Viacdňové podujatia

11.CSS v Kľačne

Ani neviem ako mám začať. 11. CSS bola jedna veľká bomba. Či už sa to týka pohybu, zábavy alebo zážitkov.
Pre začiatok môžem povedať, že ako Stará Turá sme ani tento rok nesklamali, a pôsobili sme zmätok hneď pri doprave do Kľačna, pretože po ceste meškajúcim vlakom sme nestihli autobus zo Žiliny. Ale tak heej, aspoň sme mali poobednú prehliadku Žiliny zahrnutú v programe 😀. Večer, keď sme sa konečne dopravili na miesto pobytu (len tak pre záznam zmeškali sme 2 autobusy :D), čakala na nás výborná studená večera. Možno raz aj bola teplá, ale to bolo ešte vtedy ,keď ju jedli všetci ostatní. Ale nám to nevadilo, pretože po dlhej ceste sme boli hladní.
V piatok ráno sa to všetko začalo dosť skorým budíkom, raňajkami, a návalom pohybových aktivít, pri ktorých sme sa dosť nasmiali. Predsa, len tak každý deň sa Krko v sumo kostýme nevidí. Po zaslúženom obede prišla na rad turistika, ktorá nám alergikom dala zabrať. Trasa síce nemala ani 4km, ale z toho asi polovica bola cez krásnu peľovú lúku, z ktorej všetky alergicky náchylné deti vyšli s červenými očami, plným nosom a ako bonus sa lesom ozývala harmonická melódia poskladaná z kýchania. Ale inak to bolo fajn. Večer po príjemne studenej sprche nasledovala večera a hneď po nej živá knižnica, v ktorej sa nachádzali naozaj zaujímavé knihy.
Sobota sa začala celkom príjemne pretože sme sa na konferencii zasa naučili niečo nové o svojom tele. Poobede som sa dosť zapotil na športových turnajoch a večer prišla moja najobľúbenejšia časť. A to bola Fénixácka paródia na všetky možné televízne programy od TV novín až po Smotánku (ďakujeme za párty pani Dreva P. :D). Nasledoval Minitalent, pri ktorom som si uvedomil, ako nadané deti vo Fénixe máme (alebo skôr, ako nenadaný som ja :D). Potom už ostala len posledná noc, a naozaj prísahám, že sme všetci išli hneď po večierke spať.
A keďže sme boli tak dobre vyspaní určite sa nám o 6 ráno príjemne vstával,o aby sme sa stihli zbaliť, pretože tentokrát sme naozaj nechceli zmeškať autobus. Ale všetko nám vyšlo a v bezpečí sme docestovali domov.
Musím povedať, že pri odchode mi bolo naozaj smutno. Ale všetky tie zážitky ma stále rozveseľovali. Boli to dni na ktoré budem ešte dlho spomínať (samozrejme v dobrom).
Samo
Tohto ročné Celoslovenské stretnutie Fénixákov bolo jednoducho super. Nie len že konferencia bola zaujímavá a záživná, ale aj všetky ostatné aktivity boli jednoducho super. Ale tak začnem od začiatku…
Odchádzali sme vo štvrtok. Všetci sme sa stretli v NMnV, odkiaľ sme už putovali spolu. Čas v rýchliku ubiehal ako voda, až kým sme sa nedostali do Púchova, kde sme stáli 30 minút, a tým pádom sme mali aj 30 minút meškanie. Keď sme dorazili do Žiliny, išli sme si popozerať námestie a potom do obchodného centra Mirage. Keď sme videli, že už je čas ísť na autobus, zobrali sme sa a išli. Na zástavke sme ešte ,,chvíľu” čakali, a potom už hurá na autobus. Keď sme už prišli do Kľačna (epicentra CSS), čakala nás výborná večera. Zjedli sme ju a potom išli na izby. S menšími problémami sme sa ubytovali a mohli ísť spať.
Ráno, po raňajkách sme mali doobedie športových aktivít. Čakali tam na nás rôzne súťaže, ako bol napríklad stolný futbal v ľudskom prevedení, Demolátor, boxovací mech a mnoho iných súťaží. Mne osobne sa najviac páčil Demolátor. Potom bol obed, a po obede taká menšia turistika. Turistika by bola úplne v pohode, kebyže nás nezoberú cez lúku, kde bola tráva pomaly až po brucho. Samozrejme moja alergia sa hneď začal činiť a hneď bolo po srande. Všimol som si, že väčšina z nás boli alergici. Ale našťastie, pani zdravotníčka mala kvapky do očí, čo tú alergiu aspoň trochu zmiernili. No nám moc nepomohli, a pre mňa, Sama a Kajku prišlo auto aby nás odviezlo na ubytovanie. Umyli sme sa a už to bolo v pohode. Večer na nás čakala inšpiratívna živá knižnica. Podľa mňa bola veľmi zaujímavá. To bol potom koniec piatkového večera. Samozrejme, ešte sme potom boli chvíľu na izbe s novými ľudmi ktorých sme spoznali.
Sobotu ráno po raňajkách bola konferencia na tému Zdravý životný štýl – športová časť. Konferencia bola zaujímavá. Inštruktori nám ukazovali rôzne cviky ako sa ponaťahovať. Potom bol obed a poobede boli ďalšie športové aktivity. No tento raz to boli už konkrétne športy ako napríklad futbal, vybíjaná, bedminton, kinball. Ja s Ondrejom sme boli na vybíjanej, a musím uznať, že sme boli fakt dobrí. Potom večer bola Aktivita z názvom TV Fľačno, čo bolo niečo ako napodobenie správ. Stará Turá s Galantou a Handlovou mali na starosti Smotánku. Nepodarilo sa nám to úplne ako sme chceli, ale myslím, že aj tak sme to spravili super. Potom bola záverečná diskotéka. Ráno sme sa už len napapali a išli domov. Samozrejme to sprevádzali smutné pocity, lebo ľudí, ktorých som si veľmi obľúbil zasa dlho neuvidím. No a na záver, toto CSS bolo úplne dokonalé a neskutočne sa teším na ďalšie.
Žoldy
Zobraziť galériu

“Železničná” stanovačka

Tento rok tomu nebolo inak aj minulé roky a vydali sme sa na stanovačku. Teraz sme išli na Vrbovce zástavka ktorá sa nachádza medzi Myjavou a Vrbovcami. Mali sme odchádzať až sobotu ráno vlakom. Tak keď som si sobotu dobalil posledné veci, zobral gitaru a mohol ísť. Na stanicu som samozrejme prišiel posledný, lebo ako som sa doobaľoval. Som si neuvedomil koľko je hodín a trošku meškal, ale tak vlak som stihol. Zišlo sa nás tam celkom hodne, presnejšie bola to najväčšia stanovačka akú si pamätám. Keď prišiel vlak, všetci sme nastúpili skontrolovali či nikto nechýba a mohli ísť. Cesta ubehla ako voda a už sme boli na mieste. Keď sme prišli už nám Vilko nachystal stôl, nejaké stoličky a lavičku na ktorú sme si mohli dať veci. Vilko nám spravil krásnu exkurziu a porozprával nám o histórii tunela, že napríklad pri jeho výstavbe zahynulo šesť robotníkov, alebo že výstavba tunela začala v roku 1923 a skončila 1927. Tiež nám ukázal okolie, železničnú búdku, a mnoho iných zaujímavých vecí. Keď exkurzia skončila mohli sme sa dať do práce. My starší sme išli natierať železničnú zastávku na zeleno a mladší mali zohnať drevo a založiť oheň. Ešte predtým ako sme išli natierať sme zastávku, museli o kefovať železnými kefami aby bol hladký povrch. Keď sme to mali, tak sme išli natierať. Podľa mňa to nebolo veľmi náročne a práca nám išla ako od ruky. Keď už sme to skoro mali, tak začalo pršať a Peťo zavelil že si máme dať pauzu. Tak ja už som si len dorobil svoju stranu a išiel aj s ostatnými stavať stany. My sme s Krkom náš stan postavili celkom rýchlo a okrem toho, že bola tvrdá zemina nebol žiadny problém. No ale iný s tým mali ,,menšie” problémy. Keď už boli stany postavané, tak sme sa išli všetci napapať a oddýchnuť si. Keď sme boli napapaní sme sa opäť vrátili k zastávke a išli ju domaľovať, zatiaľ čo si naši členovia ktorý boli prvý krát na stanovačke užívali a robili blbosti v stanoch a pri táborisku. Keď sme mali už konečne hotovo a zástavka bola konečne natretá, tak sme sa s Krkom, Kajkou, Paťom a Ivkou dali do vymýšľania nočnej hry. Nadviazali sme na tému 6 mŕtvych robotníkov. Hru sme vymýšľali až do samého večera, ale podľa mňa stála za to. Začali sme hrať o pol dvanástej s tým že sme rátali, že sa bude hrať takú hodinku. No avšak to sa nestalo. Keďže sme hru spravili celkom strašidelnú tak sa aj logicky balí a hra trvala dve a pol hodiny. Cieľ hry sme splnili, keďže každého jedného sme extrémne vystrašili. Ale tak niet sa im čo čudovať. No a keď konečne o druhej oslobodili duše mŕtvych robotníkov, tak zaľahli do stanov a išli spať. My sme sa ešte hodinky rozprávali pri ohni a potom taktiež zaľahli. Ráno nás zobudil trúbiaci vlak z čoho sme neboli nejako moc nadšení, ale tak raz sme stať museli. Po raňajkách sme si zbalili stany opäť niekto rýchlejšie a niekto pomalšie(že Kajka a Iva), pomohli Vilkovi spratať všetok donesený nábytok a už len čakali na vlak. Za mňa osobne to bola zatiaľ najlepšia stanovačka iba škoda že bola zo soboty na nedeľu a nie z piatka na nedeľu.

ŽOLDY

 

 

Najviac sa mi páčila nočná hra. Zaujal ma tunel. Nepáčila sa mi v noci zima a malý dážď.

Hanka

Veľmi sa mi tu páčilo. Najviac sa mi páčila nočná hra a exkurzia v tuneli. Zabudol som si hrnček. Spali sme 5 hodín a dole kopcom. Niektorých o 8 hodine zobudil vlak. Jedlo bolo dobré.

Tomáš

Bolo to dobré, zábava a teplo. Páčila sa mi opekačka a nočná hra. Nepáčilo sa mi veľa komárov a stan stal nakrivo a dole kopcom. Ale spal som iba chvíľku, takže bolo dobre. Najlepšie bolo, keď sme išli do tunela.

Ondrej

Páčila sa mi tam nočná hra a výlet do tunela. Bolo tam dobre. Páčilo sa mi tal stavanie stanu aj spanie v stane. Pomáhali sme, opekali sme.

Samuel

V sobotu sme sa všetci stretli o pol desiatej na železničnej stanici, odkiaľ sme vyrazili vlakom do Vrboviec. Krátko po tom, ako sme tam prišli, sme sa pustili do roboty. Chalani šmirglovali a my (mladšie baby) sme prelepovali biely nápis lepiacou páskou, aby sa naň nedostala farba. Počas toho ako sme pracovali sa spustil dážď. Potom sme si postavili stany a na chvíľu do nich zaliezli, aby sme si oddýchli. Neskôr sme išli chystať nočnú hru. Vymýšľanie nočnej hry trvalo nejaký čas a keď sme sa vrátili, naši mladší členovia si už opekali na ohni. Pridali sme sa k nim. A keď sme sa všetci navečerali, vybrali sme sa spolu do tunela M.R.Štefánika. Neskôr večer sme hrali na gitare a keď odbila jedenásta hodina, tak sa začala nočná hra. V nedeľu bolo vstávanie síce ťažké, ale po raňajkách sme zobrali, zložili stany a už len čakali na príchod nášho vlaku. Čas sme si vyplnili hraním hier. Po príchode domov sme vyčerpaní ľahli do postele a spali. Ešte predtým sme sa všetci poumývali a prezreli, či nemáme kliešťa.

