Viacdňové podujatia

Cesta rozprávkovým kráľovstvom

Táto akcia sa pomaly stáva našou ďalšou tradíciou. Už po niekoľkýkrát sme podali pomocnú ruku naším priateľom z Parku miniatúr v Podolí pri organizovaní Medzinárodného dňa detí. Stretli sme sa v sobotu pri cukrárni. Išli sme tento rok pre zmenu autami, takže decká som zviezol ja a Peťo. Po príchode na miesto, sme nachystali stanoviská a začali si vyberať jednotlivé role. Niektorí boli okamžité rozhodnutí, iný sa najprv nevedeli rozhodnúť a nakoniec sa strhli aj menšie rozbroje o niektoré, pretože bol o ne veľký záujem. Potom sa ale spravilo pár kompromisov a všetci boli spokojní. Hlavne ja, keďže som získal legendárny krokodílí celotelový oblek. Moje stanovisko nieslo názov ‘Dračie sudoku’. To je krokodílovi celkom podobné. Najzaujímavejšie však bolo, že síce bol na plagátiku nakreslený drak, ale napísané tam bolo veľkým písmom “Snehulienka”. To som ale neriešil a vžil som sa čo najviac do svojej role. Nacvičil som si krátky úvod k môjmu stanovisku a následne deti museli na magnetickej tabuli zložiť zjednodušené sudoku. Išlo to všetkým vážne dobre a tak som rozdával len samé razítka. Nanešťastie pre niektoré deti, som bol asi veľmi presvedčivý drak, keďže už z diaľky, keď ma zbadali sa ustrašené skrývali za rodičov a nechceli podísť bližšie ku mne. Jedno chúďa som dokonca rozplakal po tom, čo som hrubým dračím hlasom povedal, že ak nesplní moju úlohu, tak ho zjem. Ale aby som stále len o sebe nehovoril, musím aj ostatných pochváliť. Všetci veľmi dobre plnili svoje úlohy a Žoldy mal tiež veľmi dobré predstavenie ku svojmu stanovisku. Obleky boli ako každý rok pekné a zaujímavé. Šašovia, čarodejnice, rytieri, môj dračí krokodíl, princezné a aj Červená čiapočka. Po pár hodinách prišiel čas na obed. Každý sme si mohli objednať pizzu akú sme chceli. Samozrejme sme sa ja a Žoldy nezapreli a objednali sme si Hawaii. ANANÁS PATRÍ NA PIZZU. Po tomto čine sa, ako sme aj očakávali a dúfali, strhla obrovská a nikdy nevyriešená diskusia o tomto tvrdení. Ako vždy sme ju nakoniec odložili s tým, že každý má svoju pravdu. Odpočinuli sme si chvíľu a pokračovali vo svojej práci. Prišiel čas ísť domov. Prezliekli sme sa do civilného, ale náš milovaný Žoldy mal 14-te narodeniny. Takže sme v “bufetovej budove” zhasli, pripravili sme “tortu” a potom ho doviedli do vnútra, kde sme mu zaspievali a zagratulovali. Pod pojmom “torta” sa myslí donut so sviečkou v strede. Podľa mňa to bolo perfektné. Potom sme sa vybrali domov. Na druhý deň sme sa zase streli o rovnakom čase, na rovnakom mieste a v rovnakej zostave, len s tým rozdielom, že dnes s nami nebol Paťo. Všetko pokračovalo ako v predchádzajúci deň. Po uzavretí areálu sme si ale ešte všetci ľahli na piknikovú deku čo Vladka priniesla a odpočívali po skvele odvedenej práci a s dobrým pocitom, že sa nám podarilo rozčarovať stovkám detí úsmev na tvári. Nebolo ale všetko také ružové. Bolo vážne neskutočné teplo a slnko v jednom kuse svietilo. Takže si viete predstaviť, že v tom krokodílom obleku, nebolo najpríjemnejšie. Taktiež niektorí rodičia boli ku nám vážne neúctiví a dovolím si povedať až drzí. Nebudem ani spomínať strašnú osobnú tragédiu, ktorá ma vyradila z môjho konečne trošku pokojného života, ale to už nie je toľko dôležité v tomto článku, takže vás s tým nebudem zaťažovať. Keď sa cez to ale prenesiem, tak sa mi táto akcia dosť páčila a určite sa posnažím zúčastniť aj budúci rok.

Krko

Zobraziť galériu

Spoznávame slovenské mestá 2018

V piatok sme vyrazili do Hornej Štubne. V sobotu ráno sme sa vybrali do Kremnice, kde sme navštívili mincovňu a kostol Sv.Kataríny. Potom sme riešili úlohy po tímoch: Vikingovia, Rimania a Mongoli. Úlohy boli veľmi zaujímavé a pre nás Vikingov aj ľahké lebo sme to vyhrali. Po tímoch sme večer taktiež predvádzali naše scénky a povedali sme niečo o svojom národe. Na ďalší deň, čiže v nedeľu sme išli na turistiku na vrch Tlstá. Cesta bola docela strmá ale zvládli sme to. Cesta naspäť bola zložitá lebo veľa z nás aj popadalo. Keď sme prišli na chatu tak sme si oddýchli a potom večer sme pri ohni hrali na gitare a išli spať. V pondelok sme vyrazili do Turčianskych Teplíc na kúpalisko ale potom sme zistili, že to kúpalisko bude otvorené až v júni. A tak sme išli do Parku Slávy, kde boli veľmi rôzne zaujímavé lavičky. Potom sme zase riešili úlohy po tímoch. Keď sme prišli na chatu tak sme hrali rôzne hry a potom išli spať. V utorok ráno sme vyrazili domov. Táto víkendovka sa mi neskutočne páčila a mám z nej veľmi veľa krásnych zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Iva 

V pondelok sme sa vybrali na 5-dňovú víkendovku do Hornej Štubne. V sobotu sme sa vybrali do Kremnice, kde sme neskôr riešili úlohy po tímoch, do ktorých sme boli rozdelení (Rimania, Vikingovia, Mongoli). Úlohy boli veľmi zaujímavé a zároveň náročné (hlavne tá s počítaním stromov :D) a vo veľmi slnečnom počasí a naháňačkách po námestí sa nám niektorým ťažšie plnili. Večer si každý tím pripravil svoju vlastnú scénku a potom sme hrali na gitare pri ohni. V nedeľu sme sa vybrali na turistiku, pri ktorej som cestou späť popadala asi 10krát. Po príchode na chatu a menšom oddychu sme hrali hry. Večer sme boli pri ohni. V pondelok sme sa vybrali do Turčianskych Teplíc, kde sme išli do Parku Slávy. Neskôr sme mali znova riešiť úlohy po tímoch. Keď sme sa vrátili hrali sme hry a v noci sme mali nočnú hru, ktorá sa mi moc páčila (aj keď mi bola najskôr strašná zima). V utorok sme sa len naraňajkovali, pobalili a išli domov.

Kajka

Tento víkend bol úplne úžasný. Ako zvyčajne sme odchádzali v piatok ale prišli sme až v utorok. V piatok sme prišli, vybalili a mali sme chvíľu voľno zatiaľ čo starší organizovali program. Keď to mali dokončené zahrali nám scénku ako vynikol svet a mali sme ísť spať. V sobotu sme išli do Kremnice, kde sme boli v kostole Sv.Kataríny, v mincovni a na námestí. Tam sme mali mestskú hru. Keď sme prišli, išli sme hrať hry, založili oheň a išli spievať a hrať na gitare. V nedeľu sme išli na turistiku na kopec Tlstá. Turistika bola v pohode akurát kopec bol trochu strmší. Keď sme prišli mali sme odpočinok a sprchu. V pondelok sme išli do Turčianskych Teplíc, kde sme mali ísť na kúpalisko ale mali zatvorené. Prešli sme si mesto, najedli sa a išli na obed. Ale ešte predtým sme hrali mestskú hru. Keď sme prišli na chatu hrali sme hry a potom niektorí odpočívali. Večer bola ešte nočná hra. V utorok sme sa pobalili a išli domov.

