Keď sme ešte na začiatku roka premýšľali, kam sa tento rok vyberieme na tábor, plány boli veľké. Okrem Peťa aj Miloško v lete oslavoval životné jubileum, do našich kruhov prišlo veľa nových členov a všetci sa tak tajne tešili na more. Vtedy ešte nikto netušil, že po viac ako 30 rokoch to nebude ani zďaleka more, ale možno historicky prvé leto bez tábora. Je to tak, na jar, počas zúriacej pandémie a niekoľkotýždňovej karantény sme už tak trochu počítali aj s touto možnosťou. Keďže ale práve čítate tieto riadky a máte otvorenú táborovú brožúru, nestalo sa tak J. Ani celosvetová pandémia nás nezastavila a za dodržania všetkých hygienických opatrení sme vyrazili na týždeň, síce nie k moru, ale do našich krásnych slovenských hôr. Môžeme povedať, že to bol jeden z najimprovizovanejších táborov v našej histórii, ktorý ale vypálil naozaj výborne. Tak si prosím umyte a vydezinfikujte ruky, a poďte si spolu s nami zaspomínať na Fénixovho sprievodcu po galaxii, letný tábor fénixákov zo Starej Turej v Stratenej, v Slovenskom raji. Ako každý rok, vás vítam pri čítaní táborovej brožúry.                                             VLADKA

1. deň (nedeľa) – 26. 7. … zoznamovanie sa s prostredím …  „Ani vírus nás nezastaví, bez tábora to predsa nie je rok pravý“

Dátum odchodu sa kvôli obsadenosti chaty tentokrát zmenil na nedeľu, kedy sme sa o desiatej stretli pred našou klubovňou. Rodičia na chvíľu odbehli od prípravy nedeľného obedu a po naložení všetkých vecí a rozlúčke so svojimi ratolesťami nám zamávali na cestu. Cesta bola dlhá, horúca a pre niektorých aj adrenalínová. Áno, začalo to veselo, pokazeným autom Krka seniora v Poprade. Našťastie až v Poprade, kam pre jeho posádku za pár minút z našej chaty prišiel Erik s Peťom. Ondrove auto dovolenkovalo v servise, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a zvyšok týždňa nás už bez problémov vozilo. Tou našou chatou bola tento rok chata Lesanka, priamo v bráne do Národného parku Slovenský raj, v dedinke Stratená. Nestratili sme sa, našli sme ju a k večeru už sme pobehovali a chystali všetko čo bolo potrebné. Prvý deň je vždy ostýchavý, deti aj dospelí sa zoznamujú s prostredím, zisťujú čo všetko zabudli zbaliť, alebo sa hádajú, kto s kým bude na izbe. My sme sa nakoniec pekne dohodli, v spokojnosti, pevne verím, že všetkých J. Je vždy čarovné vidieť všetkých ako tlačia do hlavy nedeľné rezne od maminky, ktorej môžete stokrát povedať, že tri vám naozaj stačia. V batohu aj tak nájdete šesť J. Ešteže u nás nikdy neskončia inde ako v žalúdkoch kamarátov či vedúcich. Ešte som nespomenula, že náš príchod do Stratenej sprevádzal dážď, prvý aj posledný, ktorý sme za celý týždeň zažili. Pripravovali sme preto všetko potrebné v chate, od nástenky cez názvy izieb až po vybaľovanie svojich kufrov. Slávnostný táborák sme museli odložiť na ďalší deň a úvodné slová hlavného vedúceho, dvoch šéfkuchárov aj programového vedúceho odzneli v suchu spoločenskej miestnosti. Programový vedúci Marek alias Žoldy (bol smutný, že minulý rok o jeho dôležitej funkcii nikto nevedel, tak mu musíme venovať priestorJ) všetkým predstavil tohtoročnú vesmírnu tému a rozdelil ich do troch tímov. “Fénixov sprievodca po galaxii” tak znel názov nášho putovania vesmírom, ktoré nás tento týždeň čakalo. O tom ale, rovnako ako o zložení tímov neskôr. Takže na začiatok pár prívetivých , ale aj prísnych slov, neskôr pár pesničiek pri girarkách a šúp do postelí. Cestovanie bolo únavné a my máme pred sebou sedem nádherných dní.

