Viacdňové podujatia

Keď sme ešte na začiatku roka premýšľali, kam sa tento rok vyberieme na tábor, plány boli veľké. Okrem Peťa aj Miloško v lete oslavoval životné jubileum, do našich kruhov prišlo veľa nových členov a všetci sa tak tajne tešili na more. Vtedy ešte nikto netušil, že po viac ako 30 rokoch to nebude ani zďaleka more, ale možno historicky prvé leto bez tábora. Je to tak, na jar, počas zúriacej pandémie a niekoľkotýždňovej karantény sme už tak trochu počítali aj s touto možnosťou. Keďže ale práve čítate tieto riadky a máte otvorenú táborovú brožúru, nestalo sa tak J. Ani celosvetová pandémia nás nezastavila a za dodržania všetkých hygienických opatrení sme vyrazili na týždeň, síce nie k moru, ale do našich krásnych slovenských hôr. Môžeme povedať, že to bol jeden z najimprovizovanejších táborov v našej histórii, ktorý ale vypálil naozaj výborne. Tak si prosím umyte a vydezinfikujte ruky, a poďte si spolu s nami zaspomínať na Fénixovho sprievodcu po galaxii, letný tábor fénixákov zo Starej Turej v Stratenej, v Slovenskom raji. Ako každý rok, vás vítam pri čítaní táborovej brožúry.                                             VLADKA

1. deň (nedeľa) – 26. 7. … zoznamovanie sa s prostredím …  „Ani vírus nás nezastaví, bez tábora to predsa nie je rok pravý“

Dátum odchodu sa kvôli obsadenosti chaty tentokrát zmenil na nedeľu, kedy sme sa o desiatej stretli pred našou klubovňou. Rodičia na chvíľu odbehli od prípravy nedeľného obedu a po naložení všetkých vecí a rozlúčke so svojimi ratolesťami nám zamávali na cestu. Cesta bola dlhá, horúca a pre niektorých aj adrenalínová. Áno, začalo to veselo, pokazeným autom Krka seniora v Poprade. Našťastie až v Poprade, kam pre jeho posádku za pár minút z našej chaty prišiel Erik s Peťom. Ondrove auto dovolenkovalo v servise, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a zvyšok týždňa nás už bez problémov vozilo. Tou našou chatou bola tento rok chata Lesanka, priamo v bráne do Národného parku Slovenský raj, v dedinke Stratená. Nestratili sme sa, našli sme ju a k večeru už sme pobehovali a chystali všetko čo bolo potrebné. Prvý deň je vždy ostýchavý, deti aj dospelí sa zoznamujú s prostredím, zisťujú čo všetko zabudli zbaliť, alebo sa hádajú, kto s kým bude na izbe. My sme sa nakoniec pekne dohodli, v spokojnosti, pevne verím, že všetkých J. Je vždy čarovné vidieť všetkých ako tlačia do hlavy nedeľné rezne od maminky, ktorej môžete stokrát povedať, že tri vám naozaj stačia. V batohu aj tak nájdete šesť J. Ešteže u nás nikdy neskončia inde ako v žalúdkoch kamarátov či vedúcich. Ešte som nespomenula, že náš príchod do Stratenej sprevádzal dážď, prvý aj posledný, ktorý sme za celý týždeň zažili. Pripravovali sme preto všetko potrebné v chate, od nástenky cez názvy izieb až po vybaľovanie svojich kufrov. Slávnostný táborák sme museli odložiť na ďalší deň a úvodné slová hlavného vedúceho, dvoch šéfkuchárov aj programového vedúceho odzneli v suchu spoločenskej miestnosti. Programový vedúci Marek alias Žoldy (bol smutný, že minulý rok o jeho dôležitej funkcii nikto nevedel, tak mu musíme venovať priestorJ) všetkým predstavil tohtoročnú vesmírnu tému a rozdelil ich do troch tímov. “Fénixov sprievodca po galaxii” tak znel názov nášho putovania vesmírom, ktoré nás tento týždeň čakalo. O tom ale, rovnako ako o zložení tímov neskôr. Takže na začiatok pár prívetivých , ale aj prísnych slov, neskôr pár pesničiek pri girarkách a šúp do postelí. Cestovanie bolo únavné a my máme pred sebou sedem nádherných dní.

2. deň (pondelok) – 27. 7. Zejmarská roklina …   „Zo strachu na rebríku až k slávnostnému ohníku“

Prvé táborové ráno bolo skvelé nielen tým, že sme mali na raňajky salámovú pomazánku ale aj slnkom, ktoré nás z postelí vytiahlo. Po včerajšom daždi bolo naozaj vítaným a príjemným budíčkom. Klasicky raňajky na ôsmu aby sme okolo deviatej mohli vyraziť na prvú táborovú turistiku, do Slovenského raja. Vybrali sme si menej turistami prefláknuté miesto – Zejmarskú roklinu. Naša cesta začala na peknej asfaltovej ceste zo Stratenej na Stratenskú pílu. Odtiaľ viedla cesta lesom a prvými rebríkmi do Dediniek, Mlynkov alebo ak chcete, k priehrade Palcmanská Maša. S prvými rebríkmi prišli aj prvé ustráchané kroky. Samozrejme sme sa všetci čakali a každého nechali ísť vlastným tempom. To je v horách a obzvlášť na rebríkoch, kde môže jediné pošmyknutie znamenať nebezpečný pád veľmi dôležité. Pomalšie tempo nám ale viacerým vyhovovalo, kochali sme sa pohľadom na krásne potoky či malé vodopády a vychutnávali si tieň lesa. Ani sme sa nenazdali a boli sme opäť v civilizácii, pri už spomínanej priehrade Palcmanská Maša. Táto priehrada sa pýši prívlastkom najchladnejšia priehrada na Slovensku. Neďaleko priehrady, v dedine Mlynky už nás vítal vstup do krásnej Zejmarskej rokliny. Cieľom našej cesty bola chata na Geravách. Pondelková turistika nebola náročná, niektorým síce dali zabrať rebríky, no aj tento strach sme nakoniec prekonali. Do Stratenej sme sa vrátili v dobrej nálade okolo štvrtej poobede. Po sprche a krátkom oddychu už program prevzal Marek. Nikto nečakal, že po rokoch príde prvé zranenie tábora hneď v prvý deň. Sofka si po nešťastnom páde vytkla kotník a spolu s Peťom, Ondrejom a Gaťom strávili niekoľko hodín v Popradskej nemocnici. Zvládla to ale veľmi hrdinsky a my sme na ňu naozaj pyšní. Večer to vyzeralo, že počasie nám v pondelok už dovolí zapáliť aj slávnostný táborák, a tak bolo treba nachytať oheň. Chopili sa toho chlapci. Pílili, rúbali a sekali a bola z toho naozaj pekná slávnostná pagoda. Ja som si zatiaľ zobrala na starosť jednu malú, milú povinnosť, vysvetliť deťom symboliku slávnostného táboráka a jeho pravidlá. A tak po večeri, keď už sa vonku zotmelo mohol prísť ten čarovný moment. Noví členovia svoju úlohu zvládli skvelé, Tomík v hlavnej úlohe pekelníka úspešne zapálil oheň a my sme tak mohli stráviť príjemný večer v jeho teple. Okrem hrania na gitaru a spevu, Žoldy odštartoval aj celotáborovú hru. Tímy pod vedením Kajky, Niky a Žoldyho so zaujímavými názvami Neko, Ganileaďtoto a Uzgubut v nej celý týždeň bojovali o palivo na svoje vesmírne cesty. Palivo mohli získavať svojou aktivitou počas dňa, ale aj na večerných kvízoch rady starších, tentokrát s názvom intergalaktické entity J. Do postele sme preto v pondelok padli naozaj unavení a plní zážitkov z prvého poriadneho dňa

3. deň (utorok) – 28. 7. … Muránska planina …   „Bez sysľov aj bicyklov, krásny utorok to aj tak bol“

