Celoslovenský Fénix a zahraničie

Štvrtok (Lenka):

Ráno sme sa stretli na železničnej stanici a išli do Nového Mesta nad Váhom. Vo Vaďovciach sa ku nám pridal aj Samo, ktorý tam išiel ako mladý vedúci. Z Nového Mesta nad Váhom sme išli rýchlikom do Popradu. Keďže sme si miestenky kupovali až pred nástupom na rýchlik, neušli sa nám do jedného kupé. Tak ja, Marek, Krko a Samo sme boli v jednom a Kajka a Ivanka v druhom. Po ceste sme skúsili, koľko detí sa zmestí do jedného WC. Bolo nás tam 6. Z Popradu sme išli do Tatranskej Lomnice, kde sme čakali hodinu a pol na autobus, ktorý nás odviezol do hotela. Chceli sme bývať všetci v chatke, ale žiadna už nebola voľná, tak nám dali apartmány. Po večeri bolo predstavovanie ZO a odovzdávanie darčekov. Väčšina ZO sa stretáva v škole. Ten kto odprezentoval svoju ZO si vylosoval, kto pôjde ďalší a toho aj obdaril. My sme dali darček Žiline a dostali od Galanty.

Piatok (Žoldy):

 

 

Nedeľa (Ivanka):
V nedeľu ráno sme sa zobudili, obliekli sa a vyrazili na raňajky. Keď sme sa naraňajkovali, tak sme si pobalili veci a vyrazili k autobusu. Nastúpili sme do autobusu a rozlúčili sa vedúcimi Celoslovenského. Autobus nás vysadil na železničnej stanici, kde sme sa rozlúčili s našimi novými kamarátmi a nasadli do vlaku. Vystúpili sme a ponáhľali sa na rýchlik. Sadli sme si do rýchlika, pozerali filmy, papali, rozprávali sa a aj spali. Cesta bola celkom dlhá, ale dočkali sme sa a vystúpili v Starej Turej.

Krko:

Znova nadišiel čas jednej z najočakávanejších akcií môjho života. Konalo sa Celoslovenské stretnutie Fénixákov. Konkrétne 10-ty ročník, ktorý nebol špeciálny len okrúhlym výročím, ale aj tým, že som tentoraz bol vedúci Turancov ja. Vo štvrtok ráno sme sa teda namiesto v škole, stretli na železničnej stanici. Spolu so mnou išli ako účastníci Žoldy, Karin, Ivanka a Lenka, takže som bol s zostavou nadmieru spokojný. Vydali sme sa na dlhú cestu (našťastie kratšiu ako na 7. CSS pri Trebišove v 2015) vlakom cez Nové Mesto nad Váhom, Poprad – Tatry, Studený Potok až do Tatranskej Lomnice. Vo Vaďovciach ku nám pristúpil Samo, ktorý išiel na CSS ako mladý vedúci. Po ceste som stretal veľa známych tvárí z minulých ročníkov, ale aj sa zoznamoval s novými. Po príchode sme podpísali všetky papiere a ubytovali sa. Bohužiaľ chatky boli všetky dočasne obsadené, takže nás rozdelili do dvoch apartmánov v hlavnej budove. Navečerali sme sa, rýchlo sme dokončili ešte potrebné veci na večerný program a išli do hlavnej sály. Tam každá ÚO odprezentovala požadované veci a všetci sme si navzájom rozdali darčeky. My sme odprezentovali tohtoročnú tému, 10. rokov CSS, na veľkom krásne zdobenom papieri a mali sme dosť veľký úspech. Dostali sme darček od Galanty a na oplátku sme dali darček Žiline. Večer bol Just Dance, ktorý sa mi, ako vždy, veľmi páčil a poriadne sme si ho aj so Žoldym užili. Po skončení diskotéky som bol na vedúcovskom briefingu a po ňom som sa presunul ku nám na izbu, kde sme všetci išli pomaly spať.