2. deň (pondelok) – 27. 7. Zejmarská roklina …   „Zo strachu na rebríku až k slávnostnému ohníku“

Prvé táborové ráno bolo skvelé nielen tým, že sme mali na raňajky salámovú pomazánku ale aj slnkom, ktoré nás z postelí vytiahlo. Po včerajšom daždi bolo naozaj vítaným a príjemným budíčkom. Klasicky raňajky na ôsmu aby sme okolo deviatej mohli vyraziť na prvú táborovú turistiku, do Slovenského raja. Vybrali sme si menej turistami prefláknuté miesto – Zejmarskú roklinu. Naša cesta začala na peknej asfaltovej ceste zo Stratenej na Stratenskú pílu. Odtiaľ viedla cesta lesom a prvými rebríkmi do Dediniek, Mlynkov alebo ak chcete, k priehrade Palcmanská Maša. S prvými rebríkmi prišli aj prvé ustráchané kroky. Samozrejme sme sa všetci čakali a každého nechali ísť vlastným tempom. To je v horách a obzvlášť na rebríkoch, kde môže jediné pošmyknutie znamenať nebezpečný pád veľmi dôležité. Pomalšie tempo nám ale viacerým vyhovovalo, kochali sme sa pohľadom na krásne potoky či malé vodopády a vychutnávali si tieň lesa. Ani sme sa nenazdali a boli sme opäť v civilizácii, pri už spomínanej priehrade Palcmanská Maša. Táto priehrada sa pýši prívlastkom najchladnejšia priehrada na Slovensku. Neďaleko priehrady, v dedine Mlynky už nás vítal vstup do krásnej Zejmarskej rokliny. Cieľom našej cesty bola chata na Geravách. Pondelková turistika nebola náročná, niektorým síce dali zabrať rebríky, no aj tento strach sme nakoniec prekonali. Do Stratenej sme sa vrátili v dobrej nálade okolo štvrtej poobede. Po sprche a krátkom oddychu už program prevzal Marek. Nikto nečakal, že po rokoch príde prvé zranenie tábora hneď v prvý deň. Sofka si po nešťastnom páde vytkla kotník a spolu s Peťom, Ondrejom a Gaťom strávili niekoľko hodín v Popradskej nemocnici. Zvládla to ale veľmi hrdinsky a my sme na ňu naozaj pyšní. Večer to vyzeralo, že počasie nám v pondelok už dovolí zapáliť aj slávnostný táborák, a tak bolo treba nachytať oheň. Chopili sa toho chlapci. Pílili, rúbali a sekali a bola z toho naozaj pekná slávnostná pagoda. Ja som si zatiaľ zobrala na starosť jednu malú, milú povinnosť, vysvetliť deťom symboliku slávnostného táboráka a jeho pravidlá. A tak po večeri, keď už sa vonku zotmelo mohol prísť ten čarovný moment. Noví členovia svoju úlohu zvládli skvelé, Tomík v hlavnej úlohe pekelníka úspešne zapálil oheň a my sme tak mohli stráviť príjemný večer v jeho teple. Okrem hrania na gitaru a spevu, Žoldy odštartoval aj celotáborovú hru. Tímy pod vedením Kajky, Niky a Žoldyho so zaujímavými názvami Neko, Ganileaďtoto a Uzgubut v nej celý týždeň bojovali o palivo na svoje vesmírne cesty. Palivo mohli získavať svojou aktivitou počas dňa, ale aj na večerných kvízoch rady starších, tentokrát s názvom intergalaktické entity J. Do postele sme preto v pondelok padli naozaj unavení a plní zážitkov z prvého poriadneho dňa

3. deň (utorok) – 28. 7. … Muránska planina …   „Bez sysľov aj bicyklov, krásny utorok to aj tak bol“