Väčšinou tretí deň tábora patrí bicyklom, keďže sme ale v horách a cyklistický terén je tu náročný, bicykle na zozname tentokrát neboli povinné (viacerých nás to potešilo, čo si budeme hovoriť J). Preto sme sa po raňajkách vybrali po vlastných na druhú turistiku tohto týždňa. Lokalita chaty Lesanka bola perfektná, bývali sme vlastne na hranici troch národných parkov. Prvým z nich bol Slovenský raj, druhým Nízke Tatry a tretím Muránska planina. A práve tam sme sa s obedovým balíčkom v batohu a úsmevom na perách vybrali. Muránska planina je v poslednej dobe novou, obľúbenou destináciou turistov a výletníkov. Kŕmenie roztomilých sysľov a prekrásne lúky, presne na to sme sa tešili aj my. Naša cesta začínala na vlakovej stanici v Stratenej, odkiaľ sme sa motoráčikom previezli do obce Červená skala. Prešli sme cez ikonický Telgártsky viadukt aj unikátnu Telgártsku slučku, rozprávkou cestou až do brány Národného parku Muránska planina. Cesta bola naozaj krásna, nebola náročná ani dlhá, s prekrásnymi výhľadmi a slnečným počasím. Panensky čistá príroda, v ktorej sa dá aj veľmi ľahko zablúdiť, nás nadchla. Chodníkom, ktorý ňou viedol sme prišli až k Veľkej lúke, naozaj veľkej, volá sa správne. Na tejto rozsiahlej horskej lúke voľne chovajú kone, konkrétne Norikov muránskych. Tí sa však pred nami a pred pekelným slnkom schovávali v lese. V posledných rokoch „se nám tady rozmohl takový nešvar“, že nám poniektorí nevládzu J. Nebolo tomu inak ani teraz a tak tí, čo nevládali a tí, čo sa tvárili, že nevládzu ostali tu dole. My ostatní sme sa vybrali ešte pár stovák metrov ďalej, na hrad Muráň. Priznávam, kopec to bol poriadny ale tento hrad naozaj stál za to. Bol obrovský, s veľkým množstvom výhľadov a pekných miest na posedenie. Jedno také sme využili na vrcholovú výživu a príjemný obed v prírode. Okrem toho sme stretli aj veľa chlapov s táčkami a lopatami, takže sa pravdepodobne pracuje aj na rekonštrukcii. No a zatiaľ čo my sme spoznávali hrad, lenivci dole spoznávali lavičky. Veď na slniečku sa príjemne oddychuje, však? Keď sa nás konečne dočkali, vydali sme sa na cestu späť. Tá nám už bola známa, i keď mnohým nám tentokrát pripadala nekonečná. Keď sme konečne všetci (aj Lejka, so strateným a nájdeným telefónom J) dorazili do Červenej skaly mali sme naozaj dosť. V nohách poctivých takmer 30 kilometrov a pred očami už len pečené kuriatko od našich kuchárov. Možno sa pýtate, kde sú tie sysle? Aj keď to vyzerá, že všetko nám vychádza perfektne a výborne plníme naše plány, tento nám nevyšiel. Facebookovo preslávená lúka plná krotkých sysľov, ktoré ľudia kŕmia orieškami bola na opačnej strane kopca. Niektorí sme boli veľmi sklamaní, no je to jeden z dôvodov, kvôli ktorým sa sem rozhodne chceme ešte vrátiť. Aj bez sysľov ale bola zábava. Jednou z aktivít, ktoré boli súčasťou celotáborovej hry boli totiž aj zaujímavé dni. Aby ste tomu rozumeli, každý deň niesol nejaký špeciálny názov. Ten dnešný bol Koktus a tak sme všetci koktali. Už chápete tú zábavu? Aj keď to bol náročný deň, spravili sme si ho veselým a ukončili sme ho pri táboráku, s gitarou a radosťou, pretože zajtra máme voľný deň.

4. deň (streda) – 31. 7. … voľný deň prišiel vhod …   „Streda, pani prezidentke dať prednosť treba“

Po dvoch dňoch turistiky a spoznávania okolia v stredu prišiel čas na voľný deň. Predpovede hlásili dážď, takže nám to padlo aj docela vhod. Pomaly sme teda začali pripravovať indoor program v chate. Avšak aj keď ráno začalo dažďom krátko po raňajkách už v Stratenej svietilo slnko a my sme sa veselo mohli presunúť von. Bolo treba zbierať body a v celotáborovej hre sa posunúť ďalej a tak doobedie nieslo názov “Ondrej papier”. Už legendárne pomenovanie toho času, kedy sa hrajú všemožné hry vonku, decká sa vždy smejú a zabávajú. Pif-paf, nakazené opice, naháňačka vo štvorci alebo ruky-nohy, to sú tie najobľúbenejšie z hier, ktoré nemôžu chýbať na žiadnom tábore. No a všetky tieto hry sú spísané na papieri, ktorý dal dokopy náš Ondrej, preto “Ondrej papier”. Spotení a unavení, sa po doobednom akčnom programe naši účastníci dožadovali obeda. Tentokrát výborného teplého obeda, čo je ďalšia výhoda voľného dňa. Na voľný deň sa vždy všetci tešia a ja vlastne ani neviem prečo, zrejme je vítaný ako odpočinok na chate po všetkom tom chodení. Táto streda ale nakoniec nebola až taká voľná. Po obede sme mali na pláne neďalekú Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Naobliekaní v tom najteplejšom, čo sme v kufri našli sme nasadli do áut, prešli pár minút, zaparkovali na parkovisku a hneď potom zistili nemilú správu. Jaskyňa je dnes uzavretá L. Nuž aj také dni sú, po neúspechu so sysľami, ďalší nevydarený plán. Ako sme neskôr zistili, v to poobedie jaskyňu navštívila naša pani prezidentka a práve kvôli tejto vzácnej návšteve bola na pár hodín uzavretá. Nevadí, jaskyňu sme nechali na ďalší táborový deň a pokračovali v zbieraní bodov do celotáborovej hry. Zopár z nás, z Miloškovho nákladiaku vytiahlo aj bicykle. Na dvoch kolesách sme rýchlo prešli neďaleký Stratenský kaňon, krátky náučný chodník vedúci cez krásnu roklinu a tiež Stratenskú pílu, miesto, kde sme neskôr prevetrali aj naše člny. Bicykle sme zaparkovali práve v momente, kedy už po chate rozvoniavala večera. A nie hocijaká večera ale priam kráľovská. Na grankové kolienka sa proste všetci vždy tešia aj napriek Miloškovej nevôli J. Po večeri sme, síce s plnými bruchami pokračovali v programe voľného dňa. Naozaj nie je až taký voľný ako sa podľa názvu môže zdať J. Indíciová hra alebo aj indíciovka je jeho klasikou. Marek s babami ju celý deň potajomky pripravovali aby večer mohla vypuknúť. No a vždy zatiaľ čo jeden tím vonku pátral, zvyšok v chate hral hry. Nakoniec všetci uhádli správne heslo a prišli do cieľa (ehm, všetci vieme, koho tím ale bol najrýchlejší J). Streda bola naozaj akčným voľným dňom, po indíciovke sme rozohriate mozgy ešte viac potrápili vo večernom kvíze. Úspešný koncept “Milujem svet” z tábora v Liptovskom Jáne som využila na kvíz s názvom “Milujem Zem”. Cestou z vesmíru, cez zemskú atmosféru sme pristáli až na Zemi. No a keď všetky tímy vyslovili správne heslo prišiel čas na prekvapenie. Behind the scenes z narodeninového videa pre Peťa sme s Ondrejom odpremietali za bujarého smiechu všetkých. So svalovicou v bruchu od smiechu a s unavenými hlavami z kvízu, sme sa v ten večer už všetci tešili do postele. Streda bola skvelá, akčná a plná zaujímavých aktivít, akoby to ani nebol voľný deň. Ten pravý highlight tábora ale čakal až zajtra, hľadanie stromu zeleného začína kamoši!

