Pobytové podujatia (tábory)

Leto 2023: Zázrivá

Keď sme sa dozvedeli, že tento rok zavítame na tábor do Zázrivej, téma tábora bola jasná. Veď predsa o kom inom by to malo byť, ak nie o hrdinovi, ktorý preslávil tieto končiare. Dokonca aj Radošinské naivné divadlo o ňom napísalo divadelnú hru, a tak sme si ju aj zahrali v našom prevedení.

 

Nedeľa 23.7.2023 – Príbeh o Jánošíkovi začína …

Prázdniny nám ubehli ako voda a my vás vítame pri čítaní tohtoročnej táborovej brožúry. Ako už býva zvykom všetci sme sa stretli pri klubovni. Naložili sme bicykle, batožinu a všetky veci z klubovne do nákladiaku, rozlúčili sa s rodičmi a mohli sme vyraziť. Tento rok sme zavítali len kúsok od miesta, ktoré je opradené legendou o Jánošíkovi a to do Zázrivej. Po ceste sme sa ešte zastavili na nákup v Žiline. Aby sme to urýchlili, rozdelili sme sa na polovicu a každá skupina mala zoznam vecí, ktoré mala nájsť. Nákup sme naložili, niektorí si dali aj zmrzlinu zo stánku povedľa obchodu a mohli sme pokračovať v ceste na chatu. Posledné kilometre cesty nám ubehli ani nevieme ako a už sme boli skoro tam. Už len posledná odbočka a …. pred nami sa objavil strašne prudký kopec. Bola to cesta ako keď idete hore horskou dráhou, ale nakoniec sa nám ho podarilo zdolať a prišli sme ku chate. Nasledovalo vyberanie izieb, boj o získanie čo najlepšej izby a vybaľovanie vecí z nákladiaka. Všetkým veciam sme našli svoje miesto a tak sme si prerozdelili úlohy kto a čo začne robiť. Dievčatá sa vrhli do tvorby nástenky, ktorá bola tento rok obzvlášť veľká, lebo sme použili vonkajšiu krytú stranu chaty. Chalani sa pustili do chystania dreva na táborák. No a Peťo a ujo Kokavec sa išli zrelaxovať do kade, ktorú sme mali hneď vedľa chaty. Nástenka hotová, drevo nachystané a tak sme sa mohli vrhnúť do oficiálneho zahájenia tábora a oboznámenia ostatných z celotáborovou témou. Do deja nás opäť “zasvätila“ Nika s Lenkou a po nich sa ujal slova ešte Peťo. Počas týždňa bolo našou úlohou nazbierať indície, ktoré nás priviedli k ukrytému Jánošíkovmu pokladu. Po pár úvodných slovách prišiel na rad kvíz, ktorý si pre nás pripravili naše vedúce. Okruhy otázok boli pestré, napr.: fénix, vedúce, jedlo a nápoje, vynálezy či prekvapenie … Pri kvíze sme sa poriadne zapotili a tak nastal čas na menšie uvoľnenie v podobe predstavenia o Jánošíkovi, ktoré nás sprevádzalo celým táborom. Každý večer nás totiž čakal kúsok z tohto predstavenia. Úlohy rozprávača sa zhostili Nika so Samom, mamu si zahral Roman, otca Lenka a malého Jurka Jánošíka bábika. Na dnes nás čakal už iba slávnostný táborák, ktorý sme ukončili skôr ako zvyčajne. Musíme si poriadne oddýchnuť, lebo zajtra nás čaká náročná turistika.

Pondelok 24.7.2023 – Peťo mieni a autobusár mení …

Dnešné ráno bolo iné ako tie ostatné. Raňajky boli už o 6:30, pretože dnes máme veľké plány. Chceme zdolať Veľký Rozsutec. Zbalili sme si všetky potrebné veci, samozrejme aj balíček na turistiku, ktorý bol tento rok obohatený o vajíčko ako náhrada za štipľavú salámu. O pol ôsmej zostal na chate už len Miloško. My sme išli autami do Zázrivej, odkiaľ nás mal autobus zaviezť na zastávku Malá Petrová. Už sme sa k nej blížili, ale autobusár nezastavil. Bola to totiž zastávka na znamenie, ale my sme žiadne znamenie nedali. Nevedeli sme ako, pretože tlačidlo, ktoré tam na to väčšinou býva, tam nebolo. Tak sme sa odviezli kúsok ďalej cez kopec do Terchovej na zastávku Biely Potok. A odtiaľ začala naša turistika na Malý Rozsutec. Áno, čítate správne, kvôli tomuto nedopatreniu sme museli pozmeniť našu trasu. A tak namiesto Veľkého Rozsutca ideme na Malý. Táto zmena nám veľmi neprekážala, pretože túto turistiku sme mali naplánovanú na iný deň a tak sme to len vymenili. Vyrazili sme po modrej turistickej značke cez Jánošíkove diery. Aj keď niektoré úseky nám dali zabrať, užili sme si krásnu prírodnú scenériu s vodopádmi, skalnými útvarmi a malebnými chodníkmi. Prišli sme na sedlo Medzirozsutce a odtiaľ pokračovali na Malý Rozsutec. Posledný úsek bol trochu ťažší a zahrali sme sa aj na horolezcov, ale nakoniec sme sa tam všetci dostali. Výhľady boli také krásne, že sa nám ani nechcelo ísť späť. Cesta dole bola nekonečná, ale nakoniec sme dorazili do cieľa a to na zastávku Malá Petrová. Kým sme čakali na uja Kokavca, kúpili sme si tam zmrzlinu a niektorí aj niečo malé pod zub. Po ceste na chatu sme sa ešte zastavili v obchode kúpiť maškrtky na ďalšie turistiky a cykloturistiky. Po príchode na chatu sme sa osprchovali a tí rýchli sa zmocnili kade. Bol to úžasný pocit po celom dni na nohách si ľahnúť do vyhriatej vody. Nasledovala večera a po nej čas oddychu. Avšak naši herci si museli nacvičiť dnešnú časť predstavenia, takže na ten oddych im zostalo trochu menej času. Dnes sa Nika a Samo predstavili už aj ako herci. Všetci sa pri tom dobre zabavili a potom prišli na rad otázky našej rady starších. Tento rok sa táto rada rozrástla o jedného nového člena, ktorým bol Gacko. Otázky nám dali skutočne ťažké a niektoré z nich boli aj dosť zákerné. Po celom dni sme boli vyčerpaní fyzicky, ale aj mysľou a tak sme už len zaľahli do postele a išli spať.