Žoldy

Boli sme v Kremnici. Videli sme stĺp Sv.Trojice a boli sme v mincovni a v kostole Sv.Kataríny. Bolo tam pekne, slnečno a horko. V nedeľu sme boli na vrchu Tlstá. Bol tam krásny výhľad. Išli sme tam dve a pol hodiny. V pondelok sme boli v Turčianskych tepliciach. Bolo zavreté kúpalisko a boli sme v Parku Slávy. V sobotu večer sme mali predstavenie. Boli sme rozdelení do troch tímov: Vikingovia, Mongoli a Rímania. Každý sme uvideli svoju históriu. Páčilo sa mi tam.

Samko

Páčilo sa mi, že sme boli všetci štyria na jednej izbe. Boli sme v Kremnici, na veľkej turistike a v Turčianskych Tepliciach. Chata a vnútrajšok bolo pekné. Program bol výborný. Bolo tam pekne. Boli sme aj v mincovni. Hrali sme na gitare a spievali. Mali sme peknú turistiku. Sedeli sme okolo ohňa a opekali. Mali sme nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že netiekla teplá voda a, že tam boli komáre.

Ondrejko

Páčilo sa mi, že sme videli Kremnicu a Turčianske Teplice, že tam bolo pekne, že sme boli v mincovni, že sme mali peknú turistiku, že sme hrali na gitare a že sme mali nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že tam bolo milión komárov a netiekla teplá voda.

Tomáško  

 

Keďže moje články ani normálne nebývajú najkratšie, a toto bolo 5-dňová akcia, tak si nechajte trochu viac času na čítanie. Už popredu vás ľutujem… ale teraz pomaly začnem.

Stretli sme sa klasicky v piatok o 16:00 pre klubovňou, rozdelili sa do áut a vyrazili. Ja som išiel Duškovým novým autom spolu s Duškom (prekvapivo) Matejom a Verčou. Cesta nám ubehla pomerne rýchlo, nehovoriac o tom, že sa mi nadmieru Duškove auto zapáčilo. Po príchode sme sa všetci rozdelili do izieb. Ja som mal menšiu izbu na najvyššom poschodí spolu s Matejom a Žoldym. Všetci sa postupne vybalili a navečerali. Potom všetci mali chvíľu voľno, kým my starší sme pripravovali úvod k programu na tejto chate, a vlastne k celému táboru. Hrali sme divadlo o tom, ako vznikol samotný vesmír a ako sa vyvíjal až po rozdelenie ľudí do jednotlivých národov, našich tímov, ktoré objasním neskôr v texte. Divadlo malo úspech. Myslím si, že bolo vážne kvalitne spravené a veľmi zábavné.