Kajka

V sobotu po tom, čo sme absolvovali cestu vlakom, sme sa šli prejsť po okolí a išli maľovať vlakovú stanicu. Po tom, čo sme domaľovali, sme si šli postaviť stany. Potom sme sa rozdelili, niektorí šli vymýšľať nočnú hru a ostatní šli hľadať drevo na večerný oheň. Keď už bolo všetko nachystané, tak sme šli na exkurziu do tunela Milana Rastislava Štefánika. Po tom, čo sme sa vrátili, sme šli opekať klobásy a špekáčky. Keď sme už všetko spapali, tak sme šli spievať a hrať na gitaru k ohňu. Potom nasledovala nočná hr, po ktorej sme šli spať. V nedeľu ráno sme sa zobudili a šli sa naraňajkovať. Keď sme sa už napapali, išli sme sa pobaliť a zbaliť stany. Keď sme všetko pobalili, išli sme domov.

Nika

V sobotu poobede, keď som prišiel, tak už bolo vlastne všetko hotové. Stany postavené, a tak som pomohol aspoň s natieraním zastávky. Neskôr naši šikovní chlapci postavili fénixácku zástavu. Potom sme si všetci opiekli špekáčky alebo klobásky. Keď sme boli dobre napapaní a tršku nám vytravili, tak sme išli na prehliadku tunela s V. Matuškom. On nám porozprával rôzne zaujímavosti napr. načo sú v tuneli tie biele čiary. Potom sme si klasicky zaspievali pri ohni a dali ešte takú pohodovú nočnú hru.

Paťo

Na stanovačku som prišiel ako posledný. Navečer sme šli na exkurziu do tunela. V noci sme deckám pripravili nočnú hru (deťom treba vysvetliť ako sa hrajú a čo je to indícia). Počas nočnej hry som si vyvrtol členok. V noci nám nepršalo, čo je škoda! Spalo sa mi dobre, mal som celý stan pre seba. A na ďalší deň sme išli vláčikom domov. Až na ten vyvrtnutý členok som si stanovačku veľmi užil.

Gaca

Ráno som vstal a naraňajkoval sa. Potom som išiel do auta a rodičia ma zaviezli na stanicu. Išli sme do stanice Vrbovce zastávka. Odložili sme si veci a pán Vilko Matúška nám spravil prehliadku železničného strážneho domčeka a tunela. Potom sme sa vrátili na zastávku. Rozdali sme si úlohy a vrátili sme sa km tunelu. Ja spolu s mladšími členmi sme rozkladali oheň. Starší maľovali búdku. Poobede začalo popŕchať. Vytiahli sme plachtu a zakryli batohy. Schovať sme sa išli do strážneho domčeka. Keď prestalo popŕchať, postavali sme si stany. Ja s Tomíkom sme postavili stožiar na vlajku. Pán Vilko nám ukázal tunel. Má dĺžku 2,5 km. Išli sme až do polky pozrieť sa na nedokončenú vetraciu šachtu. Keď sme sa vrátili, mali sme opekačku. Potom sme si zaspievali. Starší pre nás pripravili strašidelnú nočnú hru. Rozdelili sme sa na skupinky. Riešili sme úlohy. Vyspal som sa a mali sme raňajky. Potom sme sa zbalili a išli sme na zastávku. Tam sme hrali hry a čakali na vlak.

Paťko

Zobraziť galériu

Bambifest 2019

ŠTVRTOK:

Ráno sme vyrazili vlakom z Nového Mesta do Púchova. V Púchove sme vystúpili a čakali na ďalší vlak smerom do Prahy. Keď prišiel vlak začali sme utekať a ako som tak utekala zrazu počujem akýsi rachot, ale aj tak som bežala ďalej. To ale už počujem baby ako za mnou kričia. Otočila som a moje veci z batôžka boli po celom chodníku pri koľajniciach porozhadzované. Baby to rýchlo začali zbierať a ja s nimi, no zrazu vidím ako sa moja fľaška s vodou kotúľa a padá presne pod vlak na koľajnice. A to som vedela, že tú fľašu už nezachránim, pretože už sme museli naozaj nastúpiť. A dokonca keď som nastupovala tak som počula, ako sprievodca hovorí: “Hentej čo tam padlo na tie koľaje?”, len som nad tým zasmiala a ďalej sme hľadali sedadlá, kde sme mali miestenky. Celú cestu sme hrali rôzne hry alebo počúvali hudbu. Samozrejme najlepšia činnosť vo vlaku bolo jedenie, ale bohužiaľ moje muffinky boli rozmačkané takže som troška, fakt len málinko natrúsila :DD. Ďalej sme v Prahe prestúpili na vlak smerom do Budějovíc, ale keďže pri Budějoviciach práve robili koľaje, tak sme museli vystúpiť na zastávke menom Tábor a potom ešte ísť autobusom do Českých Budějovíc. Cesta bola troška zdĺhavá, ale vydržali sme to. Na autobusovej zastávke v Budějoviciach nás čakal nejaký ujo, ktorý nás zaviezol na miesto, kde sme mali prespať. Tam nás už čakal ďalší ujo, ktorý nám objasnil všetky veci ohľadne toho kde prespávame, čo tam nemôžme robiť a podobne. Taktiež nám povedal aj o piatkovej akcii a priniesol nám nejakú tašku s tričkom, farbičkami, zápisníkom, atď. Potom sme si len vybrali miesto, kde sa zložíme a rozložili spácaky. Samozrejme hádky, kde kto bude spať nesmeli chýbať (že Kaja :DD). No a keď sme sa so všetkým oboznámili, tak sme si večer zahrali rôzne hry ako Alias a Twister. No a nakoniec sme išli spať, aby sme mali veľa energie na ďalší deň.

Ivanka

PIATOK:
Piatok bol deň, ktorým sme započali tohtoročný  Bambifest v Českých Budějoviciach, kde sme sa my Staroturanci zúčastnili po prvý krát v histórií! Deň sa nám začal trochu náročnejšie pre niektorých z nás, pretože sme sa museli dostaviť na miesto, kde sa konal  Bambifest o pol 8, a tak sme vstávali o hodinu skôr, aby sme sa stihli vyhrabať z našich teplých (aj keď nie moc pohodlných) spacákov a prichystať sa na deň, ktorý stál pred nami. Po tom, ako sme vyrazili z nášho dočasného domova, sme sa stihli pár krát vyfotiť, spoznať pár nových ľudí a nájsť si svoje miesto na  Bambifeste, kde malo byť naše stanovisko. Vybalili sme pomôcky, odznaky, zošitky a hlavne lízatka ako odmeny pre deti, ktoré prišli na naše stanovisko a vyriešili všetky úlohy, ktoré sme im zadali. Už o 8 začali prichádzať prví ľudia a my sme sa pustili do práce. Zabudla som spomenúť, že sme sa na akcií zúčastnili 4 – ja (Kaja), Iva, Lenka, a ako náš vedúci, nikto iný než Krko. 😀
A tak sme razítkovali, rozprávali sa a zabávali ako to len šlo. Ľudí bolo naozaj veľa a keď prišiel čas obeda, tak sme sa nemohli dočkať zaslúženého jedla, ktoré bolo naozaj chutné. Takto sme pokračovali až kým neprišiel čas večere a s ním aj koniec prvého dňa  Bambifestu. Na večeru sme mali grilované mäsko, na ktorom sme si pochutnali spoločne so spevákom, ktorý vystúpil na  Bambifeste, a to s Vojtom D. 😀 Po tom, čo sme sa najedli, sme vyrazili „domov“ odložiť si veci a neskôr sme sa šli prejsť do Tesca si nakúpiť večeru. Stravovali sme sa vifonkami + sme si kúpili kýbeľ zmrzliny ako nočný dezert. XD Večer sme si už len zahrali pár hier, napchávali sa jedlom a samozrejme sme išli spať veľmi skoro, aby sme sa vyspali do ďalšieho dňa. Musím spomenúť, že prekladanie názvov stromov zo slovenčiny do češtiny pre deti a rodičov bola naozaj sranda, keďže jedna časť nášho stanoviska bolo pomenúvanie stromov, podľa obrázka, pod ktorým boli samozrejme možnosti so slovenskými názvami stromov! 😀 A tak skončil prvý deň tohtoročného Bambifestu, na ktorom sme sa prvýkrát zúčastnili a tešili sme sa na to, čo nás ešte nasledujúce dni čakalo.

Kajka

SOBOTA:

V sobotu ráno sme zase išli na výstavu. Celý deň sme boli v stánku a dávali deťom úlohy, aby za ne dostali pečiatku a na konci aj nejakú tú sladkú odmenu. Bolo tam taktiež zopár atrakcií, ktoré sme museli vyskúšať, a to napríklad takzvaný futbal v guliach. Dali nám nafukovaciu guľu, do ktorej sme si vliezli do stredu a rozdelili sa do dvoch tímov. Červení a modrí. Bola to celkom sranda, keďže sme si moc nevideli pod nohy, lebo tá guľa bola veľká, a taktiež sme sa šurgali, zhadzovali a kotúľali sa. Po 15 minútovom hraní to nakoniec dopadlo remízou. Už ako to malo končiť, sme si deň ešte osladili výbornými waflami a keďže ja papám ako prasiatko tak fľaky od čokolády na nohaviciach nesmeli chýbať. Koniec dňa sme zakončili prechádzkou po krásnych Budejoviciach. Na moste sme museli preliezť cez oko železnej ihly, ako dôkaz,že sme naozaj boli v Budejoviciach. Potom sme išli cez smradľavú uličku, ktorá ale vôbec nesmrdela. Preskúmali sme aj námestie, kde bol bludný kameň, o ktorom sa hovorí,že keď ho prekročíte po desiatej hodine v noci, tak už sa nevrátite domov. Samozrejme Krko ho prekročil, ale to nebolo po desiatej hodine, čiže to bolo neplatné. Ďalej sme sa pobrali hľadať kamennú žabu, ktorá sa mala nachádzať na významnej budove, ale žiaľ sme ju nenašli, lebo bola pod lešením. Nakoniec sme sa išli najesť a potom s plnými bruchami sme sa pobrali na ubytovňu, kde sme potom ešte hrali zopár hier a išli spať.

Ivanka

 

NEDEĽA:

Naše nedeľné ráno bolo ako každé veeľmi ťažké s tým, že sme museli vstávať ešte pred piatou hodinou rannou aby sme sa stihli nachystať na náš odchod, ktorý sa konal o pol šiestej. V nedeľu sme sa rozhodli spraviť si výlet do Prahy a stráviť tam pár hodín, pričom sme navštívili rôzne zaujímavé miesta. Začali sme s Pražským hradom, prešli sme sa po Karlovom moste, prišli na Staromestské námestie, z ktorého sme išli na Václavské námestie. Videli sme neskutočne veľa zaujímavých vecí a keďže som bola ja osobne prvý krát v Prahe tak musím povedať že to je naozaj nádherné mesto a veľmi sa mi tam páčilo. Počas našej cesty sme sa zastavili v Starbucks a taktiež sme si kúpili aj niečo pod zub v Burger King na hlavnom nádraží Prahy. Už nám zostala len dlhá cesta domov a plno krásnych spomienok a zážitkov z tohto výletu, na ktorý budeme ešte veľmi dlho spomínať. 🙂

Kajka

Zobraziť galériu

Cesta rozprávkovým kráľovstvom

Prvý jún patrí deťom to všetci veľmi dobre vieme. No a kto iný by mal oslavovať medzinárodný deň detí, keď nie detská organizácia všakže? Našou tradíciou sa stala cesta rozprávkovým kráľovstvom v Parku miniatúr v Podolí. S týmito úžasnými ľuďmi to ťaháme už roky. Oni nás podporujú v našich aktivitách a my im na oplátku vypomáhame s programom na ich akciách. No a prvý júnový víkend v Podolí vždy ožívajú rozprávkové bytosti na ceste rozprávkovým kráľovstvom. Celú sobotu aj nedeľu počasie prialo a tak Podolie navštívilo naozaj veľké množstvo návštevníkov, ktorým sme sa očividne páčili :D. Naši chlapci asistovali deckám pri lukostreľbe ako udatní rytieri či vodníci pri rybníku. A dievčatá tie si užili chvíle v princeznovských šatách pri čakaní na svojich princov (…opäť neprišli ). No a náš vedúci? Ten nahodil svoj kostým deda vševeda a pri múdrej sove čakal na deti, ktoré úspešne prešli všetkými stanovištiami a zozbierali všetky razítka. Poviem vám ,videla som mnohých uplakaných drobcov, ktorí sa ho báli ako čert kríža 😀 ale všetkým nakoniec odovzdal diplom aj balíček s odmenou. Sme radi, že sme aj tento rok mohli byť súčasťou a už sa tešíme na leto, kedy s priateľmi z Parku miniatúr pripravujeme veľa noviniek. Majte sa kamoši a užívajte tieto príjemné letné dni!