5. deň (štvrtok) – 30. 7. … boli sme tam, na holi…   „Kráľova Hoľa, hľadačov stromu zeleného volá“

Deň D bol tu a privítal nás hneď ráno hrejivými slnečnými lúčmi. Pýtate sa prečo deň D? Každý náš tábor má svoj highlight, zväčša najvyšší kopec v okolí, jednoducho cieľ, ktorým sa neskôr môžeme veselo pýšiť (napríklad teraz, keď to čítate J). Tento rok bol náš cieľ naozaj náročný, po Muránskej planine a Slovenskom raji totiž prišiel čas na tretí národný park, ktorý sme navštívili – Národný park Nízke Tatry. No a ten cieľ? Najvyšší vrch ich východnej časti, Kráľovohoľských Tatier – majestátna a ospevovaná Kráľova Hoľa. Rovnako ako minulé roky na Ďumbier či Poľanu sme sa vybrali v oklieštenej zostave, tentokrát ôsmych statočných. Zvyšok ostal aj s pánom vedúcim na chate, rozhodne sa ale ani oni nenudili, veď aj o tom sa ešte dočítate. Poďme ale späť k tým, ktorí niečo pred deviatou vyrazili autami do dedinky Šumiac, odkiaľ cesta na Kráľovu Hoľu začínala. Erik, Krko, Gaťo, Vladka, Žoldy, Paťo, Tomík a Lenka to sme boli my, tí čo sme sa už nevedeli dočkať výhľadu z toho toľko ospevovaného kopca. Slnko od rána pieklo ale my sme boli radi, prvý úsek cesty totiž viedol príjemnou lesnou cestičkou. Tie výhľady sa nám naskytli už po chvíli chôdze, z krásnych, pre Nízke Tatry typických veľkých obliakov. Kopec bol stále strmší a strmší, teplota vyššia a vyššia ale motivovaní kofolkou na blížiacej sa chate sme makali hore. Horská chata pod Kráľovou Hoľou je ideálna prestávka zhruba v polovici trasy, my sme ju využili, príjemne sa osviežili a po dvadsať minútovej pauze pokračovali ďalej. Podľa turistických smerovníkov nám mala cesta trvať niečo viac ako tri hodiny, nám sa ale vysoký vysielač na vrchole začal ukazovať omnoho skôr. Záver cesty je pravdepodobne najnáročnejší, dal zabrať aj tým, ktorí celú cestu bežali ako kamzíci. Cesta tesne pod vrcholom sa totiž stávala naozaj nekonečná. Ale zvládli sme to, za dve hodiny! Výhľad z Kráľovej hole naozaj stojí za ten nekonečný kopec. Je majestátna, človek má až zimomriavky a v hlave mu neznie nič iné iba tá legendárna „Na Kráľovej holi stojí strom zelený…“, ten strom tam ale nestojí, aj keď sme ho naozaj poctivo hľadali. Aj keď ho tu nadšenci a patrioti niekoľkokrát vysádzali, nápor vetra, ktorý tu fúkal naozaj poriadne asi nevydržal. Na vrchole sme nezabudli na vrcholovú výživu, odpočinok na slniečku v tráve a samozrejme spoločnú fotku. Ani sa nám nechcelo dole, tak tam bolo krásne. Museli sme ale ísť, cesta dole bola síce kratšia, no pre kolená omnoho náročnejšia. Keďže na Kráľovu hoľu vedie aj cesta pre cyklistov, niektoré úseky sme išli po nej. Ani sme sa nenazdali a boli sme opäť dole v Šumiaci pri našich autách. Nasadli sme a vyrazili za zvyškom našej partie, ktorá sa zatiaľ plavila na člnoch po rieke Hnilec. Počujete správne, po troch rokoch oprášili naše člny, na ktorých ešte možno bola aj morská soľ z Chorvátska J. Na mori alebo na rieke, na vode je vždy zábava a zabavili sa tak aj naši najmladší členovia. V celotáborovej hre mal dnešok niesť názov Kačoblaquak, teda chôdza kačacím krokom. To, ako to po tejto turistike vypadalo vám asi nemusím ani hovoriť J. Plní dojmov, krásnych výhľadov, zábavných chvíľ ale aj unavení z náročnej turistiky sme sa všetci spolu stretli pri večeri. Mali sme si veru čo rozprávať, za celý deň sme toho toľko zažili. V ten večer oheň horel dlho, gitarka hrala a my sme sa už tešili na zajtra. Pretože dosť už bolo kopcov a turistiky, zajtra nás čaká pohoda u vody.

6. deň (piatok) – 31. 7. …počasie nám prialo…   „Dobšinské ľadové kráľovstvo a na lodiach pirátske bojisko“

Piatok ostával dňom, otvoreným rôznym možnostiam. Mohol z neho byť typický voľný deň, plný hier vonku alebo, ak by náhodou pršalo, tvorivý deň vnútri. Našťastie piatkové ráno bolo slnečné a na nás stále čakal jeden nesplnený plán. V stredu sme museli dať prednosť pani prezidentke, no návštevu Dobšinskej ľadovej jaskyne sme si nenechali ujsť. Hneď po raňajkách sme sa vybrali do Dobšinej, kde sme na parkovisku nechali odparkované naše autá. K jaskyni vedie strmý, pomerne dlhý kopec, ktorý nás doviedol až ku vchodu. Vstup o desiatej sme nestihli ale o pol jedenástej už sme obdivovali bohatú ľadovú výzdobu najväčšej ľadovej jaskyne na Slovensku. Na Stanišovskú jaskyňu, ktorú sme navštívili na tábore pred dvomi rokmi sa teda nechytala ale aj táto mala svoje čaro …ľadové čaro. Mnohí z nás ju budú mať v pamäti ešte dlho J. Výlet do jaskyne netrval dlho, využili sme ním čas doobeda a po našom príchode sme pred obedom mali ešte chvíľku času. Celotáborová hra sa pomaly ale isto blížila ku svojmu záveru a všetky tímy sa rýchlo snažili zozbierať čo najviac bodov. Súťažili jednotlivci, dvojice aj celé tímy. Získať dostatok paliva na vesmírne cesty bolo ich úlohou. Piatok niesol tiež názov Vystrorukrč, chodiť s vystretými rukami je sranda pre tých, ktorí sa pozerajú, ruky ale so srandou nesúhlasia L. Mám pocit, že veľmi často používam vety ako „už tradične na tábore“, „je našou táborovou klasikou“ alebo „na našom tábore nesmie chýbať ani“ …ani hrachová kaša! Toľko smiechu, čo sme si za tie roky pri nej užili, to stojí za to spomenúť ju (týmto interným vtipom pozdravujeme našu Verču  …ble ble ble J). Poobede, keď nám všetkým vytrávilo si Marek s babami pripravili kuchársku súťaž. Po štrúdli na Donovaloch a palacinkách v Chorvátsku nasledovali nátierky v Stratenej. Avokádová, krabia a klasická cesnaková, čo myslíte, ktorá sa stala tou víťaznou? To sme sa aj my dozvedeli až po večeri, tak nepredbiehajme J. Pomazánky sa chladili v chladničke a my sme mohli začať hlavný program dnešného dňa – pirátske bitvy! Nalodili sme sa do člnov a na Stratenskej píle odohrali niekoľko neľútostných súbojov. Ukradnúť vlajku pirátskej skupine na druhej lodi, bez toho aby sa niekto okúpal? Nemožné a nebolo tomu inak ani teraz. Vybláznení a mokrí sme sa vrátili až, keď už bol čas na večeru. Tá bola naozaj sýta, no tráviť nám muselo rýchlo, na vyhodnotenie ešte čakali pomazánky. Ak ste si pri ich tvorení tipli, že víťazom bude cesnaková, máte pravdu. Klasika je klasika a tak zabodovala aj u našich porotcov – Peťa, Miloška, Ondra, Mira a Janky. Zjedli sa ale všetky, nielen tá víťazná. Človek by nikdy nepovedal, že na tábore bude raňajkovať namiesto paštekového chleba avokádovú pomazánku J. Večer, keďže bolo stále pekne a teplo, sme strávili pri ohni. Kozmické entity pre nás mali ďalšie kolo ich záludných, kvízových otázok a tak sme hlavy ešte poriadne potrápili. Poviem vám, niekedy fakt neviem, kam na tie otázky chodia ale odpovede ani sám veľký google nepozná J. Gitarka náš spev sa ozýval spred chaty Lesanka, blížime sa do finále. Zajtra nás čaká posledný celý deň a veľké galaktické finále!