Utorok 25.7.2023 – Oravská Lesná na bicykloch …

Dnešný deň sme začali už klasicky raňajkami o 8:00, zbalili sme si vodu, obedový balíček a mohli sme vyraziť. A kam to bude dnes? Tí pozornejší si mohli všimnúť už včera na nástenke vytlačenú mapu aj so všetkými potrebnými informáciami o trase, no a ostatní sa to dozvedeli až pri raňajkách. V pláne bola cykloturistika do Oravskej Lesnej na lesnú železnicu so stanicou Tanečník. Po raňajkách sme ešte vybalili z nákladiaku bicykle, nasadili prilby a išli sme. Už po chvíli začala cesta stúpať a naša skupina sa rozdelila na tých rýchlejších a na tých o niečo pomalších. Skoro na vrchole tohto nekonečného kopca sme sa všetci zišli a mali krátku prestávku. Neďaleko sa nachádzala v kopci cez cestu aj hojdačka, a tak tí, čo ešte mali dosť síl zamierili na ňu. Načerpali sme silu a mohli pokračovať, už nás čakalo iba pár metrov do kopca a potom konečne dole. No po pár metroch sme museli opäť všetci zastať a obliecť si pršiplášte či nepremokavé bundy. Spustil sa lejak, ktorý nás sprevádzal až do Oravskej Lesnej. Tam sme objavili reštauráciu s veľkou terasou, kde sme sa všetci schovali a objednali si kofolku či čajík a výbornú cesnačku alebo fazuľovú polievku. Popri vychutnávaní si dobrého jedla sme skontrolovali radar s počasím a zistili, že má ešte dlho pršať. Tak prišlo na rad rozhodnutie, že to otočíme nazad na chatu. Kým sme všetko spapali a vypili pršať prestalo, ale nie na dlho. Cestou hore kopcom, ktorý sme si ešte pár minút nazad vychutnávali ako dolekopec, nám začalo opäť pršať, ale už nám to nevadilo, lebo to nebol tak silný dážď ako predtým. Keď sme sa dostali konečne na cestu dolu, neobišlo sa to bez zranenia. Mokrá cesta v kombinácií s nerovnosťou na ceste si našli svoju obeť. Roman spadol z bicykla a aby to nebolo málo bicykel spadol potom priamo na neho. Pohľad to bol naozaj hrôzostrašný a aj teraz keď píšem tieto riadky ma z toho mrazí. Pohľad na neho sa mi naskytol rovno v priamom prenose pár metrov predo mnou. Pád vyzeral hrôzostrašne, no našťastie skončil len s pár odreninami. Na chatu prišla ako prvá naša najmladšia zúčastnená Sárka s Gaťom a Tomíkom. Dnešok nám dal tiež poriadne zabrať, a tak sme si všetci dopriali oddych. Ani nevieme ako a nastal čas večere. K večeri k nám zamieril aj malý hosť. Alebo skôr hosťka? Gaťovi prišla návšteva. Neboli to však jeho rodičia ani nik z rodiny, ale 5 ročná Zuzka, dcéra jeho šéfa v práci. Tábor si s nami užívala ešte ďalšie dva dni. Posilnení oddychom a večerou sme si ešte pozreli večerné divadlo a potrápili naše mozgové závity pri otázkach rady starších, ktorá nás opäť nešetrila. Máme za sebou už druhý náročný deň a tak sme dnes už táborák nemali.

Streda 26.7.2023 – Streda, nové sily nabrať treba …

Celý deň na chate, musíme nachystať veľa aktivít a najlepšie vonku, nech nie sme zavretí len vnútri. Takto zneli naše myšlienky niekoľko dní pred odchodom na tábor, keď sme si spisovali nápady na rôzne hry a súťaže na celý týždeň. Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa… ale kdeže, to sa len možno niekomu v noci snívalo. V skutočnosti sme sa zobudili do upršaného rána a nikomu sa nechcelo ani z postele. Raňajky nám dnes prichystal Miloško, a keďže sme mu nikto nechceli dať košom, tak sme postupne všetci pozbierali ku stolu, kde nás už čakali záviny a teplé kakavko. Počasie nehralo v náš prospech trochu sme zaimprovizovali a zahájili zberanie bodov do tabuľky pri kartovej hre Bang!. Ako správne vedúce sme si zo slušnosti zahrali jedno kolo a potom hor sa do lepenia indícií na Jánošíkovú stovku. Túto hru sme mali pripravenú na vonkajšok s tým, že ich prevedieme okrajom lesa, či kúskom Zázrivej. Plán sme však museli zmeniť a tak sme polepili indície po chate či vonkajšej strane chaty, ktorá bola pod strechou. V tejto hre sa pohybovali ako figúrky v Človeče nehnevaj sa. Aké číslo hodili na kocke, o toľko sa posunuli. Všade plnili rôzne úlohy ako napísať básničku, odfotiť fotku kde bude na zemi niekoľko nôh a rúk prípadne nahrať video, kde robia drepy či kliky. Nebolo to však jednoduché, pretože na lístkoch sa niekoľkokrát objavil príkaz VRÁŤ SA NA ŠTART! Hry a súťaže si počas dňa s nami užívala aj Zuzka, ktorá sa naplno zapájala do každej aktivity. Zatiaľ čo my sme sa hrali, Peťo s ujom Kokavcom sa vybrali na nákup a vrátili sa so správami, že dole v dedine je toľko vody, že obyvatelia majú značnú časť domu pod vodou. Po obede sme si dali nejaký ten čas voľno. Jedny začali hrať znovu Bang!, iní UNO či Jengu. Neskôr sme si rozložili Monopoly. Figúrok nebolo dosť, tak sme sa dali do dvojíc a začali skupovať rôzne mestá a zarábať peniaze po tom, čo nám niekto stúpil na naše mesto. Keď už bolo dosť zarábania a míňania peňazí opäť sme si dali menšie individuálne voľno. Na rad prišli karty a herci išli opäť naskúšať kúsok večerného divadla. V deji sme sa už kúsok posunuli. Z malého Jurka je už veľký Juraj a vracia sa zo svojich štúdií v zahraničí. Hneď po príchode zisťuje, že mu len pár hodín nazad zomrel otec. Deň sme opäť ukončili radou starších a informáciami o zajtrajšom programe.

Štvrtok 27.7.2023 – Počasie nám konečne prialo …

Už je 5. deň a my sme ešte stále nezdolali náš vrchol. Podarí sa nám to dnes? No, nemyslím si. Včera veľmi pršalo, takže ísť dnes na takú náročnú turistiku by bolo veľmi nebezpečné. A tak sme sa po raňajkách vybrali na trochu inú turistiku. Išli sme autami spoznávať zaujímavosti okolia. Keď sme prechádzali cez Terchovú, videli sme zástupy turistov, ktorí išli do Jánošíkových dier. Dnes bolo veľmi pekné počasie, tak tam išlo toľko ľudí, že nemali ani kde zaparkovať. Našou prvou zastávkou bola Stará Bystrica. Konkrétne námestie sv. Michala Archanjela, na ktorom sa nachádza drevený orloj. Prišli sme tam akurát pár minút pred desiatou, tak sme chvíľu počkali. Počuli sme ho odbíjať, pozreli sme si všetky sochy, ktoré tam sú a aj sme sa niečo nové o ňom naučili. Pokračovali sme ďalej do skanzenu vo Vychylovke. Tento skanzen je výnimočný tým, že ním prechádza historická lesná úvraťová železnica, ktorá sa v minulosti využívala na zvážanie dreva. Samozrejme sme sa ňou aj previezli, ale vyviezli nás len po prvú úvrať. Nasledovala prehliadka skanzenu. Naša milá sprievodkyňa nám porozprávala zaujímavé informácie o budovách, ktoré sa tam nachádzajú. Videli sme domy obyčajných ľudí, ktoré boli dobovo zariadené, ale aj dom mlynára aj s mlynom, dom kováča, stodolu, kostol a rôzne iné. Dokonca v jednom z domov chovajú aj ovečky. Nad Vychylovkou sa nachádza Sedlo Beskýd. Je to miesto, kde sa spája Kysucká lesná železnica s Oravskou lesnou železnicou a tak sme neváhali a išli pozrieť aj tú. Po ceste sme sa zastavili v Oravskej lesnej v už dobre známej reštaurácií z utorka a každý si vybral na čo mal chuť. Po výdatnom obede sme mohli pokračovať na železničnú zastávku Tanečník. Tam nastala dilema. Keďže dnes bola pôvodne v pláne turistika na Veľký Rozsutec, ktorá sa neuskutočnila a zajtra sme mali ísť na bicykloch do Terchovej, osada u Jánošov, mohli sme si vybrať, čo z toho si dáme zajtra. Prišlo na rad veľké rozhodovanie, ale nakoniec sme sa jednohlasne zhodli, že pôjdeme na Veľký Rozsutec. Keď sme sa vrátili na chatu, privítali nás Miloško, Gaťo a aj Zuzka, ktorá bola akurát v kadi, a tak sme neváhali a pridali sa k nej. Až do večere bol voľný čas, ktorý všetci využili aktivitami vonku. Nakoľko krásne svietilo slniečko, niektorí sa opaľovali a ostatní hrali rôzne hry ako napríklad ping-pong alebo bedminton. Potom sme sa museli rozlúčiť so Zuzkou, lebo pre ňu už prišli jej rodičia. Dnes bola večera trochu neskôr ako zvyčajne a aj nacvičovanie zabralo o niečo viacej času a tak sa naše divadlo posunulo na neskoršiu večernú hodinu. Keďže už boli všetci unavení, rada starších dnes nebola.