Vladka

Zobraziť galériu

Spoznávame slovenské mestá 2019

STREDA:
V stredu o 10:00 pred klubovňou sme čakali na ostatných. Keď všetci prišli, tak sme nasadli do áut a išli sme do Lipoviec. Po ceste sme stáli skoro na každej benzínke. Potom sme sa všetci stretli pri Tescu v Ružomberku. Potom sme išli cez najdlhší tunel na Slovensku. Potom pri našej chate je firma, ktorá vytvára vody (Salvator). Keď sme išli, tak asi 50m bola rozbitá cesta. A keď sme boli úplne pri chate, tak nás čakal správca.
Tomík
ŠTVRTOK:
V dnešný deň sme sa zobudili do umrholeného počasia. Po tom čo sme sa obliekli, sme šli na raňajky, ktoré boli výborné. Na raňajky sme mali záviny a kakavko. Potom sme sa nachystali a vyrazili do Prešova. Tam sme navštívili Kostol sv. Mikuláša, kde sme vyšli na kostolnú vežu, múzeum, solivar a nakoniec Tesco. V Tescu som ja, Sofia, kúpila Karinke hrnček z kamarátskej lásky. Kajka sa tomu veľmi potešila. Keď sme prišli na chatu, hrali sme hry. Potom prišla večera, ktorá bola veľmi dobrá. Mali sme rizoto. Ja, Sofia, som nešla, lebo mi bolo smutno, ale Kaja za mnou prišla a objala ma ❤. Potom sme hrali hry a išli spať.
Nika a Sofka
PIATOK:
Náš piatok sme začali ako obvykle raňajkami, po ktorých sme vyrazili smerom na Spišský hrad, pričom sme sa po ceste zastavili na “gejzíre” Sivá Brada. Pri mini-jazierku kde vyvieral “gejzír”, musel Tomík splniť svoj trest v podobe preskočenia jazierka (Bohužiaľ mu to nevyšlo 😂). Keď sme si to tam všetko obzreli, vybrali sme sa na Spišský hrad. Na Spišskom hrade sme prešli všetky hradby a vežičky, pričom na jednej z nich bol nádherný výhľad na okolitý svet. Pri vchode na nádvorie sme zazreli syslíky. Na samotnom nádvorí sme obe uvideli staršieho pána, ktorý vyzeral, že maľuje Spišský hrad. Spolu sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť na jeho maľby. Pán bol ku nám veľmi milý a dokonca nám povedal, nech mu niečo nakreslíme. A tak sme kreslili, rozprávali sa a užívali si príjemné chvíle strávené na tráve v slnečných lúčoch a pokoji. Po preskúmaní celého hradu sme sa zastavili na Spišskom salaši, kde sme sa napapali a doplnili energiu. Následne sme sa vybrali do Levoče. V Levoči sme navštívili múzeum rezbára Majstra Pavla, kde boli kópie jeho diel. Ďalej sme sa išli pozrieť do Chrámu sv. Jakuba (Boli tam kresťanské noviny za 70 centov… nikto si ich nekúpil). Nakoniec sme vrátili na našu chatu, kde sme si oddýchli a večer nás čakal turnaj v stolnom futbale, ktorý vyhrala Adrianka. Tento deň sme si všetci veľmi užili v zdraví, šťastí, láske a pokoji. PRŠALO.
Karinka a Ivanka
SOBOTA:
Lačnovský kaňon: Dlhá, pekná a vyčerpávajúca turistika, ale zážitková a preskakovacia. V Lačnovskom kaňone bolo dobre. Síce na lúkach boli samé hovná, ale aj tak tam bolo dobre. Teda super. Proste tam bola zábava.
Jaskyňa Zlá diera: Studená, pekná a zaujímavá turistika. Veľa strmákov a jeden zvláštny zážitok. Ten zážitok bola pusa od Antona Košča. Veľmi veľmi zvláštny zážitok.
Pasúce sa ovečky: Išli sme naspäť a započuli sme zvony čo nosia kravy, ale vyšlo stádo malých, dospelých a starých oviec a jahniatok.
Adrianka a Romanko
NEDEĽA:
Aj keď som nebol veľmi rád, raz to prísť muselo: Posledný deň akcie, kedy nám zostávalo sa už len zbaliť, upratať, nasadnúť do áut a nechať sa odviezť domov. Teda, pre ostatných… Keďže ja som šoféroval, čakala ma dlhá a pomerne náročná cesta. Všetko ale prebehlo v najväčšom poriadku. Teda, keď pominieme začiatok cesty, kedy som zastavil na benzínke, pretože Nika Ivanka si chceli kúpiť kávu. Ja som si šiel umyť čelné sklo, pretože nebolo “skoro nič” vidno. Následne, ako som tak učinil, som nastúpil do auta a uvidel, že sa to akurát tak rozmazalo. Nemal som čas ani náladu to riešiť, tak som sa rozhodol v ceste pokračovať. V tom však prišiel celkom šok, pretože ako som vyšiel od benzínky, uvidel som, že len tak z ničoho nič sa vyparil všetok benzín! Chcel som tankovať v Liptovskom Mikuláši pri Kauflande (Pre vodičov odporúčam, je tam asi najlacnejší benzín na Slovensku), ale ten bol ešte takých 20km ďaleko, a vypadalo to, že auto neprejde ani 10. Našťastie nás zachránila OMV, kde som zobral za 10 litrov, aby som do Mikuláša prišiel, a tam až nabral plnú nádrž. Keď som už stál, znovu som si umyl čelné, a tentokrát to malo aj nejaký efekt. Môj plán vyšiel, a k cieľovej benzínke sme prišli. Na druhej strane, museli sme po ceste zraziť hmyz veľký minimálne ako golfová loptička, pretože sajrajt z neho sa rozprskol cez polku čelného skla zo spolujazdcovej strany, takže sme boli zase tam, kde sme začali. Samozrejme, baby z toho mali obrovskú zábavu. 😂 Zbytok cesty sme zvládli v úplnej pohode. Celú cestu nám hrali v aute Smola a Hrušky, a keď aj nie, rozprávali sme sa navzájom. Mal som úžasnú ženskú posádku, s ktorou reč nikdy nestála. Na to, že sme išli na druhý koniec Slovenska, cesta ušla dosť rýchlo. Všetci sme prišli v poriadku a baby mali odvoz doslova až pred dvere. Dúfam, že všetci ktorý pred akciou neverili, že by som takúto cestu zvládol ja, alebo moje auto, sa poučili a nebudú nabudúce súdiť knihu podľa obalu. 😉😁
I keď pôvodne to s akciou vyzeralo všelijako (zlé počasie, málo účastníkov, …), môžem úprimne povedať, že to bola jedna z najlepších Fénixáckých akcií (pokiaľ nie vôbec najlepšia), na akej som kedy bol. Podľa rozhovoru s ostatnými, nie som jediný, kto má podobné cítenie. A ani sa nečudujem… Máme veľa zážitkov, zažili sme veľa zábavy a videli neskutočne veľa krásnych miest. Už sa neviem  dočkať ďalšej akcie. Peťovi aj všetkým ostatným patrí jedno veľké ĎAKUJEM!
Krko
Zobraziť galériu

Posledný výjazd 2018

Ho! Ho! Ho! Čaute kamoši! Ani sme sa nenazdali a už je aj po Vianociach. Verím, že ste si ich užili naplno v kruhu svojich najbližších a, že ste sa poriadne prejedli koláčov (tak ako ja :D). My sme tieto najkrajšie sviatky v roku oslávili spolu ešte chvíľku pred Vianocami v Makove. A presne tam sa teraz na chvíľu presunieme, aby ste to spolu s nami mohli opäť prežiť aj vy. Vianočná chata je pre nás už každoročná klasika. Myslím, že za všetkých môžem povedať, že sa na ňu celý rok tešíme úplne najviac. Čarovná vianočná atmosféra prosto má niečo do seba, čo vám poviem :D. Tento rok sme chatu našli pomerne neskoro a preto jediný voľný termín bol tesne pred Vianocami a to 21. – 23. decembra. Niektorých našich členov to odradilo (alebo skôr maminky? …kto vie :D) ale my staré páky a mladí bažanti sme to zachránili a tak sme sa v piatok pred klubovňou stretli a vyrazili smer Makov. Prvý večer padla „bojová úloha“ vymyslieť program na našich deviatakov. No a teda poviem vám, som na nich poriadne pyšná. Zvládli to bravúrne! Rozdelili si nás do troch skupín a každú skupinku čakala iná úloha. Tieto úlohy sme si potom vystriedali, a tak sme všetci čuchali v teste našich nosov, kuchtili v kuchyni alebo aj skrášľovali svojich vedúcich …ehm „skrášľovali“ (veď uvidíte na fotkách :D). Nechcem sa chváliť ale aj keď si na mne poriadne zgustli pri výbere členov do môjho tímu hádajte kto vyhraaal? 😀 Piatkový večer sme zakončili gitarkou, teda vlastne gitarkami, pretože rady našich hudobníkov sa rozrastajú z čoho sa samozrejme veľmi tešíme. V sobotu ráno sme sa zobudili na kvapky, ktoré klopkali na okná a zrejme aj preto boli raňajky tichšie ako sme zvyknutí (alebo nielen preto?). Počasie sa ale umúdrilo a nakoniec sa rozhodlo hrať spolu s nami. Preto sme asi okolo pol desiatej už aj v spoločnosti Milana a Kiky vyrazili autami k štartu našej cesty na Bumbálku. Šliapali sme v snehu, ale ten sa nám doslova topil pod nohami. Holt smúla schytali sme práve fajnovú čľapkanicu (neskôr aj v topánkach :D). No a takto stále v pozore (nikdy nevieš aká snehová guľa alebo kus ľadu ťa trafí :D) sme dorazili k horskej chate Kmínek, ktorá bola našim cieľom. Tu sme sa zakempili asi na hodinku, posilnili sa výbornou cesnačkou či syrom a dokonca sme od milého pána chatára všetci dostali aj pamätný odznačík. Bolo nám tu veľmi príjemne a opäť raz sme si potvrdili, že dobrých ľudí, ktorí milujú prírodu a svoju prácu robia naozaj s láskou je stále dosť. Ani sa nám von do tej vody nechcelo ale museli sme sa vydať späť na našu základňu, pretože tam už na nás čakal ten hlavný program celej vianočnej chaty – darčekyyy! Šoféri sa vracali späť k autám a my ostatní sme zvolili trasu peši až na chatu cez celý Makov (poviem vám, dlhá to je dedina docela :D). Radiátory hriali naplno, topánky sa sušili a my vlastne spolu s nimi, krátky oddych totiž potreboval asi každý. Puding sa stáva akosi tiež klasikou a tak nechýbal ani teraz a po oddychu myslím každému taký olovrant dobre padol. Potom prišla na rad moja kreatívna chvíľka a veru som v nej nakoniec ostala aj sama :D. S babami sme si vyrábali rámiky na fotky, ktoré mohli byť aj krásnym vianočným darčekom …no aspoň ja som sa pri ich výrobe zabavila :D. Večer sa ale už naozaj blížil a to pre nás znamenalo rýchlo natlačiť grankové kolienka a hor sa zmeniť sa na Grincha a Santu! To bol totiž nápad na program, ktorý skrsol v hlavách našich chalanov pri prípravách na chatu a hneď sa uchytil. To by predsa neboli oni keby nevyužili príležitosť pobiť sa pred všetkými :D. Grinch (ejkejej Ondrej v termoprádle :D) ukradol všetky darčeky spopod stromčeka a našou úlohou bolo ísť po jeho stopách a presvedčiť ho, že Vianoce sú predsa krásny sviatok. Až na pár sĺz a chvíľ strachu dopadla hra na výbornú a všetkým spoločne sa nakoniec podarilo presvedčiť Grincha, aby nám naše darčeky vrátil. A tak sme si ich konečne mohli rozdať. Ešte predtým sme však našu hru ukončili prekvapením pre nášho Gaťa. Ten veru asi nič nečakal ale my sme na jeho narodeniny nezabudli a dodatočne mu vonku zaspievali „Happy Birthday“ aj s tortou a ohňostrojom. Stále viac populárnejšia vianočná hra „Secret Santa“, ktorú my hrávame už od …hmm lovím v pamäti a myslím, že od vianočnej chaty v Modre v roku 2013 nás stále baví. Vlastne asi každým rokom viac. Keď si spomeniem ako som kedysi dostala balíček slamy a teraz prekrásnu plyšovú sovu <3. Niekto si svojho tajného Ježiška našiel hneď, niekomu chvíľu trvalo kým zistí, kto si ho vylosoval a niekto ho ani nehľadal …veď predsa je tajný tak ním aj ostane. Všetci sme ale myslím boli nadšení z prvých tohtoročných darčekov, ktoré sme si rozbalili. No a my starší dúfame, že sa náš program všetkým páčil a, že sa ostatní pri ňom zabavili aspoň tak ako my :D. No čo vám poviem, roky vymýšľania strašidelných nočných hier a nikto sa už ani poriadne nebál a zrazu keď tie deti strašiť ani neplánujete toľko kriku :D. My sme si to veru užili, tak tento večer ako aj celú chatu. Bola magická presne taká ako poriadna vianočná má byť. Už teraz sa teším na budúci rok, čo prinesie tá ďalšia. Dúfajme, že aspoň viac snehu. Ale ešte predtým než sa na poslednú chatu v roku opäť vyberieme kamoši nás čaká ďalší, dúfajme, že ešte lepší rok plný dobrodružstiev! Tak sa teda lúčime Makov. Boli sme tu, videli sme, užili sme si a odchádzame. Možno sa ešte niekedy vidíme …pri ďalšom objavovaní nášho nádherného Slovenska.
Vladka