Väčšinou tretí deň tábora patrí bicyklom, keďže sme ale v horách a cyklistický terén je tu náročný, bicykle na zozname tentokrát neboli povinné (viacerých nás to potešilo, čo si budeme hovoriť J). Preto sme sa po raňajkách vybrali po vlastných na druhú turistiku tohto týždňa. Lokalita chaty Lesanka bola perfektná, bývali sme vlastne na hranici troch národných parkov. Prvým z nich bol Slovenský raj, druhým Nízke Tatry a tretím Muránska planina. A práve tam sme sa s obedovým balíčkom v batohu a úsmevom na perách vybrali. Muránska planina je v poslednej dobe novou, obľúbenou destináciou turistov a výletníkov. Kŕmenie roztomilých sysľov a prekrásne lúky, presne na to sme sa tešili aj my. Naša cesta začínala na vlakovej stanici v Stratenej, odkiaľ sme sa motoráčikom previezli do obce Červená skala. Prešli sme cez ikonický Telgártsky viadukt aj unikátnu Telgártsku slučku, rozprávkou cestou až do brány Národného parku Muránska planina. Cesta bola naozaj krásna, nebola náročná ani dlhá, s prekrásnymi výhľadmi a slnečným počasím. Panensky čistá príroda, v ktorej sa dá aj veľmi ľahko zablúdiť, nás nadchla. Chodníkom, ktorý ňou viedol sme prišli až k Veľkej lúke, naozaj veľkej, volá sa správne. Na tejto rozsiahlej horskej lúke voľne chovajú kone, konkrétne Norikov muránskych. Tí sa však pred nami a pred pekelným slnkom schovávali v lese. V posledných rokoch „se nám tady rozmohl takový nešvar“, že nám poniektorí nevládzu J. Nebolo tomu inak ani teraz a tak tí, čo nevládali a tí, čo sa tvárili, že nevládzu ostali tu dole. My ostatní sme sa vybrali ešte pár stovák metrov ďalej, na hrad Muráň. Priznávam, kopec to bol poriadny ale tento hrad naozaj stál za to. Bol obrovský, s veľkým množstvom výhľadov a pekných miest na posedenie. Jedno také sme využili na vrcholovú výživu a príjemný obed v prírode. Okrem toho sme stretli aj veľa chlapov s táčkami a lopatami, takže sa pravdepodobne pracuje aj na rekonštrukcii. No a zatiaľ čo my sme spoznávali hrad, lenivci dole spoznávali lavičky. Veď na slniečku sa príjemne oddychuje, však? Keď sa nás konečne dočkali, vydali sme sa na cestu späť. Tá nám už bola známa, i keď mnohým nám tentokrát pripadala nekonečná. Keď sme konečne všetci (aj Lejka, so strateným a nájdeným telefónom J) dorazili do Červenej skaly mali sme naozaj dosť. V nohách poctivých takmer 30 kilometrov a pred očami už len pečené kuriatko od našich kuchárov. Možno sa pýtate, kde sú tie sysle? Aj keď to vyzerá, že všetko nám vychádza perfektne a výborne plníme naše plány, tento nám nevyšiel. Facebookovo preslávená lúka plná krotkých sysľov, ktoré ľudia kŕmia orieškami bola na opačnej strane kopca. Niektorí sme boli veľmi sklamaní, no je to jeden z dôvodov, kvôli ktorým sa sem rozhodne chceme ešte vrátiť. Aj bez sysľov ale bola zábava. Jednou z aktivít, ktoré boli súčasťou celotáborovej hry boli totiž aj zaujímavé dni. Aby ste tomu rozumeli, každý deň niesol nejaký špeciálny názov. Ten dnešný bol Koktus a tak sme všetci koktali. Už chápete tú zábavu? Aj keď to bol náročný deň, spravili sme si ho veselým a ukončili sme ho pri táboráku, s gitarou a radosťou, pretože zajtra máme voľný deň.