Piatok 28.7.2023 – Alternatívny program …

Ranný budíček bol opäť na 6:30 a v pláne už tretí pokus o zdolanie Veľkého Rozsutca. Zobúdzame sa do upršaného rána a radar nám hovorí, že pekného slnečného dňa sa dnes veru nedočkáme. Okrem upršaného dňa to bol aj pomerne chladný deň, tak nám prišiel pán domáci aj zakúriť. Deň sme po raňajkách začali opakovaním kartičiek s drevinami, vtákmi, turistickými značkami a bylinkami, ktoré sme sa učili na schôdzkach. Opakovanie je matka múdrosti a tak ani my sme si to neopakovali nadarmo. Zopakované kartičky sme potom schovali po celej chate, jednotlivcom rozdali papieriky s inštrukciami, ktoré kartičky majú nájsť a ktoré písmenko si zapísať. Keď už všetci našli všetky písmenká, tímy si spolu sadli za stôl a museli prísť na to, čo im má vyjsť. Každý chcel byť čo najrýchlejší, a tak časom zistili, že pri nasadení turbo tempa si zapísali zlé písmenká a museli znova hľadať správne. Kým sme my pripravovali hru, zvyšok si opäť zahral karty a víťazi získali po pár bodíkov do tabuľky. Po výdatnom obede sme sa rozlúčili s Gaťom, ktorý mal už iné povinnosti. Keďže zajtra nás čaká voľný deň a kulinárska súťaž, začali sme premýšľať v čom by sme mohli súťažiť. Zvíťazili pirohy, a tak sme sa rozdelili do tímov a volali domov maminkám, babičkám a zisťovali najlepšie rodinné recepty, aby práve ten náš tím vyhral. Recepty zapísané a už zostáva len jediné, spísať potrebné ingrediencie na zoznam, aby sa kúpili aj so zvyšnými potravinami, keď pôjde ujo Kokavec zaviesť Gaťa na autobus. Dali sme si siestu a asi po hodinke sa spoločne stretli v druhej “kreatívnej“ obývačke, kde počas celého tábora hráme spoločne hry, súťažíme a aj nejaké to dejstvo Jánošíka sme tam odohrali. Zasadli sme za stôl a po vypočutí všetkých návrhov čo si zahráme sme sa spoločne dohodli pre Activity a súťažili tím proti tímu. Joj, tá pantomíma nám dala občas ale zabrať, čo poviete? Neskôr nadišiel čas zopakovania si textov k divadlu. Dnes sme mali šancu vidieť Jánošíka v jeho podobe, v ktorej ho pozná azda každé dieťa či dospelák… dnes totiž zbíjal v lesoch aj so svojím kamarátom Uhorčíkom. Záver dňa sme strávili ako vždy radou starších.

Sobota 29.7.2023 – Jánošíkov poklad sa našiel…

Druhý voľný deň pred nami a s ním aj kopec plánov. Zobudili sme do hmlistého rána. Neskôr sa nám slniečko predsa len ukázalo, ale nie na dlho. Doobedie sme výnimočne odštartovali kulinárskou súťažou (táborové stálice iste vedia, že toto je vždy na pláne až poobede😁). Príprava nám zabrala celé doobedie a tak z nich bol chutný dezert. Klub dôchodcov Detvan pripravil pirohy plnené marhuľovým džemom a posypali ich ešte strúhankou (alebo po našom priezlou) a práškovým cukrom. Slanú plnku pripravili s bryndzou a petržlenovou vňatkou, povedľa naservírovanou smotanou, posypané opraženou slaninkou a cibuľkou. Spoločenstvo valašiek zvolilo taktiež do náplne marhuľový džem a uvarené pirohy posypali práškovým cukrom. Na slanú verziu použili do náplne bryndzu obohatenú o opraženú slaninku a cibuľku, ktorými následne posypali aj okolie taniera a pridali k nej aj smotanu. Nemôžem zabudnúť spomenúť aj ich kreativitu, pretože zo sladkých pirohov vytvorili slniečko a zo slaných mesiac a slanina okolo symbolizovala hviezdy. Tento rok nemáme žiaľ víťaza, lebo boli pridelené body tak, že to skončilo remízou. Ale to nám vôbec nevadí. Tímové body dostali aj tak oba tímy. Samozrejme nemôžeme zabudnúť na to, že dnes hráme naše tradičnú celodennú hru KISS KILLER. Celý čas sme museli dávať pozor, či na nás niekde nečíha náš vrah, ktorý nás chce zabiť pusinkou na líčko. Poobednú aktivitu sme si mohli vybrať. Buď ísť na výlet do Terchovej alebo si spravíme netradičnú olympiádu, ktorú mal na starosti Ondrej. Žiaľ, počasie nám dalo jasne najavo, že sa nekoná ani jedna možnosť. Začalo totiž pršať. Nás však nijaký dážď nezastaví. Tímy už mali všetky potrebné indície a tak sa mohlo začať s hľadaním Jánošíkovho pokladu. Poklad našiel ako prvý tím Spoločenstvo valašiek, ale smútiť nemusel ani Klub dôchodcov Detvan, lebo pokladu bolo dosť pre všetkých. Nakoniec sa nám aj počasie umúdrilo a tak chalani neváhali a začali s prípravou slávnostného táboráku. Medzitým stihla Lenka a Sárka spočítať všetky poctivo nadobudnuté body za celý týždeň a herci začali s ich posledným nacvičovaním divadla. Dnes nás totiž čakalo finále nielen tábora, ale aj divadla o Jánošíkovi. Kto rátal s tým, že bude obesený sa prerátal. Sudca spolu s drábmi odviedli Jánošíka ku kadi a tam bol nemilosrdne utopený. Počasie nám nakoniec ten slávnostný táborák naozaj doprialo a tak sme pri ňom mohli vyhodnotiť celý tábor, odovzdať ceny a spoločne si zaspievať pri ohníku. Zapaľovanie malých ohňov mali tento rok na starosti Sárka, Adam, Ondrej a Roman. Úlohu pekelníka dostal Samo.

Nedeľa 29.7.2023 – … a nakoniec koniec.

Ani nevieme ako celý tento týždeň ubehol a máme tu posledný deň. Všetci sme vstali o čosi skoršie a začali s balením kufrov. Na raňajky si každý mohol vybrať na čo mal chuť, keďže sa dojedali zvyšky z posledných dní (chlebík, vianočka, čaj, kakavko,…). Zbalené kufre sme nachystali pred chatu, aby sa mohli naložiť do nákladiaku, ktorý išiel Miloško otočiť a nacúvať bližšie k chate. Nebolo to však také jednoduché. Po toľkom daždi čo sme tu mali, zapadol s nákladiakom do blata, a tak ho museli ísť chalani potlačiť. Nakoniec sa im to podarilo, a tak sa niektorí vrhli do nakladania nákladiaka a iní išli zbaliť ešte posledné veci z klubovne do krabíc. Keď sa už všetko pobalilo mohol Miloško vyraziť smer Stará Turá. My sme ešte na chate umyli a utreli posledné riady, poupratovali a pomaly sme sa i my vydali k autu a vyrazili. Cesta nám ubehla rýchlo a ani sme sa nenazdali, už sme vystupovali okolo 11-tej pri klubovni, kde nás čakali rodičia. Ešte ani nestihli doraziť všetky autá a začalo poprchať. Ako keby nám nebolo toho dažďa po celom týždni dosť. Posledný dorazil Miloško s nákladiakom. Rýchlo sme všetko vyložili, veci z klubovne zaniesli do klubovne, rozlúčili sa, vzali kufre a bicykle a upaľovali domov k obedu.

Na záver by sme sa chceli poďakovať Miloškovi a ujovi Kokavcovi za výbornú kuchyňu, Peťovi za zorganizovanie tábora, všetkým zúčastneným za super strávený týždeň, počas ktorého sme nazbierali kopec spoločných zážitkov a aj Adamovi, Samovi, Romanovi a Tomíkovi, že s nami šli do nášho nápadu s divadlom (a dobrovoľne súhlasili aj s tým, že si zahrajú ženské role)😊.