Zobraziť galériu

Leto 2018: Veľký tresk v Liptovskom Jáne

1.deň  SOBOTA (21.júl 2018)

Rok ubehol rýchlo ako slaná chorvátska voda a je to tu opäť. Opäť vás všetkých vítam pri čítaní našej táborovej brožúry a verím, že aj tento rok to vďaka nej prežijete ešte raz spolu s nami! Je za nami ďalší tábor. Po minuloročnom úlete v Meduline sme tentokrát ostali verní Slovensku, konkrétne čarovnej prírode Nízkych Tatier. Naším týždňovým domovom sa stala chata Aňa v Liptovskom Jáne. Stretli sme sa tradične v sobotu, o desiatej pred klubovňou, kde sme všetky veci naložili do Miloškovho kamióna a po puse od rodičov sme sa mohli vydať na cestu. Cesta aj napriek prvému táborovému úrazu v Dubnici (poučenie znie s kávou v plastovom poháriku do auta nelez!) a kolóne v Ružomberku ubiehala rýchlo. Už okolo obeda sme boli na mieste činu. Viacerí už chatu poznali, keďže tu boli na jeseň avšak pre nás ostatných bola jedno veľké prekvapenie. Nebola to zrovna novostavba a pravdepodobne už toho zažila dosť ale zároveň bola aj plná zaujímavých predmetov, hudobných nástrojov a odkazov od pána domáceho. Od vskutku svojského pána domáceho ale povedzme si na rovinu, takého “týpka” len tak nestretneš! :D. Keď si každý našiel svoju posteľ, vybalil kufor a dojedol posledné zvyšky rezňov od maminky mohli sme začať s prípravou všetkého čo k táboru patrí. Dievčatá pomáhali Vladke s nástenkou, chlapci chystali drevo na večer a vedúci v kuchyni už zrejme premýšľali čím všetkým nás prekvapia počas týždňa. Tento rok náš tábor niesol názov „Veľký tresk“. Túto tému sme začali už na jarnej chate a tak sme v nej plynulo pokračovali na tábor. Rozdelili sme sa do troch národov, ktorým velili Krko, Filip a Banán. Krko viedol obávaných Mongolov, Filip odvážnych Vikingov no a Banán ten velil nebojácnym Rimanom. To ako sa im darilo či nedarilo kolonizovať svet sa ešte spolu presvedčíme. Ako slnko zapadalo pomaly prichádzal aj čas na slávnostný táborák. Konečne ten pravý, nefalšovaný v krásnej prírode a medzi korunami stromov! Česť zapaľovať ho tentokrát dostali Maruška, Žoldy, Tomík, Lenka a hlavný oheň zapaľoval Filip, ktorý po dlhých rokoch medzi nami prvýkrát zažil aj tábor. Ten večer sme si všetci naplno užívali až do noci. Spievali sme, spomínali na Chorvátsko  ale hlavne sme všetci plní očakávaní čakali čo si pre nás pripraví ten tohoročný „Veľký tresk“.  

 

 2.deň NEDEĽA (22.júl 2018) 

Tak a je tu prvé ráno v Liptovskom Jáne a s ním aj začiatok druhého táborového dňa. Ráno nás čakal budíček po ňom spoločné raňajky a potom program. O ten sa už postarala príroda. Klasicky sme vyrazili na pešiu turistiku. V plánoch sme toho mali mnoho no počasie nám ich trochu pokazilo. Pôvodný cieľ bolo Ohnište, mnohými prezývané aj „Jánošikovo okno do neba“. Tento krásny skalný útvar (ako stvorený na fotku na instagram :D) sa nám ale dosiahnuť nepodarilo. Hneď ako sme vyrazili to vypadalo, že spŕchne a slniečko sa stále schovávalo za mraky. A tak aj bolo, keď sme si všetci vyšliapali ten najväčší stupák v lese začalo poprchať. Chvíľu sme ešte pokračovali v ceste až dokiaľ aj sám náčelník nezaradil spiatočku. Viacerí sme boli z tejto turistiky tak trochu sklamaní a preto sme sa ešte vybrali hľadať partizánske bunkre, ktoré sa niekde v tých lesoch mali nachádzať. Jeden sa nám dokonca aj podarilo nájsť, síce to hodnú chvíľu trvalo pretože cesta k nemu bola celá zarastená ale zvládli sme to. Poriadne sme ho obzreli, nadesiatovali sa vnútri a usúdili, že náš vo Vetešovom járku je aj tak krajší :D. Cesta dolu bola riadne šmykľavá, viacerí sme aj popadali na zadok ale všetci sme to nakoniec úspešne zvládli. Chlapci sa ešte pri Stanišovskej jaskyni rozhodli vyskúšať si jazdu dolu na kolobežkách a tak pomaly obiehali nás čo sme ostali pri pešibuse. Jeden zo skvelých nápadov našich chalanov počas tábora bolo okúsiť studený horský potok. No a keďže sme ho mali hneď pred chatou boli tam pri každej možnej príležitosti a aj po dnešnej turistike. Väčšina si odniesla len soplík alebo kašeľ ale Žoldy, tak ten na to len tak skoro nezabudne. Keď tak sa ho spýtajte, určite vám rád porozpráva príbeh o tom ako sa jeho okuliare druhýkrát narodili :D. Keďže sme sa z turistiky vrátili o niečo skôr ako sme predpokladali náhradný program na poobedie bol jasný. Výroba tímového totemu. No a zatiaľ čo decká vyrábali, lepili a strihali my velkáči sme pripravovali večerný program. Isto ste už v telke videli reláciu Milujem Slovensko. My sme sa trochu inšpirovali a večer sme si zahrali náš „Milujem svet“. Spolu sme počas poobedia dali dokopy rôzne úlohy, Duško sa postaral o super grafiku, Filip to celé bravúrne odmoderoval a ja musím povedať, že lepší program sme už naozaj dávno nemali, zabávali sa úplne všetci! …až do neskorého večera.

  

3.deň PONDELOK (23.júl 2018)

Pondelok nemusí byť až taký zlý deň, minimálne nie vtedy keď sa ráno zobudíte na tábore. A keď k tomu zažijete rozcvičku od troch bláznov v cyklistických dresoch tak je to vlastne štart skvelého dňa. A veruže to bol skvelý deň, čakala na nás prvá cykloturistika. Vyrazili sme oslabení o naše dve herečky, ktoré sa rozhodli protestovať a na tábor ísť bez bicyklov (chápete a niekto to tu roky poctivo trpí?!). Celou cestou nám krásne svietilo slniečko a tak sa šliapalo fakt dobre. Našou prvou zastávkou bol Liptovský Hrádok. Tam sme si vychutnali krásny výhľad z vyhliadky, posilnili sa, načerpali nové sily a pokračovali ďalej. Cieľom  cesty bol skanzen Liptovskej dediny v Pribyline. No a ani sme sa nenazdali a boli sme tu. Zopár kusov ostalo vonku, strážili bicykle a pripravovali prekvapko pre Ondreja, veď kto by nechcel mať kvetinovú záhradu v kolese, však? :D. My ostatní sme sa šli pozrieť aj dnu, vypočuli sme si pána sprievodcu ale očkom sme všetci sledovali mraky na oblohe, ktoré pomaly ale isto pribúdali. Akurát keď sme schovali bicykle pod stromy aj seba pod strechu začalo pršať. Nakoniec to bol iba jemný letný dážď a my sme ho prečkali v bufete pri grilovanom oštiepku a kofole. A keď nám oschli sedanky a prilby vyrazili sme na cestu späť. Šliapalo sa fakt dobre, slnko nám svietilo a ani kopce neboli až také zákerné. Asi preto nám cesta ubiehala tak príjemne rýchlo. Cez dedinku Vavrišovo (v ktorej samozrejme nesmela chýbať fotka :D) sme už okolo tretej dorazili spať na našu chatu. Po cyklistike nám všetkým dobre padol krátky oddych, ktorý sme si nakoniec užívali až do večere. Tú ale preskočme a poďme konečne k večernému táboráku pretože práve tam sme odštartovali našu celotáborovú hru. Vtedy sme ešte poriadne ani netušili čo na nás čaká a, že naša “Rada starších” má pre nás na každý večer prípravné tri úlohy, ktoré riadne potrápia naše mozgové závity. Boli to naozaj ťažké úlohy, veď náš večer sa aj pekne predĺžil. Nejako nám to ale neprekážalo keďže zajtra nás čakal voľný deň a okrem toho na nočnú hru takisto bolo treba tmu. Nebola to nočná hra na aké sme všetci zvyknutí, jej cieľom bolo totiž niečo iné ako na smrť vyľakať naše decká. Bola spojená s našou chatou a so záľubou nášho domáceho v hudobných nástrojoch. Rimania, Vikingovia a Mongoli po tímoch hľadali po celej chate skrytých hudobníkov z tajomnej kapely. Neviem či sme sa viac zabavili my pri tých zvláštnych tónoch, alebo domáci, ktorý nás pozorne sledoval a vždy odniekiaľ vykukol keď ho nikto nečakal 😀 alebo decká, ktoré chvíľami netušili čo vlastne majú robiť. Každopádne bola to pecka! A super bodka za parádnym pondelkom.