7. deň (sobota) – 1. 8.  … galaxiu sme zachránili …   „Veľké finále na kraji galaxie, tábor nám k úspešnému koncu speje“

Je to zvláštny pocit písať o sobote ako o voľnom finálovom dni, keď vždy býva posledným dňom. Tento rok sme si to ale posunuli a odchod nechali až na nedeľu. No a preto na sobotu pripadlo posledné zbieranie bodov, súťaženie o prvé miesta a záverečný táborák. Po budíčku a raňajkách sme mohli začať. Marek a jeho crew pripravili doobedie plné hier. Tradičné hry ale aj novinky, ktoré si naši mladí vedúci priniesli zo školenia Mladý vedúci, vo všetkých sa tvrdo bojovalo o posledné body a “palivo”. Celý týždeň decká aj vedúcich pozorne sledoval Ja Ekošerif Ondrej. Tomu táto funkcia ostala z minuloročného tábora Wastemania. My sme si ale povedali, že téma ochrany životného prostredia si rozhodne zaslúži priestor aj pri iných aktivitách, nielen na jednom tábore, a tak sme ekobody udeľovali aj tento rok. Ekošerif bol neľútostný, potrestal každý nesprávne odhodený odpad a odtrhnutý kvet a naopak ocenil zber odpadkov na turistike, či šetrenie materiálu. Materiál použitý najmä na tvorbu kostýmov a darov na veľké večerné finále. Posledný deň patrí tiež aj mestskej hre. Tú si pre decká pripravili patróni Krko a Gaťo. Nie je to jednoduché, obehnúť v tomto prípade dedinku Stratená a nájsť zaujímavosti, ktoré by sa hodili na splnenie úloh. Krko vždy zúfalo skonštatuje, že zatiaľ čo oni hľadajú a pripravujú mestskú hru niekoľko hodín, decká sú do polhodiny na chate a nenechajú mu ani chvíľu oddychu J. A nebolo tomu inak ani teraz. Z mestskej hry máme skvelé fotky, keďže jej súčasťou boli aj #hashtagy. Obľúbená disciplína inšpirovaná sociálnymi sieťami (holt svet ide dopredu a s ním aj táborové hry J) . Hashtagy sú vlastne námety na zaujímavé fotky, podľa ktorých decká musia vymyslieť čo najkreatívnejšiu fotku. Najprepracovanejšie a najvtipnejšie fotky vyhrávajú (a milí účastníci viem, že vás zaujíma, kto túto súťaž vyhral …tak pre nás ste víťazi všetci!). Po úspešnej  hre a výbornom obede nás už čakali prípravy na záverečný táborák. Pagoda, slávnostné verše ale hlavne – itergalaktické kostýmy! Opäť sme pred táborom obehli sekáče, alebo vyrobili kartónové kozmické skafandre na to, aby sme večer hviezdili. Galaktická téma je na toto naozaj super, kreativite sa tu medze nekladú, môžete byť pokojne z inej planéty, alebo ak chystáte kostým na poslednú chvíľu ako ja, miss universe to istí J. Poobede tímy vyrábali dary pre kozmickú entitu Eržusa, ktoré mu slávnostne odovzdali a Marek s Ondrej potom mohli odpáliť finálové predstavenie. Bola to sranda ako vždy. Chalani spravili show, nikto z nás nakoniec neskončil zatratený v čiernej diere a všetci sme dorazili do cieľa. I keď, sme vo vesmíre, koniec a cieľ je tu relatívny, však?J. Posledný večer nechýbal ani guláš. Miloško ho pripravoval už od poobedia a tak sme sa pri jeho vôni stále viac a viac tešili na večer. Bol výborný, ako vždy a bolo ho málo, ako vždy J. Nie, robím si srandu, najedli sme sa všetci, pažravci sa museli uskromniť. Vyhodnotenie si zobral na starosti Marek. Najviac paliva a bodov (celkom prekvapivoJ) nakoniec nazbieral tím Ganileaďtoto pod vedením Niky a najlepšou jednotlivkyňou sa stala Lenka. Všetci dostali pamätné listy, malé ceny a zopár záverečných slov od programového aj hlavného vedúceho. Gitara, naše obľúbené piesne a zážitky z celého týždňa zneli pri ohni sobotného slávnostného táboráka ešte dlho do noci.

8. deň (nedeľa) – 2. 8. … a nakoniec …   „V Stratenej sme sa nestratili a domov sa šťastlivo vrátili“

A je to tu, ste na konci čítania a my sme na konci nášho týždňa v Stratenej. Posledný deň je podobne ako ten prvý, hektický. Možno ešte viac, keďže za týždeň sa veci ľúbia záhadne postrácať, rozhádzať a dokonca znásobiť J. Hneď po raňajkách, tradičných ČTD – čo tábor dal, sa všetci vrhli na balenie svojich kufrov. Všetci hľadali svoje veci a nachádzali ich na naozaj netradičných miestach. Okrem svojich kufrov sme balili nástenku, kuchyňu, farbičky, jednoducho všetko čo sme počas tábora používali. Nebolo ani desať hodín, keď sme mali hotovo. Miloškov nákladiak bol naložený a ten sa tak mohol vydať na cestu prvý. My sme na chate Lesanka ešte chvíľu ostali. Víťazi bodovačky izieb sa podelili so zmrzlinou, ktorú sme pekne všetci zjedli vonku …na klasiku, lyžicami, priamo z misy J. Zo Slovenského raja sa nám domov veru nechcelo, bolo tu krásne. To, že sme si tento rok vybrali naozaj úžasné miesto sme vedeli už od prvého dňa. Byť na pomedzí troch slovenských národných parkov, priamo v bráne do raja a obklopení ovečkami, to je idylka. Mnohí z nás boli v tomto kraji po prvýkrát, turistami nie tak zaplavený a nádherne čistý. Kráľova Hoľa dala zabrať ale stála za to, dovolím si tvrdiť, že z nej bol naozaj jeden z najkrajších výkladov, ktoré som kedy videla. Muránska planina a hrad Muráň sú naozajstnou perlou a Slovenský raj o tom snáď nemusím ani básniť, nevolá sa raj predsa náhodouJ. Prostredie bolo krásne, no my sme okrem toho radi aj za to, že na tábore tento rok bolo veľa našich nových členov. Veríme, že sa im všetkým páčilo a nikdy nezabudnú na zážitky ako fekálfantóm, kačablaquak, grankové kolienka, alebo Miloškove legendárne strapaté rezne J. Téma Fénixovho sprievodcu po galaxii vypálila naozaj výborne, možno sme to ani nečakali, koľko nového sme sa z večerných kvízov dozvedeli. Bola to zábava, opustiť na chvíľu planétu Zem. Či sa na ňu o rok vrátime je stále vo hviezdach. Ale sľubujem vám, že niečo skvelé zasa vymyslíme. S týmito slovami sme sa rozlúčili aj  v nedeľu pri klubovni, po dlhej ceste domov. Zvládli sme to, aj napriek tomu, že len pár týždňov dozadu sme netušili, či nejaký tábor vôbec bude. Teraz už vieme, že nás ani vírus nezastaví!
No a mne neostáva nič iné kamoši, iba vám poďakovať, že ste opäť venovali svoj čas tejto brožúre a vrátili sa spolu s nami na tábor. Dopisujem tieto riadky vo vlaku a je už takmer koniec augusta. Čo nás čaká, nevie asi nikto ale ja verím, že to všetko zvládneme a uvidíme sa prvú septembrovú stredu na schôdzke, s úsmevom na perách. Ahojte!

1. deň (sobota) – 27. 7. … zoznamovanie sa s prostredím …

Vitajte kamoši, zas po roku pri čítaní našej táborovej brožúry. Verím, že sa vám bude čítať rýchlo a príjemne a, že sa spolu s nami zasmejete a zažijete našu Wastemaniu naplno, spolu s nami. Tento rok nás túlavé nohy zaviedli do menej známeho ale o to krásnejšieho kúta Slovenska – do Podpoľania. Privítala nás príjemná, rodinná chata s príznačným menom Rodina v obci Látky. Témou pre celotáborovú hru sa stala ekológia, zerowaste, obnoviteľné zdroje energie …no a podobné cudzie slovíčka, ktoré sme spoznávali počas celého týždňa. Téma to bola náročná ale poňali sme ju hravo a zaujímavo, a tak nakoniec vypálila fakt dobre. Celý program tento rok premiérovo režírovali naši deviataci. Tí sa pár dní pred začiatkom vrátili zo školenia Mladý vedúci, a tak svoje vedomosti mohli využiť rovno v praxi. No a aj keď to tak chvíľami nevyzeralo, zvládli to skvelé!