Zobraziť galériu

Leto 2022: Nižná Boca

 

 

 

 

Sobota 23.7.2022:  … zoznamovanie sa s prostredím …

Po roku vás opäť vítame pri čítaní táborovej brožúry. Začiatky chystania tohto tábora siahajú až do februára, keď nám v hlave svitol takýto nápad. Spravíme tábor na tému Tajomný ostrov! A tak sme tu, všetko je pripravené, veci zbalené, naložené v nákladiaku, všetci sa rozlúčili so svojimi rodičmi a môžeme sa vydať na cestu. Niektorým cesta ubehla rýchlejšie, iným zas pomalšie. Tento rok je naša hlavná zastávka Nižná Boca, kde budeme bývať v Drevenici Gepľovo. Už od prvého pohľadu sa nám veľmi zapáčila, je priam ideálna na našu táborovú činnosť a má aj dostatok izieb a priestoru na naše voľnočasové aktivity. Hoc je izieb dostatok, každý sa aj tak vždy snaží získať tú najlepšiu. Ako si všetci už našli tú svoju, prišlo na rad vybaľovanie, činnosť, ktorú všetci nemajú radi, tak ako aj balenie. Ani tento rok nesmie chýbať nástenka a názvy izieb. Kreativitou sa nešetrilo a vznikli skutočne unikátne názvy. Po všetkom tomto zhone sme sa všetci spoločne stretli na terase, aby sme mohli oficiálne začať náš tábor. Úvodného slova sa ujal Peťo, ktorý nám povedal pár slov k fungovaniu tábora a následne Nika s Lenkou, nás oboznámili s celotáborovou hrou. Aby ani vám nič neuniklo, tak vám to teraz rozpoviem: „Jedného dňa sa veľká výprava vydala na plavbu loďou, zrazu sa stalo niečo strašné. Všetci stroskotali na Tajomnom ostrove. Akonáhle sa všetci prebrali, zistili, že kapitán lode sa niekde stratil. Nikto nevie kde je, nikto nevie kto to je, ale jedna vec je istá, musíme odhaliť túto záhadu, preskúmať ostrov a nazbierať dostatok materiálu na opravu lode. Každý deň preskúmame novú časť ostrova, kde sú ukryté indície, vďaka ktorým odhalíme nášho kapitána. Ale keďže sa naša posádka rozhádala a rozdelila na dva kmene, indíciu môže získať iba jeden kmeň, a tak budú musieť o ňu bojovať.“ Keď sa už zvečerievalo, prišiel na rad Slávnostný táborák. A v tom to prišlo. Začalo pršať. Dážď nás síce prekvapil, ale my sme mali pripravený aj záložný plán a to bol kvíz, ktorý bol zároveň aj prostriedkom na získanie indície. Súťažili oba tímy proti sebe a ešte sa proti nim postavil ťažký súper v podobe našej rady starších. Kvíz to bol naozaj náročný, bolo vidno ako sa im až parilo z hlavy. Všetci si kvíz veľmi užili a pochvaľovali a nakoniec spokojne zaľahli do svojich postelí.

Nedeľa 24.7.2022  … v pláne bolo Ohnište …

Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa priam až ideálneho na turistiku. Dnešným cieľom bolo zdolať vrch Ohnište. Hneď po raňajkách sme si zbalili svoje veci do batohov a mohli sme vyraziť. Našou prvou zastávkou bolo sedlo Črchľa, na ktorom sme si dali krátku prestávku a pokračovali sme ďalej na Svidovské sedlo. Cestu nám spríjemňovala naša preslávená hra „Bomba, potopa, hop, švábiky“. Na Svidovskom sedle sme sa rozdelili na tých, ktorí sa vrátili nazad na chatu a na tých, čo pokračovali ďalej za dobrodružstvom na náš dlho očakávaný cieľ. Cestou sme museli dávať veľký pozor na medvede, pretože v tejto oblasti sa ich nachádza skutočne mnoho. Predpokladaný príchod na chatu bol o 15:00, avšak to sa podarilo iba tej skupine, ktorá sa vrátila zo Svidovského sedla. Tí odhodlanejší, čo sa rozhodli pokračovať, sa dostali až na vrchol. Ten sme sa pokúšali zdolať už v roku 2018 na tábore v Liptovskom Jáne, no vtedy nám to počasie nedoprialo. Keď sme sa dostali na Ohnište, tí čo vládali, sa vybrali ešte k skalnému oknu, ktoré sa nachádzalo len neďaleko od vrcholu. Tam samozrejme nesmela chýbať vrcholová výživa. Po chvíľke oddychu prišiel Tomáš s návrhom, aby sme cestou späť použili inú cestu, vďaka ktorej sme sa vyhli nepríjemnému klesaniu. Ďalšiu zmenu, pre ktorú sme sa rozhodli bola, že sme sa nevracali do Nižnej Boci, ale zišli sme dole do Malužinej, kde pre nás prišiel Peťo autom. Hneď po tom ako sme sa na chate zvítali so Žoldym, ktorý prišiel až dnes, sme sa išli osprchovať. Ďalšou z výhod tejto chaty sú sprchy, pretože každý mal na izbe vlastnú. V čase večere prišli naši prví táboroví hostia a nimi nebol nik iný ako Krko s Erikom. Náš večer sa niesol v znamení hier a samozrejme súťažou o indíciu. Indíciu mal získať tím, ktorý prinesie čo najrýchlejšie všetky veci zo zoznamu. Víťazom sa stal tím Slovenské námorníctvo. Dnešná turistika nás natoľko zmohla, že Slávnostný táborák sa opäť odkladá na ďalší deň a spoločne sme sa hrali hry a rozprávali s našimi hosťami. Bolo im s nami natoľko dobre, že sa rozhodli u nás aj prenocovať a dať si s nami spoločné raňajky.

Pondelok 25.7.2022  … nečakaná kúpačka …

Dnes bol na pláne cyklovýlet, ale po včerajšej turistike, ktorá dala väčšine zabrať, sme sa rozhodli, že pôjdeme navštíviť Liptovský Mikuláš. No ešte pred odchodom išli niektorí chalani prebádať trasu, po ktorej sme mali ísť na už spomínaný cyklovýlet. Hneď po ich návrate sme nasadli do áut a vyrazili smer Liptovský Mikuláš. V meste sme sa trochu poprechádzali a išli na zmrzlinu, ktorá v týchto horúčavách je hotový balzam na dušu. Nedalo nám nenavštíviť aj známy kanoistický kanál, na ktorom trénoval aj náš slávny slovenský vodný slalomár Michal Martikán. Keďže bolo naozaj veľké teplo, rozhodli sme sa zbaliť si so sebou aj plavky a ísť sa kúpať do Liptovskej Sielnice na Liptovskú Maru. Voda bola veľmi osviežujúca a samozrejme, keďže sme pri vode, tak nesmel chýbať ani langoš, kofolka a pre dospelých aj nejaké to pivko. Po príchode na chatu sme si dali chvíľku oddych, ale potom sme bojovali o indíciu na odhalenie zmiznutého kapitána. Stále totiž netušíme, kto to je, a tak nám neostáva nič iné, len bojovať o indície a spoločne rozmýšľať, kto by to tak mohol byť. Tento boj spočíval v tom, že každý tím mal namaľovať a skrášliť svojho vedúceho. Za tím „Lastovičky na štránku“ to bol Tomík a za tím „Slovenské námorníctvo“ Paťo. Chalani si to užili a vyzerali naozaj veľmi dobre. Členovia tímu ich rozhodne nešetrili. Chalani skončili s nafarbenými vlasmi, nalakovanými nechtami, maskarou a linkou na očiach, rúžom a na rad prišlo dokonca aj trhanie obočia. Boj to bol tesný, a preto sme museli povolať na pomoc našich šamanov. Pre tých, ktorí s nami neboli alebo už zabudli 😅, poďme si ich pripomenúť. Tento rok bol hlavným šamanom šaman Bzin-čan, ktorým nebol nik iný ako náš Miloško. Jeho pomocnými šamanmi boli Peťo alias Kovid-čan a Ondro Kokavec st. ako Cigaret-čan. Ani naši šamani nakoniec nedokázali rozhodnúť o víťazovi, a tak udelili indíciu obom tímom. Keď sa už zotmelo, nastal čas na Slávnostný táborák a s ním spojené spievanie pri ohníku. Zapaľovanie malých ohňov  tento rok  pripadlo Adamovi, Ondrejovi, Kubkovi a Samovi. Role pekelníka sa premiérovo zhostil Roman. A veru zvládol to na výbornú. Počas tohto večera sa Bzin-čan rozhodol oslniť nás veľkým kúzlom, ktorým ho osvietil Veľký Šiva. Kúzlo to bolo naozaj velkolepé. Všetci boli ohúrení  a kládli si otázku ako to len spravil?