 

4.deň UTOROK (24.júl 2018)

A je tu prvý voľný deň. Klasicky nás v utorok po turistike aj cykloturistike čakal oddychový deň strávený v tábore. V táborovom programe niesol názov “Ondrej papier”. To znamená, že bol celý v réžii nášho Krka a jeho zoznamu všemožných hier. Začali sme hneď po raňajkách prvou z nich. Všetci sa náramne zabávali na dvojiciach, ktoré museli so zaviazanými očami a dvojmetrovou palicou prejsť vopred prichystanú prekážkovú trať. Smiali sa až dovtedy, kým neprišla rada na nich :D. Ďalšou z hier bola napríklad naháňačka vo štvorci. Túto hru sme chceli hrať na tábore už dávno no až teraz bol na ňu konečne ten správny čas a priestor. No a zatiaľ čo my sme celí špinaví od trávy zbierali body,  z kuchyne už rozvoniaval obed. Naši kuchári si dnešok naozaj užili naplno, keďže namiesto balíčka sme dnes mali teplý obed …výborný teplý obed. Pohostiť bolo treba aj našich hostí, ktorí čírou náhodou boli na dovolenke vo vedľajšej dedine takže nás prišli pozrieť.  Po obede sme si všetci trochu povegetili, niekto v sieti, niekto v posteli no a niekto prípravou ďalšieho poobedného programu. Ondrej papier naplno bežal. Zbierali sme body pre svoje ríše a zabávali sa najmä naháňačkou vo štvorci (ktorá bude asi nová najobľúbenejšia hra :D). Z hier nás poobede čakala ešte jedna chuťovka – legendárny krabí futbal! Po piatich rokoch sme si ho opäť zahrali, zašpinili všetky krásne biele tričká a ako Ondrej povedal, tak skoro zase nepríde :D. Ďalšia novinka, ktorú sme si na večer voľného dňa pripravili bola tanečná výzva. Zvyšok poobedia sme preto vymýšľali a nacvičovali tímové tance. Každý so svojím tímom. Ja so svojimi Rimanmi som sa pri tom naozaj zabavila a ukázali sme, že aj tanečné drevá ak sa chce vedia vyjsť zo svojej komfortnej zóny :D. Všetko to čo sme počas poobedia natrénovali sme predviedli po večeri, počas večerného programu – čisto tanečného programu. Porota teda naša Rada starších nakoniec za víťaza určila Mongolov (aj keď všetci vieme, že rímsky tanec bol omnoho lepší :D). V ten večer sme opäť dostali úlohy, ktoré nás poriadne zapotili a podarilo sa nám všetkým tímom získať nové územia. Viacerí sme boli asi radi keď už sme nemuseli trápiť hlavy a vrhli sme sa na záver dnešného večera – Just dance! Vyskákali sme sa, vytancovali, zabavili a veru aj poriadne unavili. A práve preto sme dnes do postelí zaliezli o niečo skôr, zajtra na nás totižto čakal náročný deň, na ktorý sme sa ale už v ten večer veľmi tešili (teda aspoň ja určite!).

 

5.deň STREDA (25.júl 2018)

Streda-na poriadnu turistiku sa vybrať treba! Presne takýmto heslom sme sa riadili piaty táborový deň. Našim cieľom a hlavným vrcholom celého tábora bol najvyšší vrch Nízkych Tatier-Ďumbier. Poďme ale na začiatok dňa keď naša cesta ešte len začala. Hneď po raňajkách sme vyrazili my štyri baby bez bicyklov (alebo bez chuti na bicykel :D). Všetci ostatní mali ešte chvíľu čas zbaliť si veci a nachystať sa. No a keď už boli pripravení vybrali sa po našich stopách ku Horárni pred Bystrou. Timming sme mali naozaj skvelý, presne keď sme k horárni dorazili my tak prichádzali aj prví cyklisti. Tí tu nechali svoje bicykle a ďalej už sme už pokračovali všetci po vlastných. Teda až na našich troch bláznov, ktorí to však tiež neskôr vzdali a bicykle odparkovali v lese. Cesta bola dlhá a tak trochu dobrodružná. Viedla cez potôčiky, rôzne chráštie ale všetko to stálo za to. Počasie nám konečne prialo a výhľady boli naozaj famózne. Takto spolu sme všetci dorazili až k chate M.R.Štefánika pod Ďumbierom. Práve tu sa viacerí rozhodli ukončiť dnešnú turistiku, vychutnali si kapustnicu a vybrali sa späť dole. Avšak povedzte sami? Nebola by škoda nevyužiť tohto krásneho počasia a nepokračovať až na samotný Ďumbier? Podľa mňa áno a som veľmi rada, že som to vtedy nevzdala a spolu s Duškom, Krkom, Matúšom, Gaťom a Žoldym si vychutnala najkrajší výhľad celého tábora. Spolu sme si tam zjedli vrcholovú výživu, pofotili sa pri majestátnom dvojkríži a pomaly sa pobrali tiež smerom dole. Šli sme rovnakou cestou ako všetci ostatní, akurát teda so zhruba trojhodinovým meškaním. Cestou sa nám podarilo stretnúť pána Čepelu čo sme si najskôr mysleli, že je poriadna náhoda ale keď sme dorazili na chatu a cítili Holotkine buchty vedeli sme, že to náhoda nebola. Práve v stredu keď sme celý deň strávili preč nás prišli navštíviť Čepelovci a pani učiteľka Holotová. Vráťme sa ale späť k ceste dole. Tá vždy ubieha rýchlejšie keď si máte s kým pokecať, akurát mne pomaly ale isto odchádzali kamoši. Prvý na bicykel sadol Gaťo, hneď za ním Duško a na koniec pri horárni aj Žoldy a Krko. A tak som posledné kilometre kráčala sama, iba s príjemným horským vánkom vo vlasoch. Na chatu som dorazila posledná a veru všetci vypadali rovnako unavení ako ja. A aby aj nie po 40 kilometroch v nohách! Alebo v lopúchoch, však Maruš? 😀 Niekto si išiel ešte pred večerou hodiť šlofíka do postele a niekto ležal vonku v sieti. Po celom dni sme sa ale najviac tešili na večeru! A to nie len kvôli hladu, bola predsa hrachová a pri nej je vždy veľa smiechu :D. Však Verča?  Tento večer nás úlohy od Staršiny potrápili ešte viac ako predtým keďže jediné čo sme mali pred očami vtedy boli asi postieľky. A tak sme v stredu večer skončili o niečo skôr aby sme zajtra boli plní síl.      

 

6.deň ŠTVRTOK (26.júl 2018)

Vo štvrtok ráno nás z postelí vytiahlo príjemné slniečko. Pre nás všetkých to bol šiesty táborový deň avšak pre Duška a Filipa boli dnešné raňajky na tábore posledné. Obaja kvôli pracovným povinnostiam museli odísť už o niečo skôr. My sme však pokračovali ďalej a hneď ako sme sa naraňajkovali a rozlúčili s chalanmi sme vyrazili do neďalekej Stanišovskej jaskyne. Kráčali sme k nej pešo keďže bola naozaj len pár metrov od Liptovského Jána a takáto príjemná prechádzka sa nám všetkým hodila. Hneď ako sme sa pripojili k skupinke a nášmu pánovi sprievodcovi nám bolo jasné, že táto jaskyňa nebude ako všetky ostatné. Všade tu vládla príjemná atmosféra, pán sprievodca bol veľmi vtipný a bolo vidno, že ho jeho práca naozaj baví. Počas prehliadky sme navštívili sprístupnenú časť komplexu Stanišovských jaskýň a vypočuli si niečo o histórii ich objavovania. Bolo tam veľa zaujímavých miest, napríklad Jazierko lásky, ktorého voda vám mala zaručiť, že ešte v ten deň stretnete lásku svojho života (to či to naozaj fungovalo sa ma možno môžete niekedy spýtať …alebo Krka? Ten sa tam poriadne vykúpal :D). Poviem vám toto bola asi naozaj najlepšia prehliadka akú som vo všetkých slovenských jaskyniach zažila. Dokonca na záver dospeláci dostali aj liečivú jaskynnú vodu :D. Bolo asi dvanásť hodín keď sme sa vrátili na našu chatu a tam na nás už čakal Miloškov výborný “ľahký obed”. My sme totiž v objavovaní Liptovského Jána pokračovali ďalej. Poobede na nás čakala ešte rozhľadňa ale hlavne KÚPALISKO! Po krátkej poobednej pauzičke sme sa teda vybrali smerom do dediny, nájsť tú rozhľadňu, ktorú sme zatiaľ poznali iba z obrázkov. Cesta nebola dlhá ale za to poriadne strmá. K rozhľadni sme podaktorí prišli riadne zadýchaní :D. Ale ten výhľad! Ten za to stál, celý Liptov ako na dlani. Vychutnali sme si tu tradičnú vrcholovú výživu a hurá konečne na to vytúžené kúpalisko. Nemožno povedať, že to bol zrovna najhorúcejší deň ako stvorený na kúpanie ale našim chalanom to bolo očividne úplne jedno. Baby sa chvíľku báli ale aj ony neskôr studenú vodu prekonali. Vybláznili sme sa tam veru poriadne a vyhnal nás až čas, keďže o siedmej zatvárali. Cesta späť na chatu bola pre niekoho lepšia a pre niekoho trochu horšia ale Maruška to aj napriek jemným žalúdočným problémom zvládla ako pani, koniec koncov ako vždy! Štvrtkový večer bol jeden z tých menej akčných. Rada starších nás opäť potrápila svojimi hádankami a tak sme s unaveným hlavami zaľahli do postele o niečo skôr. Veď zajtra na nás predsa čakalo veľké finále Veľkého tresku!

 

7.deň PIATOK (27.júl 2018)

Čas uteká ako voda a na tábore, kde toho každý deň kopec zažijete ešte o to rýchlejšie. Aj nám sa náš týždeň už pomaly krátil a v to ráno bol pred nami predposledný deň. Deň kedy mal svoje veľké finále Veľký tresk! Nápad na túto táborovú tému nám v hlavách vznikol ešte na jarnej chate a odtiaľ sa s nami odviezol až do Liptovského Jána. Celý týždeň sme ako veľké staroveké národy kolonizovali svet, zbierali body a odpovedali na neľahké úlohy veľkej Staršiny. No a ktorému národu sa podarilo získať najviac území?  Tak na túto otázku sme chceli dostať odpoveď práve dnes. Na posledné hry sme sa vrhli hneď po raňajkách. Keďže počasie nehralo úplne s nami spravili sme si vnútri provizórnu klubovňu a celé doobedie sme strávili tu. Hrali sme všetko možné. Od klasických hier z klubovne, ktoré sme trošku prispôsobili téme až po úplne novinky z Ondrej papiera alebo mojich tajných zdrojov. Popri boji a posledné body ubehlo doobedie rýchlo a na nás už čakal obed. Naši kuchári mali ďalší pilný deň a obracali sa v kuchyni jedna radosť. No a my sme si len pochvaľovali, tento rok nás predsa opäť nesklamali. Dokonca po minuloročnom hríbovom šialenstve si chválil aj Žoldy :D. Zdalo sa, že posledné poobedie v Liptovskom Jáne nám chce spríjemniť aj počasie pretože spoza oblakov vyšlo aj slnko. A práve preto sme mohli vyraziť do sveta! Teda nie tak úplne do sveta ale zahrať si finálovú hru. Všetky tri tímy najskôr museli nájsť podľa Peťovej indície obálku z úlohami a aj keď niektorým to nedochádzalo slušnú dobu, nakoniec ju našli všetci. V tej už na nich čakali moje obľúbené úlohy všeho druhu. Rimania, Mongoli a Vikingovia počítali kroky do dediny, skladali básne a hľadali odpovede na rôzne otázky týkajúce sa tábora. A to čo možno najrýchlejšie. Mohlo byť tak krátko pred večerou keď mi aj poslední doniesli svoj papier. Vlastne už ani neviem kto bol v tejto súťaži víťaz, všetci sa zabavili a to bolo hlavné. A my sme sa zabavili tiež keď sme potom večer hodnotili ich básnické umenie :D. Práve po záverečnej večeri – výbornom guláši na nás čakalo to pravé finále. Chalani pripravili aj slávnostný táborák avšak bohužiaľ počasie večer nebolo zrovna na sedenie vonku a tak sme sa presunuli opäť dnu.  A to hlavne kvôli našim outfitom. Ako každý tábor aj ten tohtoročný si svojou témou doslova pýtal módnu prehliadku. Niektorí si dali naozaj záležať veď sami vidíte na fotkách :D. Víťazmi celého tábora sa stali Vikingovia, ktorí aj napriek tomu, že sa po celý týždeň držali na konci ovládli najviac území. Druhé miesto patrilo Mongolom a tretí skončili o vedúceho oslabení Rimania. Víťazmi sme ale boli všetci! Pretože sme to úspešne zvládli a zahrali si podľa mňa veľmi vydarenú celotáborovú hru. A sme na konci kamoši! Toto bol náš posledný spoločný večer, ktorý sme si pri víťaznej torte, zmrzline, gitarke a speve užívali ešte dlllho.

