Viacdňové podujatia

Spoznávame slovenské mestá 2019

STREDA:
V stredu o 10:00 pred klubovňou sme čakali na ostatných. Keď všetci prišli, tak sme nasadli do áut a išli sme do Lipoviec. Po ceste sme stáli skoro na každej benzínke. Potom sme sa všetci stretli pri Tescu v Ružomberku. Potom sme išli cez najdlhší tunel na Slovensku. Potom pri našej chate je firma, ktorá vytvára vody (Salvator). Keď sme išli, tak asi 50m bola rozbitá cesta. A keď sme boli úplne pri chate, tak nás čakal správca.
Tomík
ŠTVRTOK:
V dnešný deň sme sa zobudili do umrholeného počasia. Po tom čo sme sa obliekli, sme šli na raňajky, ktoré boli výborné. Na raňajky sme mali záviny a kakavko. Potom sme sa nachystali a vyrazili do Prešova. Tam sme navštívili Kostol sv. Mikuláša, kde sme vyšli na kostolnú vežu, múzeum, solivar a nakoniec Tesco. V Tescu som ja, Sofia, kúpila Karinke hrnček z kamarátskej lásky. Kajka sa tomu veľmi potešila. Keď sme prišli na chatu, hrali sme hry. Potom prišla večera, ktorá bola veľmi dobrá. Mali sme rizoto. Ja, Sofia, som nešla, lebo mi bolo smutno, ale Kaja za mnou prišla a objala ma ❤. Potom sme hrali hry a išli spať.
Nika a Sofka
PIATOK:
Náš piatok sme začali ako obvykle raňajkami, po ktorých sme vyrazili smerom na Spišský hrad, pričom sme sa po ceste zastavili na “gejzíre” Sivá Brada. Pri mini-jazierku kde vyvieral “gejzír”, musel Tomík splniť svoj trest v podobe preskočenia jazierka (Bohužiaľ mu to nevyšlo 😂). Keď sme si to tam všetko obzreli, vybrali sme sa na Spišský hrad. Na Spišskom hrade sme prešli všetky hradby a vežičky, pričom na jednej z nich bol nádherný výhľad na okolitý svet. Pri vchode na nádvorie sme zazreli syslíky. Na samotnom nádvorí sme obe uvideli staršieho pána, ktorý vyzeral, že maľuje Spišský hrad. Spolu sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť na jeho maľby. Pán bol ku nám veľmi milý a dokonca nám povedal, nech mu niečo nakreslíme. A tak sme kreslili, rozprávali sa a užívali si príjemné chvíle strávené na tráve v slnečných lúčoch a pokoji. Po preskúmaní celého hradu sme sa zastavili na Spišskom salaši, kde sme sa napapali a doplnili energiu. Následne sme sa vybrali do Levoče. V Levoči sme navštívili múzeum rezbára Majstra Pavla, kde boli kópie jeho diel. Ďalej sme sa išli pozrieť do Chrámu sv. Jakuba (Boli tam kresťanské noviny za 70 centov… nikto si ich nekúpil). Nakoniec sme vrátili na našu chatu, kde sme si oddýchli a večer nás čakal turnaj v stolnom futbale, ktorý vyhrala Adrianka. Tento deň sme si všetci veľmi užili v zdraví, šťastí, láske a pokoji. PRŠALO.
Karinka a Ivanka
SOBOTA:
Lačnovský kaňon: Dlhá, pekná a vyčerpávajúca turistika, ale zážitková a preskakovacia. V Lačnovskom kaňone bolo dobre. Síce na lúkach boli samé hovná, ale aj tak tam bolo dobre. Teda super. Proste tam bola zábava.
Jaskyňa Zlá diera: Studená, pekná a zaujímavá turistika. Veľa strmákov a jeden zvláštny zážitok. Ten zážitok bola pusa od Antona Košča. Veľmi veľmi zvláštny zážitok.
Pasúce sa ovečky: Išli sme naspäť a započuli sme zvony čo nosia kravy, ale vyšlo stádo malých, dospelých a starých oviec a jahniatok.
Adrianka a Romanko
NEDEĽA:
Aj keď som nebol veľmi rád, raz to prísť muselo: Posledný deň akcie, kedy nám zostávalo sa už len zbaliť, upratať, nasadnúť do áut a nechať sa odviezť domov. Teda, pre ostatných… Keďže ja som šoféroval, čakala ma dlhá a pomerne náročná cesta. Všetko ale prebehlo v najväčšom poriadku. Teda, keď pominieme začiatok cesty, kedy som zastavil na benzínke, pretože Nika Ivanka si chceli kúpiť kávu. Ja som si šiel umyť čelné sklo, pretože nebolo “skoro nič” vidno. Následne, ako som tak učinil, som nastúpil do auta a uvidel, že sa to akurát tak rozmazalo. Nemal som čas ani náladu to riešiť, tak som sa rozhodol v ceste pokračovať. V tom však prišiel celkom šok, pretože ako som vyšiel od benzínky, uvidel som, že len tak z ničoho nič sa vyparil všetok benzín! Chcel som tankovať v Liptovskom Mikuláši pri Kauflande (Pre vodičov odporúčam, je tam asi najlacnejší benzín na Slovensku), ale ten bol ešte takých 20km ďaleko, a vypadalo to, že auto neprejde ani 10. Našťastie nás zachránila OMV, kde som zobral za 10 litrov, aby som do Mikuláša prišiel, a tam až nabral plnú nádrž. Keď som už stál, znovu som si umyl čelné, a tentokrát to malo aj nejaký efekt. Môj plán vyšiel, a k cieľovej benzínke sme prišli. Na druhej strane, museli sme po ceste zraziť hmyz veľký minimálne ako golfová loptička, pretože sajrajt z neho sa rozprskol cez polku čelného skla zo spolujazdcovej strany, takže sme boli zase tam, kde sme začali. Samozrejme, baby z toho mali obrovskú zábavu. 😂 Zbytok cesty sme zvládli v úplnej pohode. Celú cestu nám hrali v aute Smola a Hrušky, a keď aj nie, rozprávali sme sa navzájom. Mal som úžasnú ženskú posádku, s ktorou reč nikdy nestála. Na to, že sme išli na druhý koniec Slovenska, cesta ušla dosť rýchlo. Všetci sme prišli v poriadku a baby mali odvoz doslova až pred dvere. Dúfam, že všetci ktorý pred akciou neverili, že by som takúto cestu zvládol ja, alebo moje auto, sa poučili a nebudú nabudúce súdiť knihu podľa obalu. 😉😁
I keď pôvodne to s akciou vyzeralo všelijako (zlé počasie, málo účastníkov, …), môžem úprimne povedať, že to bola jedna z najlepších Fénixáckých akcií (pokiaľ nie vôbec najlepšia), na akej som kedy bol. Podľa rozhovoru s ostatnými, nie som jediný, kto má podobné cítenie. A ani sa nečudujem… Máme veľa zážitkov, zažili sme veľa zábavy a videli neskutočne veľa krásnych miest. Už sa neviem  dočkať ďalšej akcie. Peťovi aj všetkým ostatným patrí jedno veľké ĎAKUJEM!
Krko
Zobraziť galériu

Posledný výjazd 2018

Ho! Ho! Ho! Čaute kamoši! Ani sme sa nenazdali a už je aj po Vianociach. Verím, že ste si ich užili naplno v kruhu svojich najbližších a, že ste sa poriadne prejedli koláčov (tak ako ja :D). My sme tieto najkrajšie sviatky v roku oslávili spolu ešte chvíľku pred Vianocami v Makove. A presne tam sa teraz na chvíľu presunieme, aby ste to spolu s nami mohli opäť prežiť aj vy. Vianočná chata je pre nás už každoročná klasika. Myslím, že za všetkých môžem povedať, že sa na ňu celý rok tešíme úplne najviac. Čarovná vianočná atmosféra prosto má niečo do seba, čo vám poviem :D. Tento rok sme chatu našli pomerne neskoro a preto jediný voľný termín bol tesne pred Vianocami a to 21. – 23. decembra. Niektorých našich členov to odradilo (alebo skôr maminky? …kto vie :D) ale my staré páky a mladí bažanti sme to zachránili a tak sme sa v piatok pred klubovňou stretli a vyrazili smer Makov. Prvý večer padla „bojová úloha“ vymyslieť program na našich deviatakov. No a teda poviem vám, som na nich poriadne pyšná. Zvládli to bravúrne! Rozdelili si nás do troch skupín a každú skupinku čakala iná úloha. Tieto úlohy sme si potom vystriedali, a tak sme všetci čuchali v teste našich nosov, kuchtili v kuchyni alebo aj skrášľovali svojich vedúcich …ehm „skrášľovali“ (veď uvidíte na fotkách :D). Nechcem sa chváliť ale aj keď si na mne poriadne zgustli pri výbere členov do môjho tímu hádajte kto vyhraaal? 😀 Piatkový večer sme zakončili gitarkou, teda vlastne gitarkami, pretože rady našich hudobníkov sa rozrastajú z čoho sa samozrejme veľmi tešíme. V sobotu ráno sme sa zobudili na kvapky, ktoré klopkali na okná a zrejme aj preto boli raňajky tichšie ako sme zvyknutí (alebo nielen preto?). Počasie sa ale umúdrilo a nakoniec sa rozhodlo hrať spolu s nami. Preto sme asi okolo pol desiatej už aj v spoločnosti Milana a Kiky vyrazili autami k štartu našej cesty na Bumbálku. Šliapali sme v snehu, ale ten sa nám doslova topil pod nohami. Holt smúla schytali sme práve fajnovú čľapkanicu (neskôr aj v topánkach :D). No a takto stále v pozore (nikdy nevieš aká snehová guľa alebo kus ľadu ťa trafí :D) sme dorazili k horskej chate Kmínek, ktorá bola našim cieľom. Tu sme sa zakempili asi na hodinku, posilnili sa výbornou cesnačkou či syrom a dokonca sme od milého pána chatára všetci dostali aj pamätný odznačík. Bolo nám tu veľmi príjemne a opäť raz sme si potvrdili, že dobrých ľudí, ktorí milujú prírodu a svoju prácu robia naozaj s láskou je stále dosť. Ani sa nám von do tej vody nechcelo ale museli sme sa vydať späť na našu základňu, pretože tam už na nás čakal ten hlavný program celej vianočnej chaty – darčekyyy! Šoféri sa vracali späť k autám a my ostatní sme zvolili trasu peši až na chatu cez celý Makov (poviem vám, dlhá to je dedina docela :D). Radiátory hriali naplno, topánky sa sušili a my vlastne spolu s nimi, krátky oddych totiž potreboval asi každý. Puding sa stáva akosi tiež klasikou a tak nechýbal ani teraz a po oddychu myslím každému taký olovrant dobre padol. Potom prišla na rad moja kreatívna chvíľka a veru som v nej nakoniec ostala aj sama :D. S babami sme si vyrábali rámiky na fotky, ktoré mohli byť aj krásnym vianočným darčekom …no aspoň ja som sa pri ich výrobe zabavila :D. Večer sa ale už naozaj blížil a to pre nás znamenalo rýchlo natlačiť grankové kolienka a hor sa zmeniť sa na Grincha a Santu! To bol totiž nápad na program, ktorý skrsol v hlavách našich chalanov pri prípravách na chatu a hneď sa uchytil. To by predsa neboli oni keby nevyužili príležitosť pobiť sa pred všetkými :D. Grinch (ejkejej Ondrej v termoprádle :D) ukradol všetky darčeky spopod stromčeka a našou úlohou bolo ísť po jeho stopách a presvedčiť ho, že Vianoce sú predsa krásny sviatok. Až na pár sĺz a chvíľ strachu dopadla hra na výbornú a všetkým spoločne sa nakoniec podarilo presvedčiť Grincha, aby nám naše darčeky vrátil. A tak sme si ich konečne mohli rozdať. Ešte predtým sme však našu hru ukončili prekvapením pre nášho Gaťa. Ten veru asi nič nečakal ale my sme na jeho narodeniny nezabudli a dodatočne mu vonku zaspievali „Happy Birthday“ aj s tortou a ohňostrojom. Stále viac populárnejšia vianočná hra „Secret Santa“, ktorú my hrávame už od …hmm lovím v pamäti a myslím, že od vianočnej chaty v Modre v roku 2013 nás stále baví. Vlastne asi každým rokom viac. Keď si spomeniem ako som kedysi dostala balíček slamy a teraz prekrásnu plyšovú sovu <3. Niekto si svojho tajného Ježiška našiel hneď, niekomu chvíľu trvalo kým zistí, kto si ho vylosoval a niekto ho ani nehľadal …veď predsa je tajný tak ním aj ostane. Všetci sme ale myslím boli nadšení z prvých tohtoročných darčekov, ktoré sme si rozbalili. No a my starší dúfame, že sa náš program všetkým páčil a, že sa ostatní pri ňom zabavili aspoň tak ako my :D. No čo vám poviem, roky vymýšľania strašidelných nočných hier a nikto sa už ani poriadne nebál a zrazu keď tie deti strašiť ani neplánujete toľko kriku :D. My sme si to veru užili, tak tento večer ako aj celú chatu. Bola magická presne taká ako poriadna vianočná má byť. Už teraz sa teším na budúci rok, čo prinesie tá ďalšia. Dúfajme, že aspoň viac snehu. Ale ešte predtým než sa na poslednú chatu v roku opäť vyberieme kamoši nás čaká ďalší, dúfajme, že ešte lepší rok plný dobrodružstiev! Tak sa teda lúčime Makov. Boli sme tu, videli sme, užili sme si a odchádzame. Možno sa ešte niekedy vidíme …pri ďalšom objavovaní nášho nádherného Slovenska.
Vladka

Zobraziť galériu

Leto 2018: Veľký tresk v Liptovskom Jáne

1.deň  SOBOTA (21.júl 2018)

Rok ubehol rýchlo ako slaná chorvátska voda a je to tu opäť. Opäť vás všetkých vítam pri čítaní našej táborovej brožúry a verím, že aj tento rok to vďaka nej prežijete ešte raz spolu s nami! Je za nami ďalší tábor. Po minuloročnom úlete v Meduline sme tentokrát ostali verní Slovensku, konkrétne čarovnej prírode Nízkych Tatier. Naším týždňovým domovom sa stala chata Aňa v Liptovskom Jáne. Stretli sme sa tradične v sobotu, o desiatej pred klubovňou, kde sme všetky veci naložili do Miloškovho kamióna a po puse od rodičov sme sa mohli vydať na cestu. Cesta aj napriek prvému táborovému úrazu v Dubnici (poučenie znie s kávou v plastovom poháriku do auta nelez!) a kolóne v Ružomberku ubiehala rýchlo. Už okolo obeda sme boli na mieste činu. Viacerí už chatu poznali, keďže tu boli na jeseň avšak pre nás ostatných bola jedno veľké prekvapenie. Nebola to zrovna novostavba a pravdepodobne už toho zažila dosť ale zároveň bola aj plná zaujímavých predmetov, hudobných nástrojov a odkazov od pána domáceho. Od vskutku svojského pána domáceho ale povedzme si na rovinu, takého “týpka” len tak nestretneš! :D. Keď si každý našiel svoju posteľ, vybalil kufor a dojedol posledné zvyšky rezňov od maminky mohli sme začať s prípravou všetkého čo k táboru patrí. Dievčatá pomáhali Vladke s nástenkou, chlapci chystali drevo na večer a vedúci v kuchyni už zrejme premýšľali čím všetkým nás prekvapia počas týždňa. Tento rok náš tábor niesol názov „Veľký tresk“. Túto tému sme začali už na jarnej chate a tak sme v nej plynulo pokračovali na tábor. Rozdelili sme sa do troch národov, ktorým velili Krko, Filip a Banán. Krko viedol obávaných Mongolov, Filip odvážnych Vikingov no a Banán ten velil nebojácnym Rimanom. To ako sa im darilo či nedarilo kolonizovať svet sa ešte spolu presvedčíme. Ako slnko zapadalo pomaly prichádzal aj čas na slávnostný táborák. Konečne ten pravý, nefalšovaný v krásnej prírode a medzi korunami stromov! Česť zapaľovať ho tentokrát dostali Maruška, Žoldy, Tomík, Lenka a hlavný oheň zapaľoval Filip, ktorý po dlhých rokoch medzi nami prvýkrát zažil aj tábor. Ten večer sme si všetci naplno užívali až do noci. Spievali sme, spomínali na Chorvátsko  ale hlavne sme všetci plní očakávaní čakali čo si pre nás pripraví ten tohoročný „Veľký tresk“.  