Utorok 26 .7. 2022  … voľný deň prišiel vhod …

Ako to už zvykom býva, utorok patril voľnému dňu. A čo nesmie chýbať počas voľného dňa? No predsa naša tradičná celodenná hra „Kiss Killer“. Doobedie patrilo azimuťáku, ktorý si pre nás pripravili naši úžasní a ochotní vedúci v zložení Nika, Lenka a Žoldy. Ale nebol to taký obyčajný azimuťák ako sme zvyknutí. Bol o niečo komplikovanejší, lebo k nemu zakomponovali ešte  aj mapu. Počasie sa rozhodlo, že nám to skomplikuje tiež a začalo pršať. Ale ani to nás nezastavilo, vytiahli sme pršiplášte a nepremokavé bundy a hor sa do plnenia úloh, ktoré nás počas neho čakali. Úlohy boli zamerané rôzne, od poskytovania prvej pomoci, zakladania ohňa, viazania uzlov až po výrobu darčeka pre Bzin-čana len za pomoci KPZ-tky. Dnešný obed sme museli presunúť až na 15-tu hodinu z dôvodu, že našim tímom to trvalo trošku dlhšie než sa predpokladalo (pri úlohách tohto typu to býva tak, že vedúci to dlho chystajú a deti to majú za pár minutiek hotové 😄).  Tohtoročným “killerom” sa veľmi darilo, a tak boli všetci zabití už do obeda. Víťazom tohto kola bol Ondrej, ktorému sa ako jedinému podarilo prežiť ale najväčší “killer” bol Žoldy. Kvôli skorému ukončeniu hry sa uskutočnilo ešte ďalšie kolo. Po tom, čo sme sa napapali, dopriali sme si chvíľku odpočinku. Neskôr, keď sme si trochu oddýchli a načerpali sme novú energiu, pustili sme sa do hrania rôznych hier a samozrejme do zabíjania. Hrali sme šípky, Bang či stolný futbal a zbierali sa nejaké tie bodíky. Pochopiteľne stále treba mať oči na stopkách, lebo nikdy neviete, kedy a kde vás môže prekvapiť váš “killer”. Druhé kolo „Kiss killera“ trvalo už o čosi dlhšie. Poslední dvaja preživší sa zabíjali do poslednej minúty dnešného dňa, no nakoniec sa to nepodarilo ani jednému a tak sa stali víťazmi obaja a boli ním Lenka a Žoldy. Poobedie ušlo ako voda a zrazu bol čas večere. Na večeru bolo obľúbené jedlo asi každého táborníka a tým nie je nič iné ako grankové kolienka. Večer sme netrávili ako obvykle pri táboráku, ale rozdelili sme sa do 4 skupín a zahrali si Activity. Bolo to zábavné sledovať ostatných ako sa snažia svojmu tímu niečo znázorniť pantomímou, nakresliť alebo slovne opísať.  Keď sme sa dohrali opäť sa nás rozhodol očariť svojimi kúzlami Bzin-čan. Tým ale náš večer nekončil, pretože dnes večer sa nás rozhodol prekvapiť svojím kartovým kúzlom aj Kovid-čan.  Po skončení tohto kúzelného večera nastal čas ísť do postelí a načerpať silu na zajtrajšiu turistiku.

Streda 27.7.2022  … do jaskyne a ešte ďalej …

Dnešný plán znel jednoznačne, a to návšteva Jaskyne mŕtvych netopierov. A tak hneď po raňajkách sme zbalil vodu a obedový balíček do batohov a mohli sme vyraziť. Nasadli sme do áut a naša cesta smerovala na Trangošku odkiaľ to bola tak hodinka ku jaskyni. Pri jaskyni sme sa museli trochu viac obliecť, lebo vonku síce svietilo slniečko a bolo teplo ale v jaskyni bolo celkom chladno. Ešte pred samotným vstupom do jaskyne sme dostali každý prilbu, úväz a podpísali papiere o tom, že do jaskyne ideme na vlastnú zodpovednosť.  Chvála Bohu za tú prilbu, lebo každú chvíľu bolo počuť ťukanie, ako si niekto buchol hlavu o strop 😄. Jaskyňou nás sprevádzala milá sprievodkyňa Gabika, ktorá počas celej prehliadky s radosťou odpovedala na naše zvedavé otázky. Táto jaskyňa nebola tak bohatá na svoju výzdobu ako sú iné ale bola o to zaujímavejšia, pretože sme tam liezli po rebríkoch, boli istení,… . Myslím si, že to čo mala ubraté na svojej výzdobe sa niekoľkonásobne pridalo na samotnom zážitku z tejto prehliadky. Po skončení prehliadky, ktorá trvala tak hodinu a štvrť sme sa najedli a rozdelili na dve skupiny. Prvá skupina išla späť k autu a na chatu. Druhá skupina pokračovala na chatu pod Ďumbierom, kde nesmela chýbať aj vrcholová výživa a kofolka. Ďalej pokračovali po Ceste hrdinov SNP smerom na Lajštroch, odkiaľ sa im podarilo dostať  do cieľa o pol hodinu skôr ako písali smerovníky. Z Lajštrocha zavolali Peťovi na chatu, aby pre nich mohol prísť autom na Čertovicu. Keďže išli väčšinu času po hrebeni Nízkych Tatier, mohli sa celý čas kochať výhľadmi na susedné slnkom zaliate kopce. Cesta síce nebola veľmi náročná, ale za to bola pomerne dlhá, a tak si ju skracovali aj vzájomnými rozhovormi. Príjemnú turistiku zakončili na Motoreste Čertovica, kde si dali kofolku a spoločne s Peťom sa vrátili na chatu. Zatiaľ čo druhá skupina šliapala do kopca, prvú skupinu čakala po príchode na chatu sprcha, chvíľka odpočinku a potom sme čas vyplnili hraním hier a zbieraním bodov. Keď už boli na chate obe skupiny, bola na čase večera. Po večeri sme si zahrali nejaké tie hry, čo nemôžu chýbať na našom tábore a nimi sú napríklad „Ninja“ a „Chce sa mi cikať“. Keďže sa dnes konal zápas Ligy majstrov ŠK Slovan Bratislava vs. FTC Ferencváros rozhodli sme sa, že dnešný táborák nahradíme pozeraním tohto zápasu. Naši šamani sa rozhodli, pozrieť si to v televízií, ale my sme si to premietali na plátne v zimnej terase.