Na druhý deň sme mali na pláne Kremnicu. Po raňajkách sme teda nasadli do áut a vyrazili. Dorazili sme do Kremnice a všetci sa stretli na námestí, odkiaľ sme sa vydali do mincovne. V nej sme mali veľmi zaujímavú prehliadku. Pred tým nám ale Vladka povedala informácie o meste a históriu Kremnice. Samotná prehliadka bola rozdelená na 2 časti. Tá prvá bola síce zaujímavá, ale priznám sa, že ma moc nebavilo sa pozerať na mince vo vitrínkach a počúvať výklad okolo toho. Tá druhá, ale bola už o niečom inom. Sprievodca nás zobral do starej výrobnej časti, kde boli všetky možné zaujímavé a fungujúce stroje, ktoré nám neskôr aj predviedol. Po skončení sme sa vydali na mestský hrad, ktorý ma lákal už odkedy som z diaľky uvidel špičku kostolnej veže. Hrad ma nesklamal. Bol vážne nádherný. Ako zvonka, tak aj samotný kostol z vnútra, kde sme mali neskôr prehliadku, na ktorú sme sa v čas dostavili asi piati z pôvodných 20 ľudí od nás. Viac ma ale zaujala kostnica pod jednou časťou hradu. Bol tam chlad, tma, stiesnené priestory a kosti. Tam som sa cítili asi najpríjemnejšie. Všetci sa ale tešili, keď vyjdeme na kostolnú vežu, ktorá bola vysoká. Výstup na ňu dal poriadne zabrať všetkým. Nahor viedlo úzke točité schodisko, ale vďaka našej pevnej vôli a tomu, že sa tam nedalo nikde otočiť, sme všetci vyšli až navrch. Ten výhľad ale stál za to. Keď sme sa dokochali, zišli sme dole do mesta sa najesť. Zastavili sme sa v reštaurácií, kde si moja partia dala výbornú ananásovú pizzu a ešte sme zjedli asi 3 kilá hranolčekov s tatarskou omáčkou od malých chalanov, ktorý už nemohli. Takto najedený som už dlho nebol. Zase sme sa presunuli na námestie, kde Vladka začala svoju hru. Každý z tímov dostal svoje dokumenty a začali sme riešiť úlohy. Prvá časť bol krúžkovací test zložený z otázok čo mala Vladka zakomponované v úvodných informáciach ohľadom Kremnice. Ten mi prišiel osobne najľahší a do pár sekúnd sme ho mali vyriešený. Druhá časť už taká ľahká nebola. Trochu sme sa pri nej museli poprechádzať a zistiť potrebné informácie odkiaľ sa dalo. Stačilo, ale trochu popremýšľať a hneď sme vedeli kam máme ísť, aby sme našli to, čo potrebujeme. Trochu nás ale zaskočila požiadavka nejako vtipne nakresliť erb mesta. Ako prvé sme ho ani nemohli nájsť. Keď sme ho našli, Karin ho rýchlo ako tak nakreslila a utekali sme za Duškom. Zabudol som totiž spomenúť, že vyhrával najrýchlejší tím, ale s ohľadom na správne odpovede a splnenie požiadaviek. Duško najprv nepozeral moc nadšene na náš erb. Dalo sa to ale zahovoriť tým, že je tak zúfalo nakreslený, až je to vtipné. Aj keď myslím, že Karin odviedla za tú chvíľu lepšiu prácu, ako kebyže ja pri tom sedím hodinu. Duško nám dal posledný papier, ktorý bol asi najťažší na splnenie. Hlavne keď napísali niektoré úlohy vážne nezrozumiteľne (Vladka vie na čo narážam). Potom ako sme zistili veci typu: “Koľko schodov má kostolná veža ?”, “Koľko je na námestí stromov ?” atď. sme utekali za Vladkou odovzdať naše odpovede. Boli sme síce poslední, ale myslím, že sme na to mali oprávnenie. Boli sme v tíme len 4 a naše zloženie nebolo natoľko silné ako ostatných. Plus sme sa snažili splniť Peťovu požiadavku, ktorú nám zadal v predchádzajúci večer. Mali sme totiž zistiť čo najviac zaujímavostí o našom národe, a “prekvapivo”, nikto nevedel nič povedať o starovekej Mongolskej ríši. Zachránili ma až predavačky lístkov na hrade, keď som išiel zistiť počet schodov v kostolnej veži. Samozrejme nič nebolo ešte stratené. Boli sme síce poslední, ale odpovede a požiadavky sme mali splnené asi najlepšie z toho čo som počul a všimol si. Bohužiaľ Vladka si nakoniec zjednodušila rozhodovanie a zobrala do úvahy len časy. Nič sme si z toho ale nerobili, keďže sme spravili maximum pre výhru. Z Kremnice sme sa presunuli na nejaký salaš, kde si tato išiel kúpiť ovčí syr. Áno, zabudol som spomenúť, že sa nami išiel môj tato ako posila do kuchyne. Bolo tam pomerne pekne. Vzduch síce nevoňal zrovna príjemne, ale keď sme zbadali voliéry s papagájmi, aj sme na to zabudli. A ešte viac nás dostalo, keď s nimi začala Verča “komunikovať”. Odtiaľ sme sa zastavili ešte v geografickom strede Európy. Tam to bolo tiež veľmi zaujímavé a starý biely kostolík, pri danom označovacom kameni/pamätníku bol tiež pekný. Po návrate sme sa rozpŕchli po areáli chaty. Ja som išiel pomáhať chalanom s ohňom na večer. A to znamenalo ísť po drevo do hory, keďže nikto iný s as tým očividne nechcel naťahovať. To by nebol problém, pokiaľ by tam nejaké drevo bolo. Teda, bolo ho tam dosť, ale žiadne nebolo dostatočne vhodné. Našťastie so mnou išli aj menší chalani a Erik. Spolu sme aj voľačo pobrali. Druhý krát nás už išlo menej. Horšie bolo na tom to, že všetci si rýchlo zobrali čokoľvek vhodné čo našli a rýchlo išli naspäť. Mňa tam nechali samého. S prázdnymi rukami som sa vrátiť nemohol a tak som išiel na vedľajší kopec, kde to vypadalo ako by odtiaľ drevo zvážali. Prišiel som tam a začal vyberať. Jedno bolo moc ťažké, druhé moc dlhé, tretie moc mokré. Až potom som našiel presne také aké som hľadal. No dobre, bolo trochu ťažšie ako som čakal, ale rozhodne som tam nechcel už strácať čas. Nejakým spôsobom ho doniesol/dotiahol k chate. Možno by som mal z toho aj radosť, kebyže som po ceste s ním, pri preskakovaní nejakého hnusného blatistého močiara, nepadnem rovno do neho. Ale dobre. Hlavne, že to bolo vybavené. Potom sme mali výbornú večeru. Brokolicovú polievku, ktorá mi prišla trochu slaná a dokonalé špagety. Po večeri sa tímy mali stretnúť a spolu začať nacvičovať svoju časť večerného programu. Tu by sa už hodilo, aby som objasnil, ako to s tými tímami vlastne je. Boli sme rozdelení na 3 tímy s tým, že každý zastával nejaký iný staroveký dobyvateľský národ. Filip mal na starosti Rimanov, Gaťo Vikingov a ja, ako bolo vyššie naznačené, Mongolov. Nebudem tu rozpisovať ostatné tímy, takže sa presuniem rovno na ten svoj. Deň pred akciou sa stala dosť nepríjemná vec, a to to, že sa odhlásili dvaja ľudia. Na tom by nebolo nič zlé, pokiaľ by títo ľudia neboli obidvaja ako na potvoru v mojom tíme. Môj tím vypadal potom nasledovne: ja, Karin, Tomík a malý Samko. Nič sme si z toho ale nerobili a usilovne pracovali na našom programe. Najprv sme si v bodoch rozvrhli, ako to bude celé vypadať. Potom sme už začali rozvíjať jednotlivé časti. Následne na to sme sa už išli prezliecť do kostýmov. Ja som si dal vyžehliť vlasy, nechal som si spraviť “mongolský bojový drdol” a dokresliť fúzy, keďže je verejne známe, že ich od prírody moc nemám. Vonku sa potom nachystalo sedenie a “divadelná plocha”. Vladka až tam vyhlásila oficiálne výsledky jej hry. A keďže sme skončili poslední, museli sme ísť prví hrať. Mne to ale práveže vyhovovalo. Mali sme náš program rozdelený na 3 časti. Ako prvé sme zahrali divadlo. Ukazovalo medzi sebou  bojujúce mongolské kmene (Tomík a Samko), ktoré prišiel zjednotiť sám veľký Džingischán (ja) spolu s pôvabnou Kórejskou princeznou (Karin). To sa mu nakoniec podarilo (ako aj v skutočnosti) a tak nasledovali fakty o jeho ríši a o ňom. Ako poslednú časť sme použili všetky zaujímavosti, ktoré sme vedeli, alebo počuli od Kremničanov. Po nás nasledoval program Rimanov, ktorí zahrali vážne výborné divadlo zobrazujúce vznik Ríma spolu s rímskymi gladiátorskými zápasmi. A ako posledný išli Vikingovia, ktorí mali tak trochu nemotorné divadlo, až ma to rozosmialo (samozrejme myslené v dobrom). Všetky tímy sa vážne posnažili a táto časť programu sa mi páčila možno aj z celej “víkendovky” najviac. Prezliekli sme sa naspäť do normálnych vecí a išli k ohňu. Tam sa pri hraní na gitaru striedal Žoldy, ktorého v tom veľmi podporujem, keďže mu to dosť ide, a Karin, ktorá ako vždy nesklamala. Spolu so Žoldym sme odspievali zopár piesní, ktoré sme pred tým poobede starostlivo vyberali z jeho spevníku. Najviac ma zabavil Biely Kvet od Mekyho, ktorý by možno znel trochu lepšie bez Mateja, ale aj tak to bolo dobré na naše pomery. Ja som potom rozdal pri ohni legendárny perník od maminky a verte tomu, že do pár minút už ho nebolo. Pomaly sa začali všetci uberať spať, takže nakoniec sme pri ohni zostali len my starší a Peťo nám zahral pár piesní na želanie. Potom odišiel aj on a my sme nechali dohorieť oheň a išli spať.