 

 2.deň NEDEĽA (22.júl 2018) 

Tak a je tu prvé ráno v Liptovskom Jáne a s ním aj začiatok druhého táborového dňa. Ráno nás čakal budíček po ňom spoločné raňajky a potom program. O ten sa už postarala príroda. Klasicky sme vyrazili na pešiu turistiku. V plánoch sme toho mali mnoho no počasie nám ich trochu pokazilo. Pôvodný cieľ bolo Ohnište, mnohými prezývané aj „Jánošikovo okno do neba“. Tento krásny skalný útvar (ako stvorený na fotku na instagram :D) sa nám ale dosiahnuť nepodarilo. Hneď ako sme vyrazili to vypadalo, že spŕchne a slniečko sa stále schovávalo za mraky. A tak aj bolo, keď sme si všetci vyšliapali ten najväčší stupák v lese začalo poprchať. Chvíľu sme ešte pokračovali v ceste až dokiaľ aj sám náčelník nezaradil spiatočku. Viacerí sme boli z tejto turistiky tak trochu sklamaní a preto sme sa ešte vybrali hľadať partizánske bunkre, ktoré sa niekde v tých lesoch mali nachádzať. Jeden sa nám dokonca aj podarilo nájsť, síce to hodnú chvíľu trvalo pretože cesta k nemu bola celá zarastená ale zvládli sme to. Poriadne sme ho obzreli, nadesiatovali sa vnútri a usúdili, že náš vo Vetešovom járku je aj tak krajší :D. Cesta dolu bola riadne šmykľavá, viacerí sme aj popadali na zadok ale všetci sme to nakoniec úspešne zvládli. Chlapci sa ešte pri Stanišovskej jaskyni rozhodli vyskúšať si jazdu dolu na kolobežkách a tak pomaly obiehali nás čo sme ostali pri pešibuse. Jeden zo skvelých nápadov našich chalanov počas tábora bolo okúsiť studený horský potok. No a keďže sme ho mali hneď pred chatou boli tam pri každej možnej príležitosti a aj po dnešnej turistike. Väčšina si odniesla len soplík alebo kašeľ ale Žoldy, tak ten na to len tak skoro nezabudne. Keď tak sa ho spýtajte, určite vám rád porozpráva príbeh o tom ako sa jeho okuliare druhýkrát narodili :D. Keďže sme sa z turistiky vrátili o niečo skôr ako sme predpokladali náhradný program na poobedie bol jasný. Výroba tímového totemu. No a zatiaľ čo decká vyrábali, lepili a strihali my velkáči sme pripravovali večerný program. Isto ste už v telke videli reláciu Milujem Slovensko. My sme sa trochu inšpirovali a večer sme si zahrali náš „Milujem svet“. Spolu sme počas poobedia dali dokopy rôzne úlohy, Duško sa postaral o super grafiku, Filip to celé bravúrne odmoderoval a ja musím povedať, že lepší program sme už naozaj dávno nemali, zabávali sa úplne všetci! …až do neskorého večera.

  

3.deň PONDELOK (23.júl 2018)

Pondelok nemusí byť až taký zlý deň, minimálne nie vtedy keď sa ráno zobudíte na tábore. A keď k tomu zažijete rozcvičku od troch bláznov v cyklistických dresoch tak je to vlastne štart skvelého dňa. A veruže to bol skvelý deň, čakala na nás prvá cykloturistika. Vyrazili sme oslabení o naše dve herečky, ktoré sa rozhodli protestovať a na tábor ísť bez bicyklov (chápete a niekto to tu roky poctivo trpí?!). Celou cestou nám krásne svietilo slniečko a tak sa šliapalo fakt dobre. Našou prvou zastávkou bol Liptovský Hrádok. Tam sme si vychutnali krásny výhľad z vyhliadky, posilnili sa, načerpali nové sily a pokračovali ďalej. Cieľom  cesty bol skanzen Liptovskej dediny v Pribyline. No a ani sme sa nenazdali a boli sme tu. Zopár kusov ostalo vonku, strážili bicykle a pripravovali prekvapko pre Ondreja, veď kto by nechcel mať kvetinovú záhradu v kolese, však? :D. My ostatní sme sa šli pozrieť aj dnu, vypočuli sme si pána sprievodcu ale očkom sme všetci sledovali mraky na oblohe, ktoré pomaly ale isto pribúdali. Akurát keď sme schovali bicykle pod stromy aj seba pod strechu začalo pršať. Nakoniec to bol iba jemný letný dážď a my sme ho prečkali v bufete pri grilovanom oštiepku a kofole. A keď nám oschli sedanky a prilby vyrazili sme na cestu späť. Šliapalo sa fakt dobre, slnko nám svietilo a ani kopce neboli až také zákerné. Asi preto nám cesta ubiehala tak príjemne rýchlo. Cez dedinku Vavrišovo (v ktorej samozrejme nesmela chýbať fotka :D) sme už okolo tretej dorazili spať na našu chatu. Po cyklistike nám všetkým dobre padol krátky oddych, ktorý sme si nakoniec užívali až do večere. Tú ale preskočme a poďme konečne k večernému táboráku pretože práve tam sme odštartovali našu celotáborovú hru. Vtedy sme ešte poriadne ani netušili čo na nás čaká a, že naša “Rada starších” má pre nás na každý večer prípravné tri úlohy, ktoré riadne potrápia naše mozgové závity. Boli to naozaj ťažké úlohy, veď náš večer sa aj pekne predĺžil. Nejako nám to ale neprekážalo keďže zajtra nás čakal voľný deň a okrem toho na nočnú hru takisto bolo treba tmu. Nebola to nočná hra na aké sme všetci zvyknutí, jej cieľom bolo totiž niečo iné ako na smrť vyľakať naše decká. Bola spojená s našou chatou a so záľubou nášho domáceho v hudobných nástrojoch. Rimania, Vikingovia a Mongoli po tímoch hľadali po celej chate skrytých hudobníkov z tajomnej kapely. Neviem či sme sa viac zabavili my pri tých zvláštnych tónoch, alebo domáci, ktorý nás pozorne sledoval a vždy odniekiaľ vykukol keď ho nikto nečakal 😀 alebo decká, ktoré chvíľami netušili čo vlastne majú robiť. Každopádne bola to pecka! A super bodka za parádnym pondelkom.

 

4.deň UTOROK (24.júl 2018)

A je tu prvý voľný deň. Klasicky nás v utorok po turistike aj cykloturistike čakal oddychový deň strávený v tábore. V táborovom programe niesol názov “Ondrej papier”. To znamená, že bol celý v réžii nášho Krka a jeho zoznamu všemožných hier. Začali sme hneď po raňajkách prvou z nich. Všetci sa náramne zabávali na dvojiciach, ktoré museli so zaviazanými očami a dvojmetrovou palicou prejsť vopred prichystanú prekážkovú trať. Smiali sa až dovtedy, kým neprišla rada na nich :D. Ďalšou z hier bola napríklad naháňačka vo štvorci. Túto hru sme chceli hrať na tábore už dávno no až teraz bol na ňu konečne ten správny čas a priestor. No a zatiaľ čo my sme celí špinaví od trávy zbierali body,  z kuchyne už rozvoniaval obed. Naši kuchári si dnešok naozaj užili naplno, keďže namiesto balíčka sme dnes mali teplý obed …výborný teplý obed. Pohostiť bolo treba aj našich hostí, ktorí čírou náhodou boli na dovolenke vo vedľajšej dedine takže nás prišli pozrieť.  Po obede sme si všetci trochu povegetili, niekto v sieti, niekto v posteli no a niekto prípravou ďalšieho poobedného programu. Ondrej papier naplno bežal. Zbierali sme body pre svoje ríše a zabávali sa najmä naháňačkou vo štvorci (ktorá bude asi nová najobľúbenejšia hra :D). Z hier nás poobede čakala ešte jedna chuťovka – legendárny krabí futbal! Po piatich rokoch sme si ho opäť zahrali, zašpinili všetky krásne biele tričká a ako Ondrej povedal, tak skoro zase nepríde :D. Ďalšia novinka, ktorú sme si na večer voľného dňa pripravili bola tanečná výzva. Zvyšok poobedia sme preto vymýšľali a nacvičovali tímové tance. Každý so svojím tímom. Ja so svojimi Rimanmi som sa pri tom naozaj zabavila a ukázali sme, že aj tanečné drevá ak sa chce vedia vyjsť zo svojej komfortnej zóny :D. Všetko to čo sme počas poobedia natrénovali sme predviedli po večeri, počas večerného programu – čisto tanečného programu. Porota teda naša Rada starších nakoniec za víťaza určila Mongolov (aj keď všetci vieme, že rímsky tanec bol omnoho lepší :D). V ten večer sme opäť dostali úlohy, ktoré nás poriadne zapotili a podarilo sa nám všetkým tímom získať nové územia. Viacerí sme boli asi radi keď už sme nemuseli trápiť hlavy a vrhli sme sa na záver dnešného večera – Just dance! Vyskákali sme sa, vytancovali, zabavili a veru aj poriadne unavili. A práve preto sme dnes do postelí zaliezli o niečo skôr, zajtra na nás totižto čakal náročný deň, na ktorý sme sa ale už v ten večer veľmi tešili (teda aspoň ja určite!).

 

5.deň STREDA (25.júl 2018)

Streda-na poriadnu turistiku sa vybrať treba! Presne takýmto heslom sme sa riadili piaty táborový deň. Našim cieľom a hlavným vrcholom celého tábora bol najvyšší vrch Nízkych Tatier-Ďumbier. Poďme ale na začiatok dňa keď naša cesta ešte len začala. Hneď po raňajkách sme vyrazili my štyri baby bez bicyklov (alebo bez chuti na bicykel :D). Všetci ostatní mali ešte chvíľu čas zbaliť si veci a nachystať sa. No a keď už boli pripravení vybrali sa po našich stopách ku Horárni pred Bystrou. Timming sme mali naozaj skvelý, presne keď sme k horárni dorazili my tak prichádzali aj prví cyklisti. Tí tu nechali svoje bicykle a ďalej už sme už pokračovali všetci po vlastných. Teda až na našich troch bláznov, ktorí to však tiež neskôr vzdali a bicykle odparkovali v lese. Cesta bola dlhá a tak trochu dobrodružná. Viedla cez potôčiky, rôzne chráštie ale všetko to stálo za to. Počasie nám konečne prialo a výhľady boli naozaj famózne. Takto spolu sme všetci dorazili až k chate M.R.Štefánika pod Ďumbierom. Práve tu sa viacerí rozhodli ukončiť dnešnú turistiku, vychutnali si kapustnicu a vybrali sa späť dole. Avšak povedzte sami? Nebola by škoda nevyužiť tohto krásneho počasia a nepokračovať až na samotný Ďumbier? Podľa mňa áno a som veľmi rada, že som to vtedy nevzdala a spolu s Duškom, Krkom, Matúšom, Gaťom a Žoldym si vychutnala najkrajší výhľad celého tábora. Spolu sme si tam zjedli vrcholovú výživu, pofotili sa pri majestátnom dvojkríži a pomaly sa pobrali tiež smerom dole. Šli sme rovnakou cestou ako všetci ostatní, akurát teda so zhruba trojhodinovým meškaním. Cestou sa nám podarilo stretnúť pána Čepelu čo sme si najskôr mysleli, že je poriadna náhoda ale keď sme dorazili na chatu a cítili Holotkine buchty vedeli sme, že to náhoda nebola. Práve v stredu keď sme celý deň strávili preč nás prišli navštíviť Čepelovci a pani učiteľka Holotová. Vráťme sa ale späť k ceste dole. Tá vždy ubieha rýchlejšie keď si máte s kým pokecať, akurát mne pomaly ale isto odchádzali kamoši. Prvý na bicykel sadol Gaťo, hneď za ním Duško a na koniec pri horárni aj Žoldy a Krko. A tak som posledné kilometre kráčala sama, iba s príjemným horským vánkom vo vlasoch. Na chatu som dorazila posledná a veru všetci vypadali rovnako unavení ako ja. A aby aj nie po 40 kilometroch v nohách! Alebo v lopúchoch, však Maruš? 😀 Niekto si išiel ešte pred večerou hodiť šlofíka do postele a niekto ležal vonku v sieti. Po celom dni sme sa ale najviac tešili na večeru! A to nie len kvôli hladu, bola predsa hrachová a pri nej je vždy veľa smiechu :D. Však Verča?  Tento večer nás úlohy od Staršiny potrápili ešte viac ako predtým keďže jediné čo sme mali pred očami vtedy boli asi postieľky. A tak sme v stredu večer skončili o niečo skôr aby sme zajtra boli plní síl.      