Štvrtok 28.7.2022  …dnešok nám dal zabrať…

Štvrtok patril výletu do Malužinej, konkrétne do bane Zubaustollen. Po raňajkách sme sa rozdelili na tých, čo šli do Malužinej na bicykloch, tí vyrazili už o 9:30 a na tých čo tam šli autom a odchádzali o 10:00. Všetci sme sa stretli pri Speleocampe v Malužinej, kde sme sa dozvedeli aj zadanie úlohy na získanie dnešnej indície. Za úlohu bolo, aby každý tím zložil básničku, ktorá musí mať 16 veršov, musí byť na tému tábor a čas na to bol do večere. A keďže do začiatku prehliadky sme mali ešte nejaký ten čas, rozhodli sme sa ho naplno využiť a začali sme vymýšľať už tu. O chvíľu prišla pani sprievodkyňa a vydali sme sa na cestu do štôlne. Cyklisti pokračovali na bicykloch až k štôlni a tí čo prišli autom sa ešte kúsok zviezli a potom pokračovali peši zhruba 1,5 kilometra. Pred štôlňou sme dostali ochranné šiltovky a baterky. Keďže ide o kratšie sprístupnený úsek rozdelili sme sa na polovicu a tak absolvovali prehliadku. V bani sme sa dozvedeli, že sa tu ťažil chalcedón, azurit, tetraedrit, barit, siderit a síran železnatý.  Baňa nás okúzlila aj svojou farebnosťou stien. Po prehliadke nám sprievodkyňa ukázala na mape, že keď pôjdeme ďalej po ceste, dostaneme sa k vodnému prameňu a tajchu. A tak sa naša cykloskupina rozhodla, že sa tam pôjdu pozrieť. To však ešte netušili, že sa neskôr napoja na turistický chodník a budú musieť nosiť bicykle v rukách. Po dlhom čase šliapania sa dostali až do Vyšnej Boci odkiaľ sa už zviezli nazad na chatu do Nižnej Boci. Zatiaľ čo jední šliapali na bicykloch druhá skupina na chate hrala šípky, karty a robili  rôzne ďalšie aktivity. Tí čo boli na chate sa o nich už aj začali báť, lebo podľa slov sprievodkyne to nemalo byť ďaleko a ich dlho nebolo a navyše nemali so sebou niektorí ani dostatok vody a jedla, pretože pôvodný plán mal byť ísť do Malužinej do štôlne a späť. Na chatu nakoniec prišli akurát v čase večere okolo 19-tej hodiny. Keďže sme už všetci boli hladní ako vlci, nastal čas na večeru a po nej vyhodnotenie básničiek. Šamani mali opäť čo robiť aby, vybrali víťaza. Nakoniec vyhral tím  “Lastovičky na štránku” s ich básničkou “Táborová pohoda”. Opäť ani dnešný večer nepatril táboráku. Dnes sme si spravili filmový večer. Ešte pred začatím pozerania filmu išla Nika spraviť pukance, no v polke prípravy to mikrovonka vzdala. Nezvládla nápor pukancov 😄 a tak sme sa museli uskromniť s menším množstvom. Nevadí, ako sa hovorí lepšie niečo ako nič. Popcorn máme a môžeme ísť pozerať. Výber filmu sme nechali na chalanov (Gaťo, Žoldy, Paťo a Tomík) a tí vybrali horor Anabel. To sme ešte netušili, že to bola príprava na …

Piatok 29.7.2022  … veľké odhalenie …

… na nočnú hru. Pripravili si ju pre nás naši šikovní chlapci (Gaťo, Žoldy, Paťo a Tomík), ktorí sa počas sledovania filmu nenápadne vytratili, aby mohli nachystať všetky potrebné veci. Nočná hra nenasledovala hneď po filme, ale bola pre nás všetkých veľkým prekvapením, lebo nás počas noci zobudili a po dvojiciach sme ju absolvovali. Počas nej nás strašili a riešili sme rôzne matematické úlohy. Len škoda, že kým sa poslední dostali na rad už svitalo. Dnešné raňajky sa kvôli nočnej hre posunuli až na 9:00, ale to nám vôbec nevadilo, lebo dnes máme voľný deň a času na aktivity je dostatok. Doobedné aktivity sme odštartovali s pomocou prípravy k obedu. Niektorí čistili zemiaky a potom boli za to aj patrične odmenení bodmi. Následne sa hrali tradičné táborové hry a medzitým sme premýšľali kto je náš stratený kapitán. Po obede náš čakal ešte jeden vrchol, ktorý sme museli zdolať. Neďaleko od našej chaty bola rozhľadňa Krajčov vrch. Po asi pol hodinke cesty do strmého kopca sme vyšli na rozhľadňu a naskytol sa nám krásny výhľad na okolité kopce. Po krátkej prestávke sme sa rozhodli vrátiť  späť na chatu. Tam nás čakala dôležitá úloha a tou bolo nájsť poslednú indíciu, ktorá sa ukrývala v chate. Potom bolo voľno, ktoré mohol každý využiť podľa svojho uváženia. Väčšina sa rozhodla, využiť ho na prípravu predstavenia ku svojmu kostýmu. Neskôr sa uskutočnil turnaj v šípkach, ktorý bol natoľko úspešný, že sa uskutočnilo aj viac kôl. Nato nasledovalo predstavenie kostýmov a dozvedeli sme sa odkiaľ a ako sa kto dostal na náš Tajomný ostrov. Všetci boli veľmi kreatívni a videli sme vážne zaujímavé, ale aj vtipné scénky. Ešte posledný krát dali tímy hlavy dokopy, aby konečne prišli na to, kto je náš stratený kapitán, ale aj tak na nič neprišli. Mali totiž málo indícií, aby to zistili. A tak nezostávalo nič iné, len aby sa naše dva kmene zmierili a porozmýšľali nad tým spoločne. A teraz prišlo to, na čo všetci už netrpezlivo čakali. Kto je teda náš kapitán? A kde sa ukrýva? Rozhodol sa nám to objasniť krátkym videom, v ktorom sme sa dozvedeli, že je to naša Ivanka, kvôli ktorej sme stroskotali. Rozpovedala nám celý príbeh o tom, ako bola hladná a ako sme sa zrazili s loďou, ktorá jej mala priviezť pizzu. Na ukončenie tohto výnimočného tábora sme mali ešte záverečný slávnostný táborák, rozdali sa ceny, rozprávali sme si dojmy z celého týždňa a užívali si tú čarovnú atmosféru so skvelými ľuďmi pri gitare a pesničkách.

Sobota 30.7.2022  … a nakoniec.

Ani sme sa nenazdali a máme tu posledný deň. Celý týždeň nám ubehol ako voda a my sa musíme spolu rozlúčiť. Hneď po tom čo sme sa zobudili, začali sme s balením svojich vecí a potom prišli na rad raňajky. Tí, čo nestíhali balili veci ešte po raňajkách a tí rýchlejší sa pustili do balenia vecí z klubovne a rozoberania nástenky. Tento rok sme boli naozaj šikovný s balením, lebo sa nám podarilo vyraziť už o 9:30. Po ceste domov nám celú cestu pršalo, a tak väčšina z nás cestu domov prespala v aute. Ako prvá dorazila posádka s Peťovým autom. Keď už dorazil aj nákladiak vyložili sa všetky veci a hor sa domov k obedu. Nemôžeme zabudnúť ani na to, že na tomto tábore sme mali aj čerstvého mladého vedúceho Tomíka, ktorý sa len niekoľko dní pred  táborom zúčastnil školenia Mladý vedúci. Role vedúceho sa zhostil fantasticky a dúfame, že rovnako dobre mu to pôjde aj na ďalších táboroch.

Zobraziť galériu

Leto 2021: Permonícka fáračka na Počúvadle

 

Nedeľa 26.7.2021

Tak a je to opäť po roku tu! Moje meno je Vladka a v mene Detskej organizácie Fénix Stará Turá vás vítam pri čítaní našej tradičnej táborovej brožúry. Pozývam vás prostredníctvom týchto riadkov zažiť skvelý táborový týždeň s nami. Zaspomíname si na to najlepšie, najkrajšie aj najvtipnejšie a môžem vám sľúbiť, že toho naozaj nebude málo. Pripraviť sa, pozor, cesta na Počúvadlo sa práve začína!

