pohľadu moc dobrá nebola a Vladko sa mohol tiež viac posnažiť. Zasmial som sa ale na jeho “odborných radách”. Tradične sa potom decká rozdelili do skupiniek, kde mali spracovávať vylosované témy. Všetci usilovne pracovali. Potom bola prestávka na obed a ešte chvíľa, kedy si mohli projekty dokončiť. Následne ich všetci verejne odprezentovali a získali diplomy o absolvovaní konferencie. Hlavný program poobede bola prvá časť krátkej etapovej hry Spoznávame Tatry, kedy sme sa mali vydať do Tatranskej Lomnice a pozisťovať potrebné informácie na dolapenie zbojníkov. Tu už sa naplno prejavila Turanská podstata a aj bez môjho zásahu zrazu decká prišli s tým, že sa dali dokopy s Handlovou. Vydali sme sa teda spoločne v novom útvare s názvom “Stará Handlová” plniť úlohy. Najviac toho prebiehalo v mestskom parku, kde som sa prechádzal a fotil krásne fotky, kým mladší zisťovali informácie. Potom sme ešte pre posledné potrebné informácie zavítali na recepciu hotela Lomnica a na železničnú stanicu, odkiaľ nás veľmi “milý” výpravca vyhodil. Po skončení sme sa zastavili v cukrárni, kde som si dal horúcu čokoládu a potom som od únavy zaspal. Všetci z toho mali veľkú srandu, ale byť dobrým vedúcim nie je len tak. Keď ma vzkriesili, vydali sme sa naspäť k nášmu ubytovaniu. Po ceste nás zastavili Patres s Kubom. Keď vybrali “mýto”, pustili nás ďalej rovno za sudcom, ktorý decká obvinil z napomáhania zbojníkom a odsúdil ich na pár rokov vo väzení. Našťastie sa Turanci nedali a vyviazli z toho bez ujmy. Nasledovala večera a po nej Minitalent Fénixu. Aj cez veľké presviedčanie desiatok ľudí, som sa nezúčastnil a nechal som priestor mladším a nádejnejším ľuďom. Tým myslím nášho Žoldyho, ktorý sa nakoniec odhodlal a pred všetkými vystúpil so svojím hudobným číslom. Nanešťastie pre neho si pár vecí zle zorganizoval, ale tie sa za pochodu upravili a nakoniec to dopadlo dobre. Každý, kto hovorí niečo iné, alebo by mal čo i len jediné zlé slovo na skvelé Žoldyho vystúpenie, tak ho stihne môj neúprosný hnev. Po Minitalente, kde aj ostatní účastníci predviedli vážne zaujímavé výkony sa uskutočnila už každoročná hra Galaxia. Bohužiaľ som tento rok dostal nejakú chabú ruku a pre moje dobro si z nej žiadne poučenie nevezmem. Dúfam ale, že tá moja niekomu spríjemnila život, keďže som si dal na nej záležať. Potom sme sa presťahovali na chatku, ktorá sa medzitým cez deň uvoľnila. Mohli sme tak byť všetci Turanci pekne spolu pokope. Ja som zase išiel podebatovať na vedúcovský brífing a po skončení som sa vrátil na chatku k našim, kde sme zase išli o chvíľu spať.