Taaak a teraz keď už vieme kam ideme a s akými plánmi, môžeme vyraziť. V sobotu o desiatej sme sa stretli pred klubovňou. Všetci plní očakávaní, čo z toho tento rok bude. Kufre aj všetko potrebné sme naložili do Miloškovho nákladiaku, dali poslednú pusu maminke a zahájili asi trojhodinovú cestu. Miloškov nákladiak s nami síce išiel ale tento rok bez pána kuchára. Miloško musel bohužiaľ ostať doma L. No, a tak sme po dlhých rokoch kuchára museli vymeniť. A to za naozaj silnú konkurenciu, tento rok bol pánom kuchyne Ondro Kokavec starší. Na miesto činu sme dorazili okolo obeda. Píšem síce dorazili ale ja som na mieste nebola, my spolu s Ondrejom a Gaťom sme ešte tancovali na Tanci slnka a k našim kamošom sme sa pridali až v nedeľu. Ale veď prvý deň všetci poznáte. Nebol ničím špeciálny, bolo treba všetko vybaliť, pripraviť a nachystať. Zoznámili sme sa s prostredím, odhalili zákutia našej chaty a objavili dokonca saunu! Látky si pre nás pripravili dážď, takže prvý večer sme museli odložiť aj slávnostný táborák. Úvodné táborové slovo a pár tónov sme si preto vypočuli v spoločenskej miestnosti. Inak, toho dažďa bolo ešte za celý týždeň kopec…veď uvidíte

2. deň (nedeľa) – 28. 7.   … pri prameni Ipľa …

Tak a je tu prvé ráno v Látkach a s ním aj začiatok druhého táborového dňa. Tento rok sa na zozname nepovinných vecí, ktoré sme so sebou brali na tábor ocitli aj bicykle. Boli sme v kopcoch, a preto sme zopakovali program aký bol na Donovaloch pre tromi rokmi, teda na cykloturistiku išli iba tí, ktorí si na to naozaj trúfli. Prekvapením najmä pre pána vedúceho bolo, že si trúfli všetci naši noví členovia. A tak sme to využili hneď druhý deň nášho tábora, cykloturistike tentoraz patrila nedeľa. Skupinka cyklistov vyrazila hneď po raňajkách preskúmať okolie tohto krásneho kraja. K prameňu rieky Ipeľ, ktorý bol ich cieľom nakoniec skôr či neskôr prišli všetci. Dokonca aj tí, ktorí svoju energiu cestou viac sústredili do rozprávania ako šliapania do pedálov J. No a zatiaľ čo naši kamoši makali na bicykli sme my na Starej Turej dobalili posledné veci do Berlinga a vybrali sa konečne za nimi. Načasovanie sme mali naozaj perfektné, pretože sme do Látok prišli presne vtedy kedy sa z cykloturistiky vracal aj zvyšok tábora. Akurát k prvému táborovému obedu. No, a keď už sme sa aj my zabývali začali sme s poobedným programom. Na mňa počkali nástenky takže spolu s babami sme strihali, písali, kreslili a lepili no a chlapci? Chlapci sa pustili do prípravy slávnostného táboráku. Dnes už počasie na oblohe veštilo, že by to večer možno aj mohlo vyjsť. Keď bolo všetko pripravené hrali sme hry vonku, pif-paf a podobné klasiky predsa nikdy nesklamú J. Sklamalo ale počasie, ktoré nevydržalo ani do večera. Zmoklo všetko drevo nachystané na pagodu a spolu s ním aj my. No a tak namiesto gitarky pri ohni bola opäť len gitarka na gauči. Vravela som, toho dažďa ešte bude požehnane tento týždeň. Keďže sme už ale boli v kompletnej zostave Marek s babami nám mohli predstaviť celotáborovú hru. A tak sme sa večer ešte dozvedeli čo bude cieľom Wastemanie, aký kvíz nás čaká každý večer a v akých tímoch budeme súťažiť. Elektroodpad po záruke, Kovošroťáci a Kartoňáci. Tri tímy, ktoré tento týždeň ovládnu Wastemaniu!

3. deň (pondelok) – 29. 7. … jooooj Poľana, Poľana …

Pondelok na našich táboroch patrí vždy bicyklom. Ale keďže tento rok bolo všetko iné a bicykle sme prevetrali už včera, na pondelok padla hlavná táborová turistika. Našim cieľom bol najvyšší vrch okolia – vyhasnutá sopka Poľana. Po raňajkách nás čakal klasický zhon. Vedúci už v turistických topánkach prešľapoval pred chatou, zatiaľ čo ostatní ešte balili ruksaky, umývali zuby alebo pohodovo popíjali kávičku. Nakoniec sa nám ale podarilo do deviatej opustiť našu základňu a vydať sa na cestu. Autami sme sa odviezli do Hriňovej, rozlúčili sa s Ondrom, no a ďalej už pokračovali po turistickej značke. Spočiatku bola cesta naozaj náročná, slnko pálilo a my sme po asfaltových cestách brázdili Hriňovské kopanice. Chvíľkami sme sa cítili ako na púšti, nikde v dohľade nebol žiadny les, akoby sme ani neboli na turistike. Zásoby vody sa nám postupne míňali a slnko v čase obeda svietilo priamo na naše hlavy. Keď tu zrazu uprostred ničoho – malý obchod! A v ňom teta, ktorej sme v ten deň spravili pravdepodobne jedinú tržbu. Keď všetci spokojne dolízali nanuky pokračovali sme ďalej. Teta predavačka nám poradila skratku, ktorá skratkou aj skutočne bola (my sa skratiek totiž bojíme veď poznáte tie náčelníkove). No a onedlho už sme boli v lese a začali sme stúpať do kopca k našej prvej medzizastávke – vodopádu Bystrô. Tam prišiel čas na zaslúžené osvieženie aj na niečo dobrého z balíčka. Keď už k vodopádu dorazili aj poslední členovia našej výpravy a nabrali sme nové sily, pokračovali sme v ceste. Po rebríkoch sme stúpali stále vyššie a vyššie až k horskému hotelu Poľana. No a tu nastala zmena našich plánov. Počasie už nespolupracovalo tak ako ráno a tak sa Peťo spolu s mladšími deckami vybrali späť dole na chatu. Čo by to ale bolo za turistiku keby nezdoláme ten hlavný cieľ, no nie? A tak rovnako ako minulý rok na Ďumbier, sme sa vybrali v pätici na Poľanu. Cesta bola zaujímavá a poviem vám, po tom stupáku, ktorý sme vyšliapali boli očakávania veľké. Poľana je však len malá čistinka uprostred lesa takže žiadne krásne výhľady nečakajte, ak sa tam niekedy vyberiete. Trochu sklamaní sme si otvorili tradičnú vrcholovú výživu, spravili fotku a vybrali sa naspäť dole. Po krátkom občerstvení v hotelovom bufete, tou istou cestou ako kamoši pred nami. To sme však netušili aký zážitok na nás ešte čaká. Poľana je známa svojimi štvornohými, chlpatými obyvateľmi ale napadlo by vám, že zrovna vy jedného stretnete? My sme stretli, malého macka uška priamo pred nami. Našťastie sme ho nezaujali a pokračoval ďalej svojou cestou, no my? My sme pridali do tempa a čo si budeme hovoriť s poriadne stiahnutými ritkami hnali dole. K záveru cesty sme stihli aj dážď ale keď sme dorazili na chatu, bolo nám naozaj jedno či sme zmoknutí. Hlavne, že celí a bez stretnutia s maminkou medvedicou. Bol to veselý deň, plný nových zážitkov, ktorý sme večer však ukončili opäť dnu. Vonku stále pršalo, slávnostný táborák sa preto opäť odložil. Čo myslíte, bude vôbec?