Kvôli chate sme ju tentokrát začali až v nedeľu a tak sa rezne pripravené na nedeľný rodinný obed museli zabaliť. To samozrejme nebolo na škodu, keďže sme pred sebou mali približne tri hodinky v aute. Po božtekoch rodičom už Peťo, Krko starší, Krko mladší a Miloško dupli na plyn a mohlo sa vyraziť. Tento rok nás cestou našťastie nestretli žiadne technické problémy a strastiplnými “skratkami” sme sa okolo jednej dostali na miesto určenia – chata West, Počúvadlianske jazero. Čarovné okolie Štiavnických vrchov patrí k najkrajším kútom Slovenska a my sme ho tak trochu roky obchádzali. Samotná Banská Štiavnica aj Počúvadlo sú turisticky vyhľadávané miesta a aj počas nášho pobytu sme boli omnoho viac v centre diania ako inokedy. Nevadilo nám to, práve naopak sme si užívali všetko, čo táto lokalita ponúkla. Treba tiež podotknúť, že toto bol už druhý “korona tábor” a my sme veľmi radi, že sa nám ho po tomto neľahkom pandemickom roku podarilo zorganizovať. Samozrejme s dodržaním všetkých opatrení a s o niečo viac papiermi :D. Vráťme sa ale na Počúvadlo, kde nás čakalo úvodné poobedie. To sa nieslo v znamení vybaľovania vecí, zoznamovania sa s prostredím a chystaním všetkého potrebného. Chlapci pripravili taborák, dievčatá nástenku a každá izba dostala od svojich obyvateľov názov. Potom už po vlastnej večeri nasledoval tradičný otvárací táborák. Naši najmladší členovia odrecitovali a zapálili malé ohne a úlohy hlavného pekelníka sa na výbornú zhostil Tomáško. Úvodné slovo dostal každý z troch členov rady starších a hneď po nich nasledoval programový vedúci Žoldy. Program tohtoročného tábora bol úzko spätý so Štiavnickými vrchmi. Po minuloročnej ceste do vesmírnej budúcnosti sme zamierili presne na opačný smer – k zemskému jadru. Stali sa z nás baníci hľadajúci stratený banský artefakt. Práve podľa toho dostal tábor názov “Permonícka fáračka”. Nás do tejto témy hneď prvý večer zasvätili starší členovia divadelným predstavením ale vy sa ešte nechajte prekvapiť. Dní aj strán máme ešte dosť.

Pondelok 27.7.2021

Deň číslo dva začal krásne! Raňajkami o ôsmej a krásnym počasím. Slniečko nás skutočne od rána vyháňalo von a tak sme ho poslúchli a vybrali sa na turistiku. Prvý oficiálny táborový deň patrí pešej turistike snáď odjakživa, čiže ani tento rok to nemohlo byť inak. Krátko po raňajkách sme sa vybrali smerom k jazeru a odtiaľ po zelenej turistickej značke na najvyšší vrch Štiavnických vrchov, Sitno. To je so svojou výškou 1009 m n. m. najvyšším vrchom celého okolia a tak aj našim táborovým topom. Stalo sa už tradíciou, že každý tábor vyšlapeme na najvyšší vrch v okolí. Minulý rok to bola Kráľova Hoľa, rok predtým Poľana a v roku 2018 zasa Ďumbier. Sitno im ani zďaleka nekonkurovalo, bola to pomerne nenáročná túra, ktorú sme aj s niekoľkými odpočinkovými pauzami zvládli všetci ešte do obeda. Jednoznačne ale Sitno odporúčame pretože bolo veľmi pekné, ponúka krásne výhľady, občerstvenie na chate a dokonca rujny starobylého Sitnianskeho hradu. My sme ho navštívili a dokonca na ňom našli aj niekoľko maľovaných kamienkov z Facebookovej výzvy “Veselé kamene”. Cesta dole už bola rýchla a nohy nám len tak lietali. Keďže sme sa na chatu vrátili naozaj pomerne skoro a počasie nám prialo, prišiel čas vyskúšať vodu v Počúvadle. Rýchla kúpačka padla všetkým v horúci deň vhod avšak s blížiacim sa časom večere už začínali cítiť hlad aj tí najväčší vytrvalci. Prvá večera bola parádna, obľúbené Žoldyho strapaté rezne :D. A ešte jedna pikoška z večere. Viete, ktorá je najobľúbenejšia táborová polievka? Zaručene paradajková, pretože sa je zásadne studená, až keď každý poskladá svoje meno z písmeniek :D. Táborový večer patril opäť divadelnému predstaveniu pod vedením režiséra Krka. Krátka scénka nás opäť uviedla do deja celotáborovej hry a keď rozprávke zazvonil koniec (a teraz bez srandy, aj deduška večerníčka sme mali :D) na rad prišla rada starších. Rada starších sa pomaly tiež stala táborovou tradíciou. Pôvodne mala byť len súčasťou táborového programu v roku 2018 ale zožala úspech tak sme ju zaradili aj tento rok. Naša staršina (rozumej Peťo, Miloško a Ondro) si na každý večer pripravila niekoľko zapeklitých otázok, ktorými potrápili naše hlávky. Niekedy boli otázky naozaj ťažké, inokedy nám zase nerobili problém. Priznám sa, že si nepamätám na čo sa pýtali v pondelok večer ale určite nás poriadne potrápili a do postelí sme zaľahli s unavenými mozgovými bunkami.

Utorok 28.7.2021

Utorok patril bicyklom. Tie sme opäť v Miloškovom nákladiaku priviezli aj na tento tábor. Myslím, že nebudem sama keď poviem, že som z toho mala poriadny strach. Predsa len Štiavnické vrchy ponúkajú “chutné” stupáky. Trasu sme ale naplánovali tak aby ich bolo čo najmenej a keďže máme mnoho mladších členov na malých bicykloch, tempo malo byť tiež voľnejšie. Hneď po raňajkách sme teda vysadli na bicykle a vyrazili. Cesta bola od začiatku veselá a nejeden z nás preklínal povestné Peťove skratky. Šli sme lesom, hlinitými zjazdami, poľami, lúkami a nakoniec aj po ceste. Prvá skupinka sa oddelila už na prvej odbočke, keď zle odbočili. Pomohli ale mapy, podľa ktorých sme sa mali o niekoľko kilometrov stretnúť s ostatnými. Tak sa stalo a potom už sme spolu absolvovali snáď najhorší úsek cesty, zráz, z ktorého som mala ešte niekoľko týždňov po tábore riadnu modrinu. Takýmito strastiplnými cestami sme prišli až na našu prvú zastávku – kaštieľ vo Svätom Antone. Počkali sme tu na čas prehliadky a so sympatickým sprievodcom absolvovali cestu do histórie tohto miesta. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí a po obedovej pauze pokračovali ďalej. Tentokrát zase po hlavnej ceste s rušnou premávkou do Banskej Štiavnice. Banská Štiavnica je mesto krásne, pre cyklistov ako stvorené – všetko je vydláždené kockami a do kopca :D. Na bicykli alebo vedľa bicykla sme ale všetci dorazili k botanickej záhrade. Záhrada sa nachádza v krásnom prostredí bývalej baníckej a lesníckej akadémie, ktorú založila v 18.storočí Mária Terézia a bola prvou svojho druhu na svete. V súčasnosti sa v záhrade nachádza viac ako 200 druhov našich aj zahraničných druhov drevín. Za najzaujímavejšie sú považované mohutné sekvojovce dosahujúce výšku niekoľko desiatok metrov. Po pauze v Štiavnici sme už pokračovali rovno na chatu. Návšteva historického centra nás totiž tento týždeň ešte len čakala. Stavili sme sa aj na kofolu v Štiavnických baniach, ktorá nás prijemne osviežila a dodala potrebnú energiu na zvyšok cesty. Ja sama som bola prekvapená, že okolité kopce neboli také zlé a všetci sme ich zvládli, či už na bicykli alebo vedľa neho :D. Dokonca sme potom poobede ešte aj hrali hry a plnili úlohy (a veru, že neboli ľahké). Večer už sa niesol v tradičnom duchu, scénka, rada starších a posteľ. Scénkou sme sa dostali opäť ďalej v príbehu troch baníckych rodov hľadajúcich stratený artefakt v hlbinách Štiavnických vrchov. Svoje úlohy vedúcich tímov perfektne zvládali naši najnovší mladí vedúci – Ivka, Lenka a Paťo. Možno to neviete no tí v júli absolvovali Ministerstvom školstva akreditované vzdelávanie Mladý vedúci v Modre. Sú z nich teda plnohodnotní vedúci a inštruktori, ktorí môžu nadobudnuté vedomosti využívať aj na ďalších táboroch. Krko všetko perfektne naplánoval a každovečerné scénky tak boli naozaj vymakané. Každý mal kostým (ako môžete vidieť na fotkách) a svoju úlohu bral veľmi vážne. No a keď nás večer ešte vytrápila Rada starších boli sme súci už len do postele.

