Bunker a my
Bolo to niekedy v roku 1993, keď nás zástupcovia mesta a vedenie Mestskej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov pozvali do Vetešovho jarku na obhliadku bývalej partizánskej nemocnice. Bola v hroznom stave, problémom bolo ju vôbec otvoriť. Tak zahrdzavené boli dvere. Vnútro bolo zatuchnuté, drevené obklady plesnivé a železné predmety statočne svietili červenou hrdzou. Vraj, či by sme nepomohli so správou a samozrejme predovšetkým s opravou a údržbou.
My sme sa už dlhšiu dobu zaoberali myšlienkou získať v okolí akýkoľvek objekt, kam by sme mohli chodiť na víkendy, ale táto ponuka nás zaskočila. Dlho sme nerozmýšľali a rozhodli sa povedať áno. Už na prvý pohľad bolo jasné, že po našich chrbtoch stečie veľa potu, kým z toho niečo bude. Hneď prvým hendikepom bolo to, že sem sa nedostane žiadna technika okrem lesnej, pretože bunker leží v hornej časti Vetešovho jarku asi 500 metrov od cesty a k tomu ešte treba statočne stúpať do kopca. Celú situáciu sme triezvo zhodnotili a začali pracovať.Snažili sme sa vyvetrať a vysušiť bunker, ale zistili sme, že v prvom rade musíme vymeniť celé vnútorné drevené obloženie, pretože bolo najväčším zdrojom vlhkosti.
bunker v roku 2002
Prvá prišla na rad rozpadnutá dreváreň. Potrebovali sme niekde odložiť pracovné náradie a materiál. Na prvú veľkú brigádu nám prišli pomôcť dospelí turisti, pretože bolo potrebné so súhlasom správcu lesa narezať drevo a dosky na nové obloženie, poznášať ho dole k ceste, aby mesto mohlo zaistiť odvoz, narezanie, namorenie a spätný vývoz k Vetešovmu jarku. Našťastie práve vtedy sa tu ťažilo drevo a lesný traktor nám väčšinu dreva na obklady vyviezol naspäť hore potokom, ale postupne s postupom prác pribúdalo dosť materiálu, ktorý sme museli na vlastných chrbtoch nosiť od cesty až k bunkru. Prišli aj prvé pokusy o prenocovanie. Zistili sme, že sporák je hrdzavý a nie je možné v noci kúriť, pretože hrozí únik dymu do vnútra. Noci vo vlhku a chlade boli únavné, preto sme to ešte na nejaký čas odložili. Medzitým sme dokončili celé vnútorné aj vonkajšie drevené obloženie a postavili nosnú posteľovú konštrukciu, vykopali a upravili veľké ohnisko. Spolupráca s vedením mesta úspešne pokračovala a preto sme sa rozhodli spoločne usporiadať turistický pochod, ktorý by trochu viac sprístupnil tento málo navštevovaný kút Bielych Karpát aj ostatným turistom. To sme ešte netušili, že tento pochod prerastie do tradície a stane sa stálicou v celoslovenskom turistickom kalendári. A potom prišiel veľký prelom.
Podarilo sa nám darom získať málo používaný zachovalý kuchynský sporák, ktorý sme úspešne vyniesli, nainštalovali a odskúšali. Odvtedy už nie sú bunkrové víkendy vo Vetešovom jarku ničím výnimočným. Dokonca tu máme aj trvalého nájomníka. Sem – tam sa nám ukáže v plnej paráde rodinka plchov, ktorých od nájmu neodradili ani čulé stavebné práce a veselá vrava návštevníkov. Spoločne tu prežívame pracovné aj oddychové chvíle. A ako naše práce pokračujú ďalej, to už sledujte v pribúdajúcich príspevkoch na tejto stránke.
(prevzaté zo starej stránky DO Fénix Stará Turá)
<rozpísaný článok>
História
História SNP sa zapísala hlboko do spomienok väčšiny slovenského národa a len málo zostalo takých, ktorých sa to nedotklo. U nás v podjavorinskom kraji sa bojovalo takmer všade. Dôkazom toho je aj množstvo pamätníkov ako spomienky na toto obdobie. Bunker vo Vetešovon jarku stoji ako pamiatka na tieto časy, pripomína kruté boje za oslobodenie našej vlasti a snaží sa nám priblížiť ťažký život partizánov i ľudí vôbec v tomto období. Západné Slovensko ležalo mimo povstaleckého územia a ozbrojený odpor proti nemeckým okupantom sa mohol uskutočňovať len partizánskou vojnou. V oblasti Javoriny pôsobila 2.československá partizánska brigáda J.V.Stalina, k najlepšie organizovanej skupine patril oddiel “Hurban” pod velením Miloša Uhra, rodáka z Lubiny.