V piatok sme mali raňajky vo forme švédskych stolov, čo sa mi veľmi páčilo. Okolo 9-tej začala detská konferencia na tému Zdravý životný štýl a pohyb. Konferenciu viedol Vlado Zlatoš. Téma tejto konferencie z môjho pohľadu moc dobrá nebola a Vladko sa mohol tiež viac posnažiť. Zasmial som sa ale na jeho “odborných radách”. Tradične sa potom decká rozdelili do skupiniek, kde mali spracovávať vylosované témy. Všetci usilovne pracovali. Potom bola prestávka na obed a ešte chvíľa, kedy si mohli projekty dokončiť. Následne ich všetci verejne odprezentovali a získali diplomy o absolvovaní konferencie. Hlavný program poobede bola prvá časť krátkej etapovej hry Spoznávame Tatry, kedy sme sa mali vydať do Tatranskej Lomnice a pozisťovať potrebné informácie na dolapenie zbojníkov. Tu už sa naplno prejavila Turanská podstata a aj bez môjho zásahu zrazu decká prišli s tým, že sa dali dokopy s Handlovou. Vydali sme sa teda spoločne v novom útvare s názvom “Stará Handlová” plniť úlohy. Najviac toho prebiehalo v mestskom parku, kde som sa prechádzal a fotil krásne fotky, kým mladší zisťovali informácie. Potom sme ešte pre posledné potrebné informácie zavítali na recepciu hotela Lomnica a na železničnú stanicu, odkiaľ nás veľmi “milý” výpravca vyhodil. Po skončení sme sa zastavili v cukrárni, kde som si dal horúcu čokoládu a potom som od únavy zaspal. Všetci z toho mali veľkú srandu, ale byť dobrým vedúcim nie je len tak. Keď ma vzkriesili, vydali sme sa naspäť k nášmu ubytovaniu. Po ceste nás zastavili Patres s Kubom. Keď vybrali “mýto”, pustili nás ďalej rovno za sudcom, ktorý decká obvinil z napomáhania zbojníkom a odsúdil ich na pár rokov vo väzení. Našťastie sa Turanci nedali a vyviazli z toho bez ujmy. Nasledovala večera a po nej Minitalent Fénixu. Aj cez veľké presviedčanie desiatok ľudí, som sa nezúčastnil a nechal som priestor mladším a nádejnejším ľuďom. Tým myslím nášho Žoldyho, ktorý sa nakoniec odhodlal a pred všetkými vystúpil so svojím hudobným číslom. Nanešťastie pre neho si pár vecí zle zorganizoval, ale tie sa za pochodu upravili a nakoniec to dopadlo dobre. Každý, kto hovorí niečo iné, alebo by mal čo i len jediné zlé slovo na skvelé Žoldyho vystúpenie, tak ho stihne môj neúprosný hnev. Po Minitalente, kde aj ostatní účastníci predviedli vážne zaujímavé výkony sa uskutočnila už každoročná hra Galaxia. Bohužiaľ som tento rok dostal nejakú chabú ruku a pre moje dobro si z nej žiadne poučenie nevezmem. Dúfam ale, že tá moja niekomu spríjemnila život, keďže som si dal na nej záležať. Potom sme sa presťahovali na chatku, ktorá sa medzitým cez deň uvoľnila. Mohli sme tak byť všetci Turanci pekne spolu pokope. Ja som zase išiel podebatovať na vedúcovský brífing a po skončení som sa vrátil na chatku k našim, kde sme zase išli o chvíľu spať.