 

6.deň ŠTVRTOK (26.júl 2018)

Vo štvrtok ráno nás z postelí vytiahlo príjemné slniečko. Pre nás všetkých to bol šiesty táborový deň avšak pre Duška a Filipa boli dnešné raňajky na tábore posledné. Obaja kvôli pracovným povinnostiam museli odísť už o niečo skôr. My sme však pokračovali ďalej a hneď ako sme sa naraňajkovali a rozlúčili s chalanmi sme vyrazili do neďalekej Stanišovskej jaskyne. Kráčali sme k nej pešo keďže bola naozaj len pár metrov od Liptovského Jána a takáto príjemná prechádzka sa nám všetkým hodila. Hneď ako sme sa pripojili k skupinke a nášmu pánovi sprievodcovi nám bolo jasné, že táto jaskyňa nebude ako všetky ostatné. Všade tu vládla príjemná atmosféra, pán sprievodca bol veľmi vtipný a bolo vidno, že ho jeho práca naozaj baví. Počas prehliadky sme navštívili sprístupnenú časť komplexu Stanišovských jaskýň a vypočuli si niečo o histórii ich objavovania. Bolo tam veľa zaujímavých miest, napríklad Jazierko lásky, ktorého voda vám mala zaručiť, že ešte v ten deň stretnete lásku svojho života (to či to naozaj fungovalo sa ma možno môžete niekedy spýtať …alebo Krka? Ten sa tam poriadne vykúpal :D). Poviem vám toto bola asi naozaj najlepšia prehliadka akú som vo všetkých slovenských jaskyniach zažila. Dokonca na záver dospeláci dostali aj liečivú jaskynnú vodu :D. Bolo asi dvanásť hodín keď sme sa vrátili na našu chatu a tam na nás už čakal Miloškov výborný “ľahký obed”. My sme totiž v objavovaní Liptovského Jána pokračovali ďalej. Poobede na nás čakala ešte rozhľadňa ale hlavne KÚPALISKO! Po krátkej poobednej pauzičke sme sa teda vybrali smerom do dediny, nájsť tú rozhľadňu, ktorú sme zatiaľ poznali iba z obrázkov. Cesta nebola dlhá ale za to poriadne strmá. K rozhľadni sme podaktorí prišli riadne zadýchaní :D. Ale ten výhľad! Ten za to stál, celý Liptov ako na dlani. Vychutnali sme si tu tradičnú vrcholovú výživu a hurá konečne na to vytúžené kúpalisko. Nemožno povedať, že to bol zrovna najhorúcejší deň ako stvorený na kúpanie ale našim chalanom to bolo očividne úplne jedno. Baby sa chvíľku báli ale aj ony neskôr studenú vodu prekonali. Vybláznili sme sa tam veru poriadne a vyhnal nás až čas, keďže o siedmej zatvárali. Cesta späť na chatu bola pre niekoho lepšia a pre niekoho trochu horšia ale Maruška to aj napriek jemným žalúdočným problémom zvládla ako pani, koniec koncov ako vždy! Štvrtkový večer bol jeden z tých menej akčných. Rada starších nás opäť potrápila svojimi hádankami a tak sme s unaveným hlavami zaľahli do postele o niečo skôr. Veď zajtra na nás predsa čakalo veľké finále Veľkého tresku!

 

7.deň PIATOK (27.júl 2018)

Čas uteká ako voda a na tábore, kde toho každý deň kopec zažijete ešte o to rýchlejšie. Aj nám sa náš týždeň už pomaly krátil a v to ráno bol pred nami predposledný deň. Deň kedy mal svoje veľké finále Veľký tresk! Nápad na túto táborovú tému nám v hlavách vznikol ešte na jarnej chate a odtiaľ sa s nami odviezol až do Liptovského Jána. Celý týždeň sme ako veľké staroveké národy kolonizovali svet, zbierali body a odpovedali na neľahké úlohy veľkej Staršiny. No a ktorému národu sa podarilo získať najviac území?  Tak na túto otázku sme chceli dostať odpoveď práve dnes. Na posledné hry sme sa vrhli hneď po raňajkách. Keďže počasie nehralo úplne s nami spravili sme si vnútri provizórnu klubovňu a celé doobedie sme strávili tu. Hrali sme všetko možné. Od klasických hier z klubovne, ktoré sme trošku prispôsobili téme až po úplne novinky z Ondrej papiera alebo mojich tajných zdrojov. Popri boji a posledné body ubehlo doobedie rýchlo a na nás už čakal obed. Naši kuchári mali ďalší pilný deň a obracali sa v kuchyni jedna radosť. No a my sme si len pochvaľovali, tento rok nás predsa opäť nesklamali. Dokonca po minuloročnom hríbovom šialenstve si chválil aj Žoldy :D. Zdalo sa, že posledné poobedie v Liptovskom Jáne nám chce spríjemniť aj počasie pretože spoza oblakov vyšlo aj slnko. A práve preto sme mohli vyraziť do sveta! Teda nie tak úplne do sveta ale zahrať si finálovú hru. Všetky tri tímy najskôr museli nájsť podľa Peťovej indície obálku z úlohami a aj keď niektorým to nedochádzalo slušnú dobu, nakoniec ju našli všetci. V tej už na nich čakali moje obľúbené úlohy všeho druhu. Rimania, Mongoli a Vikingovia počítali kroky do dediny, skladali básne a hľadali odpovede na rôzne otázky týkajúce sa tábora. A to čo možno najrýchlejšie. Mohlo byť tak krátko pred večerou keď mi aj poslední doniesli svoj papier. Vlastne už ani neviem kto bol v tejto súťaži víťaz, všetci sa zabavili a to bolo hlavné. A my sme sa zabavili tiež keď sme potom večer hodnotili ich básnické umenie :D. Práve po záverečnej večeri – výbornom guláši na nás čakalo to pravé finále. Chalani pripravili aj slávnostný táborák avšak bohužiaľ počasie večer nebolo zrovna na sedenie vonku a tak sme sa presunuli opäť dnu.  A to hlavne kvôli našim outfitom. Ako každý tábor aj ten tohtoročný si svojou témou doslova pýtal módnu prehliadku. Niektorí si dali naozaj záležať veď sami vidíte na fotkách :D. Víťazmi celého tábora sa stali Vikingovia, ktorí aj napriek tomu, že sa po celý týždeň držali na konci ovládli najviac území. Druhé miesto patrilo Mongolom a tretí skončili o vedúceho oslabení Rimania. Víťazmi sme ale boli všetci! Pretože sme to úspešne zvládli a zahrali si podľa mňa veľmi vydarenú celotáborovú hru. A sme na konci kamoši! Toto bol náš posledný spoločný večer, ktorý sme si pri víťaznej torte, zmrzline, gitarke a speve užívali ešte dlllho.

 

 

8.deň SOBOTA (28.júl 2018)

Tak a je to tu, sme na konci. Pred nami bol v to ráno posledný táborový deň. Všetci sme vedeli čo čaká a tak sme sa hneď ráno pustili do práce. Prvou úlohou bolo zjesť všetko čo ostalo v kuchyni. Na raňajky sme preto mali hotové švédske stoly alebo po našom ČTD (čo tábor alebo ak chcete týždeň dal). Prvú úlohu sme zvládli na jednotku a s plnými bruchami sme sa vybrali do svojich izieb baliť kufre. Niektorí sa celý týždeň riadili heslom “keď veci z kufra nevybalíš máš v sobotu menej roboty” a tak si svoj kufor plný smradu iba zniesli dole k autu :D. A keď sme my ostatní dobalili svoje veci čakalo na nás balenie spoločných vecí. Pomáhali sme rozkladať nástenku, baliť všetky farbičky, papiere, totemy. No prosto všetko čo sa nám tu za ten týždeň podarilo vytvoriť. No a keď už sme mali v Miloškovom kamióne aj posledný bicykel, mohli sme si spokojne vydýchnuť. Poslednýkrát sa pohúpať na húpačke či ľahnúť si do siete. A samozrejme aj naposledy sa okúpať v potoku :D. Veď predsa domov nemôžeme prísť bez suveníru (a či je to magnetka alebo chrípka, nie je to jedno?). No a tak sme sa pomaly rozlúčili s chatou Aňa, s našim svojským ale parádnym domácim a vlastne okolo desiatej doobeda aj s Liptovským Jánom. Cesta domov vždy ubieha rýchlo. Väčšinou všetkým padajú hlavy a zavierajú sa očká. Veď čo si budeme hovoriť, takýto týždeň človeka unaví však? :D. No a keď zrovna nespíme, pozeráme von oknom a rozmýšľame ako radi by sme sa tam zase vrátili. Ale keď už prichádzame na Turú a spievame si “Už sme doma, už sme tu, už sme prišli z výletu” sme vlastne radi, že sme konečne doma. Pred klubovňou na nás už čakali rodičia, ktorí nám pomohli vyložiť všetky veci. No a nám už ostávalo iba povedať si posledné táborové ahoj a rozutekali sme sa každý vlastnou cestou (ale s rovnakým cieľom – maminkin obed!).

Milí moji čitatelia gratulujem, práve ste sa dočítali až na úplný záver! Verím, že ste spolu s nami opäť prežili náš “Veľký tresk” a pocítili tú úžasnú táborovú atmosféru. Naše veľké ďakujeme patrí Miloškovi, ktorý to s nami trpezlivo zvláda a v kuchyni ho neprekvapí už ani pescetariánka :D. Ďalej Ondrovi Kokavcovi st. taktiež za skvelú kuchyňu a všetky tie nákupy, ktoré musel absolvovať. No a na záver samozrejme Peťovi, že ho to stále baví a každý rok nás prekvapí niečím úplne novým! Vidíme sa o rok kamoši! Či už na Slovensku alebo v Chorvátsku, ktovie? Možno aj kdekoľvek na svete, veď po tomto Veľkom tresku je celý náš 😀

Vladka

Zobraziť galériu

10.CSS-Tatranská Lomnica

Štvrtok (Lenka):
Ráno sme sa stretli na železničnej stanici a išli do Nového Mesta nad Váhom. Vo Vaďovciach sa ku nám pridal aj Samo, ktorý tam išiel ako mladý vedúci. Z Nového Mesta nad Váhom sme išli rýchlikom do Popradu. Keďže sme si miestenky kupovali až pred nástupom na rýchlik, neušli sa nám do jedného kupé. Tak ja, Marek, Krko a Samo sme boli v jednom a Kajka a Ivanka v druhom. Po ceste sme skúsili, koľko detí sa zmestí do jedného WC. Bolo nás tam 6. Z Popradu sme išli do Tatranskej Lomnice, kde sme čakali hodinu a pol na autobus, ktorý nás odviezol do hotela. Chceli sme bývať všetci v chatke, ale žiadna už nebola voľná, tak nám dali apartmány. Po večeri bolo predstavovanie ZO a odovzdávanie darčekov. Väčšina ZO sa stretáva v škole. Ten kto odprezentoval svoju ZO si vylosoval, kto pôjde ďalší a toho aj obdaril. My sme dali darček Žiline a dostali od Galanty.

Piatok (Žoldy):

V piatok, keď sme sa zobudili, samozrejme nevyspatí, sme sa prezliekli a išli na raňajky. Tam sme mali švédske stoly a každý si dal to, načo mal chuť. Po raňajkách sme mali chvíľu voľno, kým sa nenajedla druhá skupina a potom o deviatej hodine sa začala konferencia na tému Zdravý život a pohyb, ktorú mal na starosti Vlado Zlatoš. Dával nám veľmi cenné rady typu: keď si hladný tak jedz, keď nie si hladný tak nejedz, keď váhaš či ideš cvičiť tak choď a podobne.(Vedeli ste napríklad, že je zdravé sa aspoň na päť minút denne niekde zavesiť na hrazdu, alebo že aspoň dvadsať minút si kvoknúť na zem). Hovoril nám napríklad, že bryndzové halušky sú zdravé len z polovičky, alebo že chleba s maslom nemáme jesť kvôli chlebu, ale kvôli maslu. Nakoniec sme mali tímové aktivity, kde sme museli plniť úlohy ktoré nám zadal. Potom sme dostali diplom a potvrdenie o tom, že sme ukončili konferenciu a odišiel. Potom prišiel obed, kde v ten deň bolo také jedlo, že to sa nedalo zjesť. Po obede sa začalo prvé kolo etapovej hry s názvom Spoznávame Tatry. Tu sme sa spojili so ZO Handlová a robili hru spolu. Každá organizácia dostala svoj papier, kde boli rôzne veci o Tatrách a my sme mali do nej doplniť informácie. Tak sme pekne z našej chaty išli do Tatranskej Lomnice, kde sme začali plniť úlohy. Po ceste tam sme stretli Angličanov, tak sme samozrejme s nimi museli hodiť reč. V Tatranskej Lomnici sme sa dostali do parku, kde sme museli zistiť napríklad akú dĺžku má najvyšší strom a podobne. Potom sme išli do infocentra a nakoniec sme išli na vlakovú stanicu. Tam sme mali už všetko nájdené, tak sme išli do cukrárne. Tam sme si dali kávu, koláčik, chvíľu posedeli, odpočinuli a išli naspäť. Keď sme už boli skoro naspäť, stretli sme Patresa a Kuba, ktorý nás obrali o sladkosti a podobne. Keď sme prišli naspäť, museli sme ísť na súd, kde nás obvinili, že sme pomáhali zbojníkom utiecť a tak sme museli podplatiť sudkyňu. Keď to skončilo, išli sme si obkresliť svoje ruky na hru Galaxiu a potom sme išli na večeru. Po večeri musela naša ZO vysťahovať izby a presťahovať sa na chatku, kde sme boli odvtedy ubytovaní. Nasledoval Minitalent, ktorý sme si všetci užili a po ňom Galaxia. Keď to skončilo, mali sme ísť už na izby a spať.
 