V nedeľu bola naplánovaná  turistika na vrch Tlstá. Pri raňajkách bolo povedané, že je to okolo 10 kilometrov, takže som to bral ako takú prechádzku. Šeredne som sa mýlil. Kopec bol trochu ďalej, takže sme sa k nemu museli dopraviť autami. Z parkoviska sme vyrazili po peknej asfaltovej pešej zóne. A to bola jediná “pekná” časť výstupu. Pri neďalekej lúke sme už odbáčali do hory. Ešte pred tým nám Filip zadal hry na turistiku. Prvá bola tradičný ‘Kiss killer’ v trochu upravenej verzii, a to tak, že môžu pri “zabití” byť ostatný ľudia, ale tvoj cieľ si ťa nesmie všimnúť, keď mu ideš dať pusu na líce. Druhá bola Pif-Paf, kde bol podobný princíp, ale to sa mi tu nechce rozpisovať. Aj tak som sa v nej moc nepredviedol, keďže do polky kopca som furt chodil s rukou v obrannej pozícií a potom som sa nejakou nečakanou náhodou nechal zabiť. Takže berme v mojom rozprávaní do úvahy iba Kiss killer-a. Keď sme každý mali vylosované meno našej obete, vyrazili sme po turistickom chodníku. Pomaly ale isto sa znižovali počty hráčov. Ja osobne som zabil 2 ľudí až potom prišla tá zaujímavá časť. Neboli to len hocijaké zabitia, ale jedno z nich bolo vážne zákerné a premyslené. Čo sa turistiky týka, tak čím ďalej sme išli, tým strmší kopec bol. Nakoniec sme už ani nešli po lese, ale šplhali sa po skalách. Príroda bola ale na druhú stranu krásna. Keď sa vrátim ku hre, tak sa tam objavil na mňa jeden nevydarený útok, vďaka čomu som získal taktickú výhodu, keďže som vedel, kto ma má na papieriku. Pokiaľ mi ten človek samozrejme nechcel dať pusu len tak. O to zaujímavejšie to bolo, keď som zákerne zabil môj druhý ciel, ako som už vyššie spomínal. Od neho som totiž dostal papierik práve s tým človekom, čo išiel zabiť mňa. Teraz to bolo kto z koho. Ja som s ale neponáhľal, a rozhodol sa, že to vyriešim až na úplnom vrchu. Ako sme sa blížili k vrcholu,kopec už taký strmý nebol. A keď sme konečne vyšli hore, tak sa mi vážne uľavilo. Myslel som, že to stúpanie hádam nikdy neskončí. Rozskupinkovali sme sa, posadali si, pofotili si výhľady a najedli sa. Niektorí, vrátane mňa, sa snažili opáliť. V tom ma napadlo, že by som konečne mohol spustiť svoj plán na výhru hry. Snažil som sa všelijako dostať k mojej obeti, ale vždy si ma všimla. Nakoniec moja šanca prišla pri fotení spoločnej vrcholovej fotky. Všetci sme sa postavili do dvojradu, prikradol som sa za obeť, a bolo dokonané. Išiel som hrdo Filipovi oznámiť, že som dostal papierik so svojím menom a z toho logicky vyplýva, že som vyhral. Filip bol v rovnakej situácií, takže sme vyhrali my dvaja v podstate. Čo sa Pif-Paf týka, to sa hralo ešte do večera a tam zvíťazil Gaťo. Myslím ale, že zaslúžene. Pri zostupe sa už nič zaujímavé nestalo. Teda zastavil som sa s Filipom, Vladkou a Tomíkom v jaskyni, čo bolo rozhodne zaujímavé. ale to bolo všetko. Po príchode na chatu sme sa všetci osprchovali, keďže ani nepamätám, kedy som bol takto spotený. A ostatný určite tiež. Počkať! Vlastne pamätám. Bolo to, keď sme znášali staré dvere z bunkra. Ale o tom sa viac dočítate v mojom článku z prvo-májovej brigády v bunkri. Pred večerou sme si ešte zahrali hry pri chate. Ale nie nejaké fyzicky náročné, keďže sme všetci mali už pomenej energie. Ale aj taký Nordický uzol nás dosť unavil, keďže sme  ho vytvorili tentoraz taký zamotaný, že sme ho aj po polhodine nerozmotali. Potom nasledovala večera, kde sme mali neviem presne akú polievku a potom marinované rezne zo zemiakmi. Tomu nebolo čo vytknúť. Teda pokiaľ nerátam to, že zrovna môj tím mal službu, a bolo tam viac riadov ako v závodnej jedálni. Trvalo to síce dlhšie, ale zvládli sme aj to. Neskôr nasledovala druhá večera, ktorá bola poňatá ako grilovačka, takže nám Peťo s tatinom ugrilovali špekáčiky a slaninku. Všetci sa potom vybrali do izieb a ja som si ešte v noci zahral s pár ľudmi UNO.
Posledný plnohodnotný deň sme mali v pláne stráviť v Turčianskych Tepliciach. Najprv mala prebiehať podobná hra ako tá Vladkyna v Kremnici, s tým rozdielom, že tu to mala na starosti Verča. A potom sme mali ísť na kúpalisko. Bohužiaľ sme sa po príchode dozvedeli, že kúpalisko je otvorené až od 1. júna. Celý program teda ostal na Verči. Na začiatku nám taktiež prečítala základné informácie a históriu mesta. Potom sme sa boli prejsť v kúpeľnom parku, kde boli tzv. “Lavičky slávy”. Boli to lavičky všetkých možných tvarov o akých sa vám ani nesnívalo. Predtým som ešte nič také nevidel. Po prechádzke parkom začala Verična hra. Zase každý dostal dokumenty. Po otvorení sme uvideli krúžkovací test, ktorý sme vyplnili pomerne rýchlo, ale asi nie dosť, keďže sme zas boli poslední. Na druhú stranu sme ale boli jediný tím, čo mal správne všetky odpovede. Pri druhej časti sme sa zase rozprćhli po centre mesta a plnili dané úlohy. Tentoraz sme nechali všetkých súperov v prachu za nami a skončili v rekordnom čase, ako prví so všetkými splnenými úlohami. Sadli sme si teda na terasu v jednej kaviarni a tam sme čakali na ostatných a potom na tých, čo si niečo objednali a museli to dopiť. Odtiaľ sme išli, tí čo chceli, sa najesť do nejakého bistra. Ja som si ale nič nedal, aby som si nechal čo najviac miesta na večeru. Na chate sme mali voľnejšie poobedie. Aby sa ale decká nenudili, dali sme im hrať všelijaké hry čo som vyhrabal v mojich “vedúcovských papieroch”. Najviac ich zabavili ‘Nakazené opice’. Potom som bol už toho behania dosť unavený, tak som si ľahol na “chilloval”. Ostatní sa potom pridali ku mne. Až na malých chalanov, ktorých naučil otec pána domáceho hrať nejakú špeciálnu hru. Potom nám Vladka s Verčou spravili neskutočne dobrý puding, ktorý mi vážne moc chutil. Na večeru sme mali slepačí vývar a výborné rizoto. Potom sa začala chystať nočná hra. Všetci starší boli na určitom mieste v lese, kde nočná hra prebiehala. Mladší, rozdelení po tímoch boli v chate. A ja ? Ja som bol nejaký medzistupeň ktorý mal na starosti všetko ostatné. Bral som decká po tímoch. V predsieni som im dal prednášku o KPZ, keďže sme tu mali nových členov, ktorých do toho bolo treba uviesť. Následne na to, som ich previedol po lesnej ceste až na miesto začiatku nočnej hry s tým, že som v nich pomocou príbehov čo sa na tom mieste stali a svojimi pripravenými rekvizitami a esami v rukáve trošku zneistil a postrašil. Na mieste som ich už prenechal ostatným a vrátil som sa do chaty pre ďalší tím. To čo sa dialo už na tej lesnej čistinke vám nepoviem, keďže to viem len zbežne, pretože som tam nebol a mal som veľa iných povinností, ako aj čítate. Kým som priviedol ten druhý tím, prvý skončil a tých som zase zaviedol do chaty. Takto to pokračovalo, až kým všetky tímy neskončili. Nakoniec som bol za najodvážnejšieho zúčastneného vymenovaný ja. Keďže svetlo som mal len vtedy, keď som bol s niekým iným, pretože som Baterku zabudol doma. Ostatným to prišlo niečo extra v noci behať úplne sám po lese v absolútnej tme, ale ja im furt tvrdím, že je to normálne, keďže tma je môj kamarát. Po skončení nočnej hry sa všetci zobrali na svoje izby a išli spať. Teda tí čo zaspať mohli. Ja som ale neskončil a zahral som si zase s pár ľuďmi na izbe UNO a Žoldyho som naučil, že si nemá začínať do starších (veď dotyčný už vedia o čo sa jedná).
V deň odchodu sa už nič zaujímavé nestalo. Naraňajkovali sme sa, pobalili, upratali ohnisko, odfotili spoločnú fotku a išli domov. My starší sme sa ešte zastavili v Prievidzi v kaviarni, kde mali vážne dobré veci. Duško nás následne rozviezol všetkých až ku domovým dverám.  Keď som prišiel domov, bol som tak unavený, že som si ľahol a spal som až do noci.
Každopádne toto bola jedna z najlepších chát, aké som kedy zažil. Neskutočne sa mi tam páčilo a neviem sa dočkať na tohtoročný tábor, pokiaľ bude prebiehať čo i len z časti tak super ako táto “víkendovka”.