 

 

8.deň SOBOTA (28.júl 2018)

Tak a je to tu, sme na konci. Pred nami bol v to ráno posledný táborový deň. Všetci sme vedeli čo čaká a tak sme sa hneď ráno pustili do práce. Prvou úlohou bolo zjesť všetko čo ostalo v kuchyni. Na raňajky sme preto mali hotové švédske stoly alebo po našom ČTD (čo tábor alebo ak chcete týždeň dal). Prvú úlohu sme zvládli na jednotku a s plnými bruchami sme sa vybrali do svojich izieb baliť kufre. Niektorí sa celý týždeň riadili heslom “keď veci z kufra nevybalíš máš v sobotu menej roboty” a tak si svoj kufor plný smradu iba zniesli dole k autu :D. A keď sme my ostatní dobalili svoje veci čakalo na nás balenie spoločných vecí. Pomáhali sme rozkladať nástenku, baliť všetky farbičky, papiere, totemy. No prosto všetko čo sa nám tu za ten týždeň podarilo vytvoriť. No a keď už sme mali v Miloškovom kamióne aj posledný bicykel, mohli sme si spokojne vydýchnuť. Poslednýkrát sa pohúpať na húpačke či ľahnúť si do siete. A samozrejme aj naposledy sa okúpať v potoku :D. Veď predsa domov nemôžeme prísť bez suveníru (a či je to magnetka alebo chrípka, nie je to jedno?). No a tak sme sa pomaly rozlúčili s chatou Aňa, s našim svojským ale parádnym domácim a vlastne okolo desiatej doobeda aj s Liptovským Jánom. Cesta domov vždy ubieha rýchlo. Väčšinou všetkým padajú hlavy a zavierajú sa očká. Veď čo si budeme hovoriť, takýto týždeň človeka unaví však? :D. No a keď zrovna nespíme, pozeráme von oknom a rozmýšľame ako radi by sme sa tam zase vrátili. Ale keď už prichádzame na Turú a spievame si “Už sme doma, už sme tu, už sme prišli z výletu” sme vlastne radi, že sme konečne doma. Pred klubovňou na nás už čakali rodičia, ktorí nám pomohli vyložiť všetky veci. No a nám už ostávalo iba povedať si posledné táborové ahoj a rozutekali sme sa každý vlastnou cestou (ale s rovnakým cieľom – maminkin obed!).

Milí moji čitatelia gratulujem, práve ste sa dočítali až na úplný záver! Verím, že ste spolu s nami opäť prežili náš “Veľký tresk” a pocítili tú úžasnú táborovú atmosféru. Naše veľké ďakujeme patrí Miloškovi, ktorý to s nami trpezlivo zvláda a v kuchyni ho neprekvapí už ani pescetariánka :D. Ďalej Ondrovi Kokavcovi st. taktiež za skvelú kuchyňu a všetky tie nákupy, ktoré musel absolvovať. No a na záver samozrejme Peťovi, že ho to stále baví a každý rok nás prekvapí niečím úplne novým! Vidíme sa o rok kamoši! Či už na Slovensku alebo v Chorvátsku, ktovie? Možno aj kdekoľvek na svete, veď po tomto Veľkom tresku je celý náš 😀

Vladka

Zobraziť galériu

10.CSS-Tatranská Lomnica

Štvrtok (Lenka):
Ráno sme sa stretli na železničnej stanici a išli do Nového Mesta nad Váhom. Vo Vaďovciach sa ku nám pridal aj Samo, ktorý tam išiel ako mladý vedúci. Z Nového Mesta nad Váhom sme išli rýchlikom do Popradu. Keďže sme si miestenky kupovali až pred nástupom na rýchlik, neušli sa nám do jedného kupé. Tak ja, Marek, Krko a Samo sme boli v jednom a Kajka a Ivanka v druhom. Po ceste sme skúsili, koľko detí sa zmestí do jedného WC. Bolo nás tam 6. Z Popradu sme išli do Tatranskej Lomnice, kde sme čakali hodinu a pol na autobus, ktorý nás odviezol do hotela. Chceli sme bývať všetci v chatke, ale žiadna už nebola voľná, tak nám dali apartmány. Po večeri bolo predstavovanie ZO a odovzdávanie darčekov. Väčšina ZO sa stretáva v škole. Ten kto odprezentoval svoju ZO si vylosoval, kto pôjde ďalší a toho aj obdaril. My sme dali darček Žiline a dostali od Galanty.

Piatok (Žoldy):

V piatok, keď sme sa zobudili, samozrejme nevyspatí, sme sa prezliekli a išli na raňajky. Tam sme mali švédske stoly a každý si dal to, načo mal chuť. Po raňajkách sme mali chvíľu voľno, kým sa nenajedla druhá skupina a potom o deviatej hodine sa začala konferencia na tému Zdravý život a pohyb, ktorú mal na starosti Vlado Zlatoš. Dával nám veľmi cenné rady typu: keď si hladný tak jedz, keď nie si hladný tak nejedz, keď váhaš či ideš cvičiť tak choď a podobne.(Vedeli ste napríklad, že je zdravé sa aspoň na päť minút denne niekde zavesiť na hrazdu, alebo že aspoň dvadsať minút si kvoknúť na zem). Hovoril nám napríklad, že bryndzové halušky sú zdravé len z polovičky, alebo že chleba s maslom nemáme jesť kvôli chlebu, ale kvôli maslu. Nakoniec sme mali tímové aktivity, kde sme museli plniť úlohy ktoré nám zadal. Potom sme dostali diplom a potvrdenie o tom, že sme ukončili konferenciu a odišiel. Potom prišiel obed, kde v ten deň bolo také jedlo, že to sa nedalo zjesť. Po obede sa začalo prvé kolo etapovej hry s názvom Spoznávame Tatry. Tu sme sa spojili so ZO Handlová a robili hru spolu. Každá organizácia dostala svoj papier, kde boli rôzne veci o Tatrách a my sme mali do nej doplniť informácie. Tak sme pekne z našej chaty išli do Tatranskej Lomnice, kde sme začali plniť úlohy. Po ceste tam sme stretli Angličanov, tak sme samozrejme s nimi museli hodiť reč. V Tatranskej Lomnici sme sa dostali do parku, kde sme museli zistiť napríklad akú dĺžku má najvyšší strom a podobne. Potom sme išli do infocentra a nakoniec sme išli na vlakovú stanicu. Tam sme mali už všetko nájdené, tak sme išli do cukrárne. Tam sme si dali kávu, koláčik, chvíľu posedeli, odpočinuli a išli naspäť. Keď sme už boli skoro naspäť, stretli sme Patresa a Kuba, ktorý nás obrali o sladkosti a podobne. Keď sme prišli naspäť, museli sme ísť na súd, kde nás obvinili, že sme pomáhali zbojníkom utiecť a tak sme museli podplatiť sudkyňu. Keď to skončilo, išli sme si obkresliť svoje ruky na hru Galaxiu a potom sme išli na večeru. Po večeri musela naša ZO vysťahovať izby a presťahovať sa na chatku, kde sme boli odvtedy ubytovaní. Nasledoval Minitalent, ktorý sme si všetci užili a po ňom Galaxia. Keď to skončilo, mali sme ísť už na izby a spať.
 

Sobota (Kajka):
Sobotňajší deň sme začali ako inak raňajkami a potom sme sa vybrali do Tatranskej Lomnice, kde sme najskôr išli do múzea. V múzeu sme si ako prvé pozreli film o kamzíkovi a potom sme plnili úlohy čo nám boli zadané. Po vyplnení úloh v múzeu sme išli na “náučný chodník Pramenisko”. Tam sme taktiež splnili svoje úlohy a išli naspäť. Neskôr sme mali na programe rôzne hry a taktiež bolo vyhodnotenie etapovej hry “Spoznávame Tatry”. Potom sme išli na chatu, kde sme vymýšľali básničku o etapovej hre. Ale keďže sme sa nudili, tak sme si s babami požičali Krkov foťák a nafotili pár fotiek. Po odovzdaní básničky sme sa nudili, takže sme s babami dokukali môj rozpozeraný horror a Ivin film o psíkovi, pri ktorom som zaspala.. Po tom, čo som sa zobudila, lebo film skončil, prišli chalani a zahrali sme si Uno. Síce sme išli spať trochu neskôr, ale celé sme to dospali vo vlaku (minimálne ja). Celoslovenské sme si užili a ja zase sa teším na budúci rok. 
 