Sobota (Kajka):
Sobotňajší deň sme začali ako inak raňajkami a potom sme sa vybrali do Tatranskej Lomnice, kde sme najskôr išli do múzea. V múzeu sme si ako prvé pozreli film o kamzíkovi a potom sme plnili úlohy čo nám boli zadané. Po vyplnení úloh v múzeu sme išli na “náučný chodník Pramenisko”. Tam sme taktiež splnili svoje úlohy a išli naspäť. Neskôr sme mali na programe rôzne hry a taktiež bolo vyhodnotenie etapovej hry “Spoznávame Tatry”. Potom sme išli na chatu, kde sme vymýšľali básničku o etapovej hre. Ale keďže sme sa nudili, tak sme si s babami požičali Krkov foťák a nafotili pár fotiek. Po odovzdaní básničky sme sa nudili, takže sme s babami dokukali môj rozpozeraný horror a Ivin film o psíkovi, pri ktorom som zaspala.. Po tom, čo som sa zobudila, lebo film skončil, prišli chalani a zahrali sme si Uno. Síce sme išli spať trochu neskôr, ale celé sme to dospali vo vlaku (minimálne ja). Celoslovenské sme si užili a ja zase sa teším na budúci rok. 
 

Nedeľa (Ivanka):
V nedeľu ráno sme sa zobudili, obliekli sa a vyrazili na raňajky. Keď sme sa naraňajkovali, tak sme si pobalili veci a vyrazili k autobusu. Nastúpili sme do autobusu a rozlúčili sa vedúcimi Celoslovenského. Autobus nás vysadil na železničnej stanici, kde sme sa rozlúčili s našimi novými kamarátmi a nasadli do vlaku. Vystúpili sme a ponáhľali sa na rýchlik. Sadli sme si do rýchlika, pozerali filmy, papali, rozprávali sa a aj spali. Cesta bola celkom dlhá, ale dočkali sme sa a vystúpili v Starej Turej.
Krko:
Znova nadišiel čas jednej z najočakávanejších akcií môjho života. Konalo sa Celoslovenské stretnutie Fénixákov. Konkrétne 10-ty ročník, ktorý nebol špeciálny len okrúhlym výročím, ale aj tým, že som tentoraz bol vedúci Turancov ja. Vo štvrtok ráno sme sa teda namiesto v škole, stretli na železničnej stanici. Spolu so mnou išli ako účastníci Žoldy, Karin, Ivanka a Lenka, takže som bol s zostavou nadmieru spokojný. Vydali sme sa na dlhú cestu (našťastie kratšiu ako na 7. CSS pri Trebišove v 2015) vlakom cez Nové Mesto nad Váhom, Poprad – Tatry, Studený Potok až do Tatranskej Lomnice. Vo Vaďovciach ku nám pristúpil Samo, ktorý išiel na CSS ako mladý vedúci. Po ceste som stretal veľa známych tvárí z minulých ročníkov, ale aj sa zoznamoval s novými. Po príchode sme podpísali všetky papiere a ubytovali sa. Bohužiaľ chatky boli všetky dočasne obsadené, takže nás rozdelili do dvoch apartmánov v hlavnej budove. Navečerali sme sa, rýchlo sme dokončili ešte potrebné veci na večerný program a išli do hlavnej sály. Tam každá ÚO odprezentovala požadované veci a všetci sme si navzájom rozdali darčeky. My sme odprezentovali tohtoročnú tému, 10. rokov CSS, na veľkom krásne zdobenom papieri a mali sme dosť veľký úspech. Dostali sme darček od Galanty a na oplátku sme dali darček Žiline. Večer bol Just Dance, ktorý sa mi, ako vždy, veľmi páčil a poriadne sme si ho aj so Žoldym užili. Po skončení diskotéky som bol na vedúcovskom briefingu a po ňom som sa presunul ku nám na izbu, kde sme všetci išli pomaly spať.
V piatok sme mali raňajky vo forme švédskych stolov, čo sa mi veľmi páčilo. Okolo 9-tej začala detská konferencia na tému Zdravý životný štýl a pohyb. Konferenciu viedol Vlado Zlatoš. Téma tejto konferencie z môjho pohľadu moc dobrá nebola a Vladko sa mohol tiež viac posnažiť. Zasmial som sa ale na jeho “odborných radách”. Tradične sa potom decká rozdelili do skupiniek, kde mali spracovávať vylosované témy. Všetci usilovne pracovali. Potom bola prestávka na obed a ešte chvíľa, kedy si mohli projekty dokončiť. Následne ich všetci verejne odprezentovali a získali diplomy o absolvovaní konferencie. Hlavný program poobede bola prvá časť krátkej etapovej hry Spoznávame Tatry, kedy sme sa mali vydať do Tatranskej Lomnice a pozisťovať potrebné informácie na dolapenie zbojníkov. Tu už sa naplno prejavila Turanská podstata a aj bez môjho zásahu zrazu decká prišli s tým, že sa dali dokopy s Handlovou. Vydali sme sa teda spoločne v novom útvare s názvom “Stará Handlová” plniť úlohy. Najviac toho prebiehalo v mestskom parku, kde som sa prechádzal a fotil krásne fotky, kým mladší zisťovali informácie. Potom sme ešte pre posledné potrebné informácie zavítali na recepciu hotela Lomnica a na železničnú stanicu, odkiaľ nás veľmi “milý” výpravca vyhodil. Po skončení sme sa zastavili v cukrárni, kde som si dal horúcu čokoládu a potom som od únavy zaspal. Všetci z toho mali veľkú srandu, ale byť dobrým vedúcim nie je len tak. Keď ma vzkriesili, vydali sme sa naspäť k nášmu ubytovaniu. Po ceste nás zastavili Patres s Kubom. Keď vybrali “mýto”, pustili nás ďalej rovno za sudcom, ktorý decká obvinil z napomáhania zbojníkom a odsúdil ich na pár rokov vo väzení. Našťastie sa Turanci nedali a vyviazli z toho bez ujmy. Nasledovala večera a po nej Minitalent Fénixu. Aj cez veľké presviedčanie desiatok ľudí, som sa nezúčastnil a nechal som priestor mladším a nádejnejším ľuďom. Tým myslím nášho Žoldyho, ktorý sa nakoniec odhodlal a pred všetkými vystúpil so svojím hudobným číslom. Nanešťastie pre neho si pár vecí zle zorganizoval, ale tie sa za pochodu upravili a nakoniec to dopadlo dobre. Každý, kto hovorí niečo iné, alebo by mal čo i len jediné zlé slovo na skvelé Žoldyho vystúpenie, tak ho stihne môj neúprosný hnev. Po Minitalente, kde aj ostatní účastníci predviedli vážne zaujímavé výkony sa uskutočnila už každoročná hra Galaxia. Bohužiaľ som tento rok dostal nejakú chabú ruku a pre moje dobro si z nej žiadne poučenie nevezmem. Dúfam ale, že tá moja niekomu spríjemnila život, keďže som si dal na nej záležať. Potom sme sa presťahovali na chatku, ktorá sa medzitým cez deň uvoľnila. Mohli sme tak byť všetci Turanci pekne spolu pokope. Ja som zase išiel podebatovať na vedúcovský brífing a po skončení som sa vrátil na chatku k našim, kde sme zase išli o chvíľu spať.
V posledný plnohodnotný deň sme sa po raňajkách zbalili a išli splniť druhú časť etapovej hry Spoznávame Tatry. Tá bola teraz rozdelená na 2 menšie časti. Prvá sa odohrávala v múzeu TANAP-u, kde sme si pozreli dokument o kamzíkoch a potom v expozíciách sa zisťovali potrebné informácie, rovnako ako včera. Kým mladší sa hlavne zameriavali na požadované úlohy, ja som si spravil prehliadku múzea. Niektoré zvieratá boli vážne vtipne vypreparované, takže som sa dosť nasmial. Keď už sme zistili všetko čo sa dalo, sadli sme si, aby sme to spísali. Na druhej strane papiera bola tajnička, ktorú Stará Handlová bez problémov vyplnila. Až následne na to sa zistilo, že sa mala vypĺňať až omnoho neskôr s nejakými ďalšími prílohami. Odtiaľ sa išlo na náučný chodník Pramenisko, pre posledné potrebné informácie. Ja som mal aspoň peknú prechádzku pri dohľade na decká. Okrem toho som aj nadviazal kontakty s jednou členkou Kráľovej pri Senci, cez ktorú sa následne celá Stará Turá dostala ku zbytku Kráľovej. Takže čo sa medziorganizačných vzťahov týka, tak sa nič nezmenilo ani po toľkých rokoch. Po príchode sme sa išli naobedovať. Následne mali decká chvíľu voľno a ja som išiel v mene ZO Stará Turá odhlasovať na valné zhromaždenie (či jak sa to volalo) pár dôležitých vecí. Cítil som sa veľmi dôležito, hrdo a vznešene, aj keď to trvalo len pár minút. Poobede prebiehal kultúrny festival, na začiatku ktorého nám folklórny súbor zo ZO Snina ukázal ukážku tradičných tancov. Tie sme si mohli aj vyskúšať, ale mne to vôbec nešlo. Potom sme sa vybrali ku stanovisku pri ktorom sa končila etapová hra Spoznávame Tatry. Všetko sme mali dobre vyplnené, aj tú vyššie spomínanú tajničku a preto sme dostali za krabicu všelijakých šmakociniek. Dobrovoľne sme sa rozhodli prijať ponuku zo strany stanoviska a išli sme do chatky napísať básničku o samotnej hre a o tom čo sme zažili. Kým baby písali báseň, ja so Žoldym sme si zahrali medziorganizačnú vybíjanú. Bol som kapitánom jedného z družstiev. Skoro sme vyhrali, ale keď všetko zlyhalo a išiel som do hracieho poľa ja, nešťastne som sa šmykol, padol som na hubu a vybili ma. Nič to ale nemení na tom, že to bola asi najlepšia vybíjaná, akú som kedy hral. Ostatné stanoviská som nenavštívil a vrátil som sa naspäť na chatku, kde som zistil, že si baby požičali môj fotoaparát a spravili si pár fotiek. Mal som sa veru doma na čom smiať, aj keď od profesionality im chýba ešte kus cesty. Večera bola v posledný večer špeciálna a tak sme si všetci opekali klobásky. Nasledovala záverečná diskotéka, pri ktorej naša kamarátka Lenka z Handlovej nešťastne padla a tak sme sa všetci stiahli. V noci som celkom dlho hral s babami na chatke Uno, zatiaľ čo Žoldymu som dovolil utužovať vzťahy s Handlovou a Samo trávil čas s ostatnými mladými vedúcimi.
Po chvíľke spánku už tu bolo nedeľné ráno a najsmutnejšia časť celého CSS. Naraňajkovali sme sa, rozlúčili sa s druhou skupinou a nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Tatranskej Lomnice na železničnú stanicu. Tam sa od nás odpojila Handlová. Pri spiatočnej ceste v rýchliku sme mali chytené celé kupéčko. Veľkú časť cesty decká prespali. Hlavne Karin a chvíľku Žoldy. Následne na to sa od nás odlúčila aj Žilina – Vlčince. Chvíľu pred naším odchodom z vlaku som ešte zbehol do druhého vozňa sa rozlúčiť s Kráľovou, a tak som síce zdrtený, ale už zmierený s tým všetkým, vystúpil v Novom Meste na stanici. Zrazu odniekiaľ vyskočil Milanko, ktorý sa ponúkol, že nás odvezie domov a tak sme prišli ešte skôr ako bolo v pláne. Všetci sme sa rozlúčili a vydali sa každý svojou cestou domov. Osobne toto Celoslovenské hodnotím ako najlepšie zo všetkých, na ktorých som kedy bol. Myslím, že aj mladším sa veľmi páčilo a budem veľmi rád, ak sa mi tam podarí dostať aj budúci rok.