Krko

Zobraziť galériu

Posledný výjazd 2017

Ako vždy sme sa všetci veľmi nadšení a nedočkaví stretli pri klubovni, kde sa naskladali veci do áut a vyrazili sme smer chata Javorníček v Hrádku. Po príjazde na chatu nás privítal žoviálny pán domáci a všetci sa rozbehli do svojich izieb a skúmali kde sa čo nachádza. Hneď v prvý večer sme si všetci zaspievali  a aj sa nasmiali pri karaoke. Neskôr večer nás niektorí členovia prekvapili malým ohňostrojom, ale všetkých to veľmi potešilo. Nastala hodina, kedy sme sa presunuli do postelí a pri zaspávaní sa tešili na turistiku, ktorá nás čakala nasledujúci deň. Ráno sme sa naraňajkovali a nachystali sa na dlhú cestu čo bola pred nami. Pre niektorých bola turistika možno náročná, ale všetci to s úsmevom zvládli a aj psík, ktorý to s nami rád absolvoval. V našom cieli, čo bola rozhľadňa na Panskej Javorine, sme stretli aj iných turistov, ktorí si dokonca zo sebou zobrali aj hudobné nástroje a spievali si. Po turistike sa asi každý tešil na teplú sprchu. Neskôr si všetci trochu oddýchli. Tento rok sme si vzali na starosť kuchyňu my dievčatá a uvarili večeru, o ktorej si myslím že sa celkom vydarila. A samozrejme ani puding nemohol chýbať. Potom sme sa všetci usadili pri vianočnom stromčeku a rozdali si darčeky, ktoré sme s láskou pripravili pre ostatných členov. Stalo sa to našou tradíciou, ktorá trvá už niekoľko rokov. Chlapci, ktorí mali na starosti program prekvapili úžasným nápadom. Bola to tzv. „Escape room“, ktorú si podľa mňa každý užil a trošku zapojil mozgové bunky. 😀 Náš posledný výjazd sa veľmi podaril a myslím si, že každý na to bude spomínať ešte dlho.
Verča

Zobraziť galériu

Jesenná škola Fénixu

V piatok sme sa ako vždy všetci stretli pred klubovňou. Dnes bol môj veľký deň, keďže som prvý krát viezol sám decká na chatu. Vypočul som si celkom veľa morálnych prikázaní od rodičov, hlavne pani Kučerovej, ktorí mi absolútne nedôverovali. Vyrazili sme. Myslel som, že to bude dlhá a strastiplná cesta, ale nakoniec z toho vyšla jedna z najlepších a najzábavnejších ciest v mojom živote. Mali sme neskutočnú pohodu. Bavili sme sa, počúvali hudbu, a veľa iných vecí. Po nejakom čase sme dorazili do Liptovského Jána. Ubytovali sme sa, navečerali a stretli sme sa všetci v spoločenskej miestnosti. Hrali sme stolný tenis aj iné hry. Po ceste sme ale boli dosť unavení, tak sme nakoniec išli spať. Služby sme si rozdelili podľa áut. Raňajky pripravovalo Peťove auto. Takže to vyšlo tak, že po raňajkách upratovanie vyšlo na moje auto. Neviem kam zrazu zmizli všetci, ktorých som viezol, ale upratoval som nakoniec ja a Matúš. Bolo to celkom zdĺhavé, ale snažili sme sa to splniť poctivo a poradne. Ostatní nás medzitým zradili. Vychystali sa na turistiku a skoro odišli bez nás. Nakoniec sme sa všetci dobehli. Náš cieľ bol Poludnica. Cesta bola krátka, ale za to namáhavá. Stúpanie bolo vážne neuveriteľné, ale ja, Duško a Martin sme dorazili vo výbornom čase na vrchol. Počkali sme na ostatných a potom pre nás Peťo pripravil prekvapenie. Vytiahol z batoha utopencov, ktorých sme zjedli. A boli vážne výborní! Po našej prestávke sme pokračovali druhou stranou dole. Cesta bola rovnako náročná, ako keď sme sa snažili dostať na vrchol. Po pár hodinách, keď sme sa dostali na chatu sme sa osprchovali a vybrali do reštaurácie. Prvá koliba bola obsadená, ale v druhej nás privítali s otvorenými dverami. Skoro všetci si objednali bryndzové halušky, ktoré boli dosť drahé, ale dobré. Po jedle nás čakalo od Peťa ďalšie prekvapenie! Všetkým nám kúpil zmrzlinové poháre, za čo som mu neskutočne vďačný, keďže boli výborné. Večerný program na chate som mal, ako vždy, na starosti ja. Prvá časť pozostávala z ľubovoľných hudobných vystúpení čo si mali decká nachystať. Ja som bol v zoskupení s Matejom, Gaťom a Matúšom. Nacvičili sme si pieseň Aqua – Barbie Girl. Matúš spieval Kena a ja s chalanmi sme si rozdelili text pre Barbie. Boli sme k tomu aj adekvátne oblečení. Osobne myslím, že nám to celkom vyšlo. Nepamätali sme si text, boli sme nezosynchronizovaní a pár ďalších drobností, ktoré nám to prekazili. Ale na druhú stranu účel vyšiel a divákov sme zabavili. Druhé vystúpenie predviedla hudobná skupina Falošnica. Karin, Ivanka, Lenka, Nikolienka a Žoldy nám ukázali svoje talenty. Hrali na gitare a spievali. Posledný bol Tomík, ktorí “rapoval”. Martin sa na to vykašlal a nepredviedol nám absolútne nič, čo je škoda. Druhú časť mi z veľkej časti pomohol pripraviť Duško. Jednalo sa o nočnú hru, ktorú si ostatní v ten deň ráno vyžobrali. Osobne si myslím, že bola skvelá. Potom sme sa vybrali do postele. Teda aspoň tí, ktorí cítili, že zajtra majú určitú zodpovednosť. Ráno Duškove auto, bez Gaťa samozrejme, prichystalo raňajky. Upratali sme a išli naspäť. Pri spiatočnej ceste sme postúpili na nový level a s Matúšom sme spolu s hudbou aj spievali. Prekvapilo koľko textov Matúš vie, ale to je len dobre. Podarilo sa mi aj v Žiline natankovať za neskutočne dobrú cenu. Nakoniec sme všetci šťastne dorazili, takže pani Kučerová môže kľudne spať. Táto víkendovka sa mi veľmi páčila a potešilo ma aj, keď som sa dozvedel, že na tom istom mieste nás čaká letný tábor v roku 2018.
Krko