V posledný plnohodnotný deň sme sa po raňajkách zbalili a išli splniť druhú časť etapovej hry Spoznávame Tatry. Tá bola teraz rozdelená na 2 menšie časti. Prvá sa odohrávala v múzeu TANAP-u, kde sme si pozreli dokument o kamzíkoch a potom v expozíciách sa zisťovali potrebné informácie, rovnako ako včera. Kým mladší sa hlavne zameriavali na požadované úlohy, ja som si spravil prehliadku múzea. Niektoré zvieratá boli vážne vtipne vypreparované, takže som sa dosť nasmial. Keď už sme zistili všetko čo sa dalo, sadli sme si, aby sme to spísali. Na druhej strane papiera bola tajnička, ktorú Stará Handlová bez problémov vyplnila. Až následne na to sa zistilo, že sa mala vypĺňať až omnoho neskôr s nejakými ďalšími prílohami. Odtiaľ sa išlo na náučný chodník Pramenisko, pre posledné potrebné informácie. Ja som mal aspoň peknú prechádzku pri dohľade na decká. Okrem toho som aj nadviazal kontakty s jednou členkou Kráľovej pri Senci, cez ktorú sa následne celá Stará Turá dostala ku zbytku Kráľovej. Takže čo sa medziorganizačných vzťahov týka, tak sa nič nezmenilo ani po toľkých rokoch. Po príchode sme sa išli naobedovať. Následne mali decká chvíľu voľno a ja som išiel v mene ZO Stará Turá odhlasovať na valné zhromaždenie (či jak sa to volalo) pár dôležitých vecí. Cítil som sa veľmi dôležito, hrdo a vznešene, aj keď to trvalo len pár minút. Poobede prebiehal kultúrny festival, na začiatku ktorého nám folklórny súbor zo ZO Snina ukázal ukážku tradičných tancov. Tie sme si mohli aj vyskúšať, ale mne to vôbec nešlo. Potom sme sa vybrali ku stanovisku pri ktorom sa končila etapová hra Spoznávame Tatry. Všetko sme mali dobre vyplnené, aj tú vyššie spomínanú tajničku a preto sme dostali za krabicu všelijakých šmakociniek. Dobrovoľne sme sa rozhodli prijať ponuku zo strany stanoviska a išli sme do chatky napísať básničku o samotnej hre a o tom čo sme zažili. Kým baby písali báseň, ja so Žoldym sme si zahrali medziorganizačnú vybíjanú. Bol som kapitánom jedného z družstiev. Skoro sme vyhrali, ale keď všetko zlyhalo a išiel som do hracieho poľa ja, nešťastne som sa šmykol, padol som na hubu a vybili ma. Nič to ale nemení na tom, že to bola asi najlepšia vybíjaná, akú som kedy hral. Ostatné stanoviská som nenavštívil a vrátil som sa naspäť na chatku, kde som zistil, že si baby požičali môj fotoaparát a spravili si pár fotiek. Mal som sa veru doma na čom smiať, aj keď od profesionality im chýba ešte kus cesty. Večera bola v posledný večer špeciálna a tak sme si všetci opekali klobásky. Nasledovala záverečná diskotéka, pri ktorej naša kamarátka Lenka z Handlovej nešťastne padla a tak sme sa všetci stiahli. V noci som celkom dlho hral s babami na chatke Uno, zatiaľ čo Žoldymu som dovolil utužovať vzťahy s Handlovou a Samo trávil čas s ostatnými mladými vedúcimi.

Po chvíľke spánku už tu bolo nedeľné ráno a najsmutnejšia časť celého CSS. Naraňajkovali sme sa, rozlúčili sa s druhou skupinou a nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Tatranskej Lomnice na železničnú stanicu. Tam sa od nás odpojila Handlová. Pri spiatočnej ceste v rýchliku sme mali chytené celé kupéčko. Veľkú časť cesty decká prespali. Hlavne Karin a chvíľku Žoldy. Následne na to sa od nás odlúčila aj Žilina – Vlčince. Chvíľu pred naším odchodom z vlaku som ešte zbehol do druhého vozňa sa rozlúčiť s Kráľovou, a tak som síce zdrtený, ale už zmierený s tým všetkým, vystúpil v Novom Meste na stanici. Zrazu odniekiaľ vyskočil Milanko, ktorý sa ponúkol, že nás odvezie domov a tak sme prišli ešte skôr ako bolo v pláne. Všetci sme sa rozlúčili a vydali sa každý svojou cestou domov. Osobne toto Celoslovenské hodnotím ako najlepšie zo všetkých, na ktorých som kedy bol. Myslím, že aj mladším sa veľmi páčilo a budem veľmi rád, ak sa mi tam podarí dostať aj budúci rok.