4. deň (utorok) – 30. 7. … veľká kopa zábavy …

Po dvoch dňoch cykloturistiky, turistiky a spoznávania nových miest na nás v utorok čakal konečne voľný deň. Klasicky sa budíček posunul o polhodinku neskôr takže služba pripravovala raňajky až na pol deviatu. Po raňajkách na nás čakali hry na chate. Ondrej už mal pripravený „Ondrej papier“, plný rokmi overených hier. Celé doobedie sme strávili vonku pred chatou, hrali sme naháňačku vo štvorci, fúriky, pif-paf …no naozaj všetko možné. Niektorí, ktorých už súťaže nebavili sa zabavili aj na piesku, kde stavali  pevnosti či mosty. Čo vám poviem, kto si rád nespomenie na detstvo a na pieskové koláčiky. No a pri tom všetkom sme sa ani nenazdali a ujo Kokavec na nás už aj mával z terasy “Obeeed”. Aby som nezabudla voľný deň patril aj hre s názvom “Kiss killer”. Je to klasika, ktorá nesmie chýbať. Zabíjať pusou sa mohlo celý deň, nikto vás však pri tom nesmel vidieť. Kto bol najlepší a podarilo sa mu prežiť vám prezradím neskôr. Po obede sme si viacerí hodili šlofíka alebo len tak chillovali na izbách. Ale keď už nás začali žrať mrle, museli sme voľačo začať robiť. Naše baby si pre nás pripravili ekohru. Bola to príjemná indíciovka, pri ktorej sme v okolí našej chaty hľadali papieriky a odpovedali na otázky. Trasu však stihli prejsť len dve skupiny pretože v Látkach sa opäť raz spustil nečakaný dážď (spomínate ako som vám na začiatku vravela, že ho bude ešte veľa? J). Ten nás zahnal dovnútra. Nám to ale až tak nevadilo. Zahrali sme si obľúbené “meno, mesto, …”. A keď nám došli už všetky písmena abecedy, otvorili sme make-up salón. Počas celého tábora, vždy ráno každý krútil kolesom šťastia. Na tomto kolese boli úlohy rôzne, jednou z nich bola aj zmena imidžu. No a dnes si túto úlohu vykrútili viacerí. Medzi nimi aj ja. A tak som sa pohodlne usadila, dala deťom farby na tvár a oni už sa vybláznili. Večer v zrkadle som sa zľakla aj samej seba. Keď dážď ustál a všetko vyschlo rozhodli sme sa, že dnes je ten deň, kedy by sme náš tábor mohli už naozaj oficiálne odštartovať. Chlapci sa preto vybrali chystať slávnostný táborák. My ostatní sme sa zatiaľ modlili nech už to dnes konečne vyjde. Asi sme sa modlili dosť pretože po večeri sme už aj všetci sedeli pri ohni. Naši najmladší si užili ich prvé zapaľovanie slávnostného táboráku. Všetci krásne odrecitovali básničky a potom už si len užívali tú čarovnú atmosféru. A tak nám to konečne vyšlo, síce až štvrtý táborový večer ale vyšlo. Náš tábor bol oficiálne odštartovaný.
PS: Sľúbila som, že sa dozviete kto vyhral “Kiss killera” ale vlastne sa tí dvaja asi doteraz nedohodli kto komu tú poslednú pusu dal.

5. deň (streda) – 31. 7. … Lesnícky skanzen vo Vydrove…

Streda bola pre všetkých záhadou. Už od včera, kedy nám vedúci prezradil, že zajtrajší program bude prekvapenie sme premýšľali, čo si to pre nás zasa pripravil. Celé ráno nám dával nápovedy a my sme aj tak vôbec netušili kam nás vezme. Predsa len, tento kraj nám bol stále pomerne neznámy. A tak sme sa naraňajkovali, obuli do turistických topánok podľa pokynov a usadili do áut. Cesta bola dlhá ale keď sme po dobrej hodine vchádzali do obce Vydrovo, už sme vedeli čo sa chystá. Prekvapením nášho vedúceho bola návšteva lesníckeho skanzenu spojeného s lesnou železničkou. Jazdu vláčikom sme si nechali na výlet s rodičmi a vykročili sme rovno do lesa. Každý, kto má rád prírodu a spoznávanie lesa by v tomto skanzene nemal chýbať. Aj zložité veci sú tu zaujímavo a pútavo spracované, a tak prehliadka nikoho nenudila. Naučili sme sa mnoho nového o živote lesa a aj o tom ako mu človek vie pomôcť, no bohužiaľ aj ublížiť. Počas celého dňa sme hrali obľúbenú hru “Kliešť”. Táto hra spočíva v tom, že skupinou koluje štipec, ktorý je kliešť. No a ten u koho pri najbližšej prestávke skončí spieva. Bolo veselo, zazneli rôzne hity. Na konci prehliadky skanzenu sme ešte potrebovali oplieskať nejaké chechtáčiky a tak sme zavítali do bufetu a tlačili langoše s kofolou. Lesnícky skanzen bol naozaj super výlet a budeme ho určite vrelo odporúčať ďalej. Niekedy poobede sme však už opäť nasadli do áut a vydali sa na cestu späť. Po príchode na chatu sme všetci potrebovali trochu oddychu a tak sme celý ďalší program spravili taký voľnejší. Za to večer sme sa naplno venovali našej celotáborovej hre – Wastemanii. Peťo si celý deň poctivo čítal tabule v skanzene, utekal nám aby sme nevideli, ktoré zaujímavosti si zapisuje a teraz ich na nás všetky vytiahol. Museli sme premýšľať koľko rokov má tá najväčšia jedľa či v ktorom roku skanzen otvorili. Z hláv sa nám veru parilo ale večer to bol ešte pekný. Dneškom sme sa vlastne prehupli do druhej polovice nášho tábora. No a na záver streda – poriadne sa vyspať treba predsa! Tak dobrú noc.

6. deň (štvrtok) – 1. 8. …počasie nám už prialo…

Štvrtok v Podpoľaní začal klasicky budíčkom a raňajkami o ôsmej. Pred sebou sme mali deň plný zaujímavých aktivít a návštev okolia preto sme dúfali, že dnes by nám počasie naozaj mohlo priať. Do batôžkov sme zbalili balíčky a plavky a vydali sa na výlet. Našou prvou zastávkou bola zrúcanina hradu Divín. Pozor nie Devín ale Divín, nedivte saJ. Na hrade sa pilne pracovalo, všade boli samé stroje a robotníci. My sme si ho celý aj napriek tomu prešli a pokochali sa výhľadmi. Už z hradu sme v diaľke videli vodnú nádrž, na ktorej bolo plno ľudí a užívali si príjemné teplo. Bola to priehrada Ružiná – náš ďalší cieľ. Bolo poriadne teplo a tak sme sa pomaly ale isto pobrali z hradu naspäť dole do dediny. Kúpili sme si nanuky v miestnych potravinách, opäť nasadli do áut a vyrazili na kúpačku. Na pláži sme si našli dobrého fleka a tam rozložili všetky naše veci. Niekto hneď, iní opatrnejšie išli okúsiť vodu. Bola super, naozaj čistá a príjemná. A tak sme si užívali obed, na slniečku a pri vode. Tí, na ktorých prišiel hlad si rozbaľovali svoje balíčky alebo navštívili bufet. Na tejto pláži som bola vo veľkej výhode, ako jedinú ma totiž napadlo zobrať si šľapky. Ostatní pomaličky kráčali do vody a plakali pri každom kamienku. Keď už ale boli ďaleko a nedosiahli na dno, bolo dobre. Zabávali sme sa parádne ale niečo okolo pol tretej prišiel čas na odchod. Poobede sme ešte čakali vzácnu návštevu. Cestou z priehrady v autách všetkých lámalo. Voda nás poriadne unavila a tak po príchode bol na pláne oddych. Ja som tŕpla pri počítači, pri výbere vysokoškolského internátu a zvyšok našej osádky spal alebo len tak chilloval na izbách. Spomínala som ešte návštevu, ktorá mala prísť. Okolo štvrtej do Látok zavítal náš Duško s priateľkou Vierkou. Neprišli naprázdno, so sebou priniesli aj poobedný program. Výroba ekologických vrecúšok zo starých záclon nám perfektne zapasovala do témy. A tak sme vyrábali, niekomu to išlo od ruky, niektorí sa trochu potrápili ale všetci sme to nakoniec zvládli. Štvrtok veštil, že sa nám pomaly ale isto blíži koniec tábora. Zajtra na nás čakalo už len veľké finále a preto dnes večer bol v pláne posledný kvíz od vedúcich. Do tímov sa k mám pridali ako radcovia aj Vierka s Duškom a pomáhali nám odpovedať na záludné otázky Peťa a Ondra. Joj ako radi sme boli keď sme už mohli ísť k ohňu. Vždy nás tými otázkami tak vytrápia. Večer prišiel čas na táborák. Pesničkami sme potešili aj Duška, dokonca nám pomohol vyprosiť obľúbenú Abecedu. Bol to pekný večer, Ondro nám pripravil grilovanú slaninku, hrali sme a spievali. Zaznel aj Kozel do Chorvátska pre našu Zuzku, veď to už je tiež tradícia. A tak sa ku koncu blížil šiesty večer nášho tábora. Nás starších čakala ešte dlhá noc, výber internátov totiž čakal aj na chalanov. Ostatní už v tom čase sladko spali.