Bol piatok a unavený z celého týždňa som prišiel domov. Čas na oddych som veru nemal o chvíľu sme totiž vyrážali na víkendovku. Ako zvyčajne sme sa stretli pred klubovňou , odkiaľ sme neskôr aj vyrazili. Išiel som v aute, ktoré šoféroval Krko a aj tak sme prežili. Keď sme prišli, najedli sme sa a išli sme spať. Ďalší deň sme sa zobudili, spravili raňajky a zjedli ich. Potom sme ešte niektorí
(dvaja) umývali riady a išli sme na turistiku. Išli sme po zjazdovkách, jaskyni a nakoniec sme dorazili na Poludnicu. Tam sme si dali utopencov a išli späť inou cestou. Vrátili sme sa na chatu, osprchovali sme sa a išli sme sa navečerať. Na večeru si väčšina z nás dala halušky a Peťo nám kúpil zmrzlinu. Večer sme mali vystúpenia hudobno-tanečného charakteru, potom ešte Peťo s Karin hrali na gitary a Krko s Dušanom pripravili nočnú hru. V nedeľu sme sa zobudili, najedli a vyrazili na Starú Turú. Dorazili sme celí a asi aj zdraví. Bola to super víkendovka.
Matúš

V piatok sme išli od klubovne okolo 16:00. Po chvíli zaspala v aute Ivka s Karinkou a nemala som sa s kým rozprávať. Po niekoľkých hodinách sme prišli na našu chatu. Po tom čo sme vystúpili z áut sme sa napapali a povybalovali. Keď sme sa povybalovali a napapali išli sme hrať rôzne hry do spoločenskej miestnosti. Potom sme išli spať. V sobotu sme išli na turistiku na Poludnicu. Keď
sme dorazili hore asi po troch hodinách tak nás Peťo prekvapil tým, že nám hore vyniesol veľmi dobrých utopencov. Po tom čo sme dojedli utopencov sme spravili pár spoločných fotiek. Po tom čo sme asi po troch hodinách dorazili na chatu sme sa išli umyť a napapať do koliby. Na večeru som si dala bryndzové halušky a kofolu. V kolibe nám Peťo kúpil veľmi dobré zmrzlinové poháre. Keď
sme už boli napapkaní sme išli späť na chatu kde sme si nacvičovali v skupinách predstavenia. Po predstaveniach sme išli do klubovne, kde sme spievali pesničky a Krko s Dušanom pripravovali nočnú hru. Po nočnej hre sme ešte na izbe hrali karty a nakoniec išli spať (konečne). Ráno sme sa zobudili dosť unavené. Cestou domov Ivuš s Kajou opäť zaspali tak som neodolala a urobila si
pár fotiek ako spali. Domov sme dorazili okolo 14:00.
Nika

V piatok sme sa stretli pri klubovni a išli do Liptovského Jána. Ubytovali sme sa a večer sme hrali hry a stolný tenis. Potom sme sa išli vyspať lebo pôjdeme na Poludnicu. Ráno sme vstali ako prvé tak sme išli pomôcť robiť raňajky. Gaťo nechcel vstať tak ho išli zobudiť ale nechceli nám povedať ako. Že vraj to bola trauma na celý život. Po raňajkách sme išli na Poludnicu. Celou cestou bol
pekný výhľad ale na Poludnici bol najkrajší. Peťo tam priniesol prekvapenie (utopence). Čudujem sa, že sa mu to chcelo niesť. Po ceste dole sa Iva a Nika stratili tak sme ich museli čakať. Potom sme išli do koliby na večeru. Ja som si dala bryndzové halušky a všetci sme dostali zmrzlinový pohár. Keď sme prišli na chatu pripravovali sme si svoje vystúpenia na večerný program. Po večernom programe bola nočná hra. Boli sme v troch tímoch a my sme skončili druhí. Išli sme večer neskoro spať preto nás ráno ani budík nezobudil a museli nás ísť zobudiť. Potom sme už išli domov.
Lenka

Keď sme prišli bola tma. Chata bola dobrá a dosť veľká- dvojposchodová. Na druhý deň sme išli na turistiku, na Poludnicu. Po ceste nahor sme videli veľkú jaskyňu. Z Poludnice bol krásny výhľad na Chopok- Nízke Tatry a Kriváň- Vysoké Tatry. Na Poludnicu nám Peťo vyniesol výborné utopence. Späť sme išli inou trasou, bola veľmi pekná a bolo tam veľa jaskýň. Večer sme sa išli najesť do
koliby na výbornú večeru.
Martin

V piatok poobede sme odchádzali na víkendovku do Liptovského Jána. Keď sme prišli rozdelili sme sa do izieb. Po chvíli sme išli do spoločenskej miestnosti a tam sme si aj doniesli stolný tenis. Po chvíli sme išli hrať aj iné hry a potom sme išli na izby. Ráno sme sa zobudili, urobili raňajky a išli na turistiku. Okolo poludnia sme sa dostali na Poludnicu. Tam sme si odpočinuli, najedli sa
a odfotili. Peťo mal pre nás prekvapenie a na Poludnicu doniesol veľkú fľašu utopencov. Jedol som ich prvýkrát v živote no boli dobré. Potom sme sa vybrali naspäť troška inou trasou. Keď sme sa vracali boleli ma kolená. Keď už sme konečne prišli na chatu, osprchovali sme sa a potom sme išli do koliby. Najprv sme išli do jednej no tam bolo obsadené a tak sme išli do druhej. Ja som si dal
bryndzové halušky. Keď sme prišli na chatu Krko s Dušanom išli chystať nočnú hru a Karin s Peťom hrali na gitare. My sme boli pri nich a snažili sa spievať. Potom bola nočná hra hotová a išli sme hrať. Boli sme rozdelení do troch tímov a ten, v ktorom som bol ja vyhral. Potom sme išli hrať ešte rôzne hry a potom spať. Ráno sme sa zobudili, spravili raňajky, najedli sa, pobalili a vydali sa na
odchod. Keď som prišiel na Turú musel som ešte čakať na Krka lebo mal môj ruksak. Víkendovku som si užil a teším sa na tábor.
Žoldy

Po tom čo sme dorazili a ubytovali sa sme sa najedli a išli spať. V sobotu ráno po raňajkách sme vyrazili na turistiku. Na Poludnici nás Peťo prekvapil utopencami. Keď sme sa najedli a urobili zopár fotiek sme sa vybrali späť. Na večeru sme išli do koliby kde som sa doslova prežrala bryndzovými haluškami a potom nám ešte Peťo kúpil zmrzlinový pohár (ten som veľmi rada spapala).
Večer sme hrali nočnú hru a ja som skončila v tíme so Žoldym a Matúšom. Potom sme už iba hrali stolný tenis a ďalšie hry a išli sme spať. Ráno som prišla na raňajky troška neskôr pretože som sa s istou osobou menom Ivka rozprávala v noci trochu dlhšie. Potom sme sa už iba zbalili a nastúpili do áut. Cesta mi ubehla omnoho rýchlejšie ako cesta tam pretože som dospávala našu noc… Kto
nebol nech ľutuje pretože som zabudla spomenúť úžasné vystúpenie chalanov!
Kajka

V piatok som nastúpil ako kopilot k Duškovi. Cesta prebiehala bez komplikácií. Chata bola parádna, majiteľ nám vytiahol stolný tenis a bolo tam parádne kožené kreslo. V sobotu sme išli na 17km turistiku. Po turistike sme sa išli najesť do koliby. Večer si každý pripravil nejaké hudobno-tanečné vystúpenie. Nakoniec bola pripravená nočná hra s indíciami. V nedeľu sme sa pekne v kľude
pobrali domov.
Gaťo