Vo štvrtok ráno som sa stretol s Gaťom a vyrazili sme na stanicu. Po ceste sa u nás pristavil Erik na aute a ponúkol sa, že nás odvezie. Keď sme prišli, všetci už tam boli. Až na Verču. Tá sa dostavila chvíľu po nás. Vyrazili sme na našu cestu. Všetko bolo v poriadku, až pokiaľ sme nenastúpili do rýchlika z Nového Mesta nad Váhom do Žiliny. Vlak bol tak plný že sa nedalo prejsť ani cez uličku. Ale nerobili sme si z toho ťažkú hlavu a zložili sme sa do takej tej miestnosti na začiatku vozňa pred záchody. Cesta nám ubiehala dosť rýchlo. Pomohol nám k tomu aj Gaťov prenosný reproduktor, na ktorom sme si púšťali hudbu. Vydržalo nám to pomerne dlho, až pokým neprišiel taký žirafí ujo, ktorý meral asi 3 metre a musel chodiť cez vlak dosť zohnutý. Samozrejme, že sa mu nepáčilo že si púšťame hudbu. Kričal poriadne, ale našťastie si to všetko odniesol Filip, lebo bol k nemu najbližšie a držal reproduktor. Keď sa ujo upokojil a odišiel, a my sme radšej hudbu vypli, tak nás prišla pozrieť Kika, ktorá so sebou mala aj ďalších účastníkov. Vystúpili sme v Žiline a prestúpili na regionálny expres do Banskej Bystrice. Tam našťastie bolo skoro prázdno takže sme sa spojili s Dubnicou nad Váhom a sadli sme si do takého “dvojkupé”. V Banskej Bystrici na stanici sme sa už stretli s prvou polovicou Fénixákov. Veľa z nich som poznal a bol som veľmi rád, že som ich videl. Nastúpili sme do autobusu a ten nás odviezol do nášho nového obydlia. Tam už sme sa stretli so všetkými. Milanko nám odovzdal kľúč od našej chatky a my sme sa ku nej vybrali. Chatka vypadala trochu používane, ale nevadilo nám ani vybité okno, ani izolácia trčiaca zo stien. Len si minulí ubytovaní mohli po sebe trochu upratať. Po tom ako sme sa oboznámili trochu s prostredím sme začali pracovať na našom projekte o územnej organizácií v Starej Turej. Projekt sa nám podaril a bol veľmi pekný. Po večeri sa v jedálni popresúvali stoličky a začali sa prezentovať územné organizácie. Veľa z nich bolo spravených pekne, niektoré boli také trochu odfláknuté, pri niektorých účastníci veľa nepovedali. V tom sme nastúpili na rad my. Ja som prezentoval a ostatní ma dopĺňali, keď som zabudol niečo spomenúť. Po niekoľkých minútach nás Patres stopol, že by už aj stačilo a to sme sa ešte len rozohrievali. Bohužiaľ sme nestihli spomenúť pár vecí ako sú stanovačky, posedenia pri ohni a tak, ale som nadmieru spokojný s naším výkonom. Po prezentácií nastúpila diskotéka, ktorá sa mala niesť v štýle retro, ale veľa ľudí sa na to vykašlalo. Takže jediný retro ľudia boli z ÚO Dubnica nad Váhom, ÚO Handlová a samozrejme my. Vďaka Gaťovmu reproduktoru sme si mohli mohli vonku spraviť svoju vlastnú retro diskotéku. A veľmi sa mi páčila a určite aj ostatným. Nakoniec sme sa presunuli na chvíľu aj dovnútra za ostatnými a potom bol koniec. Išli sme na chatku a tam sme sa ešte chvíľu bavili. Druhý deň po raňajkách sa začala konferencia na tému “Drogy a závislosti”. Bola veľmi zaujímavá. Rozdelili