4. deň (streda) – 31. 7. … voľný deň prišiel vhod …   „Streda, pani prezidentke dať prednosť treba“

Po dvoch dňoch turistiky a spoznávania okolia v stredu prišiel čas na voľný deň. Predpovede hlásili dážď, takže nám to padlo aj docela vhod. Pomaly sme teda začali pripravovať indoor program v chate. Avšak aj keď ráno začalo dažďom krátko po raňajkách už v Stratenej svietilo slnko a my sme sa veselo mohli presunúť von. Bolo treba zbierať body a v celotáborovej hre sa posunúť ďalej a tak doobedie nieslo názov “Ondrej papier”. Už legendárne pomenovanie toho času, kedy sa hrajú všemožné hry vonku, decká sa vždy smejú a zabávajú. Pif-paf, nakazené opice, naháňačka vo štvorci alebo ruky-nohy, to sú tie najobľúbenejšie z hier, ktoré nemôžu chýbať na žiadnom tábore. No a všetky tieto hry sú spísané na papieri, ktorý dal dokopy náš Ondrej, preto “Ondrej papier”. Spotení a unavení, sa po doobednom akčnom programe naši účastníci dožadovali obeda. Tentokrát výborného teplého obeda, čo je ďalšia výhoda voľného dňa. Na voľný deň sa vždy všetci tešia a ja vlastne ani neviem prečo, zrejme je vítaný ako odpočinok na chate po všetkom tom chodení. Táto streda ale nakoniec nebola až taká voľná. Po obede sme mali na pláne neďalekú Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Naobliekaní v tom najteplejšom, čo sme v kufri našli sme nasadli do áut, prešli pár minút, zaparkovali na parkovisku a hneď potom zistili nemilú správu. Jaskyňa je dnes uzavretá L. Nuž aj také dni sú, po neúspechu so sysľami, ďalší nevydarený plán. Ako sme neskôr zistili, v to poobedie jaskyňu navštívila naša pani prezidentka a práve kvôli tejto vzácnej návšteve bola na pár hodín uzavretá. Nevadí, jaskyňu sme nechali na ďalší táborový deň a pokračovali v zbieraní bodov do celotáborovej hry. Zopár z nás, z Miloškovho nákladiaku vytiahlo aj bicykle. Na dvoch kolesách sme rýchlo prešli neďaleký Stratenský kaňon, krátky náučný chodník vedúci cez krásnu roklinu a tiež Stratenskú pílu, miesto, kde sme neskôr prevetrali aj naše člny. Bicykle sme zaparkovali práve v momente, kedy už po chate rozvoniavala večera. A nie hocijaká večera ale priam kráľovská. Na grankové kolienka sa proste všetci vždy tešia aj napriek Miloškovej nevôli J. Po večeri sme, síce s plnými bruchami pokračovali v programe voľného dňa. Naozaj nie je až taký voľný ako sa podľa názvu môže zdať J. Indíciová hra alebo aj indíciovka je jeho klasikou. Marek s babami ju celý deň potajomky pripravovali aby večer mohla vypuknúť. No a vždy zatiaľ čo jeden tím vonku pátral, zvyšok v chate hral hry. Nakoniec všetci uhádli správne heslo a prišli do cieľa (ehm, všetci vieme, koho tím ale bol najrýchlejší J). Streda bola naozaj akčným voľným dňom, po indíciovke sme rozohriate mozgy ešte viac potrápili vo večernom kvíze. Úspešný koncept “Milujem svet” z tábora v Liptovskom Jáne som využila na kvíz s názvom “Milujem Zem”. Cestou z vesmíru, cez zemskú atmosféru sme pristáli až na Zemi. No a keď všetky tímy vyslovili správne heslo prišiel čas na prekvapenie. Behind the scenes z narodeninového videa pre Peťa sme s Ondrejom odpremietali za bujarého smiechu všetkých. So svalovicou v bruchu od smiechu a s unavenými hlavami z kvízu, sme sa v ten večer už všetci tešili do postele. Streda bola skvelá, akčná a plná zaujímavých aktivít, akoby to ani nebol voľný deň. Ten pravý highlight tábora ale čakal až zajtra, hľadanie stromu zeleného začína kamoši!