Zobraziť galériu

Stanovačka na Rohu

S dvojročnou prestávkou, kvôli minuloročnej výstave ku 30. výročiu turistiky mládeže v Starej Turej, sme pokračovali v zabehnutých tradíciách, a cez jarmočný víkend sme sa vybrali stanovať. Tento rok sme ale vymenili chatu na Kamennom moste za zrub na Rohu. Stretli sme sa tradične, aspoň väčšina z nás, o 16:00 pri klubovni. Ja aj s chalanmi na bicykloch. Peťo viezol v aute batožinu a Filip baby, ktoré boli lenivé vyšliapať ten kúsok. Pritom je to kratšie a osobne sa mi to zdalo aj menej náročné ako na Kamenný most, ale nikoho nesúdim. Keď sme dorazili, veci už boli vynesené na terase zrubu a ostatní už čakali na nás, aby sa mohlo všetko dať do pohybu. Odložili sme si s chalanmi bicykle do stajne a pustili sa do práce. Keďže zrub je v našom rodinnom spoluvlastníctve, dávalo zmysel, že veľa vecí budem mať na starosti a na zodpovednosť ja. Ostatní začali pomaly stavať stany a ja som išiel “odpečatiť” všetky potrebné dvere. Je to celkom sranda, ale zdalo sa mi, že zrub má väčšie zabezpečenie ako Pentagon. Potom, čo som odomkol 100 zámkov s 200 kľúčmi, už bol zrub otvorený. Skočil som ešte dozadu otvoriť šopu, aby sme sa dostali k potrebnému náradiu a iným veciam. Z najdôležitejších vecí už bolo hotové všetko okrem elektriky. Išiel som teda na druhú stranu lúky, prebrodil sa cez 2 metrovú trávu až k rozvodnej skrini, kde ma čakalo zase odomykanie zámkov s nekonečným množstvom kľúčov. Keď som sa dostal do vnútra, zistil som, že hlavný istič celý čas bežal, takže som to robil úplne zbytočne. Keď som všetko uzamkol, vrátil som sa do zrubu. V tom ma napadlo, že predsa nie je zapnutý určite istič v samotnom zrube. Vbehol som dnu a mal som pravdu. Spustil som ho, ale stále nič. Nevedel som čo ďalej, a tak som teda chcel zavolať tatovi, ktorý mi to nedvíhal, takže som sa rozhodol ísť stavať svoj stan. Bol som v stane so Žoldym. Bez problémov sme ho dali dokopy a priniesli si veci do vnútra. Mali sme vážne dosť miesta, keďže sme boli dvaja v stane pre štyroch. Potom som pomohol Tomíkovi postaviť starý stan od tata, takzvané  “Áčko”. Skúšali sme to dávať dokopy, ale keďže som predtým nikdy taký rozložený nemal, nešlo to bohvie ako. Nakoniec prišiel Peťo, ktorý nás zachránil a s jeho pomocou sa nám to podarilo. Všetci už boli “ubytovaní” a v tom mi zavolal tato. Prišlo sa na to, že na skrinke v zrube je ešte jeden spínač, ktorý sa musí potiahnuť, aby to išlo. Ako mi bolo povedané, tak som spravil. A Budiš svetlo. Tým ale len všetko začínalo. Išli sme pripraviť ohnisko a veci s ním spojené. Ja som poprosil o pomoc chalanov a vytiahli sme z pod prístrešku môj legendárny gauč, ktorý bol v celkom dezolátnom stave po tom, čo sa stretol naposledy so mnou, že vraj. Ale mal obrovský úspech a tak na ňom väčšinu času sedeli všetci ostatní, len nie ja. Doniesli sme ešte jednu lavičku k ohnisku a chalani išli po drevo. Potom čo sme Drevo napílili sme išli založiť oheň. Dávam to za vinu častým dažďom, že sa nám oheň nechcel chytiť, pretože sme sa s tým všetci naťahovali dosť dlho a nič sa nedialo. Peťo mal určite šťastie, takže po chvíli sa mu to podarilo. Keď sa začalo stmievať, všetci sme sa navečerali. Väčšina ľudí mala nejaké veci na opekanie. Chvíľu sme hrali a spievali pri ohni. Hlavne Žoldy. Mňa si vždy vypýtal ako “svoj hlas”. Čož som bol veľmi poctený a prekvapený, keďže osobne môj hlas považujem za divný a niekedy sa podarí aj pár falošných tónov. Zvláda to v pohode aj sám pri všetkých možných piesňach. Ale nakoniec sa Biely kvet od Mekyho Žbirku, stal našim skvelým duetom a skladbou, na ktorú sa vždy tešíme. Okolo 21:30 sme so staršími chalanmi išli do Turej si trochu užiť jarmok. Vrátili sme sa na druhý deň niečo okolo piatej. Nepamätám si to presne. Na chvíľu sme išli spať a potom okolo 8:30 som počul hlasy. Baby sa zo budili pomerne skoro a keď sa rozprávali, tak zobudili aj mňa. Išiel som do zrubu, kde som sa ako jediný z účastníkov akcie stretol s  Peťom. Hneď ma napadla dokonalá zloba. Zobral som si najväčšiu kovovú naberačku akú som našiel. Zo šopy som vytiahol kovovú pokrievku z obrovského gulášového kotla a vydal som sa ľuďom znepríjemniť život. Postavil som sa medzi stany a z celej sily som začal trieskať naberačkou o tú pokrievku. Sám som sa zľakol, aký rachot to robí. Potom som im všetkým už len vykričal, že je pol deviatej a majú sa dostaviť na raňajky. Čuduj sa svete, vážne zachviľu všetci sedeli u stola a džgali do seba paštekové chleby, ktoré som sám tak pracne natrel. No dobre, nie úplne sám. Na posledných pár sa ku mne pridal Žoldy, aj keď tie jeho chleby neboli nič moc. Po raňajkách baby umyli riady v provizórnom umývadle za trest, že prišli ako posledné a mohli sme ísť sa venovať programu. Doobeda sme sa prešli k amfiteátru, ktorý bol jediné miesto, kde bola na väčšom priestore pokosená tráva. Pri zrube lúka bola totiž úplne zarastená, a preto sme aj stanovali na čistinke v lese pri zrube. Takže sme museli nájsť iné miesto na hry. Poistili sme sa a vo štvrtok pred akciou vybehli s chalanmi hore nájsť niečo lepšie. To sa nám, ako čítate, aj podarilo a tak sme celé doobedie hrali hry. Pif Paf, môj milovaný Nordický uzol, schovávačku s vyklepávaním, Evolúciu, či čokoľvek čo sme si vymysleli. Keď prišiel čas na obed, vybrali sme sa späť. Zanedlho prišli moji rodičia, ktorý doniesli výborný guláš, na ktorý  veľa ľudí čakalo už od začiatku stanovačky. Za rovno s nimi prišli aj Vávrovci, ktorí doniesli Paťa. Keď sme boli po jedle, mladších som poslal chystať drevo na večer, baby išli do stanu zase niečo robiť a ja, Filip a Gaťo sme išli pripravovať nočnú hru, na ktorú som sa vážne tešil, keďže som mal dostatok priestoru sa realizovať. Zabudol som to skoršie spomenúť, že baby v podstate 90% času strávili len v stane, ale lepšie, akoby sa nudili. Vyšli sme hore na pamätník, kde sa mi začal v hlave celý priebeh nočnej hry dávať dokopy. Alebo nie celý, ale moja časť, ktorú som mal potom na starosti. O tom všetkom si ale prečítate ešte trochu neskôr. Po príprave niekoľkých aktivít sme zišli dole. Vtedy som musel používať svoje medicínske vzdelanie a pinzetou oboch chalanov zbavovať kliešťov. Samozrejme, že to nebolo také zlé, ako si všetci myslíte. Môj zákrok bol vždy presný, rýchly, bezbolestný a po kliešťovi neostala jediná stopa. veľká sranda bola, keď sa Filipovi kliešť zakúsol na miesto, ktoré tu bližšie nebudem špecifikovať. Samozrejme ako pravý kamarát som ho v tom nenechal a aj nech to vypadalo divno ako chcelo, pomohol som mu. O chvíľu na to prišiel Duško a aj Verča M. Tí nám pomohli nočnú hru dotiahnuť do úplného konca, aj keď to trvalo vážne dlho. Myslím ale, že rozhodne stála za to. Medzitým sme sa najedli a tak po 22:00 začala nočná hra. “Detí” bolo 6 a tak sme ich rozdelili vyrovnane do dvoch tímov po troch. Zaujímavé a to dlhotrvajúce na príprave nočnej hry bolo, že všetky texty boli napísané v rýmoch. Nechali sme sa inšpirovať pamätníkom a tak jednotlivé tímy museli pomáhať partizánom v boji proti zlým Nemcom. Začalo sa na terase zrubu, pokračovalo sa cez strašidelné stajne, odkiaľ sa podľa indície museli dostať až hore na pamätník a nájsť skrytého partizána (mňa). Tu sa začala tá pravá zábava. Aspoň pre mňa. Zase som bol vo svojej obľúbenej situácii, takže sa bez problémov stalo, že som len tak sedel v úplnej tme osamotený na opustenom kopci. Keď sa ale zjavili decká, vybehol som a v rýmoch im povedal potrebné úlohy čo treba splniť. Je jasné, že  v hádankách aby to nebolo tak ľahké. Myslím, že som to mal celé pomerne dobre naplánované. Samozrejme , že chalani mi pomohli ale hore skoro všetky osnovy a podobné veci boli pod mojím velením. V prvej úlohe museli z názvov obcí napadnutých Nemcami počas II. sv. vojny vytesaných na pamätníkoch zložiť správne “posolstvo” podľa súradníc ktoré som im dal. Tu druhý tým neskutočne “rozbil” ten prvý. V druhej úlohe mali nájsť ukryté požadované slovo na pamätnej tabuli. To išlo obi dvom tímom rovnako zle. A tretia ? To bol pre mňa najlepší zážitok z celej stanovačky, sledovať ich ako si s tým poradia. Na úplnom konci pamätníka sú dve obrovské murované “čaše”. V oboch je stojatá voda, akurát s tým rozdielom, že z nejakého dôvodu je v jednej normálna, pomerne čistá a v druhej je tá najhnusnejšia voda akú som kedy videl. Pokiaľ sa to dalo vôbec vodou nazvať. Ani vám nebudem hovoriť, ako to vypadalo a čo tam všetko cez deň plávalo (v noci to asi spalo, lebo som to už nevidel). Narafičili sme to s chalanmi tak, že potrebná vec ktorú mi mali doniesť bola v čaši s “čistou” vodou, ale pôvodný odkaz im poukazoval na tú s tou špinavou. Museli sa v tom pekne pohrabať, aby našli lístoček, že to vlastne robili úplne zbytočne a stačí ísť len ku tej druhej normálnej čaši. Vážne som sa nasmial, keď som už len sledoval, ako sa najprv zdráhajú dotknúť sa tej vody a v momente, keď tam dali ruky som mal úplne dosť. V prvom tíme sa ako jediná odvážila Karin. Čož som bol prekvapený, no zároveň mi jej bolo ľúto, keďže ja sám som sa neskutočne zdráhal tam dať čo i len prst, keď som to pripravoval. Naviac som dúfal, že sa v tom bude musieť špárať Matej. Druhý tím (Žoldy, Ivanka a Paťo) sa v tom pre zmenu nakoniec prehrabal celý. Potom čo mi zničený po všetkých mojich nástrahách doniesli všetko potrebné, som ich menoval partizánmi a poslal dole s indíciou, kde nájdu finálne heslo potrebné na ukončenie hry. Dole ich už čakala zohratá scénka, kde spoločne porazili zlého psychopatického Nemca (Filipa). Stihol som ešte koniec po tom, čo som to hore všetko upratal a musím všetkých ľudí, či už tých čo to organizovali, alebo aj detí, ktoré sa zúčastnili veľmi pochváliť. Po vyčerpávajúcom výkone sme si všetci sadli k ohňu, kde sme odpočívali. Karin zaspala a chrápala ako drevorubač. My ostatní sme hrali napríklad telefón, alebo tvorenie príbehu. Najväčší úspech mala téma “Peter Cmorík na Turanskom jarmoku”. O niečo neskôr sme išli spať. V nedeľu už sa nič extra zaujímavé nedialo. Zase som robil budíček, naraňajkovali sme sa a potom sme spratali stany. Ostatní išli napred, či už na bicykloch, alebo na autách. Ja som ešte uviedol zrub do potrebného stavu a “zapečatil” ho. Potom som s Tomíkom mohol vyraziť domov. Táto stanovačka sa mi veľmi páčila. Ostatným ale trochu znepríjemnili život kliešte. Veľa ľudí si našlo veľké množstvá kliešťov ešte aj potom, čo sa vrátili domov. Mňa sa ani jeden nedotkol. Najprv to bola sranda, keď sme si robili srandu, že som taký škaredý, že ani kliešte na mňa nejdú. Horšie bolo, keď som si uvedomil, že je to asi pravda. Každopádne beriem stanovačku ako skvelú a kľudne ju uvítam na Rohu aj budúci rok.

Krko

 

 

Zobraziť galériu

Cesta rozprávkovým kráľovstvom

Táto akcia sa pomaly stáva našou ďalšou tradíciou. Už po niekoľkýkrát sme podali pomocnú ruku naším priateľom z Parku miniatúr v Podolí pri organizovaní Medzinárodného dňa detí. Stretli sme sa v sobotu pri cukrárni. Išli sme tento rok pre zmenu autami, takže decká som zviezol ja a Peťo. Po príchode na miesto, sme nachystali stanoviská a začali si vyberať jednotlivé role. Niektorí boli okamžité rozhodnutí, iný sa najprv nevedeli rozhodnúť a nakoniec sa strhli aj menšie rozbroje o niektoré, pretože bol o ne veľký záujem. Potom sa ale spravilo pár kompromisov a všetci boli spokojní. Hlavne ja, keďže som získal legendárny krokodílí celotelový oblek. Moje stanovisko nieslo názov ‘Dračie sudoku’. To je krokodílovi celkom podobné. Najzaujímavejšie však bolo, že síce bol na plagátiku nakreslený drak, ale napísané tam bolo veľkým písmom “Snehulienka”. To som ale neriešil a vžil som sa čo najviac do svojej role. Nacvičil som si krátky úvod k môjmu stanovisku a následne deti museli na magnetickej tabuli zložiť zjednodušené sudoku. Išlo to všetkým vážne dobre a tak som rozdával len samé razítka. Nanešťastie pre niektoré deti, som bol asi veľmi presvedčivý drak, keďže už z diaľky, keď ma zbadali sa ustrašené skrývali za rodičov a nechceli podísť bližšie ku mne. Jedno chúďa som dokonca rozplakal po tom, čo som hrubým dračím hlasom povedal, že ak nesplní moju úlohu, tak ho zjem. Ale aby som stále len o sebe nehovoril, musím aj ostatných pochváliť. Všetci veľmi dobre plnili svoje úlohy a Žoldy mal tiež veľmi dobré predstavenie ku svojmu stanovisku. Obleky boli ako každý rok pekné a zaujímavé. Šašovia, čarodejnice, rytieri, môj dračí krokodíl, princezné a aj Červená čiapočka. Po pár hodinách prišiel čas na obed. Každý sme si mohli objednať pizzu akú sme chceli. Samozrejme sme sa ja a Žoldy nezapreli a objednali sme si Hawaii. ANANÁS PATRÍ NA PIZZU. Po tomto čine sa, ako sme aj očakávali a dúfali, strhla obrovská a nikdy nevyriešená diskusia o tomto tvrdení. Ako vždy sme ju nakoniec odložili s tým, že každý má svoju pravdu. Odpočinuli sme si chvíľu a pokračovali vo svojej práci. Prišiel čas ísť domov. Prezliekli sme sa do civilného, ale náš milovaný Žoldy mal 14-te narodeniny. Takže sme v “bufetovej budove” zhasli, pripravili sme “tortu” a potom ho doviedli do vnútra, kde sme mu zaspievali a zagratulovali. Pod pojmom “torta” sa myslí donut so sviečkou v strede. Podľa mňa to bolo perfektné. Potom sme sa vybrali domov. Na druhý deň sme sa zase streli o rovnakom čase, na rovnakom mieste a v rovnakej zostave, len s tým rozdielom, že dnes s nami nebol Paťo. Všetko pokračovalo ako v predchádzajúci deň. Po uzavretí areálu sme si ale ešte všetci ľahli na piknikovú deku čo Vladka priniesla a odpočívali po skvele odvedenej práci a s dobrým pocitom, že sa nám podarilo rozčarovať stovkám detí úsmev na tvári. Nebolo ale všetko také ružové. Bolo vážne neskutočné teplo a slnko v jednom kuse svietilo. Takže si viete predstaviť, že v tom krokodílom obleku, nebolo najpríjemnejšie. Taktiež niektorí rodičia boli ku nám vážne neúctiví a dovolím si povedať až drzí. Nebudem ani spomínať strašnú osobnú tragédiu, ktorá ma vyradila z môjho konečne trošku pokojného života, ale to už nie je toľko dôležité v tomto článku, takže vás s tým nebudem zaťažovať. Keď sa cez to ale prenesiem, tak sa mi táto akcia dosť páčila a určite sa posnažím zúčastniť aj budúci rok.