V posledný plnohodnotný deň sme sa po raňajkách zbalili a išli splniť druhú časť etapovej hry Spoznávame Tatry. Tá bola teraz rozdelená na 2 menšie časti. Prvá sa odohrávala v múzeu TANAP-u, kde sme si pozreli dokument o kamzíkoch a potom v expozíciách sa zisťovali potrebné informácie, rovnako ako včera. Kým mladší sa hlavne zameriavali na požadované úlohy, ja som si spravil prehliadku múzea. Niektoré zvieratá boli vážne vtipne vypreparované, takže som sa dosť nasmial. Keď už sme zistili všetko čo sa dalo, sadli sme si, aby sme to spísali. Na druhej strane papiera bola tajnička, ktorú Stará Handlová bez problémov vyplnila. Až následne na to sa zistilo, že sa mala vypĺňať až omnoho neskôr s nejakými ďalšími prílohami. Odtiaľ sa išlo na náučný chodník Pramenisko, pre posledné potrebné informácie. Ja som mal aspoň peknú prechádzku pri dohľade na decká. Okrem toho som aj nadviazal kontakty s jednou členkou Kráľovej pri Senci, cez ktorú sa následne celá Stará Turá dostala ku zbytku Kráľovej. Takže čo sa medziorganizačných vzťahov týka, tak sa nič nezmenilo ani po toľkých rokoch. Po príchode sme sa išli naobedovať. Následne mali decká chvíľu voľno a ja som išiel v mene ZO Stará Turá odhlasovať na valné zhromaždenie (či jak sa to volalo) pár dôležitých vecí. Cítil som sa veľmi dôležito, hrdo a vznešene, aj keď to trvalo len pár minút. Poobede prebiehal kultúrny festival, na začiatku ktorého nám folklórny súbor zo ZO Snina ukázal ukážku tradičných tancov. Tie sme si mohli aj vyskúšať, ale mne to vôbec nešlo. Potom sme sa vybrali ku stanovisku pri ktorom sa končila etapová hra Spoznávame Tatry. Všetko sme mali dobre vyplnené, aj tú vyššie spomínanú tajničku a preto sme dostali za krabicu všelijakých šmakociniek. Dobrovoľne sme sa rozhodli prijať ponuku zo strany stanoviska a išli sme do chatky napísať básničku o samotnej hre a o tom čo sme zažili. Kým baby písali báseň, ja so Žoldym sme si zahrali medziorganizačnú vybíjanú. Bol som kapitánom jedného z družstiev. Skoro sme vyhrali, ale keď všetko zlyhalo a išiel som do hracieho poľa ja, nešťastne som sa šmykol, padol som na hubu a vybili ma. Nič to ale nemení na tom, že to bola asi najlepšia vybíjaná, akú som kedy hral. Ostatné stanoviská som nenavštívil a vrátil som sa naspäť na chatku, kde som zistil, že si baby požičali môj fotoaparát a spravili si pár fotiek. Mal som sa veru doma na čom smiať, aj keď od profesionality im chýba ešte kus cesty. Večera bola v posledný večer špeciálna a tak sme si všetci opekali klobásky. Nasledovala záverečná diskotéka, pri ktorej naša kamarátka Lenka z Handlovej nešťastne padla a tak sme sa všetci stiahli. V noci som celkom dlho hral s babami na chatke Uno, zatiaľ čo Žoldymu som dovolil utužovať vzťahy s Handlovou a Samo trávil čas s ostatnými mladými vedúcimi.
Po chvíľke spánku už tu bolo nedeľné ráno a najsmutnejšia časť celého CSS. Naraňajkovali sme sa, rozlúčili sa s druhou skupinou a nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Tatranskej Lomnice na železničnú stanicu. Tam sa od nás odpojila Handlová. Pri spiatočnej ceste v rýchliku sme mali chytené celé kupéčko. Veľkú časť cesty decká prespali. Hlavne Karin a chvíľku Žoldy. Následne na to sa od nás odlúčila aj Žilina – Vlčince. Chvíľu pred naším odchodom z vlaku som ešte zbehol do druhého vozňa sa rozlúčiť s Kráľovou, a tak som síce zdrtený, ale už zmierený s tým všetkým, vystúpil v Novom Meste na stanici. Zrazu odniekiaľ vyskočil Milanko, ktorý sa ponúkol, že nás odvezie domov a tak sme prišli ešte skôr ako bolo v pláne. Všetci sme sa rozlúčili a vydali sa každý svojou cestou domov. Osobne toto Celoslovenské hodnotím ako najlepšie zo všetkých, na ktorých som kedy bol. Myslím, že aj mladším sa veľmi páčilo a budem veľmi rád, ak sa mi tam podarí dostať aj budúci rok.

Zobraziť galériu