5. deň (štvrtok) – 30. 7. … boli sme tam, na holi…   „Kráľova Hoľa, hľadačov stromu zeleného volá“

Deň D bol tu a privítal nás hneď ráno hrejivými slnečnými lúčmi. Pýtate sa prečo deň D? Každý náš tábor má svoj highlight, zväčša najvyšší kopec v okolí, jednoducho cieľ, ktorým sa neskôr môžeme veselo pýšiť (napríklad teraz, keď to čítate J). Tento rok bol náš cieľ naozaj náročný, po Muránskej planine a Slovenskom raji totiž prišiel čas na tretí národný park, ktorý sme navštívili – Národný park Nízke Tatry. No a ten cieľ? Najvyšší vrch ich východnej časti, Kráľovohoľských Tatier – majestátna a ospevovaná Kráľova Hoľa. Rovnako ako minulé roky na Ďumbier či Poľanu sme sa vybrali v oklieštenej zostave, tentokrát ôsmych statočných. Zvyšok ostal aj s pánom vedúcim na chate, rozhodne sa ale ani oni nenudili, veď aj o tom sa ešte dočítate. Poďme ale späť k tým, ktorí niečo pred deviatou vyrazili autami do dedinky Šumiac, odkiaľ cesta na Kráľovu Hoľu začínala. Erik, Krko, Gaťo, Vladka, Žoldy, Paťo, Tomík a Lenka to sme boli my, tí čo sme sa už nevedeli dočkať výhľadu z toho toľko ospevovaného kopca. Slnko od rána pieklo ale my sme boli radi, prvý úsek cesty totiž viedol príjemnou lesnou cestičkou. Tie výhľady sa nám naskytli už po chvíli chôdze, z krásnych, pre Nízke Tatry typických veľkých obliakov. Kopec bol stále strmší a strmší, teplota vyššia a vyššia ale motivovaní kofolkou na blížiacej sa chate sme makali hore. Horská chata pod Kráľovou Hoľou je ideálna prestávka zhruba v polovici trasy, my sme ju využili, príjemne sa osviežili a po dvadsať minútovej pauze pokračovali ďalej. Podľa turistických smerovníkov nám mala cesta trvať niečo viac ako tri hodiny, nám sa ale vysoký vysielač na vrchole začal ukazovať omnoho skôr. Záver cesty je pravdepodobne najnáročnejší, dal zabrať aj tým, ktorí celú cestu bežali ako kamzíci. Cesta tesne pod vrcholom sa totiž stávala naozaj nekonečná. Ale zvládli sme to, za dve hodiny! Výhľad z Kráľovej hole naozaj stojí za ten nekonečný kopec. Je majestátna, človek má až zimomriavky a v hlave mu neznie nič iné iba tá legendárna „Na Kráľovej holi stojí strom zelený…“, ten strom tam ale nestojí, aj keď sme ho naozaj poctivo hľadali. Aj keď ho tu nadšenci a patrioti niekoľkokrát vysádzali, nápor vetra, ktorý tu fúkal naozaj poriadne asi nevydržal. Na vrchole sme nezabudli na vrcholovú výživu, odpočinok na slniečku v tráve a samozrejme spoločnú fotku. Ani sa nám nechcelo dole, tak tam bolo krásne. Museli sme ale ísť, cesta dole bola síce kratšia, no pre kolená omnoho náročnejšia. Keďže na Kráľovu hoľu vedie aj cesta pre cyklistov, niektoré úseky sme išli po nej. Ani sme sa nenazdali a boli sme opäť dole v Šumiaci pri našich autách. Nasadli sme a vyrazili za zvyškom našej partie, ktorá sa zatiaľ plavila na člnoch po rieke Hnilec. Počujete správne, po troch rokoch oprášili naše člny, na ktorých ešte možno bola aj morská soľ z Chorvátska J. Na mori alebo na rieke, na vode je vždy zábava a zabavili sa tak aj naši najmladší členovia. V celotáborovej hre mal dnešok niesť názov Kačoblaquak, teda chôdza kačacím krokom. To, ako to po tejto turistike vypadalo vám asi nemusím ani hovoriť J. Plní dojmov, krásnych výhľadov, zábavných chvíľ ale aj unavení z náročnej turistiky sme sa všetci spolu stretli pri večeri. Mali sme si veru čo rozprávať, za celý deň sme toho toľko zažili. V ten večer oheň horel dlho, gitarka hrala a my sme sa už tešili na zajtra. Pretože dosť už bolo kopcov a turistiky, zajtra nás čaká pohoda u vody.