Krko

Zobraziť galériu

Spoznávame slovenské mestá 2018

V piatok sme vyrazili do Hornej Štubne. V sobotu ráno sme sa vybrali do Kremnice, kde sme navštívili mincovňu a kostol Sv.Kataríny. Potom sme riešili úlohy po tímoch: Vikingovia, Rimania a Mongoli. Úlohy boli veľmi zaujímavé a pre nás Vikingov aj ľahké lebo sme to vyhrali. Po tímoch sme večer taktiež predvádzali naše scénky a povedali sme niečo o svojom národe. Na ďalší deň, čiže v nedeľu sme išli na turistiku na vrch Tlstá. Cesta bola docela strmá ale zvládli sme to. Cesta naspäť bola zložitá lebo veľa z nás aj popadalo. Keď sme prišli na chatu tak sme si oddýchli a potom večer sme pri ohni hrali na gitare a išli spať. V pondelok sme vyrazili do Turčianskych Teplíc na kúpalisko ale potom sme zistili, že to kúpalisko bude otvorené až v júni. A tak sme išli do Parku Slávy, kde boli veľmi rôzne zaujímavé lavičky. Potom sme zase riešili úlohy po tímoch. Keď sme prišli na chatu tak sme hrali rôzne hry a potom išli spať. V utorok ráno sme vyrazili domov. Táto víkendovka sa mi neskutočne páčila a mám z nej veľmi veľa krásnych zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Iva 

V pondelok sme sa vybrali na 5-dňovú víkendovku do Hornej Štubne. V sobotu sme sa vybrali do Kremnice, kde sme neskôr riešili úlohy po tímoch, do ktorých sme boli rozdelení (Rimania, Vikingovia, Mongoli). Úlohy boli veľmi zaujímavé a zároveň náročné (hlavne tá s počítaním stromov :D) a vo veľmi slnečnom počasí a naháňačkách po námestí sa nám niektorým ťažšie plnili. Večer si každý tím pripravil svoju vlastnú scénku a potom sme hrali na gitare pri ohni. V nedeľu sme sa vybrali na turistiku, pri ktorej som cestou späť popadala asi 10krát. Po príchode na chatu a menšom oddychu sme hrali hry. Večer sme boli pri ohni. V pondelok sme sa vybrali do Turčianskych Teplíc, kde sme išli do Parku Slávy. Neskôr sme mali znova riešiť úlohy po tímoch. Keď sme sa vrátili hrali sme hry a v noci sme mali nočnú hru, ktorá sa mi moc páčila (aj keď mi bola najskôr strašná zima). V utorok sme sa len naraňajkovali, pobalili a išli domov.

Kajka

Tento víkend bol úplne úžasný. Ako zvyčajne sme odchádzali v piatok ale prišli sme až v utorok. V piatok sme prišli, vybalili a mali sme chvíľu voľno zatiaľ čo starší organizovali program. Keď to mali dokončené zahrali nám scénku ako vynikol svet a mali sme ísť spať. V sobotu sme išli do Kremnice, kde sme boli v kostole Sv.Kataríny, v mincovni a na námestí. Tam sme mali mestskú hru. Keď sme prišli, išli sme hrať hry, založili oheň a išli spievať a hrať na gitare. V nedeľu sme išli na turistiku na kopec Tlstá. Turistika bola v pohode akurát kopec bol trochu strmší. Keď sme prišli mali sme odpočinok a sprchu. V pondelok sme išli do Turčianskych Teplíc, kde sme mali ísť na kúpalisko ale mali zatvorené. Prešli sme si mesto, najedli sa a išli na obed. Ale ešte predtým sme hrali mestskú hru. Keď sme prišli na chatu hrali sme hry a potom niektorí odpočívali. Večer bola ešte nočná hra. V utorok sme sa pobalili a išli domov.

Žoldy

Boli sme v Kremnici. Videli sme stĺp Sv.Trojice a boli sme v mincovni a v kostole Sv.Kataríny. Bolo tam pekne, slnečno a horko. V nedeľu sme boli na vrchu Tlstá. Bol tam krásny výhľad. Išli sme tam dve a pol hodiny. V pondelok sme boli v Turčianskych tepliciach. Bolo zavreté kúpalisko a boli sme v Parku Slávy. V sobotu večer sme mali predstavenie. Boli sme rozdelení do troch tímov: Vikingovia, Mongoli a Rímania. Každý sme uvideli svoju históriu. Páčilo sa mi tam.

Samko

Páčilo sa mi, že sme boli všetci štyria na jednej izbe. Boli sme v Kremnici, na veľkej turistike a v Turčianskych Tepliciach. Chata a vnútrajšok bolo pekné. Program bol výborný. Bolo tam pekne. Boli sme aj v mincovni. Hrali sme na gitare a spievali. Mali sme peknú turistiku. Sedeli sme okolo ohňa a opekali. Mali sme nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že netiekla teplá voda a, že tam boli komáre.

Ondrejko

Páčilo sa mi, že sme videli Kremnicu a Turčianske Teplice, že tam bolo pekne, že sme boli v mincovni, že sme mali peknú turistiku, že sme hrali na gitare a že sme mali nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že tam bolo milión komárov a netiekla teplá voda.

Tomáško  

 

Keďže moje články ani normálne nebývajú najkratšie, a toto bolo 5-dňová akcia, tak si nechajte trochu viac času na čítanie. Už popredu vás ľutujem… ale teraz pomaly začnem.

Stretli sme sa klasicky v piatok o 16:00 pre klubovňou, rozdelili sa do áut a vyrazili. Ja som išiel Duškovým novým autom spolu s Duškom (prekvapivo) Matejom a Verčou. Cesta nám ubehla pomerne rýchlo, nehovoriac o tom, že sa mi nadmieru Duškove auto zapáčilo. Po príchode sme sa všetci rozdelili do izieb. Ja som mal menšiu izbu na najvyššom poschodí spolu s Matejom a Žoldym. Všetci sa postupne vybalili a navečerali. Potom všetci mali chvíľu voľno, kým my starší sme pripravovali úvod k programu na tejto chate, a vlastne k celému táboru. Hrali sme divadlo o tom, ako vznikol samotný vesmír a ako sa vyvíjal až po rozdelenie ľudí do jednotlivých národov, našich tímov, ktoré objasním neskôr v texte. Divadlo malo úspech. Myslím si, že bolo vážne kvalitne spravené a veľmi zábavné.