Partizáni boli Nemcami veľmi prenasledovaní, preto museli často meniť svoje úkryty. A hlavne partizánske nemocnice. Prvá partizánska nemocnička oddielu Hurban vznikla v Zakameničnom. Pri všetkej opatrnosti neostala dlho utajená a prezradený bol aj bunker v Nárcii. Je známe, že dňa 27.februára 1945 na bzinských kopaniciach – v Cetuni – prebiehal krutý boj partizánov s fašistami. Padlo tam 18 partizánov, medzi nimi aj veliteľ oddielu Miloš Uher a jeho zástupca Anton Jakubík. Zranených bolo veľa. Ľahšie ranených poslali do domáceho liečenia, ostatných ranených bolo treba umiestniť v bunkri. Furmani z Topoleckej a zo Súša prišli pre ranených (na lubinské kopanice) a povedali, že partizánsky bunker za osadou Nárcie je prezradený. Furmani však vedeli, že mladí muži z Topoleckej majú vykopaný bunker pre vlastný úkryt pred fašistami vo Vetešovom jarku a že ho ochotne prenechajú raneným partizánom. Ranených teda previezli tam. Prevoz sa uskutočňoval v noci na veľkých saniach, ktoré ťahali kone. Bola to hrozná noc. Husto snežilo a fujačilo. Snehu bolo koňom po bruchá. Bunker vo Vetešovom jarku sa nachádzal hlboko v horách, cesta k nemu trvala hodinu a pol. Na saniach sa až po bunker nedalo prísť. Ranených vynášali na chrbtoch hore jarkom, ktorým tiekla voda. V nej nezanechali stopy. Stopy nezostali ani po saniach, vietor ich zavial snehom. Malý stavaný sporák s dymovou rúrou, z mladých suchých stromov urobené núdzové lôžka nad sebou – to bolo vybavenie bunkra. Tam zložili 17 ranených a ošetrujúci MUDr. Ladislav Minárik, človek hlboko citove ľudský, obetavý, vytrvalý, zostal s nimi.
Bunker bol hlboko v horách na svahu hory prostredný Grúň, čo spôsobovalo ťažkosti pri zásobovaní ranených potravinami a liekmi. Z Topoleckej k bunkru viedla schodná cesta údolím cez Horné lúky, Borotovú a popod veľký Grúň až po Vetešov jarok a hore jarkom po potoku k bunkru. Po opísanej schodnej ceste sa nemohlo chodiť, lebo ju strážili fašisti. Muselo sa chodiť cestou – necestou, a to len pešo horami Ježová, Pavlíková, Grúň. Bola to veľmi manáhavá cesta najmä v zime. / názvy hôr sú uvedené tak, ako sa vtedy poznali/. Napriek týmto ťažkostiam sa našli ľudia, ktorí boli ochotní nasadzovať svoje životy, aby sa zabezpečovalo zásobovanie bunkra potravinami, liekmi a iným materiálom. Spomenieme aspom časť obetavých, napr. Štefan Polák, Štefan Alušic, Ján Polák, rodina Michala Pribiša, Rudolf Samek, Chlieb piekli ženy osád Hlavina, Topolecká a Súš v domácich peciach. Piekli tiež pekári v Starej Turej Michal Hučko, Michal Žemla. Mäsom zásobovali mäsiari – Gustáv Slezák, Potravinársky tovar dodávali v Starej Turej Michal Krúpa, v Topoleckej Rudolf Lukáč a v Súši Juraj Michalec.Furmani, ktorí privážali tovar boli Štefan Lukáč, Martin Buno a Milan Nemec. Tovar privážali do Topoleckej k Rudolfovi Lukáčovi a do Súša k Jurajovi Michalcovi. Od nich ho preberali partizáni, ktorí ho vynášali na chrbtoch.
Po oslobodení Starej Turej a po prechode Nemcov cez Topoleckú zakrátko hrkotali Topoleckou povozy ťahané koňmi. To niekoľkí obyvatelia zo Starej Turej a niekoľkí sovietski vojaci ponáhľali sa k raneným partizánom do bunkra vo Vetešovom Jarku, odkiaľ ich previezli cez Topoleckú do Starej Turej, kde ostali niekoľko dní v opatere diakonís a neskôr boli prevezení do nemocnice v Piešťanoch. Takže tento kúsok histórie v podobe malej partizánskej nemocničky sme dostali ako tomíci do spravovania. Bunker v terajšej podobe bol postavený začiatkom 60-tých rokov a dodnes slúži predovšetkým ako pamätník na vtedajšie udalosti. Snažíme sa o udržanie tohoto bunkra pre dalšie generácie. Robíme tam práce, ktoré sú potrebné k tomu, aby táto nemocnička bola stále v dobrom stave. Vymieňame drevenné obklady, moríme drevo atď. A aby sme trosku oživili ďalším našim kamarátom túto časť našej histórie, poriadame jedenkrát do roka pochod do bunkra vo Vetešovom jarku, kde si majú všetci možnosť pozrieť bunker i z vnútra, poopekať si špekačky a hlavne, ešte zatial žijú i účastníci bojov pod Javorinou, takže deti majú možnosť dozvedieť sa i bližšie o živote partizánov v tých ťažkých časoch.
(prevzaté zo starej stránky DO Fénix Stará Turá)