6. deň (piatok) – 31. 7. …počasie nám prialo…   „Dobšinské ľadové kráľovstvo a na lodiach pirátske bojisko“

Piatok ostával dňom, otvoreným rôznym možnostiam. Mohol z neho byť typický voľný deň, plný hier vonku alebo, ak by náhodou pršalo, tvorivý deň vnútri. Našťastie piatkové ráno bolo slnečné a na nás stále čakal jeden nesplnený plán. V stredu sme museli dať prednosť pani prezidentke, no návštevu Dobšinskej ľadovej jaskyne sme si nenechali ujsť. Hneď po raňajkách sme sa vybrali do Dobšinej, kde sme na parkovisku nechali odparkované naše autá. K jaskyni vedie strmý, pomerne dlhý kopec, ktorý nás doviedol až ku vchodu. Vstup o desiatej sme nestihli ale o pol jedenástej už sme obdivovali bohatú ľadovú výzdobu najväčšej ľadovej jaskyne na Slovensku. Na Stanišovskú jaskyňu, ktorú sme navštívili na tábore pred dvomi rokmi sa teda nechytala ale aj táto mala svoje čaro …ľadové čaro. Mnohí z nás ju budú mať v pamäti ešte dlho J. Výlet do jaskyne netrval dlho, využili sme ním čas doobeda a po našom príchode sme pred obedom mali ešte chvíľku času. Celotáborová hra sa pomaly ale isto blížila ku svojmu záveru a všetky tímy sa rýchlo snažili zozbierať čo najviac bodov. Súťažili jednotlivci, dvojice aj celé tímy. Získať dostatok paliva na vesmírne cesty bolo ich úlohou. Piatok niesol tiež názov Vystrorukrč, chodiť s vystretými rukami je sranda pre tých, ktorí sa pozerajú, ruky ale so srandou nesúhlasia L. Mám pocit, že veľmi často používam vety ako „už tradične na tábore“, „je našou táborovou klasikou“ alebo „na našom tábore nesmie chýbať ani“ …ani hrachová kaša! Toľko smiechu, čo sme si za tie roky pri nej užili, to stojí za to spomenúť ju (týmto interným vtipom pozdravujeme našu Verču  …ble ble ble J). Poobede, keď nám všetkým vytrávilo si Marek s babami pripravili kuchársku súťaž. Po štrúdli na Donovaloch a palacinkách v Chorvátsku nasledovali nátierky v Stratenej. Avokádová, krabia a klasická cesnaková, čo myslíte, ktorá sa stala tou víťaznou? To sme sa aj my dozvedeli až po večeri, tak nepredbiehajme J. Pomazánky sa chladili v chladničke a my sme mohli začať hlavný program dnešného dňa – pirátske bitvy! Nalodili sme sa do člnov a na Stratenskej píle odohrali niekoľko neľútostných súbojov. Ukradnúť vlajku pirátskej skupine na druhej lodi, bez toho aby sa niekto okúpal? Nemožné a nebolo tomu inak ani teraz. Vybláznení a mokrí sme sa vrátili až, keď už bol čas na večeru. Tá bola naozaj sýta, no tráviť nám muselo rýchlo, na vyhodnotenie ešte čakali pomazánky. Ak ste si pri ich tvorení tipli, že víťazom bude cesnaková, máte pravdu. Klasika je klasika a tak zabodovala aj u našich porotcov – Peťa, Miloška, Ondra, Mira a Janky. Zjedli sa ale všetky, nielen tá víťazná. Človek by nikdy nepovedal, že na tábore bude raňajkovať namiesto paštekového chleba avokádovú pomazánku J. Večer, keďže bolo stále pekne a teplo, sme strávili pri ohni. Kozmické entity pre nás mali ďalšie kolo ich záludných, kvízových otázok a tak sme hlavy ešte poriadne potrápili. Poviem vám, niekedy fakt neviem, kam na tie otázky chodia ale odpovede ani sám veľký google nepozná J. Gitarka náš spev sa ozýval spred chaty Lesanka, blížime sa do finále. Zajtra nás čaká posledný celý deň a veľké galaktické finále!