Na druhý deň sme mali na pláne Kremnicu. Po raňajkách sme teda nasadli do áut a vyrazili. Dorazili sme do Kremnice a všetci sa stretli na námestí, odkiaľ sme sa vydali do mincovne. V nej sme mali veľmi zaujímavú prehliadku. Pred tým nám ale Vladka povedala informácie o meste a históriu Kremnice. Samotná prehliadka bola rozdelená na 2 časti. Tá prvá bola síce zaujímavá, ale priznám sa, že ma moc nebavilo sa pozerať na mince vo vitrínkach a počúvať výklad okolo toho. Tá druhá, ale bola už o niečom inom. Sprievodca nás zobral do starej výrobnej časti, kde boli všetky možné zaujímavé a fungujúce stroje, ktoré nám neskôr aj predviedol. Po skončení sme sa vydali na mestský hrad, ktorý ma lákal už odkedy som z diaľky uvidel špičku kostolnej veže. Hrad ma nesklamal. Bol vážne nádherný. Ako zvonka, tak aj samotný kostol z vnútra, kde sme mali neskôr prehliadku, na ktorú sme sa v čas dostavili asi piati z pôvodných 20 ľudí od nás. Viac ma ale zaujala kostnica pod jednou časťou hradu. Bol tam chlad, tma, stiesnené priestory a kosti. Tam som sa cítili asi najpríjemnejšie. Všetci sa ale tešili, keď vyjdeme na kostolnú vežu, ktorá bola vysoká. Výstup na ňu dal poriadne zabrať všetkým. Nahor viedlo úzke točité schodisko, ale vďaka našej pevnej vôli a tomu, že sa tam nedalo nikde otočiť, sme všetci vyšli až navrch. Ten výhľad ale stál za to. Keď sme sa dokochali, zišli sme dole do mesta sa najesť. Zastavili sme sa v reštaurácií, kde si moja partia dala výbornú ananásovú pizzu a ešte sme zjedli asi 3 kilá hranolčekov s tatarskou omáčkou od malých chalanov, ktorý už nemohli. Takto najedený som už dlho nebol. Zase sme sa presunuli na námestie, kde Vladka začala svoju hru. Každý z tímov dostal svoje dokumenty a začali sme riešiť úlohy. Prvá časť bol krúžkovací test zložený z otázok čo mala Vladka zakomponované v úvodných informáciach ohľadom Kremnice. Ten mi prišiel osobne najľahší a do pár sekúnd sme ho mali vyriešený. Druhá časť už taká ľahká nebola. Trochu sme sa pri nej museli poprechádzať a zistiť potrebné informácie odkiaľ sa dalo. Stačilo, ale trochu popremýšľať a hneď sme vedeli kam máme ísť, aby sme našli to, čo potrebujeme. Trochu nás ale zaskočila požiadavka nejako vtipne nakresliť erb mesta. Ako prvé sme ho ani nemohli nájsť. Keď sme ho našli, Karin ho rýchlo ako tak nakreslila a utekali sme za Duškom. Zabudol som totiž spomenúť, že vyhrával najrýchlejší tím, ale s ohľadom na správne odpovede a splnenie požiadaviek. Duško najprv nepozeral moc nadšene na náš erb. Dalo sa to ale zahovoriť tým, že je tak zúfalo nakreslený, až je to vtipné. Aj keď myslím, že Karin odviedla za tú chvíľu lepšiu prácu, ako kebyže ja pri tom sedím hodinu. Duško nám dal posledný papier, ktorý bol asi najťažší na splnenie. Hlavne keď napísali niektoré úlohy vážne nezrozumiteľne (Vladka vie na čo narážam). Potom ako sme zistili veci typu: “Koľko schodov má kostolná veža ?”, “Koľko je na námestí stromov ?” atď. sme utekali za Vladkou odovzdať naše odpovede. Boli sme síce poslední, ale myslím, že sme na to mali oprávnenie. Boli sme v tíme len 4 a naše zloženie nebolo natoľko silné ako ostatných. Plus sme sa snažili splniť Peťovu požiadavku, ktorú nám zadal v predchádzajúci večer. Mali sme totiž zistiť čo najviac zaujímavostí o našom národe, a “prekvapivo”, nikto nevedel nič povedať o starovekej Mongolskej ríši. Zachránili ma až predavačky lístkov na hrade, keď som išiel zistiť počet schodov v kostolnej veži. Samozrejme nič nebolo ešte stratené. Boli sme síce poslední, ale odpovede a požiadavky sme mali splnené asi najlepšie z toho čo som počul a všimol si. Bohužiaľ Vladka si nakoniec zjednodušila rozhodovanie a zobrala do úvahy len časy. Nič sme si z toho ale nerobili, keďže sme spravili maximum pre výhru. Z Kremnice sme sa presunuli na nejaký salaš, kde si tato išiel kúpiť ovčí syr. Áno, zabudol som spomenúť, že sa nami išiel môj tato ako posila do kuchyne. Bolo tam pomerne pekne. Vzduch síce nevoňal zrovna príjemne, ale keď sme zbadali voliéry s papagájmi, aj sme na to zabudli. A ešte viac nás dostalo, keď s nimi začala Verča “komunikovať”. Odtiaľ sme sa zastavili ešte v geografickom strede Európy. Tam to bolo tiež veľmi zaujímavé a starý biely kostolík, pri danom označovacom kameni/pamätníku bol tiež pekný. Po návrate sme sa rozpŕchli po areáli chaty. Ja som išiel pomáhať chalanom s ohňom na večer. A to znamenalo ísť po drevo do hory, keďže nikto iný s as tým očividne nechcel naťahovať. To by nebol problém, pokiaľ by tam nejaké drevo bolo. Teda, bolo ho tam dosť, ale žiadne nebolo dostatočne vhodné. Našťastie so mnou išli aj menší chalani a Erik. Spolu sme aj voľačo pobrali. Druhý krát nás už išlo menej. Horšie bolo na tom to, že všetci si rýchlo zobrali čokoľvek vhodné čo našli a rýchlo išli naspäť. Mňa tam nechali samého. S prázdnymi rukami som sa vrátiť nemohol a tak som išiel na vedľajší kopec, kde to vypadalo ako by odtiaľ drevo zvážali. Prišiel som tam a začal vyberať. Jedno bolo moc ťažké, druhé moc dlhé, tretie moc mokré. Až potom som našiel presne také aké som hľadal. No dobre, bolo trochu ťažšie ako som čakal, ale rozhodne som tam nechcel už strácať čas. Nejakým spôsobom ho doniesol/dotiahol k chate. Možno by som mal z toho aj radosť, kebyže som po ceste s ním, pri preskakovaní nejakého hnusného blatistého močiara, nepadnem rovno do neho. Ale dobre. Hlavne, že to bolo vybavené. Potom sme mali výbornú večeru. Brokolicovú polievku, ktorá mi prišla trochu slaná a dokonalé špagety. Po večeri sa tímy mali stretnúť a spolu začať nacvičovať svoju časť večerného programu. Tu by sa už hodilo, aby som objasnil, ako to s tými tímami vlastne je. Boli sme rozdelení na 3 tímy s tým, že každý zastával nejaký iný staroveký dobyvateľský národ. Filip mal na starosti Rimanov, Gaťo Vikingov a ja, ako bolo vyššie naznačené, Mongolov. Nebudem tu rozpisovať ostatné tímy, takže sa presuniem rovno na ten svoj. Deň pred akciou sa stala dosť nepríjemná vec, a to to, že sa odhlásili dvaja ľudia. Na tom by nebolo nič zlé, pokiaľ by títo ľudia neboli obidvaja ako na potvoru v mojom tíme. Môj tím vypadal potom nasledovne: ja, Karin, Tomík a malý Samko. Nič sme si z toho ale nerobili a usilovne pracovali na našom programe. Najprv sme si v bodoch rozvrhli, ako to bude celé vypadať. Potom sme už začali rozvíjať jednotlivé časti. Následne na to sme sa už išli prezliecť do kostýmov. Ja som si dal vyžehliť vlasy, nechal som si spraviť “mongolský bojový drdol” a dokresliť fúzy, keďže je verejne známe, že ich od prírody moc nemám. Vonku sa potom nachystalo sedenie a “divadelná plocha”. Vladka až tam vyhlásila oficiálne výsledky jej hry. A keďže sme skončili poslední, museli sme ísť prví hrať. Mne to ale práveže vyhovovalo. Mali sme náš program rozdelený na 3 časti. Ako prvé sme zahrali divadlo. Ukazovalo medzi sebou  bojujúce mongolské kmene (Tomík a Samko), ktoré prišiel zjednotiť sám veľký Džingischán (ja) spolu s pôvabnou Kórejskou princeznou (Karin). To sa mu nakoniec podarilo (ako aj v skutočnosti) a tak nasledovali fakty o jeho ríši a o ňom. Ako poslednú časť sme použili všetky zaujímavosti, ktoré sme vedeli, alebo počuli od Kremničanov. Po nás nasledoval program Rimanov, ktorí zahrali vážne výborné divadlo zobrazujúce vznik Ríma spolu s rímskymi gladiátorskými zápasmi. A ako posledný išli Vikingovia, ktorí mali tak trochu nemotorné divadlo, až ma to rozosmialo (samozrejme myslené v dobrom). Všetky tímy sa vážne posnažili a táto časť programu sa mi páčila možno aj z celej “víkendovky” najviac. Prezliekli sme sa naspäť do normálnych vecí a išli k ohňu. Tam sa pri hraní na gitaru striedal Žoldy, ktorého v tom veľmi podporujem, keďže mu to dosť ide, a Karin, ktorá ako vždy nesklamala. Spolu so Žoldym sme odspievali zopár piesní, ktoré sme pred tým poobede starostlivo vyberali z jeho spevníku. Najviac ma zabavil Biely Kvet od Mekyho, ktorý by možno znel trochu lepšie bez Mateja, ale aj tak to bolo dobré na naše pomery. Ja som potom rozdal pri ohni legendárny perník od maminky a verte tomu, že do pár minút už ho nebolo. Pomaly sa začali všetci uberať spať, takže nakoniec sme pri ohni zostali len my starší a Peťo nám zahral pár piesní na želanie. Potom odišiel aj on a my sme nechali dohorieť oheň a išli spať.
V nedeľu bola naplánovaná  turistika na vrch Tlstá. Pri raňajkách bolo povedané, že je to okolo 10 kilometrov, takže som to bral ako takú prechádzku. Šeredne som sa mýlil. Kopec bol trochu ďalej, takže sme sa k nemu museli dopraviť autami. Z parkoviska sme vyrazili po peknej asfaltovej pešej zóne. A to bola jediná “pekná” časť výstupu. Pri neďalekej lúke sme už odbáčali do hory. Ešte pred tým nám Filip zadal hry na turistiku. Prvá bola tradičný ‘Kiss killer’ v trochu upravenej verzii, a to tak, že môžu pri “zabití” byť ostatný ľudia, ale tvoj cieľ si ťa nesmie všimnúť, keď mu ideš dať pusu na líce. Druhá bola Pif-Paf, kde bol podobný princíp, ale to sa mi tu nechce rozpisovať. Aj tak som sa v nej moc nepredviedol, keďže do polky kopca som furt chodil s rukou v obrannej pozícií a potom som sa nejakou nečakanou náhodou nechal zabiť. Takže berme v mojom rozprávaní do úvahy iba Kiss killer-a. Keď sme každý mali vylosované meno našej obete, vyrazili sme po turistickom chodníku. Pomaly ale isto sa znižovali počty hráčov. Ja osobne som zabil 2 ľudí až potom prišla tá zaujímavá časť. Neboli to len hocijaké zabitia, ale jedno z nich bolo vážne zákerné a premyslené. Čo sa turistiky týka, tak čím ďalej sme išli, tým strmší kopec bol. Nakoniec sme už ani nešli po lese, ale šplhali sa po skalách. Príroda bola ale na druhú stranu krásna. Keď sa vrátim ku hre, tak sa tam objavil na mňa jeden nevydarený útok, vďaka čomu som získal taktickú výhodu, keďže som vedel, kto ma má na papieriku. Pokiaľ mi ten človek samozrejme nechcel dať pusu len tak. O to zaujímavejšie to bolo, keď som zákerne zabil môj druhý ciel, ako som už vyššie spomínal. Od neho som totiž dostal papierik práve s tým človekom, čo išiel zabiť mňa. Teraz to bolo kto z koho. Ja som s ale neponáhľal, a rozhodol sa, že to vyriešim až na úplnom vrchu. Ako sme sa blížili k vrcholu,kopec už taký strmý nebol. A keď sme konečne vyšli hore, tak sa mi vážne uľavilo. Myslel som, že to stúpanie hádam nikdy neskončí. Rozskupinkovali sme sa, posadali si, pofotili si výhľady a najedli sa. Niektorí, vrátane mňa, sa snažili opáliť. V tom ma napadlo, že by som konečne mohol spustiť svoj plán na výhru hry. Snažil som sa všelijako dostať k mojej obeti, ale vždy si ma všimla. Nakoniec moja šanca prišla pri fotení spoločnej vrcholovej fotky. Všetci sme sa postavili do dvojradu, prikradol som sa za obeť, a bolo dokonané. Išiel som hrdo Filipovi oznámiť, že som dostal papierik so svojím menom a z toho logicky vyplýva, že som vyhral. Filip bol v rovnakej situácií, takže sme vyhrali my dvaja v podstate. Čo sa Pif-Paf týka, to sa hralo ešte do večera a tam zvíťazil Gaťo. Myslím ale, že zaslúžene. Pri zostupe sa už nič zaujímavé nestalo. Teda zastavil som sa s Filipom, Vladkou a Tomíkom v jaskyni, čo bolo rozhodne zaujímavé. ale to bolo všetko. Po príchode na chatu sme sa všetci osprchovali, keďže ani nepamätám, kedy som bol takto spotený. A ostatný určite tiež. Počkať! Vlastne pamätám. Bolo to, keď sme znášali staré dvere z bunkra. Ale o tom sa viac dočítate v mojom článku z prvo-májovej brigády v bunkri. Pred večerou sme si ešte zahrali hry pri chate. Ale nie nejaké fyzicky náročné, keďže sme všetci mali už pomenej energie. Ale aj taký Nordický uzol nás dosť unavil, keďže sme  ho vytvorili tentoraz taký zamotaný, že sme ho aj po polhodine nerozmotali. Potom nasledovala večera, kde sme mali neviem presne akú polievku a potom marinované rezne zo zemiakmi. Tomu nebolo čo vytknúť. Teda pokiaľ nerátam to, že zrovna môj tím mal službu, a bolo tam viac riadov ako v závodnej jedálni. Trvalo to síce dlhšie, ale zvládli sme aj to. Neskôr nasledovala druhá večera, ktorá bola poňatá ako grilovačka, takže nám Peťo s tatinom ugrilovali špekáčiky a slaninku. Všetci sa potom vybrali do izieb a ja som si ešte v noci zahral s pár ľudmi UNO.
Posledný plnohodnotný deň sme mali v pláne stráviť v Turčianskych Tepliciach. Najprv mala prebiehať podobná hra ako tá Vladkyna v Kremnici, s tým rozdielom, že tu to mala na starosti Verča. A potom sme mali ísť na kúpalisko. Bohužiaľ sme sa po príchode dozvedeli, že kúpalisko je otvorené až od 1. júna. Celý program teda ostal na Verči. Na začiatku nám taktiež prečítala základné informácie a históriu mesta. Potom sme sa boli prejsť v kúpeľnom parku, kde boli tzv. “Lavičky slávy”. Boli to lavičky všetkých možných tvarov o akých sa vám ani nesnívalo. Predtým som ešte nič také nevidel. Po prechádzke parkom začala Verična hra. Zase každý dostal dokumenty. Po otvorení sme uvideli krúžkovací test, ktorý sme vyplnili pomerne rýchlo, ale asi nie dosť, keďže sme zas boli poslední. Na druhú stranu sme ale boli jediný tím, čo mal správne všetky odpovede. Pri druhej časti sme sa zase rozprćhli po centre mesta a plnili dané úlohy. Tentoraz sme nechali všetkých súperov v prachu za nami a skončili v rekordnom čase, ako prví so všetkými splnenými úlohami. Sadli sme si teda na terasu v jednej kaviarni a tam sme čakali na ostatných a potom na tých, čo si niečo objednali a museli to dopiť. Odtiaľ sme išli, tí čo chceli, sa najesť do nejakého bistra. Ja som si ale nič nedal, aby som si nechal čo najviac miesta na večeru. Na chate sme mali voľnejšie poobedie. Aby sa ale decká nenudili, dali sme im hrať všelijaké hry čo som vyhrabal v mojich “vedúcovských papieroch”. Najviac ich zabavili ‘Nakazené opice’. Potom som bol už toho behania dosť unavený, tak som si ľahol na “chilloval”. Ostatní sa potom pridali ku mne. Až na malých chalanov, ktorých naučil otec pána domáceho hrať nejakú špeciálnu hru. Potom nám Vladka s Verčou spravili neskutočne dobrý puding, ktorý mi vážne moc chutil. Na večeru sme mali slepačí vývar a výborné rizoto. Potom sa začala chystať nočná hra. Všetci starší boli na určitom mieste v lese, kde nočná hra prebiehala. Mladší, rozdelení po tímoch boli v chate. A ja ? Ja som bol nejaký medzistupeň ktorý mal na starosti všetko ostatné. Bral som decká po tímoch. V predsieni som im dal prednášku o KPZ, keďže sme tu mali nových členov, ktorých do toho bolo treba uviesť. Následne na to, som ich previedol po lesnej ceste až na miesto začiatku nočnej hry s tým, že som v nich pomocou príbehov čo sa na tom mieste stali a svojimi pripravenými rekvizitami a esami v rukáve trošku zneistil a postrašil. Na mieste som ich už prenechal ostatným a vrátil som sa do chaty pre ďalší tím. To čo sa dialo už na tej lesnej čistinke vám nepoviem, keďže to viem len zbežne, pretože som tam nebol a mal som veľa iných povinností, ako aj čítate. Kým som priviedol ten druhý tím, prvý skončil a tých som zase zaviedol do chaty. Takto to pokračovalo, až kým všetky tímy neskončili. Nakoniec som bol za najodvážnejšieho zúčastneného vymenovaný ja. Keďže svetlo som mal len vtedy, keď som bol s niekým iným, pretože som Baterku zabudol doma. Ostatným to prišlo niečo extra v noci behať úplne sám po lese v absolútnej tme, ale ja im furt tvrdím, že je to normálne, keďže tma je môj kamarát. Po skončení nočnej hry sa všetci zobrali na svoje izby a išli spať. Teda tí čo zaspať mohli. Ja som ale neskončil a zahral som si zase s pár ľuďmi na izbe UNO a Žoldyho som naučil, že si nemá začínať do starších (veď dotyčný už vedia o čo sa jedná).
V deň odchodu sa už nič zaujímavé nestalo. Naraňajkovali sme sa, pobalili, upratali ohnisko, odfotili spoločnú fotku a išli domov. My starší sme sa ešte zastavili v Prievidzi v kaviarni, kde mali vážne dobré veci. Duško nás následne rozviezol všetkých až ku domovým dverám.  Keď som prišiel domov, bol som tak unavený, že som si ľahol a spal som až do noci.
Každopádne toto bola jedna z najlepších chát, aké som kedy zažil. Neskutočne sa mi tam páčilo a neviem sa dočkať na tohtoročný tábor, pokiaľ bude prebiehať čo i len z časti tak super ako táto “víkendovka”.

Krko

Zobraziť galériu

Posledný výjazd 2017

Ako vždy sme sa všetci veľmi nadšení a nedočkaví stretli pri klubovni, kde sa naskladali veci do áut a vyrazili sme smer chata Javorníček v Hrádku. Po príjazde na chatu nás privítal žoviálny pán domáci a všetci sa rozbehli do svojich izieb a skúmali kde sa čo nachádza. Hneď v prvý večer sme si všetci zaspievali  a aj sa nasmiali pri karaoke. Neskôr večer nás niektorí členovia prekvapili malým ohňostrojom, ale všetkých to veľmi potešilo. Nastala hodina, kedy sme sa presunuli do postelí a pri zaspávaní sa tešili na turistiku, ktorá nás čakala nasledujúci deň. Ráno sme sa naraňajkovali a nachystali sa na dlhú cestu čo bola pred nami. Pre niektorých bola turistika možno náročná, ale všetci to s úsmevom zvládli a aj psík, ktorý to s nami rád absolvoval. V našom cieli, čo bola rozhľadňa na Panskej Javorine, sme stretli aj iných turistov, ktorí si dokonca zo sebou zobrali aj hudobné nástroje a spievali si. Po turistike sa asi každý tešil na teplú sprchu. Neskôr si všetci trochu oddýchli. Tento rok sme si vzali na starosť kuchyňu my dievčatá a uvarili večeru, o ktorej si myslím že sa celkom vydarila. A samozrejme ani puding nemohol chýbať. Potom sme sa všetci usadili pri vianočnom stromčeku a rozdali si darčeky, ktoré sme s láskou pripravili pre ostatných členov. Stalo sa to našou tradíciou, ktorá trvá už niekoľko rokov. Chlapci, ktorí mali na starosti program prekvapili úžasným nápadom. Bola to tzv. „Escape room“, ktorú si podľa mňa každý užil a trošku zapojil mozgové bunky. 😀 Náš posledný výjazd sa veľmi podaril a myslím si, že každý na to bude spomínať ešte dlho.
Verča