V piatok sme nasadli do áut a vyrazili do Liptovského Jána. Potom sme sa ubytovali a išli spinkať. V sobotu ráno sme sa napapali a následne sme odišli na Poludnicu. Po dlhej a namáhavej ceste sme prišli na miesto. Na Poludnici sme dostali od Peťa darček v podobe utopencov. Po oddychu sme sa vracali na chatu lenže ja s Nikou sme boli také pomalé, že sme sa skoro stratili. Zachránila
nás Kajka, ktorá na nás zamávala a ukázala nám cestu. Keď sme prišli na chatu tak sme si oddýchli a vyrazili do koliby. Ja s babami sme si pochutili na bryndzových haluškách a džúsiku. Potom nám Peťo objednal sladké prekvapenie, ktoré mi veľmi chutilo. Keď sme prišli na chatu tak nám Karinka a Peťo zahrali na gitare. Keď sme si zaspievali tak sme išli hrať nočnú hru, kde
sme sa rozdelili do tímov. Ja som bola v tíme s Matejom a Martinom. Martin podvádzal a preto sme skončili poslední. mali sme si pripraviť predstavenia. Po našej nočnej hre sme si zahrali rôzne hry. S Kajkou sme sa v noci troška rozprávali a preto sme išli spať dosť neskoro. Ráno nás nezobudil ani budík a tak sme meškali na raňajky. Potom sme sa zabalili a odišli domov. Víkendovka
bola úžasná a vtipná. Na tieto zážitky nikdy nezabudnem.
Ivka

V piatok o 16:00 sme prišli pred klubovňu. Mali sme ísť do Liptovského Jána. Cesta minimálne trvala 4 hodiny. Bol som v Duškovom aute s Gaťom a Žoldym. Keď sme tam prišli tak sme sa rozdelili do izieb. Ja som bol s Ondríkom, Žoldym, kúzelníkom Matúšom a Martinom. Ďalší deň sme išli na Poludnicu. Bol tam pekný výhľad. Ja s Matúšom sme spadli na tom istom mieste. Napil som sa z horského prameňa. Keď sme prišli na chatu tak sme sa osprchovali a išli sme do reštaurácie. Jedlá tam boli strašne drahé. Potom sme robili predstavenia a po predstaveniach Peťo hral na gitare. Potom sme išli spať. V nedeľu sme sa naraňajkovali a po raňajkách sme sa zbalili a odišli. Keď sme prišli tak nás rodičia čakali. A Ondrík riadil tam aj späť svojho zeleného draka.
Tomík

Zobraziť galériu

Výstava 30 rokov turistiky mládeže

Očakávania boli veľké. ale realita fantastická. Otvorenie výstavy bolo spontánne, hostí sme mali habadej, pásku prestrihli spoločne p. primátorka Anna Halinárova a naša skvelá predsedníčka Evka Pintérová. Mladé “baby” krásne zahrali a tie staršie? Tie zvládli za pomoci pár mládencov skvelé stolovanie na recepciu, ktorá potom pokračovala.

 

Pri tejto príležitosti sme si dovolili poďakovať a oceniť Nadáciu Život, Lesotur, s.r.o. v zastúpení riaditeľom spoločnosti Ivanom Durcom a za dlhoročnú spoluprácu sme ocenili aj Miloška Podradského.

A potom sa to už rozbehlo úplne spontánne. Chodili hostia aj náhodní návštevníci jarmoku. Večer sme premietali fotografie z celej 30-ročnej histórie, bývalí členovia priviedli svoje ratolesti aj rodinných príslušníkov a spoločne hľadali na desiatkach fotografií, spomínali alebo aj zatajovali.

Zobraziť galériu

Posledný výjazd 2016

Zobraziť galériu

Vysoké Tatry

V piatok po škole sme sa stretli na vlakovej stanici. Vlakom sme išli do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ rýchlikom do Popradu.

Čítaj viac »