7. deň (sobota) – 1. 8.  … galaxiu sme zachránili …   „Veľké finále na kraji galaxie, tábor nám k úspešnému koncu speje“

Je to zvláštny pocit písať o sobote ako o voľnom finálovom dni, keď vždy býva posledným dňom. Tento rok sme si to ale posunuli a odchod nechali až na nedeľu. No a preto na sobotu pripadlo posledné zbieranie bodov, súťaženie o prvé miesta a záverečný táborák. Po budíčku a raňajkách sme mohli začať. Marek a jeho crew pripravili doobedie plné hier. Tradičné hry ale aj novinky, ktoré si naši mladí vedúci priniesli zo školenia Mladý vedúci, vo všetkých sa tvrdo bojovalo o posledné body a “palivo”. Celý týždeň decká aj vedúcich pozorne sledoval Ja Ekošerif Ondrej. Tomu táto funkcia ostala z minuloročného tábora Wastemania. My sme si ale povedali, že téma ochrany životného prostredia si rozhodne zaslúži priestor aj pri iných aktivitách, nielen na jednom tábore, a tak sme ekobody udeľovali aj tento rok. Ekošerif bol neľútostný, potrestal každý nesprávne odhodený odpad a odtrhnutý kvet a naopak ocenil zber odpadkov na turistike, či šetrenie materiálu. Materiál použitý najmä na tvorbu kostýmov a darov na veľké večerné finále. Posledný deň patrí tiež aj mestskej hre. Tú si pre decká pripravili patróni Krko a Gaťo. Nie je to jednoduché, obehnúť v tomto prípade dedinku Stratená a nájsť zaujímavosti, ktoré by sa hodili na splnenie úloh. Krko vždy zúfalo skonštatuje, že zatiaľ čo oni hľadajú a pripravujú mestskú hru niekoľko hodín, decká sú do polhodiny na chate a nenechajú mu ani chvíľu oddychu J. A nebolo tomu inak ani teraz. Z mestskej hry máme skvelé fotky, keďže jej súčasťou boli aj #hashtagy. Obľúbená disciplína inšpirovaná sociálnymi sieťami (holt svet ide dopredu a s ním aj táborové hry J) . Hashtagy sú vlastne námety na zaujímavé fotky, podľa ktorých decká musia vymyslieť čo najkreatívnejšiu fotku. Najprepracovanejšie a najvtipnejšie fotky vyhrávajú (a milí účastníci viem, že vás zaujíma, kto túto súťaž vyhral …tak pre nás ste víťazi všetci!). Po úspešnej  hre a výbornom obede nás už čakali prípravy na záverečný táborák. Pagoda, slávnostné verše ale hlavne – itergalaktické kostýmy! Opäť sme pred táborom obehli sekáče, alebo vyrobili kartónové kozmické skafandre na to, aby sme večer hviezdili. Galaktická téma je na toto naozaj super, kreativite sa tu medze nekladú, môžete byť pokojne z inej planéty, alebo ak chystáte kostým na poslednú chvíľu ako ja, miss universe to istí J. Poobede tímy vyrábali dary pre kozmickú entitu Eržusa, ktoré mu slávnostne odovzdali a Marek s Ondrej potom mohli odpáliť finálové predstavenie. Bola to sranda ako vždy. Chalani spravili show, nikto z nás nakoniec neskončil zatratený v čiernej diere a všetci sme dorazili do cieľa. I keď, sme vo vesmíre, koniec a cieľ je tu relatívny, však?J. Posledný večer nechýbal ani guláš. Miloško ho pripravoval už od poobedia a tak sme sa pri jeho vôni stále viac a viac tešili na večer. Bol výborný, ako vždy a bolo ho málo, ako vždy J. Nie, robím si srandu, najedli sme sa všetci, pažravci sa museli uskromniť. Vyhodnotenie si zobral na starosti Marek. Najviac paliva a bodov (celkom prekvapivoJ) nakoniec nazbieral tím Ganileaďtoto pod vedením Niky a najlepšou jednotlivkyňou sa stala Lenka. Všetci dostali pamätné listy, malé ceny a zopár záverečných slov od programového aj hlavného vedúceho. Gitara, naše obľúbené piesne a zážitky z celého týždňa zneli pri ohni sobotného slávnostného táboráka ešte dlho do noci.