Zobraziť galériu

Jesenná škola Fénixu

V piatok sme sa ako vždy všetci stretli pred klubovňou. Dnes bol môj veľký deň, keďže som prvý krát viezol sám decká na chatu. Vypočul som si celkom veľa morálnych prikázaní od rodičov, hlavne pani Kučerovej, ktorí mi absolútne nedôverovali. Vyrazili sme. Myslel som, že to bude dlhá a strastiplná cesta, ale nakoniec z toho vyšla jedna z najlepších a najzábavnejších ciest v mojom živote. Mali sme neskutočnú pohodu. Bavili sme sa, počúvali hudbu, a veľa iných vecí. Po nejakom čase sme dorazili do Liptovského Jána. Ubytovali sme sa, navečerali a stretli sme sa všetci v spoločenskej miestnosti. Hrali sme stolný tenis aj iné hry. Po ceste sme ale boli dosť unavení, tak sme nakoniec išli spať. Služby sme si rozdelili podľa áut. Raňajky pripravovalo Peťove auto. Takže to vyšlo tak, že po raňajkách upratovanie vyšlo na moje auto. Neviem kam zrazu zmizli všetci, ktorých som viezol, ale upratoval som nakoniec ja a Matúš. Bolo to celkom zdĺhavé, ale snažili sme sa to splniť poctivo a poradne. Ostatní nás medzitým zradili. Vychystali sa na turistiku a skoro odišli bez nás. Nakoniec sme sa všetci dobehli. Náš cieľ bol Poludnica. Cesta bola krátka, ale za to namáhavá. Stúpanie bolo vážne neuveriteľné, ale ja, Duško a Martin sme dorazili vo výbornom čase na vrchol. Počkali sme na ostatných a potom pre nás Peťo pripravil prekvapenie. Vytiahol z batoha utopencov, ktorých sme zjedli. A boli vážne výborní! Po našej prestávke sme pokračovali druhou stranou dole. Cesta bola rovnako náročná, ako keď sme sa snažili dostať na vrchol. Po pár hodinách, keď sme sa dostali na chatu sme sa osprchovali a vybrali do reštaurácie. Prvá koliba bola obsadená, ale v druhej nás privítali s otvorenými dverami. Skoro všetci si objednali bryndzové halušky, ktoré boli dosť drahé, ale dobré. Po jedle nás čakalo od Peťa ďalšie prekvapenie! Všetkým nám kúpil zmrzlinové poháre, za čo som mu neskutočne vďačný, keďže boli výborné. Večerný program na chate som mal, ako vždy, na starosti ja. Prvá časť pozostávala z ľubovoľných hudobných vystúpení čo si mali decká nachystať. Ja som bol v zoskupení s Matejom, Gaťom a Matúšom. Nacvičili sme si pieseň Aqua – Barbie Girl. Matúš spieval Kena a ja s chalanmi sme si rozdelili text pre Barbie. Boli sme k tomu aj adekvátne oblečení. Osobne myslím, že nám to celkom vyšlo. Nepamätali sme si text, boli sme nezosynchronizovaní a pár ďalších drobností, ktoré nám to prekazili. Ale na druhú stranu účel vyšiel a divákov sme zabavili. Druhé vystúpenie predviedla hudobná skupina Falošnica. Karin, Ivanka, Lenka, Nikolienka a Žoldy nám ukázali svoje talenty. Hrali na gitare a spievali. Posledný bol Tomík, ktorí “rapoval”. Martin sa na to vykašlal a nepredviedol nám absolútne nič, čo je škoda. Druhú časť mi z veľkej časti pomohol pripraviť Duško. Jednalo sa o nočnú hru, ktorú si ostatní v ten deň ráno vyžobrali. Osobne si myslím, že bola skvelá. Potom sme sa vybrali do postele. Teda aspoň tí, ktorí cítili, že zajtra majú určitú zodpovednosť. Ráno Duškove auto, bez Gaťa samozrejme, prichystalo raňajky. Upratali sme a išli naspäť. Pri spiatočnej ceste sme postúpili na nový level a s Matúšom sme spolu s hudbou aj spievali. Prekvapilo koľko textov Matúš vie, ale to je len dobre. Podarilo sa mi aj v Žiline natankovať za neskutočne dobrú cenu. Nakoniec sme všetci šťastne dorazili, takže pani Kučerová môže kľudne spať. Táto víkendovka sa mi veľmi páčila a potešilo ma aj, keď som sa dozvedel, že na tom istom mieste nás čaká letný tábor v roku 2018.
Krko

Bol piatok a unavený z celého týždňa som prišiel domov. Čas na oddych som veru nemal o chvíľu sme totiž vyrážali na víkendovku. Ako zvyčajne sme sa stretli pred klubovňou , odkiaľ sme neskôr aj vyrazili. Išiel som v aute, ktoré šoféroval Krko a aj tak sme prežili. Keď sme prišli, najedli sme sa a išli sme spať. Ďalší deň sme sa zobudili, spravili raňajky a zjedli ich. Potom sme ešte niektorí
(dvaja) umývali riady a išli sme na turistiku. Išli sme po zjazdovkách, jaskyni a nakoniec sme dorazili na Poludnicu. Tam sme si dali utopencov a išli späť inou cestou. Vrátili sme sa na chatu, osprchovali sme sa a išli sme sa navečerať. Na večeru si väčšina z nás dala halušky a Peťo nám kúpil zmrzlinu. Večer sme mali vystúpenia hudobno-tanečného charakteru, potom ešte Peťo s Karin hrali na gitary a Krko s Dušanom pripravili nočnú hru. V nedeľu sme sa zobudili, najedli a vyrazili na Starú Turú. Dorazili sme celí a asi aj zdraví. Bola to super víkendovka.
Matúš

V piatok sme išli od klubovne okolo 16:00. Po chvíli zaspala v aute Ivka s Karinkou a nemala som sa s kým rozprávať. Po niekoľkých hodinách sme prišli na našu chatu. Po tom čo sme vystúpili z áut sme sa napapali a povybalovali. Keď sme sa povybalovali a napapali išli sme hrať rôzne hry do spoločenskej miestnosti. Potom sme išli spať. V sobotu sme išli na turistiku na Poludnicu. Keď
sme dorazili hore asi po troch hodinách tak nás Peťo prekvapil tým, že nám hore vyniesol veľmi dobrých utopencov. Po tom čo sme dojedli utopencov sme spravili pár spoločných fotiek. Po tom čo sme asi po troch hodinách dorazili na chatu sme sa išli umyť a napapať do koliby. Na večeru som si dala bryndzové halušky a kofolu. V kolibe nám Peťo kúpil veľmi dobré zmrzlinové poháre. Keď
sme už boli napapkaní sme išli späť na chatu kde sme si nacvičovali v skupinách predstavenia. Po predstaveniach sme išli do klubovne, kde sme spievali pesničky a Krko s Dušanom pripravovali nočnú hru. Po nočnej hre sme ešte na izbe hrali karty a nakoniec išli spať (konečne). Ráno sme sa zobudili dosť unavené. Cestou domov Ivuš s Kajou opäť zaspali tak som neodolala a urobila si
pár fotiek ako spali. Domov sme dorazili okolo 14:00.
Nika

V piatok sme sa stretli pri klubovni a išli do Liptovského Jána. Ubytovali sme sa a večer sme hrali hry a stolný tenis. Potom sme sa išli vyspať lebo pôjdeme na Poludnicu. Ráno sme vstali ako prvé tak sme išli pomôcť robiť raňajky. Gaťo nechcel vstať tak ho išli zobudiť ale nechceli nám povedať ako. Že vraj to bola trauma na celý život. Po raňajkách sme išli na Poludnicu. Celou cestou bol
pekný výhľad ale na Poludnici bol najkrajší. Peťo tam priniesol prekvapenie (utopence). Čudujem sa, že sa mu to chcelo niesť. Po ceste dole sa Iva a Nika stratili tak sme ich museli čakať. Potom sme išli do koliby na večeru. Ja som si dala bryndzové halušky a všetci sme dostali zmrzlinový pohár. Keď sme prišli na chatu pripravovali sme si svoje vystúpenia na večerný program. Po večernom programe bola nočná hra. Boli sme v troch tímoch a my sme skončili druhí. Išli sme večer neskoro spať preto nás ráno ani budík nezobudil a museli nás ísť zobudiť. Potom sme už išli domov.
Lenka

Keď sme prišli bola tma. Chata bola dobrá a dosť veľká- dvojposchodová. Na druhý deň sme išli na turistiku, na Poludnicu. Po ceste nahor sme videli veľkú jaskyňu. Z Poludnice bol krásny výhľad na Chopok- Nízke Tatry a Kriváň- Vysoké Tatry. Na Poludnicu nám Peťo vyniesol výborné utopence. Späť sme išli inou trasou, bola veľmi pekná a bolo tam veľa jaskýň. Večer sme sa išli najesť do
koliby na výbornú večeru.
Martin

V piatok poobede sme odchádzali na víkendovku do Liptovského Jána. Keď sme prišli rozdelili sme sa do izieb. Po chvíli sme išli do spoločenskej miestnosti a tam sme si aj doniesli stolný tenis. Po chvíli sme išli hrať aj iné hry a potom sme išli na izby. Ráno sme sa zobudili, urobili raňajky a išli na turistiku. Okolo poludnia sme sa dostali na Poludnicu. Tam sme si odpočinuli, najedli sa
a odfotili. Peťo mal pre nás prekvapenie a na Poludnicu doniesol veľkú fľašu utopencov. Jedol som ich prvýkrát v živote no boli dobré. Potom sme sa vybrali naspäť troška inou trasou. Keď sme sa vracali boleli ma kolená. Keď už sme konečne prišli na chatu, osprchovali sme sa a potom sme išli do koliby. Najprv sme išli do jednej no tam bolo obsadené a tak sme išli do druhej. Ja som si dal
bryndzové halušky. Keď sme prišli na chatu Krko s Dušanom išli chystať nočnú hru a Karin s Peťom hrali na gitare. My sme boli pri nich a snažili sa spievať. Potom bola nočná hra hotová a išli sme hrať. Boli sme rozdelení do troch tímov a ten, v ktorom som bol ja vyhral. Potom sme išli hrať ešte rôzne hry a potom spať. Ráno sme sa zobudili, spravili raňajky, najedli sa, pobalili a vydali sa na
odchod. Keď som prišiel na Turú musel som ešte čakať na Krka lebo mal môj ruksak. Víkendovku som si užil a teším sa na tábor.
Žoldy

Po tom čo sme dorazili a ubytovali sa sme sa najedli a išli spať. V sobotu ráno po raňajkách sme vyrazili na turistiku. Na Poludnici nás Peťo prekvapil utopencami. Keď sme sa najedli a urobili zopár fotiek sme sa vybrali späť. Na večeru sme išli do koliby kde som sa doslova prežrala bryndzovými haluškami a potom nám ešte Peťo kúpil zmrzlinový pohár (ten som veľmi rada spapala).
Večer sme hrali nočnú hru a ja som skončila v tíme so Žoldym a Matúšom. Potom sme už iba hrali stolný tenis a ďalšie hry a išli sme spať. Ráno som prišla na raňajky troška neskôr pretože som sa s istou osobou menom Ivka rozprávala v noci trochu dlhšie. Potom sme sa už iba zbalili a nastúpili do áut. Cesta mi ubehla omnoho rýchlejšie ako cesta tam pretože som dospávala našu noc… Kto
nebol nech ľutuje pretože som zabudla spomenúť úžasné vystúpenie chalanov!
Kajka

V piatok som nastúpil ako kopilot k Duškovi. Cesta prebiehala bez komplikácií. Chata bola parádna, majiteľ nám vytiahol stolný tenis a bolo tam parádne kožené kreslo. V sobotu sme išli na 17km turistiku. Po turistike sme sa išli najesť do koliby. Večer si každý pripravil nejaké hudobno-tanečné vystúpenie. Nakoniec bola pripravená nočná hra s indíciami. V nedeľu sme sa pekne v kľude
pobrali domov.
Gaťo

V piatok sme nasadli do áut a vyrazili do Liptovského Jána. Potom sme sa ubytovali a išli spinkať. V sobotu ráno sme sa napapali a následne sme odišli na Poludnicu. Po dlhej a namáhavej ceste sme prišli na miesto. Na Poludnici sme dostali od Peťa darček v podobe utopencov. Po oddychu sme sa vracali na chatu lenže ja s Nikou sme boli také pomalé, že sme sa skoro stratili. Zachránila
nás Kajka, ktorá na nás zamávala a ukázala nám cestu. Keď sme prišli na chatu tak sme si oddýchli a vyrazili do koliby. Ja s babami sme si pochutili na bryndzových haluškách a džúsiku. Potom nám Peťo objednal sladké prekvapenie, ktoré mi veľmi chutilo. Keď sme prišli na chatu tak nám Karinka a Peťo zahrali na gitare. Keď sme si zaspievali tak sme išli hrať nočnú hru, kde
sme sa rozdelili do tímov. Ja som bola v tíme s Matejom a Martinom. Martin podvádzal a preto sme skončili poslední. mali sme si pripraviť predstavenia. Po našej nočnej hre sme si zahrali rôzne hry. S Kajkou sme sa v noci troška rozprávali a preto sme išli spať dosť neskoro. Ráno nás nezobudil ani budík a tak sme meškali na raňajky. Potom sme sa zabalili a odišli domov. Víkendovka
bola úžasná a vtipná. Na tieto zážitky nikdy nezabudnem.
Ivka

V piatok o 16:00 sme prišli pred klubovňu. Mali sme ísť do Liptovského Jána. Cesta minimálne trvala 4 hodiny. Bol som v Duškovom aute s Gaťom a Žoldym. Keď sme tam prišli tak sme sa rozdelili do izieb. Ja som bol s Ondríkom, Žoldym, kúzelníkom Matúšom a Martinom. Ďalší deň sme išli na Poludnicu. Bol tam pekný výhľad. Ja s Matúšom sme spadli na tom istom mieste. Napil som sa z horského prameňa. Keď sme prišli na chatu tak sme sa osprchovali a išli sme do reštaurácie. Jedlá tam boli strašne drahé. Potom sme robili predstavenia a po predstaveniach Peťo hral na gitare. Potom sme išli spať. V nedeľu sme sa naraňajkovali a po raňajkách sme sa zbalili a odišli. Keď sme prišli tak nás rodičia čakali. A Ondrík riadil tam aj späť svojho zeleného draka.
Tomík

Zobraziť galériu

Výstava 30 rokov turistiky mládeže

Očakávania boli veľké. ale realita fantastická. Otvorenie výstavy bolo spontánne, hostí sme mali habadej, pásku prestrihli spoločne p. primátorka Anna Halinárova a naša skvelá predsedníčka Evka Pintérová. Mladé “baby” krásne zahrali a tie staršie? Tie zvládli za pomoci pár mládencov skvelé stolovanie na recepciu, ktorá potom pokračovala.

 

Pri tejto príležitosti sme si dovolili poďakovať a oceniť Nadáciu Život, Lesotur, s.r.o. v zastúpení riaditeľom spoločnosti Ivanom Durcom a za dlhoročnú spoluprácu sme ocenili aj Miloška Podradského.

A potom sa to už rozbehlo úplne spontánne. Chodili hostia aj náhodní návštevníci jarmoku. Večer sme premietali fotografie z celej 30-ročnej histórie, bývalí členovia priviedli svoje ratolesti aj rodinných príslušníkov a spoločne hľadali na desiatkach fotografií, spomínali alebo aj zatajovali.

Zobraziť galériu