Zobraziť galériu

Boli sme na 8.CSS v Tajove

Vo štvrtok ráno som sa stretol s Gaťom a vyrazili sme na stanicu. Po ceste sa u nás pristavil Erik na aute a ponúkol sa, že nás odvezie. Keď sme prišli, všetci už tam boli. Až na Verču. Tá sa dostavila chvíľu po nás. Vyrazili sme na našu cestu. Všetko bolo v poriadku, až pokiaľ sme nenastúpili do rýchlika z Nového Mesta nad Váhom do Žiliny. Vlak bol tak plný že sa nedalo prejsť ani cez uličku. Ale nerobili sme si z toho ťažkú hlavu a zložili sme sa do takej tej miestnosti na začiatku vozňa pred záchody. Cesta nám ubiehala dosť rýchlo. Pomohol nám k tomu aj Gaťov prenosný reproduktor, na ktorom sme si púšťali hudbu. Vydržalo nám to pomerne dlho, až pokým neprišiel taký žirafí ujo, ktorý meral asi 3 metre a musel chodiť cez vlak dosť zohnutý. Samozrejme, že sa mu nepáčilo že si púšťame hudbu. Kričal poriadne, ale našťastie si to všetko odniesol Filip, lebo bol k nemu najbližšie a držal reproduktor. Keď sa ujo upokojil a odišiel, a my sme radšej hudbu vypli, tak nás prišla pozrieť Kika, ktorá so sebou mala aj ďalších účastníkov. Vystúpili sme v Žiline a prestúpili na regionálny expres do Banskej Bystrice. Tam našťastie bolo skoro prázdno takže sme sa spojili s Dubnicou nad Váhom a sadli sme si do takého “dvojkupé”. V Banskej Bystrici na stanici sme sa už stretli s prvou polovicou Fénixákov. Veľa z nich som poznal a bol som veľmi rád, že som ich videl. Nastúpili sme do autobusu a ten nás odviezol do nášho nového obydlia. Tam už sme sa stretli so všetkými. Milanko nám odovzdal kľúč od našej chatky a my sme sa ku nej vybrali. Chatka vypadala trochu používane, ale nevadilo nám ani vybité okno, ani izolácia trčiaca zo stien. Len si minulí ubytovaní mohli po sebe trochu upratať. Po tom ako sme sa oboznámili trochu s prostredím sme začali pracovať na našom projekte o územnej organizácií v Starej Turej. Projekt sa nám podaril a bol veľmi pekný. Po večeri sa v jedálni popresúvali stoličky a začali sa prezentovať územné organizácie. Veľa z nich bolo spravených pekne, niektoré boli také trochu odfláknuté, pri niektorých účastníci veľa nepovedali. V tom sme nastúpili na rad my. Ja som prezentoval a ostatní ma dopĺňali, keď som zabudol niečo spomenúť. Po niekoľkých minútach nás Patres stopol, že by už aj stačilo a to sme sa ešte len rozohrievali. Bohužiaľ sme nestihli spomenúť pár vecí ako sú stanovačky, posedenia pri ohni a tak, ale som nadmieru spokojný s naším výkonom. Po prezentácií nastúpila diskotéka, ktorá sa mala niesť v štýle retro, ale veľa ľudí sa na to vykašlalo. Takže jediný retro ľudia boli z ÚO Dubnica nad Váhom, ÚO Handlová a samozrejme my. Vďaka Gaťovmu reproduktoru sme si mohli mohli vonku spraviť svoju vlastnú retro diskotéku. A veľmi sa mi páčila a určite aj ostatným. Nakoniec sme sa presunuli na chvíľu aj dovnútra za ostatnými a potom bol koniec. Išli sme na chatku a tam sme sa ešte chvíľu bavili. Druhý deň po raňajkách sa začala konferencia na tému “Drogy a závislosti”. Bola veľmi zaujímavá. Rozdelili sme sa do skupín a mali sme také tvorivé dielne. Každá skupina na špeciálne vystrihnutý papier napísala veci, ktoré sa na fénixe naučili, čo si na fénixe cenia a podobne. Potom sa ten papier zlepil a vytvoril sa taký divný tvar. Keď všetky skupiny dali dokopy tieto tvary vznikol z toho akýsi koláč. Pokračovalo sa v konferencií. Miestami sa medzi to vkladali všelijaké úlohy, ktoré sme museli plniť v skupinách a potom svoje výsledky a názory verejne prezentovať. Po obede bola celkom dlhá pauza tak sme sa rozhodli sa trochu zabaviť vonku. Najprv sme sa hrali na húpačke a potom sme sa niektorí pripojili ku takej skupinke, kde boli všelijaké útržky ľudí z rôznych ÚO. Tam sme hrali hry a bola to veľká sranda. Nakoniec však prišiel už čas pokračovať v konferencií. Dostali sme ako skupina ešte jednu, poslednú a veľmi rozsiahlu úlohu týkajúcu sa drôg. Splnili sme aj to a začalo vyhodnocovanie konferencie. Všetci sme dostali diplom. Večer sa mala hrať hra Galaxia, takže všetci povinne sme mali obkresliť svoju ruku, vystrihnúť ju, na jednu stranu na každý prst napísať 1 svoju zlú vlastnosť, na druhú stranu na každý prst jednu svoju dobrú vlastnosť a nakoniec na dlaň jeden motivačný citát. Ruky sme odovzdali a išli do spoločenskej miestnosti. Keď už bola tma, rozdelili sme sa všetci na 2 skupiny, a keď sme vyšli von uvideli sme na ihrisku spravenú takú dráhu zo sviečok, ktorá na konci bola zatočená do seba. Každý sme museli touto dráhou prejsť na jej konci si vybrať náhodnú ruku a vrátiť sa späť. Ruky boli všelijaké. Keď som chodil videl som tam jednu ruku podobnú ako keby patrila Shrekovi, taká bola veľká. Gaťova ruka napríklad vypadala ako také hrabličky a vonku sme sa rozprávali s Patresom, ktorý povedal že tam bola taká divná ruka, ktorá mala prsty ako E.T. to bola moja ruka. Všetky tieto ruky mali slúžiť k tomu, aby keď sa na ne pozriete vám to dodalo motiváciu, že nie ste jediný kto má problémy, a že na ne nikdy nie ste sami. Večer bola zase diskotéka a na chatke sme mali ešte trochu strachu a zábavy s naším novým kamarátom. Veľkým pavúčikom v kúpeľni, ktorého som bezpečne vyniesol von. Tretí deň už od rána pršalo, takže sa musel meniť celý program. Doobeda bol minitalent, do ktorého som sa tento rok nezapojil. Ale aspoň som si mohol vychutnať vystúpenia ostatných bez toho, aby som stále musel mať v hlave to svoje. Vystúpenia boli veľmi zaujímavé a dosť kreatívne. Tento rok sa zapojilo dosť veľmi mladých účastníkov, ale ani z ďaleka neboli horší ako tí starší. Potom bola taká chvíľková aktivita, že sa v spoločenskej miestnosti hrali rôzne stolné hry. Bolo to tiež výborné a hlavne som sa zoznámil a viac spoznal s ľuďmi, s ktorými som ešte nenadviazal žiadne priateľstvá. Po obede sa začala vo vnútri hra, ktorá fungovala ekonomicky ako v normálnom svete. Boli po budove rozmiestnené stanovištia, do ktorých keď ste prišli, ste museli splniť danú úlohu. Za tú ste potom dostali nejaké peniaze a mohli ste si v bufete kúpiť ľubovoľnú vec, ak ste na ňu mali dosť. Taktiež sa neustále v bufete menili ceny a ešte sa po budove zakrádala Kika v úlohe daňovej kontroly a odchytávala nič netušiacich účastníkov. Mňa našťastie nedostala, pretože som si vždy dával pozor, kde je a držal som sa od nej v bezpečnej vzdialenosti. Filip už také šťastie nemal a musel vydať trochu zo svojich úspor. Celé to bolo celkom dobré až na to že veľa ľudí nehralo fér. Hlavne tých “zodpovedných” vedúcich. Rozdávali peniaze nerovnomerne, každému inak, podľa toho aký ku nim mali citový vzťah a nie podla toho ako splnili danú úlohu. Okrem toho si nechávali dosť peňazí pre seba a potom vykupovali všetky zásoby. Samozrejme, že mi nevadilo, keď zrovna nejaký vedúci na stanovišti dal mne také väčšie množstvo peniažkov. Úplnou výnimkou bola Vladka, ktorá ako mladá vedúca na svojom stanovišti skoro nikomu nič nedávala. Ja sám so po niekoľkých návštevách toho stanovištia zarobil do kopy tak 2 peniaze. Pre porovnanie na iných stanovištiach som dostával 500 a bežne aj viac len za 1 návštevu. Ale čo už aj tak nakoniec sme sa ako Stará Turá veľmi snažili a zarobili sme dosť veľa peňazí. Takže sme si nakúpili niekoľko kartónov džúsikov a žuvačiek. A ja osobne ešte pre seba veľa sušienok. Večer bolo celkové vyhodnotenie. Bolo vyhodnotenie minitalentu, potom boli všelijaké špeciálne ceny a potom prišiel rad na ocenenie Zlaté pierko. Odovzdáva sa iba niektorým členom fénixu za dlhú a aktívnu prácu v detskej organizácií Fénix. Boli ocenení 4 ľudia. Lenka Rückschlossová z ÚO Handlová, ktorá je moja dlhoročná kamarátka a potom od nás Verča, Veva a ja. Som si istý, že si všetci to ocenenie zaslúžili. Aj ja po toľkých rokoch. Ako posledné mali príhovor Patres, Evka a nový predseda Fénixu a zapálila sa torta ku 25. výročiu Fénixu. Posledná diskotéka rozlúčková bola veľmi zaujímavá. Na projektore sa premietali videá z hry Just Dance, kde boli ukázané kroky a my všetci sme podla nich tancovali. Diskotéka sa ukončila Mackom Uškom, ktorého naživo spieval Patrik Herman. Potom už sa išlo na chatky. My sme ešte chvíľu boli s Humenným a našou kamarátkou Stelou zo Sniny. V noci nás v kúpeľni čakalo ešte jedno prekvapenie. Náš kamarát pavúčik sa vrátil a vypadalo že sa chce pomstiť takže bol priamo v sprche a trochu ma vystrašil, keď som sa začal sprchovať a až potom som si všimol že je hneď vedľa mňa na stene. Filip, Gaťo a Veva sa potom ani nesprchovali, lebo očividne sa im nechcelo zdielať sprchu s niekým iným a ja som už spal, takže sa nenašiel nikto kto by ho dal preč. Posledný deň sme sa dobalili, rozlúčili s naším pavúčikom a nechali sme ho tam ako darček pre ľudí čo tam budú ubytovaný po nás. Odišli sme na raňajky a potom nastúpili do autobusu preč. Prišli po niekoľkých hodinách cestovania vlakom na Starú Turú a tu sme sa rozlúčili a išli domov. Toto celoslovenské stretnutie sa mi veľmi páčilo, dúfam že sa dostanem aj na ďalšie. Ale to už asi ako vedúci.

 Krko
Zobraziť galériu

Stanovačka na Kamennom moste

 

 

 

Čítaj viac »

Zobraziť galériu

Posledný výjazd 2015 – Tisové

Toto podujatie pred koncom kalendárneho roka sa stáva tradíciou a tak sme ho nemohli vynechať ani tento rok. Voľba padla na Javorníky a chatu v osade Tisové.

Čítaj viac »

Zobraziť galériu