8. deň (nedeľa) – 2. 8. … a nakoniec …   „V Stratenej sme sa nestratili a domov sa šťastlivo vrátili“

A je to tu, ste na konci čítania a my sme na konci nášho týždňa v Stratenej. Posledný deň je podobne ako ten prvý, hektický. Možno ešte viac, keďže za týždeň sa veci ľúbia záhadne postrácať, rozhádzať a dokonca znásobiť J. Hneď po raňajkách, tradičných ČTD – čo tábor dal, sa všetci vrhli na balenie svojich kufrov. Všetci hľadali svoje veci a nachádzali ich na naozaj netradičných miestach. Okrem svojich kufrov sme balili nástenku, kuchyňu, farbičky, jednoducho všetko čo sme počas tábora používali. Nebolo ani desať hodín, keď sme mali hotovo. Miloškov nákladiak bol naložený a ten sa tak mohol vydať na cestu prvý. My sme na chate Lesanka ešte chvíľu ostali. Víťazi bodovačky izieb sa podelili so zmrzlinou, ktorú sme pekne všetci zjedli vonku …na klasiku, lyžicami, priamo z misy J. Zo Slovenského raja sa nám domov veru nechcelo, bolo tu krásne. To, že sme si tento rok vybrali naozaj úžasné miesto sme vedeli už od prvého dňa. Byť na pomedzí troch slovenských národných parkov, priamo v bráne do raja a obklopení ovečkami, to je idylka. Mnohí z nás boli v tomto kraji po prvýkrát, turistami nie tak zaplavený a nádherne čistý. Kráľova Hoľa dala zabrať ale stála za to, dovolím si tvrdiť, že z nej bol naozaj jeden z najkrajších výkladov, ktoré som kedy videla. Muránska planina a hrad Muráň sú naozajstnou perlou a Slovenský raj o tom snáď nemusím ani básniť, nevolá sa raj predsa náhodouJ. Prostredie bolo krásne, no my sme okrem toho radi aj za to, že na tábore tento rok bolo veľa našich nových členov. Veríme, že sa im všetkým páčilo a nikdy nezabudnú na zážitky ako fekálfantóm, kačablaquak, grankové kolienka, alebo Miloškove legendárne strapaté rezne J. Téma Fénixovho sprievodcu po galaxii vypálila naozaj výborne, možno sme to ani nečakali, koľko nového sme sa z večerných kvízov dozvedeli. Bola to zábava, opustiť na chvíľu planétu Zem. Či sa na ňu o rok vrátime je stále vo hviezdach. Ale sľubujem vám, že niečo skvelé zasa vymyslíme. S týmito slovami sme sa rozlúčili aj  v nedeľu pri klubovni, po dlhej ceste domov. Zvládli sme to, aj napriek tomu, že len pár týždňov dozadu sme netušili, či nejaký tábor vôbec bude. Teraz už vieme, že nás ani vírus nezastaví!
No a mne neostáva nič iné kamoši, iba vám poďakovať, že ste opäť venovali svoj čas tejto brožúre a vrátili sa spolu s nami na tábor. Dopisujem tieto riadky vo vlaku a je už takmer koniec augusta. Čo nás čaká, nevie asi nikto ale ja verím, že to všetko zvládneme a uvidíme sa prvú septembrovú stredu na schôdzke, s úsmevom na perách. Ahojte!