sme sa do skupín a mali sme také tvorivé dielne. Každá skupina na špeciálne vystrihnutý papier napísala veci, ktoré sa na fénixe naučili, čo si na fénixe cenia a podobne. Potom sa ten papier zlepil a vytvoril sa taký divný tvar. Keď všetky skupiny dali dokopy tieto tvary vznikol z toho akýsi koláč. Pokračovalo sa v konferencií. Miestami sa medzi to vkladali všelijaké úlohy, ktoré sme museli plniť v skupinách a potom svoje výsledky a názory verejne prezentovať. Po obede bola celkom dlhá pauza tak sme sa rozhodli sa trochu zabaviť vonku. Najprv sme sa hrali na húpačke a potom sme sa niektorí pripojili ku takej skupinke, kde boli všelijaké útržky ľudí z rôznych ÚO. Tam sme hrali hry a bola to veľká sranda. Nakoniec však prišiel už čas pokračovať v konferencií. Dostali sme ako skupina ešte jednu, poslednú a veľmi rozsiahlu úlohu týkajúcu sa drôg. Splnili sme aj to a začalo vyhodnocovanie konferencie. Všetci sme dostali diplom. Večer sa mala hrať hra Galaxia, takže všetci povinne sme mali obkresliť svoju ruku, vystrihnúť ju, na jednu stranu na každý prst napísať 1 svoju zlú vlastnosť, na druhú stranu na každý prst jednu svoju dobrú vlastnosť a nakoniec na dlaň jeden motivačný citát. Ruky sme odovzdali a išli do spoločenskej miestnosti. Keď už bola tma, rozdelili sme sa všetci na 2 skupiny, a keď sme vyšli von uvideli sme na ihrisku spravenú takú dráhu zo sviečok, ktorá na konci bola zatočená do seba. Každý sme museli touto dráhou prejsť na jej konci si vybrať náhodnú ruku a vrátiť sa späť. Ruky boli všelijaké. Keď som chodil videl som tam jednu ruku podobnú ako keby patrila Shrekovi, taká bola veľká. Gaťova ruka napríklad vypadala ako také hrabličky a vonku sme sa rozprávali s Patresom, ktorý povedal že tam bola taká divná ruka, ktorá mala prsty ako E.T. to bola moja ruka. Všetky tieto ruky mali slúžiť k tomu, aby keď sa na ne pozriete vám to dodalo motiváciu, že nie ste jediný kto má problémy, a že na ne nikdy nie ste sami. Večer bola zase diskotéka a na chatke sme mali ešte trochu strachu a zábavy s naším novým kamarátom. Veľkým pavúčikom v kúpeľni, ktorého som bezpečne vyniesol von. Tretí deň už od rána pršalo, takže sa musel meniť celý program. Doobeda bol minitalent, do ktorého som sa tento rok nezapojil. Ale aspoň som si mohol vychutnať vystúpenia ostatných bez toho, aby som stále musel mať v hlave to svoje. Vystúpenia boli veľmi zaujímavé a dosť kreatívne. Tento rok sa zapojilo dosť veľmi mladých účastníkov, ale ani z ďaleka neboli horší ako tí starší. Potom bola taká chvíľková aktivita, že sa v spoločenskej miestnosti hrali rôzne stolné hry. Bolo to tiež výborné a hlavne som sa zoznámil a viac spoznal s ľuďmi, s ktorými som ešte nenadviazal žiadne priateľstvá. Po obede sa začala vo vnútri hra, ktorá fungovala ekonomicky ako v normálnom svete. Boli po budove rozmiestnené stanovištia, do ktorých keď ste prišli, ste museli splniť danú úlohu. Za tú ste potom dostali nejaké peniaze a mohli