Nedeľa (Ivanka):
V nedeľu ráno sme sa zobudili, obliekli sa a vyrazili na raňajky. Keď sme sa naraňajkovali, tak sme si pobalili veci a vyrazili k autobusu. Nastúpili sme do autobusu a rozlúčili sa vedúcimi Celoslovenského. Autobus nás vysadil na železničnej stanici, kde sme sa rozlúčili s našimi novými kamarátmi a nasadli do vlaku. Vystúpili sme a ponáhľali sa na rýchlik. Sadli sme si do rýchlika, pozerali filmy, papali, rozprávali sa a aj spali. Cesta bola celkom dlhá, ale dočkali sme sa a vystúpili v Starej Turej.
Krko:
Znova nadišiel čas jednej z najočakávanejších akcií môjho života. Konalo sa Celoslovenské stretnutie Fénixákov. Konkrétne 10-ty ročník, ktorý nebol špeciálny len okrúhlym výročím, ale aj tým, že som tentoraz bol vedúci Turancov ja. Vo štvrtok ráno sme sa teda namiesto v škole, stretli na železničnej stanici. Spolu so mnou išli ako účastníci Žoldy, Karin, Ivanka a Lenka, takže som bol s zostavou nadmieru spokojný. Vydali sme sa na dlhú cestu (našťastie kratšiu ako na 7. CSS pri Trebišove v 2015) vlakom cez Nové Mesto nad Váhom, Poprad – Tatry, Studený Potok až do Tatranskej Lomnice. Vo Vaďovciach ku nám pristúpil Samo, ktorý išiel na CSS ako mladý vedúci. Po ceste som stretal veľa známych tvárí z minulých ročníkov, ale aj sa zoznamoval s novými. Po príchode sme podpísali všetky papiere a ubytovali sa. Bohužiaľ chatky boli všetky dočasne obsadené, takže nás rozdelili do dvoch apartmánov v hlavnej budove. Navečerali sme sa, rýchlo sme dokončili ešte potrebné veci na večerný program a išli do hlavnej sály. Tam každá ÚO odprezentovala požadované veci a všetci sme si navzájom rozdali darčeky. My sme odprezentovali tohtoročnú tému, 10. rokov CSS, na veľkom krásne zdobenom papieri a mali sme dosť veľký úspech. Dostali sme darček od Galanty a na oplátku sme dali darček Žiline. Večer bol Just Dance, ktorý sa mi, ako vždy, veľmi páčil a poriadne sme si ho aj so Žoldym užili. Po skončení diskotéky som bol na vedúcovskom briefingu a po ňom som sa presunul ku nám na izbu, kde sme všetci išli pomaly spať.
V piatok sme mali raňajky vo forme švédskych stolov, čo sa mi veľmi páčilo. Okolo 9-tej začala detská konferencia na tému Zdravý životný štýl a pohyb. Konferenciu viedol Vlado Zlatoš. Téma tejto konferencie z môjho pohľadu moc dobrá nebola a Vladko sa mohol tiež viac posnažiť. Zasmial som sa ale na jeho “odborných radách”. Tradične sa potom decká rozdelili do skupiniek, kde mali spracovávať vylosované témy. Všetci usilovne pracovali. Potom bola prestávka na obed a ešte chvíľa, kedy si mohli projekty dokončiť. Následne ich všetci verejne odprezentovali a získali diplomy o absolvovaní konferencie. Hlavný program poobede bola prvá časť krátkej etapovej hry Spoznávame Tatry, kedy sme sa mali vydať do Tatranskej Lomnice a pozisťovať potrebné informácie na dolapenie zbojníkov. Tu už sa naplno prejavila Turanská podstata a aj bez môjho zásahu zrazu decká prišli s tým, že sa dali dokopy s Handlovou. Vydali sme sa teda spoločne v novom útvare s názvom “Stará Handlová” plniť úlohy. Najviac toho prebiehalo v mestskom parku, kde som sa prechádzal a fotil krásne fotky, kým mladší zisťovali informácie. Potom sme ešte pre posledné potrebné informácie zavítali na recepciu hotela Lomnica a na železničnú stanicu, odkiaľ nás veľmi “milý” výpravca vyhodil. Po skončení sme sa zastavili v cukrárni, kde som si dal horúcu čokoládu a potom som od únavy zaspal. Všetci z toho mali veľkú srandu, ale byť dobrým vedúcim nie je len tak. Keď ma vzkriesili, vydali sme sa naspäť k nášmu ubytovaniu. Po ceste nás zastavili Patres s Kubom. Keď vybrali “mýto”, pustili nás ďalej rovno za sudcom, ktorý decká obvinil z napomáhania zbojníkom a odsúdil ich na pár rokov vo väzení. Našťastie sa Turanci nedali a vyviazli z toho bez ujmy. Nasledovala večera a po nej Minitalent Fénixu. Aj cez veľké presviedčanie desiatok ľudí, som sa nezúčastnil a nechal som priestor mladším a nádejnejším ľuďom. Tým myslím nášho Žoldyho, ktorý sa nakoniec odhodlal a pred všetkými vystúpil so svojím hudobným číslom. Nanešťastie pre neho si pár vecí zle zorganizoval, ale tie sa za pochodu upravili a nakoniec to dopadlo dobre. Každý, kto hovorí niečo iné, alebo by mal čo i len jediné zlé slovo na skvelé Žoldyho vystúpenie, tak ho stihne môj neúprosný hnev. Po Minitalente, kde aj ostatní účastníci predviedli vážne zaujímavé výkony sa uskutočnila už každoročná hra Galaxia. Bohužiaľ som tento rok dostal nejakú chabú ruku a pre moje dobro si z nej žiadne poučenie nevezmem. Dúfam ale, že tá moja niekomu spríjemnila život, keďže som si dal na nej záležať. Potom sme sa presťahovali na chatku, ktorá sa medzitým cez deň uvoľnila. Mohli sme tak byť všetci Turanci pekne spolu pokope. Ja som zase išiel podebatovať na vedúcovský brífing a po skončení som sa vrátil na chatku k našim, kde sme zase išli o chvíľu spať.
V posledný plnohodnotný deň sme sa po raňajkách zbalili a išli splniť druhú časť etapovej hry Spoznávame Tatry. Tá bola teraz rozdelená na 2 menšie časti. Prvá sa odohrávala v múzeu TANAP-u, kde sme si pozreli dokument o kamzíkoch a potom v expozíciách sa zisťovali potrebné informácie, rovnako ako včera. Kým mladší sa hlavne zameriavali na požadované úlohy, ja som si spravil prehliadku múzea. Niektoré zvieratá boli vážne vtipne vypreparované, takže som sa dosť nasmial. Keď už sme zistili všetko čo sa dalo, sadli sme si, aby sme to spísali. Na druhej strane papiera bola tajnička, ktorú Stará Handlová bez problémov vyplnila. Až následne na to sa zistilo, že sa mala vypĺňať až omnoho neskôr s nejakými ďalšími prílohami. Odtiaľ sa išlo na náučný chodník Pramenisko, pre posledné potrebné informácie. Ja som mal aspoň peknú prechádzku pri dohľade na decká. Okrem toho som aj nadviazal kontakty s jednou členkou Kráľovej pri Senci, cez ktorú sa následne celá Stará Turá dostala ku zbytku Kráľovej. Takže čo sa medziorganizačných vzťahov týka, tak sa nič nezmenilo ani po toľkých rokoch. Po príchode sme sa išli naobedovať. Následne mali decká chvíľu voľno a ja som išiel v mene ZO Stará Turá odhlasovať na valné zhromaždenie (či jak sa to volalo) pár dôležitých vecí. Cítil som sa veľmi dôležito, hrdo a vznešene, aj keď to trvalo len pár minút. Poobede prebiehal kultúrny festival, na začiatku ktorého nám folklórny súbor zo ZO Snina ukázal ukážku tradičných tancov. Tie sme si mohli aj vyskúšať, ale mne to vôbec nešlo. Potom sme sa vybrali ku stanovisku pri ktorom sa končila etapová hra Spoznávame Tatry. Všetko sme mali dobre vyplnené, aj tú vyššie spomínanú tajničku a preto sme dostali za krabicu všelijakých šmakociniek. Dobrovoľne sme sa rozhodli prijať ponuku zo strany stanoviska a išli sme do chatky napísať básničku o samotnej hre a o tom čo sme zažili. Kým baby písali báseň, ja so Žoldym sme si zahrali medziorganizačnú vybíjanú. Bol som kapitánom jedného z družstiev. Skoro sme vyhrali, ale keď všetko zlyhalo a išiel som do hracieho poľa ja, nešťastne som sa šmykol, padol som na hubu a vybili ma. Nič to ale nemení na tom, že to bola asi najlepšia vybíjaná, akú som kedy hral. Ostatné stanoviská som nenavštívil a vrátil som sa naspäť na chatku, kde som zistil, že si baby požičali môj fotoaparát a spravili si pár fotiek. Mal som sa veru doma na čom smiať, aj keď od profesionality im chýba ešte kus cesty. Večera bola v posledný večer špeciálna a tak sme si všetci opekali klobásky. Nasledovala záverečná diskotéka, pri ktorej naša kamarátka Lenka z Handlovej nešťastne padla a tak sme sa všetci stiahli. V noci som celkom dlho hral s babami na chatke Uno, zatiaľ čo Žoldymu som dovolil utužovať vzťahy s Handlovou a Samo trávil čas s ostatnými mladými vedúcimi.
Po chvíľke spánku už tu bolo nedeľné ráno a najsmutnejšia časť celého CSS. Naraňajkovali sme sa, rozlúčili sa s druhou skupinou a nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Tatranskej Lomnice na železničnú stanicu. Tam sa od nás odpojila Handlová. Pri spiatočnej ceste v rýchliku sme mali chytené celé kupéčko. Veľkú časť cesty decká prespali. Hlavne Karin a chvíľku Žoldy. Následne na to sa od nás odlúčila aj Žilina – Vlčince. Chvíľu pred naším odchodom z vlaku som ešte zbehol do druhého vozňa sa rozlúčiť s Kráľovou, a tak som síce zdrtený, ale už zmierený s tým všetkým, vystúpil v Novom Meste na stanici. Zrazu odniekiaľ vyskočil Milanko, ktorý sa ponúkol, že nás odvezie domov a tak sme prišli ešte skôr ako bolo v pláne. Všetci sme sa rozlúčili a vydali sa každý svojou cestou domov. Osobne toto Celoslovenské hodnotím ako najlepšie zo všetkých, na ktorých som kedy bol. Myslím, že aj mladším sa veľmi páčilo a budem veľmi rád, ak sa mi tam podarí dostať aj budúci rok.