7. deň (piatok) – 2. 8.   … wastemania naplno…

Tak a je to tu, opäť to ubehlo ako voda a pred nami čaká posledný, celý táborový deň. Spolu s Krkom a Gaťom sme boli vo štvrtok večer dlllho hore. Okrem výberu internátu nás totiž čakalo aj vymýšľanie záverečnej indíciovky, ktorá bola už takou našou klasikou na táboroch. Nejako sa nám podarilo vymyslieť naozaj zaujímavé úlohy, dať to dokopy, a tak sme v piatok po raňajkách mohli ísť na to. Táto indíciovka je vlastne takou poslednou možnosťou pre všetky tímy získať nejaké body. No a preto sa väčšinou všetci snažia. Lenže ako býva zvykom predstava vedúcich a realita býva iná. Chalani včera 3x obehli dedinu, zapisovali, vymýšľali a mne povedali, že deti tu skôr ako na obed stopercentne nebudú. A tak som im verila, spravila si kávu a vyložila nohy. Lenže viete ako, decká si posledné body nenechali ujsť a túto hru zobrali ako preteky. Kto prvý dobehne, ten vyhráva. A tak sme tu za polhodinku mali všetky tímy aj so správnymi odpoveďami. Holt, máme to my šikovné deti však? J Do obeda preto chalani ešte zorganizovali nejaké súťaže, fúriky, prekážkové dráhy a porozdeľovali už naozaj posledné body. Na nás totiž po obede čakala posledná úloha celej Wastemanie. Po celý čas vám tu spomínam večerné kvízy Peťa a Ondra. No a tie kvízy neboli len taká zábavka na večer. Každý tím sa musel aspoň trochu posnažiť. Ak boli totiž dobrí, mohli si vybrať materiál, ktorý na záver budú môcť využiť. Pýtate sa využiť na čo? No predsa na výrobu totemu, maskota alebo proste niečoho čo bude finálnym dielom každého tímu. No a veru, že sa do toho pustili všetci s vervou a každý po svojom. Elektroodpad po záruke už deň predtým vykradol snáď všetky kontajnery na plast v Hriňovej. Vážne! Dávno som sa necítila tak trápne ako keď na nás z okien bytoviek pozerali ľudia a pravdepodobne si v duchu mysleli “čo to tie decká sakra stvárajú”. Ale čo, sranda musí byť. A kde inde keď nie na tábore však? Takže to bol prvý tím, Elektroodpad vytvoril obrovského maskota z plastových fliaš ako taký manifest dobe plastovej. Svojím výrazom upozorňoval na hrozbu, ktorou plasty pre našu planétu rozhodne sú (pre tých, ktorí sa možno pýtajú, plasťák opäť skončil v kontajneri na plast, nenechali sme ho nikde v lese). Druhý tím sme boli my – Kartoňáci. My sme taktiež chceli vytvoriť maskota, ktorý by bol vyrobený z odpadu a využiť tak to čo už potrebovať nebudeme. A tak vznikla naša Kartoňáčka. Slečna z krabíc, oblepená obalmi od sladkostí a oblečená v starom tričku. Bol to asi jediný výrobok, ktorý vydržal a cestoval s nami aj domov. A  tak teraz stráži a zdobí Krkov zrub na Rohu. Posledným tímom boli Kovošroťáci, ktorí nevyužili zrovna kov akoby ste si možno mysleli. Ich základným materiálom boli veci z prírody, kúsky kôry, mach a vetvičky. Vytvorili nádhernú postieľku pre lesného škriatka a nakoniec aj zvíťazili. Musím povedať, že sme sa dávno tak nezažrali do výroby niečoho ako dnes. Porota v zložení našich vedúcich pri vyhodnotení naozaj nevedela kto bude víťazom. Každý tím to poňal úplne inak a každý bol niečím výnimočný. No a tak sme vlastne ukončili náš tábor. Vyhodnotením totemov, všetkých súťaží a nakoniec slávnostným táborákom. Samozrejme nechýbal ani guláš na večeru, veď to už poznáte. Víťazmi Wastemanie sa nakoniec stali Kratoňáci (ehm, môj tím tak samozrejme najlepší) aj napriek tomu, že za víťaza najlepšieho totemu sme zvolili Kovošrotov a ich bio postieľku. Každý ale dostal pamätný list a tí menší aj nejakú odmenu. No a tak sa k záveru blížil posledný večer a my sme sa s ním rozlúčili ako sa na tábor patrí. Za hlasu nás a gitary!

8. deň (sobota) – 28. 7.   … a nakoniec …

Sobota je vždy deň, ktorý sa mi píše najlepšie. Posledný deň je krátky, dokopy nič sa nedeje, všetci len balia a ja môžem rekapitulovať. Budíček bol klasicky na ôsmu. Raňajky najlepšie aké môžu byť ČTD alebo Čo Tábor Dal, takže každý si dá to na čo má chuť. No proste paráda, až na ten zhon. Po celej chate každý hľadá svoje veci, baliť treba okrem vlastných kufrov aj veci spoločné. A, že v nich po včerajšom kreatívnom poobedí ostal poriadny neporiadok! Ale tak už to poznáme, už vieme ako na to …to si vždy vravím a aj tak vždy nestíhame. Tentokrát neprišiel s nákladiakom Miloško ale jeho synátor a všetky veci nám pomohol naložiť. Mohlo byť asi pol desiatej keď s nákladiakom odišiel smer Stará Turá. My sme ešte upratovali, lúčili sa s chatou, s hojdačkou, s pieskoviskom… J. A keď už si pre kľúčiky prišla pani domáca, poďakovali sme sa a pomaly sa vydali na cestou domov. Musím ešte povedať, že sme mali naozaj príjemnú domácu. Dala nám plnú dôveru a bola veľmi ústretová aj k našim eko požiadavkám. Chata Rodina bola krásna, snáď sa sem, do Látok a do Podpoľania ešte niekedy vrátime. Veď kde inde sa vám podarí stretnúť medveďa? My už teraz vieme presne čo robiť ak by sme sa stretli, prečítali sme si predsa v lesníckom skanzene. Bol to pre nás kraj nepoznaný a teraz už vieme, že rovnako ako zvyšok Slovenska nádherný. Cesta nám ubiehala rýchlo, podriemkavali sme, počúvali hudbu a ani sme sa nenazdali boli sme pred klubovňou. Tu už čakali rodičia, ktorých sme privítali pusinkami. Rozlúčili sme sa s kamošmi a utekali k obedu. Tento rok celý ten týždeň ubehol akosi rýchlo, možno je to tým, že sme už starší a berieme to inak. Aj včera večer pri ohni Peťo rozprával o tom ako “starneme”. Odchádza naša zlatá generácia, už z nás budú vysokoškoláci a ďalšia silná generácia sa mení na stredoškolákov. Ja ale verím, že sa budeme stále vracať a stále sa na nás aj deti budú tešiť. To čaro tábora si predsa nenecháme ujsť. Uvidíme s čím prídeme budúci rok. Tento rok bola téma náročná ale vypálila suprovo. Dokonca a to vám ešte napíšem sme boli aj inšpiráciu pre 12.CSS, ktoré sa budúci rok bude niesť práve v duchu udržateľnosti a ekológie. Tak sa tešíme a veríme, že aj tam prinesieme kus našej Wastemanie! Tento tábor bol naozaj nad očakávania perfektný. Už je koniec prázdnin, keď dopisujem túto brožúru. Nestíham Peťove termíny ako vždy ale dúfam, že ako jemu tak aj vám sa to dobre čítalo. Gratulujem veď ste prišli až na záver. Verím, že ste si leto a prázdniny naplno užili kamoši a vidíme sa už túto stredu! Na prvej fénixáckej schôdzkeJ. Nezabudnite, o štvrtej!