ste si v bufete kúpiť ľubovoľnú vec, ak ste na ňu mali dosť. Taktiež sa neustále v bufete menili ceny a ešte sa po budove zakrádala Kika v úlohe daňovej kontroly a odchytávala nič netušiacich účastníkov. Mňa našťastie nedostala, pretože som si vždy dával pozor, kde je a držal som sa od nej v bezpečnej vzdialenosti. Filip už také šťastie nemal a musel vydať trochu zo svojich úspor. Celé to bolo celkom dobré až na to že veľa ľudí nehralo fér. Hlavne tých “zodpovedných” vedúcich. Rozdávali peniaze nerovnomerne, každému inak, podľa toho aký ku nim mali citový vzťah a nie podla toho ako splnili danú úlohu. Okrem toho si nechávali dosť peňazí pre seba a potom vykupovali všetky zásoby. Samozrejme, že mi nevadilo, keď zrovna nejaký vedúci na stanovišti dal mne také väčšie množstvo peniažkov. Úplnou výnimkou bola Vladka, ktorá ako mladá vedúca na svojom stanovišti skoro nikomu nič nedávala. Ja sám so po niekoľkých návštevách toho stanovištia zarobil do kopy tak 2 peniaze. Pre porovnanie na iných stanovištiach som dostával 500 a bežne aj viac len za 1 návštevu. Ale čo už aj tak nakoniec sme sa ako Stará Turá veľmi snažili a zarobili sme dosť veľa peňazí. Takže sme si nakúpili niekoľko kartónov džúsikov a žuvačiek. A ja osobne ešte pre seba veľa sušienok. Večer bolo celkové vyhodnotenie. Bolo vyhodnotenie minitalentu, potom boli všelijaké špeciálne ceny a potom prišiel rad na ocenenie Zlaté pierko. Odovzdáva sa iba niektorým členom fénixu za dlhú a aktívnu prácu v detskej organizácií Fénix. Boli ocenení 4 ľudia. Lenka Rückschlossová z ÚO Handlová, ktorá je moja dlhoročná kamarátka a potom od nás Verča, Veva a ja. Som si istý, že si všetci to ocenenie zaslúžili. Aj ja po toľkých rokoch. Ako posledné mali príhovor Patres, Evka a nový predseda Fénixu a zapálila sa torta ku 25. výročiu Fénixu. Posledná diskotéka rozlúčková bola veľmi zaujímavá. Na projektore sa premietali videá z hry Just Dance, kde boli ukázané kroky a my všetci sme podla nich tancovali. Diskotéka sa ukončila Mackom Uškom, ktorého naživo spieval Patrik Herman. Potom už sa išlo na chatky. My sme ešte chvíľu boli s Humenným a našou kamarátkou Stelou zo Sniny. V noci nás v kúpeľni čakalo ešte jedno prekvapenie. Náš kamarát pavúčik sa vrátil a vypadalo že sa chce pomstiť takže bol priamo v sprche a trochu ma vystrašil, keď som sa začal sprchovať a až potom som si všimol že je hneď vedľa mňa na stene. Filip, Gaťo a Veva sa potom ani nesprchovali, lebo očividne sa im nechcelo zdielať sprchu s niekým iným a ja som už spal, takže sa nenašiel nikto kto by ho dal preč. Posledný deň sme sa dobalili, rozlúčili s naším pavúčikom a nechali sme ho tam ako darček pre ľudí čo tam budú ubytovaný po nás. Odišli sme na raňajky a potom nastúpili do autobusu preč. Prišli po niekoľkých hodinách cestovania vlakom na Starú Turú a tu sme sa rozlúčili a išli domov. Toto celoslovenské stretnutie sa mi veľmi páčilo, dúfam že sa dostanem aj na ďalšie. Ale to už asi ako vedúci.