Zobraziť galériu

Stanovačka na Rohu

S dvojročnou prestávkou, kvôli minuloročnej výstave ku 30. výročiu turistiky mládeže v Starej Turej, sme pokračovali v zabehnutých tradíciách, a cez jarmočný víkend sme sa vybrali stanovať. Tento rok sme ale vymenili chatu na Kamennom moste za zrub na Rohu. Stretli sme sa tradične, aspoň väčšina z nás, o 16:00 pri klubovni. Ja aj s chalanmi na bicykloch. Peťo viezol v aute batožinu a Filip baby, ktoré boli lenivé vyšliapať ten kúsok. Pritom je to kratšie a osobne sa mi to zdalo aj menej náročné ako na Kamenný most, ale nikoho nesúdim. Keď sme dorazili, veci už boli vynesené na terase zrubu a ostatní už čakali na nás, aby sa mohlo všetko dať do pohybu. Odložili sme si s chalanmi bicykle do stajne a pustili sa do práce. Keďže zrub je v našom rodinnom spoluvlastníctve, dávalo zmysel, že veľa vecí budem mať na starosti a na zodpovednosť ja. Ostatní začali pomaly stavať stany a ja som išiel “odpečatiť” všetky potrebné dvere. Je to celkom sranda, ale zdalo sa mi, že zrub má väčšie zabezpečenie ako Pentagon. Potom, čo som odomkol 100 zámkov s 200 kľúčmi, už bol zrub otvorený. Skočil som ešte dozadu otvoriť šopu, aby sme sa dostali k potrebnému náradiu a iným veciam. Z najdôležitejších vecí už bolo hotové všetko okrem elektriky. Išiel som teda na druhú stranu lúky, prebrodil sa cez 2 metrovú trávu až k rozvodnej skrini, kde ma čakalo zase odomykanie zámkov s nekonečným množstvom kľúčov. Keď som sa dostal do vnútra, zistil som, že hlavný istič celý čas bežal, takže som to robil úplne zbytočne. Keď som všetko uzamkol, vrátil som sa do zrubu. V tom ma napadlo, že predsa nie je zapnutý určite istič v samotnom zrube. Vbehol som dnu a mal som pravdu. Spustil som ho, ale stále nič. Nevedel som čo ďalej, a tak som teda chcel zavolať tatovi, ktorý mi to nedvíhal, takže som sa rozhodol ísť stavať svoj stan. Bol som v stane so Žoldym. Bez problémov sme ho dali dokopy a priniesli si veci do vnútra. Mali sme vážne dosť miesta, keďže sme boli dvaja v stane pre štyroch. Potom som pomohol Tomíkovi postaviť starý stan od tata, takzvané  “Áčko”. Skúšali sme to dávať dokopy, ale keďže som predtým nikdy taký rozložený nemal, nešlo to bohvie ako. Nakoniec prišiel Peťo, ktorý nás zachránil a s jeho pomocou sa nám to podarilo. Všetci už boli “ubytovaní” a v tom mi zavolal tato. Prišlo sa na to, že na skrinke v zrube je ešte jeden spínač, ktorý sa musí potiahnuť, aby to išlo. Ako mi bolo povedané, tak som spravil. A Budiš svetlo. Tým ale len všetko začínalo. Išli sme pripraviť ohnisko a veci s ním spojené. Ja som poprosil o pomoc chalanov a vytiahli sme z pod prístrešku môj legendárny gauč, ktorý bol v celkom dezolátnom stave po tom, čo sa stretol naposledy so mnou, že vraj. Ale mal obrovský úspech a tak na ňom väčšinu času sedeli všetci ostatní, len nie ja. Doniesli sme ešte jednu lavičku k ohnisku a chalani išli po drevo. Potom čo sme Drevo napílili sme išli založiť oheň. Dávam to za vinu častým dažďom, že sa nám oheň nechcel chytiť, pretože sme sa s tým všetci naťahovali dosť dlho a nič sa nedialo. Peťo mal určite šťastie, takže po chvíli sa mu to podarilo. Keď sa začalo stmievať, všetci sme sa navečerali. Väčšina ľudí mala nejaké veci na opekanie. Chvíľu sme hrali a spievali pri ohni. Hlavne Žoldy. Mňa si vždy vypýtal ako “svoj hlas”. Čož som bol veľmi poctený a prekvapený, keďže osobne môj hlas považujem za divný a niekedy sa podarí aj pár falošných tónov. Zvláda to v pohode aj sám pri všetkých možných piesňach. Ale nakoniec sa Biely kvet od Mekyho Žbirku, stal našim skvelým duetom a skladbou, na ktorú sa vždy tešíme. Okolo 21:30 sme so staršími chalanmi išli do Turej si trochu užiť jarmok. Vrátili sme sa na druhý deň niečo okolo piatej. Nepamätám si to presne. Na chvíľu sme išli spať a potom okolo 8:30 som počul hlasy. Baby sa zo budili pomerne skoro a keď sa rozprávali, tak zobudili aj mňa. Išiel som do zrubu, kde som sa ako jediný z účastníkov akcie stretol s  Peťom. Hneď ma napadla dokonalá zloba. Zobral som si najväčšiu kovovú naberačku akú som našiel. Zo šopy som vytiahol kovovú pokrievku z obrovského gulášového kotla a vydal som sa ľuďom znepríjemniť život. Postavil som sa medzi stany a z celej sily som začal trieskať naberačkou o tú pokrievku. Sám som sa zľakol, aký rachot to robí. Potom som im všetkým už len vykričal, že je pol deviatej a majú sa dostaviť na raňajky. Čuduj sa svete, vážne zachviľu všetci sedeli u stola a džgali do seba paštekové chleby, ktoré som sám tak pracne natrel. No dobre, nie úplne sám. Na posledných pár sa ku mne pridal Žoldy, aj keď tie jeho chleby neboli nič moc. Po raňajkách baby umyli riady v provizórnom umývadle za trest, že prišli ako posledné a mohli sme ísť sa venovať programu. Doobeda sme sa prešli k amfiteátru, ktorý bol jediné miesto, kde bola na väčšom priestore pokosená tráva. Pri zrube lúka bola totiž úplne zarastená, a preto sme aj stanovali na čistinke v lese pri zrube. Takže sme museli nájsť iné miesto na hry. Poistili sme sa a vo štvrtok pred akciou vybehli s chalanmi hore nájsť niečo lepšie. To sa nám, ako čítate, aj podarilo a tak sme celé doobedie hrali hry. Pif Paf, môj milovaný Nordický uzol, schovávačku s vyklepávaním, Evolúciu, či čokoľvek čo sme si vymysleli. Keď prišiel čas na obed, vybrali sme sa späť. Zanedlho prišli moji rodičia, ktorý doniesli výborný guláš, na ktorý  veľa ľudí čakalo už od začiatku stanovačky. Za rovno s nimi prišli aj Vávrovci, ktorí doniesli Paťa. Keď sme boli po jedle, mladších som poslal chystať drevo na večer, baby išli do stanu zase niečo robiť a ja, Filip a Gaťo sme išli pripravovať nočnú hru, na ktorú som sa vážne tešil, keďže som mal dostatok priestoru sa realizovať. Zabudol som to skoršie spomenúť, že baby v podstate 90% času strávili len v stane, ale lepšie, akoby sa nudili. Vyšli sme hore na pamätník, kde sa mi začal v hlave celý priebeh nočnej hry dávať dokopy. Alebo nie celý, ale moja časť, ktorú som mal potom na starosti. O tom všetkom si ale prečítate ešte trochu neskôr. Po príprave niekoľkých aktivít sme zišli dole. Vtedy som musel používať svoje medicínske vzdelanie a pinzetou oboch chalanov zbavovať kliešťov. Samozrejme, že to nebolo také zlé, ako si všetci myslíte. Môj zákrok bol vždy presný, rýchly, bezbolestný a po kliešťovi neostala jediná stopa. veľká sranda bola, keď sa Filipovi kliešť zakúsol na miesto, ktoré tu bližšie nebudem špecifikovať. Samozrejme ako pravý kamarát som ho v tom nenechal a aj nech to vypadalo divno ako chcelo, pomohol som mu. O chvíľu na to prišiel Duško a aj Verča M. Tí nám pomohli nočnú hru dotiahnuť do úplného konca, aj keď to trvalo vážne dlho. Myslím ale, že rozhodne stála za to. Medzitým sme sa najedli a tak po 22:00 začala nočná hra. “Detí” bolo 6 a tak sme ich rozdelili vyrovnane do dvoch tímov po troch. Zaujímavé a to dlhotrvajúce na príprave nočnej hry bolo, že všetky texty boli napísané v rýmoch. Nechali sme sa inšpirovať pamätníkom a tak jednotlivé tímy museli pomáhať partizánom v boji proti zlým Nemcom. Začalo sa na terase zrubu, pokračovalo sa cez strašidelné stajne, odkiaľ sa podľa indície museli dostať až hore na pamätník a nájsť skrytého partizána (mňa). Tu sa začala tá pravá zábava. Aspoň pre mňa. Zase som bol vo svojej obľúbenej situácii, takže sa bez problémov stalo, že som len tak sedel v úplnej tme osamotený na opustenom kopci. Keď sa ale zjavili decká, vybehol som a v rýmoch im povedal potrebné úlohy čo treba splniť. Je jasné, že  v hádankách aby to nebolo tak ľahké. Myslím, že som to mal celé pomerne dobre naplánované. Samozrejme , že chalani mi pomohli ale hore skoro všetky osnovy a podobné veci boli pod mojím velením. V prvej úlohe museli z názvov obcí napadnutých Nemcami počas II. sv. vojny vytesaných na pamätníkoch zložiť správne “posolstvo” podľa súradníc ktoré som im dal. Tu druhý tým neskutočne “rozbil” ten prvý. V druhej úlohe mali nájsť ukryté požadované slovo na pamätnej tabuli. To išlo obi dvom tímom rovnako zle. A tretia ? To bol pre mňa najlepší zážitok z celej stanovačky, sledovať ich ako si s tým poradia. Na úplnom konci pamätníka sú dve obrovské murované “čaše”. V oboch je stojatá voda, akurát s tým rozdielom, že z nejakého dôvodu je v jednej normálna, pomerne čistá a v druhej je tá najhnusnejšia voda akú som kedy videl. Pokiaľ sa to dalo vôbec vodou nazvať. Ani vám nebudem hovoriť, ako to vypadalo a čo tam všetko cez deň plávalo (v noci to asi spalo, lebo som to už nevidel). Narafičili sme to s chalanmi tak, že potrebná vec ktorú mi mali doniesť bola v čaši s “čistou” vodou, ale pôvodný odkaz im poukazoval na tú s tou špinavou. Museli sa v tom pekne pohrabať, aby našli lístoček, že to vlastne robili úplne zbytočne a stačí ísť len ku tej druhej normálnej čaši. Vážne som sa nasmial, keď som už len sledoval, ako sa najprv zdráhajú dotknúť sa tej vody a v momente, keď tam dali ruky som mal úplne dosť. V prvom tíme sa ako jediná odvážila Karin. Čož som bol prekvapený, no zároveň mi jej bolo ľúto, keďže ja sám som sa neskutočne zdráhal tam dať čo i len prst, keď som to pripravoval. Naviac som dúfal, že sa v tom bude musieť špárať Matej. Druhý tím (Žoldy, Ivanka a Paťo) sa v tom pre zmenu nakoniec prehrabal celý. Potom čo mi zničený po všetkých mojich nástrahách doniesli všetko potrebné, som ich menoval partizánmi a poslal dole s indíciou, kde nájdu finálne heslo potrebné na ukončenie hry. Dole ich už čakala zohratá scénka, kde spoločne porazili zlého psychopatického Nemca (Filipa). Stihol som ešte koniec po tom, čo som to hore všetko upratal a musím všetkých ľudí, či už tých čo to organizovali, alebo aj detí, ktoré sa zúčastnili veľmi pochváliť. Po vyčerpávajúcom výkone sme si všetci sadli k ohňu, kde sme odpočívali. Karin zaspala a chrápala ako drevorubač. My ostatní sme hrali napríklad telefón, alebo tvorenie príbehu. Najväčší úspech mala téma “Peter Cmorík na Turanskom jarmoku”. O niečo neskôr sme išli spať. V nedeľu už sa nič extra zaujímavé nedialo. Zase som robil budíček, naraňajkovali sme sa a potom sme spratali stany. Ostatní išli napred, či už na bicykloch, alebo na autách. Ja som ešte uviedol zrub do potrebného stavu a “zapečatil” ho. Potom som s Tomíkom mohol vyraziť domov. Táto stanovačka sa mi veľmi páčila. Ostatným ale trochu znepríjemnili život kliešte. Veľa ľudí si našlo veľké množstvá kliešťov ešte aj potom, čo sa vrátili domov. Mňa sa ani jeden nedotkol. Najprv to bola sranda, keď sme si robili srandu, že som taký škaredý, že ani kliešte na mňa nejdú. Horšie bolo, keď som si uvedomil, že je to asi pravda. Každopádne beriem stanovačku ako skvelú a kľudne ju uvítam na Rohu aj budúci rok.

Krko

 

 

Zobraziť galériu

Cesta rozprávkovým kráľovstvom

Táto akcia sa pomaly stáva našou ďalšou tradíciou. Už po niekoľkýkrát sme podali pomocnú ruku naším priateľom z Parku miniatúr v Podolí pri organizovaní Medzinárodného dňa detí. Stretli sme sa v sobotu pri cukrárni. Išli sme tento rok pre zmenu autami, takže decká som zviezol ja a Peťo. Po príchode na miesto, sme nachystali stanoviská a začali si vyberať jednotlivé role. Niektorí boli okamžité rozhodnutí, iný sa najprv nevedeli rozhodnúť a nakoniec sa strhli aj menšie rozbroje o niektoré, pretože bol o ne veľký záujem. Potom sa ale spravilo pár kompromisov a všetci boli spokojní. Hlavne ja, keďže som získal legendárny krokodílí celotelový oblek. Moje stanovisko nieslo názov ‘Dračie sudoku’. To je krokodílovi celkom podobné. Najzaujímavejšie však bolo, že síce bol na plagátiku nakreslený drak, ale napísané tam bolo veľkým písmom “Snehulienka”. To som ale neriešil a vžil som sa čo najviac do svojej role. Nacvičil som si krátky úvod k môjmu stanovisku a následne deti museli na magnetickej tabuli zložiť zjednodušené sudoku. Išlo to všetkým vážne dobre a tak som rozdával len samé razítka. Nanešťastie pre niektoré deti, som bol asi veľmi presvedčivý drak, keďže už z diaľky, keď ma zbadali sa ustrašené skrývali za rodičov a nechceli podísť bližšie ku mne. Jedno chúďa som dokonca rozplakal po tom, čo som hrubým dračím hlasom povedal, že ak nesplní moju úlohu, tak ho zjem. Ale aby som stále len o sebe nehovoril, musím aj ostatných pochváliť. Všetci veľmi dobre plnili svoje úlohy a Žoldy mal tiež veľmi dobré predstavenie ku svojmu stanovisku. Obleky boli ako každý rok pekné a zaujímavé. Šašovia, čarodejnice, rytieri, môj dračí krokodíl, princezné a aj Červená čiapočka. Po pár hodinách prišiel čas na obed. Každý sme si mohli objednať pizzu akú sme chceli. Samozrejme sme sa ja a Žoldy nezapreli a objednali sme si Hawaii. ANANÁS PATRÍ NA PIZZU. Po tomto čine sa, ako sme aj očakávali a dúfali, strhla obrovská a nikdy nevyriešená diskusia o tomto tvrdení. Ako vždy sme ju nakoniec odložili s tým, že každý má svoju pravdu. Odpočinuli sme si chvíľu a pokračovali vo svojej práci. Prišiel čas ísť domov. Prezliekli sme sa do civilného, ale náš milovaný Žoldy mal 14-te narodeniny. Takže sme v “bufetovej budove” zhasli, pripravili sme “tortu” a potom ho doviedli do vnútra, kde sme mu zaspievali a zagratulovali. Pod pojmom “torta” sa myslí donut so sviečkou v strede. Podľa mňa to bolo perfektné. Potom sme sa vybrali domov. Na druhý deň sme sa zase streli o rovnakom čase, na rovnakom mieste a v rovnakej zostave, len s tým rozdielom, že dnes s nami nebol Paťo. Všetko pokračovalo ako v predchádzajúci deň. Po uzavretí areálu sme si ale ešte všetci ľahli na piknikovú deku čo Vladka priniesla a odpočívali po skvele odvedenej práci a s dobrým pocitom, že sa nám podarilo rozčarovať stovkám detí úsmev na tvári. Nebolo ale všetko také ružové. Bolo vážne neskutočné teplo a slnko v jednom kuse svietilo. Takže si viete predstaviť, že v tom krokodílom obleku, nebolo najpríjemnejšie. Taktiež niektorí rodičia boli ku nám vážne neúctiví a dovolím si povedať až drzí. Nebudem ani spomínať strašnú osobnú tragédiu, ktorá ma vyradila z môjho konečne trošku pokojného života, ale to už nie je toľko dôležité v tomto článku, takže vás s tým nebudem zaťažovať. Keď sa cez to ale prenesiem, tak sa mi táto akcia dosť páčila a určite sa posnažím zúčastniť aj budúci rok.

Krko

Zobraziť galériu