Vaša Vladka

Tento rok tomu nebolo inak aj minulé roky a vydali sme sa na stanovačku. Teraz sme išli na Vrbovce zástavka ktorá sa nachádza medzi Myjavou a Vrbovcami. Mali sme odchádzať až sobotu ráno vlakom. Tak keď som si sobotu dobalil posledné veci, zobral gitaru a mohol ísť. Na stanicu som samozrejme prišiel posledný, lebo ako som sa doobaľoval. Som si neuvedomil koľko je hodín a trošku meškal, ale tak vlak som stihol. Zišlo sa nás tam celkom hodne, presnejšie bola to najväčšia stanovačka akú si pamätám. Keď prišiel vlak, všetci sme nastúpili skontrolovali či nikto nechýba a mohli ísť. Cesta ubehla ako voda a už sme boli na mieste. Keď sme prišli už nám Vilko nachystal stôl, nejaké stoličky a lavičku na ktorú sme si mohli dať veci. Vilko nám spravil krásnu exkurziu a porozprával nám o histórii tunela, že napríklad pri jeho výstavbe zahynulo šesť robotníkov, alebo že výstavba tunela začala v roku 1923 a skončila 1927. Tiež nám ukázal okolie, železničnú búdku, a mnoho iných zaujímavých vecí. Keď exkurzia skončila mohli sme sa dať do práce. My starší sme išli natierať železničnú zastávku na zeleno a mladší mali zohnať drevo a založiť oheň. Ešte predtým ako sme išli natierať sme zastávku, museli o kefovať železnými kefami aby bol hladký povrch. Keď sme to mali, tak sme išli natierať. Podľa mňa to nebolo veľmi náročne a práca nám išla ako od ruky. Keď už sme to skoro mali, tak začalo pršať a Peťo zavelil že si máme dať pauzu. Tak ja už som si len dorobil svoju stranu a išiel aj s ostatnými stavať stany. My sme s Krkom náš stan postavili celkom rýchlo a okrem toho, že bola tvrdá zemina nebol žiadny problém. No ale iný s tým mali ,,menšie” problémy. Keď už boli stany postavané, tak sme sa išli všetci napapať a oddýchnuť si. Keď sme boli napapaní sme sa opäť vrátili k zastávke a išli ju domaľovať, zatiaľ čo si naši členovia ktorý boli prvý krát na stanovačke užívali a robili blbosti v stanoch a pri táborisku. Keď sme mali už konečne hotovo a zástavka bola konečne natretá, tak sme sa s Krkom, Kajkou, Paťom a Ivkou dali do vymýšľania nočnej hry. Nadviazali sme na tému 6 mŕtvych robotníkov. Hru sme vymýšľali až do samého večera, ale podľa mňa stála za to. Začali sme hrať o pol dvanástej s tým že sme rátali, že sa bude hrať takú hodinku. No avšak to sa nestalo. Keďže sme hru spravili celkom strašidelnú tak sa aj logicky balí a hra trvala dve a pol hodiny. Cieľ hry sme splnili, keďže každého jedného sme extrémne vystrašili. Ale tak niet sa im čo čudovať. No a keď konečne o druhej oslobodili duše mŕtvych robotníkov, tak zaľahli do stanov a išli spať. My sme sa ešte hodinky rozprávali pri ohni a potom taktiež zaľahli. Ráno nás zobudil trúbiaci vlak z čoho sme neboli nejako moc nadšení, ale tak raz sme stať museli. Po raňajkách sme si zbalili stany opäť niekto rýchlejšie a niekto pomalšie(že Kajka a Iva), pomohli Vilkovi spratať všetok donesený nábytok a už len čakali na vlak. Za mňa osobne to bola zatiaľ najlepšia stanovačka iba škoda že bola zo soboty na nedeľu a nie z piatka na nedeľu.

ŽOLDY

Najviac sa mi páčila nočná hra. Zaujal ma tunel. Nepáčila sa mi v noci zima a malý dážď.

Hanka

Veľmi sa mi tu páčilo. Najviac sa mi páčila nočná hra a exkurzia v tuneli. Zabudol som si hrnček. Spali sme 5 hodín a dole kopcom. Niektorých o 8 hodine zobudil vlak. Jedlo bolo dobré.

Tomáš

Bolo to dobré, zábava a teplo. Páčila sa mi opekačka a nočná hra. Nepáčilo sa mi veľa komárov a stan stal nakrivo a dole kopcom. Ale spal som iba chvíľku, takže bolo dobre. Najlepšie bolo, keď sme išli do tunela.

Ondrej

Páčila sa mi tam nočná hra a výlet do tunela. Bolo tam dobre. Páčilo sa mi tal stavanie stanu aj spanie v stane. Pomáhali sme, opekali sme.

Samuel

V sobotu sme sa všetci stretli o pol desiatej na železničnej stanici, odkiaľ sme vyrazili vlakom do Vrboviec. Krátko po tom, ako sme tam prišli, sme sa pustili do roboty. Chalani šmirglovali a my (mladšie baby) sme prelepovali biely nápis lepiacou páskou, aby sa naň nedostala farba. Počas toho ako sme pracovali sa spustil dážď. Potom sme si postavili stany a na chvíľu do nich zaliezli, aby sme si oddýchli. Neskôr sme išli chystať nočnú hru. Vymýšľanie nočnej hry trvalo nejaký čas a keď sme sa vrátili, naši mladší členovia si už opekali na ohni. Pridali sme sa k nim. A keď sme sa všetci navečerali, vybrali sme sa spolu do tunela M.R.Štefánika. Neskôr večer sme hrali na gitare a keď odbila jedenásta hodina, tak sa začala nočná hra. V nedeľu bolo vstávanie síce ťažké, ale po raňajkách sme zobrali, zložili stany a už len čakali na príchod nášho vlaku. Čas sme si vyplnili hraním hier. Po príchode domov sme vyčerpaní ľahli do postele a spali. Ešte predtým sme sa všetci poumývali a prezreli, či nemáme kliešťa.

Kajka

V sobotu po tom, čo sme absolvovali cestu vlakom, sme sa šli prejsť po okolí a išli maľovať vlakovú stanicu. Po tom, čo sme domaľovali, sme si šli postaviť stany. Potom sme sa rozdelili, niektorí šli vymýšľať nočnú hru a ostatní šli hľadať drevo na večerný oheň. Keď už bolo všetko nachystané, tak sme šli na exkurziu do tunela Milana Rastislava Štefánika. Po tom, čo sme sa vrátili, sme šli opekať klobásy a špekáčky. Keď sme už všetko spapali, tak sme šli spievať a hrať na gitaru k ohňu. Potom nasledovala nočná hr, po ktorej sme šli spať. V nedeľu ráno sme sa zobudili a šli sa naraňajkovať. Keď sme sa už napapali, išli sme sa pobaliť a zbaliť stany. Keď sme všetko pobalili, išli sme domov.

Nika

V sobotu poobede, keď som prišiel, tak už bolo vlastne všetko hotové. Stany postavené, a tak som pomohol aspoň s natieraním zastávky. Neskôr naši šikovní chlapci postavili fénixácku zástavu. Potom sme si všetci opiekli špekáčky alebo klobásky. Keď sme boli dobre napapaní a tršku nám vytravili, tak sme išli na prehliadku tunela s V. Matuškom. On nám porozprával rôzne zaujímavosti napr. načo sú v tuneli tie biele čiary. Potom sme si klasicky zaspievali pri ohni a dali ešte takú pohodovú nočnú hru.

Paťo

Na stanovačku som prišiel ako posledný. Navečer sme šli na exkurziu do tunela. V noci sme deckám pripravili nočnú hru (deťom treba vysvetliť ako sa hrajú a čo je to indícia). Počas nočnej hry som si vyvrtol členok. V noci nám nepršalo, čo je škoda! Spalo sa mi dobre, mal som celý stan pre seba. A na ďalší deň sme išli vláčikom domov. Až na ten vyvrtnutý členok som si stanovačku veľmi užil.

Gaca

Ráno som vstal a naraňajkoval sa. Potom som išiel do auta a rodičia ma zaviezli na stanicu. Išli sme do stanice Vrbovce zastávka. Odložili sme si veci a pán Vilko Matúška nám spravil prehliadku železničného strážneho domčeka a tunela. Potom sme sa vrátili na zastávku. Rozdali sme si úlohy a vrátili sme sa km tunelu. Ja spolu s mladšími členmi sme rozkladali oheň. Starší maľovali búdku. Poobede začalo popŕchať. Vytiahli sme plachtu a zakryli batohy. Schovať sme sa išli do strážneho domčeka. Keď prestalo popŕchať, postavali sme si stany. Ja s Tomíkom sme postavili stožiar na vlajku. Pán Vilko nám ukázal tunel. Má dĺžku 2,5 km. Išli sme až do polky pozrieť sa na nedokončenú vetraciu šachtu. Keď sme sa vrátili, mali sme opekačku. Potom sme si zaspievali. Starší pre nás pripravili strašidelnú nočnú hru. Rozdelili sme sa na skupinky. Riešili sme úlohy. Vyspal som sa a mali sme raňajky. Potom sme sa zbalili a išli sme na zastávku. Tam sme hrali hry a čakali na vlak.

Paťko