Súľovské skaly

Naplánovali sme si výnimočnú akciu, ktorá ešte nemala obdoby. Vybrali sme sa na 1-dňový výlet do Súľovských skál. Práve je babie leto, takže počasie malo byť priaznivé. Išli sme 5 autami a po chvíli cesty sme boli na mieste. Teda, určite to nebola chvíľka, ale keďže som tak polovične spal, ubiehalo mi to celkom rýchlo. Na začiatku sme sa rozdelili na 2 skupiny. Jedna išla na Súľovských hrad (to malo byť, že vraj náročnejšie), v tej som bol ja a druhá si hrad obišla zospodu. Zbytok trasy sme mali spoločný.  Z počiatku bola hustá hmla, ale stačilo si nadísť pár výškových metrov a hneď sa ukázala modrá obloha a kam až oko dohliadlo, ani jediný obláčik. Stúpanie na hrad bolo dosť prudké a cesta tam viedla miestami po strmých skalách. Keďže som šikovný, tak sa mi podarilo aj pár krát spadnúť a trochu sa udrieť, ale už som prežil som aj horšie veci. Potom naša skupinka zišla z cesty a trochu zablúdila, čo má samozrejme na svedomí Filip, ale nikto mu to nemôže vyčítať, keďže nakoniec sme sa na ten vychýrený hrad dostali. Aby sme sa dostali na najvyššie miesto hradu, museli sme sa prepchať takým pomerne malým skalným otvorom. Veľmi som sa bavil, keď sa tade ostatní snažili pretlačiť. Po chvíli ale prišiel rad na mňa a dosmial som sa. Všetci sme si navrchu dali krátku pauzu. Napili sa, najedli a valili oči na nádherné okolie. Bol čas ale ísť ďalej, aby nás druhá skupinka moc neodbehla. Išli sme nádherným jesenným lesom a popritom sa s ostatnými chalanmi bavili o všelijakých veciach. V určitom bode sme sa stretli s druhou skupinkou a dali si prvú väčšiu spoločnú pauzu. Gaca sa so mnou nechcel rozdeliť o také fest dobré mäso od svojej mamy. Teda, dal mi jeden kúsok, ale potom som si pýtal viac a on si ho len tak zbalil a odišiel. Akoby tu niekto zabudol na to, čo pred dvoma rokmi na sľube sľuboval. Sedel som na okraji skál, podo mnou sa strácala zem do niekoľko desiatok metrov hlbokej priepasti a ja som si vychutnával mamin jablkový koláč. Bol veľmi chutný. Zaujali ma taktiež ľudia na skalách oproti nám. Mali cez priepasť natiahnuté lano a chodili po ňom. Bolo to dosť zaujímavé, ale bolo na čase pokračovať. Teraz už ako jedna veľká skupinka sme išli po lesnej cestičke a na rázcestí nás privítali stánky s občerstvením. Neboli ale pre nás. V ten deň sa konali v Súľovských skalách bežecké preteky. Netrvalo to dlho a už sa začali objavovať prví bežci. Všetci ich vášnivo povzbudzovali, zatiaľ čo ja som sedel na kraji a vychutnával si krásny jesenný deň. Vyšli sme z lesa smerom na lúky a vybrali sa ku nášmu poslednému dôležitému bodu dnešného výletu. To bola tzv. Zraková pyramída. Jednalo sa o obrovský drevený “preklopený” ihlan bezo dna, ktorý slúžil prevažne na trápne instagramové fotky. My sme ale ostatným ukázali, že sa dajú vytvoriť aj kvalitné a zaujímavé snímky. Po chvíli relaxu a niekoľko stovkách fotiek sme začali schádzať dole do dediny. Cesta po lúkach nebola zrovna voňavá, ale  o to väčšia bola sranda sa tomu všetkému vyhnúť. V dedine zrovna končili preteky a dobiehali poslední bežci. Pár z nich vypadalo, že to sú ich posledné chvíle na tomto svete. Po kofole sme zaplatili, prešli pár stoviek metrov ku autám a vybrali sa na cestu domov. Tento výlet by som zhodnotil ako vážne skvelý. Počasie bolo nádherné, tak isto ako samotné miesto, a užil som si veľa zábavy. Odporúčam každému sa tam ísť pozrieť. Sám tam mám v pláne ešte určite niekoľko krát ísť.

Krko