Streda 29.7.2021

Streda oddýchnuť si treba. Týmito slovami sme sa riadili a po turistike a cykloturistike sme stredu venovali voľnému dňu. Nie žeby sme nič nerobili, to ani náhodou, len sme zostali na chate a všetky kreatívne aj športové aktivity sústredili tam. Doobedie sme strávili vonku a venovali ho rôznych športovým aktivitám. Bola prekážková dráha, preťahovanie lanom aj legendárne fúriky. Tie mali naozaj úspech a všetci sa pri nich poriadne zabavili. Doobedie ušlo ako voda, ani sme sa nenazdali a pomáhali sme s prípravami na obed. Na tom si samozrejme neskôr každý pochutnal a po krátkom vytrávení sme vyrazili na náš najobľúbenejší cieľ dňa – Počúvadlianske jazero. Konečne sme vyvetrali naše člny a užili si na nich kopec zábavy. Vždy bol jeden člen obetovaný ako strážca vecí na pobreží pretože na jazere bolo vždy poriadne veľa ľudí. Počúvadlo je známe a obľúbené jazero a navštevuje ho mnoho turistov z okolia.  Presvedčili sme sa o tom zakaždým, keď sme na pláži hľadali miesto pre našu veľkú skupinu :D. Aj v stredu sme prišli ako veľká voda a upútali zrak dovolenkujúcich na pláži. Odpovedali sme na niekoľko zvedavých otázok a užívali si príjemné slnečné poobedie. Zdržali sme sa tam veru poriadne dlho a jediné, čo nás nakoniec vyhnalo bol hlad. Keď tak nad tým rozmýšľam, možno to nebol hlad ale chuť :D. Na večeru totiž mali byť legendárne grankové kolienka. No a na tie sa tešil každý. Naši ufrflaní kuchári vždy precedia niekoľko slov k jedlu, ktoré podľa nich nestojí za nič ale nám je to jedno. Najjednoduchšia večera je tá najlepšia večera! Viacerí táborníci boli špinaví až za ušami keď odchádzali od stola. Pochutnali si rozhodne všetci. Po večeri už začali prípravy na ďalšie večerné predstavenie, tentokrát obzvlášť zaujímavé a vtipné. Nika, Vladka a Kajka si zahrali čertice a svojím presvedčivým vystúpením isto zmiatli nejedného diváka :D. Peklo bolo jednou zo zastávok baníkov pátrajúcich po stratenom artefakte, ktorých reprezentovali Lenka, Ivka a Paťo – kapitáni našich tímov. Pekelnou scénkou sa priblížili opäť o kus bližšie k cieľu. No a okrem cieľu sme sa všetci priblížili aj k posteli.

Štvrtok 30.7.2021

Štvrtok bol nabitý hneď od rána. Keďže sme si objednali pomerne skorý ranný vstup do bane v Banskej Štiavnici, aj budíky sme museli nastaviť o niečo skôr. Raňajky sme do seba nahádzali rýchlo, obliekli sa, zbalili veci a mohlo sa vyraziť. Tešili sa asi všetci, predsa len do podzemia sa nedostanete každý deň. Obzvlášť do podzemia Štiavnických vrchov, ktoré skrýva mnoho pokladov a tajomstiev histórie. Nasadli sme do áut a šup ho do Banskej Štiavnice. Banské múzeum v prírode je ešte pred samotným mestom, neďaleko tajchu Klinger. Počas sezóny ho navštívi veľmi veľa ľudí a práve preto sme si zvolili prehliadku hneď ráno o deviatej. Banské múzeum tvorí povrchová a podpovrchová expozícia a zatiaľ čo v tej povrchovej sme sa dozvedeli mnoho zaujímavostí o histórii, technike či geológii, až v podzemí začalo to pravé dobrodružstvo. Ešte hore na svetle nám sprievodca dal žlté plášte, helmy a čelovky. Ako takí malí permoníci sme potom cupkali dole schodami až ku vchodu do štôlne Bartolomej. Pán sprievodca bol naozaj milý a občas aj zavtipkoval. V podzemí, ako v uzavretom priestore sme museli dodržiavať pozemské opatrenia, helmu s čelovkou sme preto doladili rúškom :D. V podzemí sme prešli kus cesty a dozvedeli sa naozaj zaujímavé veci. Jedna z tých najvtipnejších, ktorú si určite zapamätal každý bol banský mesiac. Kto nechápe, musí štôlňu navštíviť. Prehliadku rozhodne odporúčame keďže nikde na Slovensku nič podobného rozsahu neuvidíte. My sme po prehliadke ešte vykúpili obchod so suvenírmi a potom už naša skoro trojhodinová návšteva banského múzea skončila. Pred nami bola ešte jedna z dominánt Banskej Štiavnice – kalvária. Tú tvorí celkovo 22 stavieb a postavená bola na kopci s krkolomným názvom Scharffenberg. My sme samozrejme vyšli až hore, odkiaľ sa naskytol nádherný výhľad na slnkom zaliatu Štiavnicu. Vo štvrtok bolo vonku naozaj horúco, čo udrelo do hlavy aj niektorým okoloidúcim :D. My sme sa aspoň dobre zabavili a do konca dňa sa mali na čom smiať. Z kalvárie sme videli všetky miesta, ktoré nás tento týždeň v rámci našej Permoníckej fáračky ešte čakajú. Unavení teplom sme sa pomaly pobrali späť k autám a odtiaľ priamo domov, na chatu West. Poobedie patrilo kreatívnym aktivitám a všetci si vyrobili svoje vlastné táborové tričko. Farby na textil nás zabavili dobré dve hodiny a tí, ktorí už ich mali dosť sa vybrali k vode. Počasie bolo naozaj ako stvorené na kúpačku a chill na člne. Večer nás ako vždy čakala scénka, v ktorej hlavnú úlohu mal tentokrát rozmrznutý neandertálec Gacko. Pozrieť nás prišiel aj Milanko s priateľkou Natálkou a ich dvoma chlpáčmi. Tým sa scénka veľmi páčila a neustále chceli byť jej súčasťou :D. Zostali s nami až do večerného táboráku, pri ktorom si zaspievali niekoľko pesničiek a rozlúčili sa. Štvrtok nás všetkých akosi zmohol. Boli sme unavení z tepla a pri večernej rade starších sa nám už fakt ťažko premýšľalo. Bol čas nabrať nové sily na ďalší deň.

Piatok 31.7.2021

 Ani sme sa nenazdali a bol tu piatok! Predposledný celý táborový deň. Piatkové plány boli veľké a preto bolo treba začať deň skoro ráno. Vychutnali sme si raňajky, nahodili sa do mestského, obedový balíček zabalili do batôžku a mohlo sa vyraziť. Tentokrát sme sa snáď po prvýkrát vybrali bez Peťa, hlavným piatkovým vedúcim bol Krko. Autobus nás zviezol do Banskej Štiavnice, priamo k prvej zastávke – Novému zámku. Nový zámok je známy aj ako dievčenský či panenský. Prečo je tomu tak sa nám zistiť bohužiaľ nepodarilo. Vypočuli sme si sprievodkyňu, prešli tri poschodia plné exponátov ale jediné čo nás zaujalo bol asi výhľad. Čo si budeme hovoriť, žiadne dobrodružstvo to nebolo. O niečo krajší a zaujímavejší už bol Starý zámok, v ktorom sme si prehliadku spravili sami. Naozaj, striedali sme sa v čítaní a text obohacovali o rôzne vtipné perličky :D. Na Starom zámku sme sa aj naobedovali a krásnymi kamennými uličkami Banskej Štiavnice prešli do samotného centra. Na ikonickom Námestí Svätej Trojice sídli aj mineralogické múzeum. Obzerať kamienky vo vitrínkach tiež nebola každého šálka kávy ale aspoň dnu bolo príjemne chladno. V horúci deň to padlo vhod. Súčasťou mineralogickej expozície bola aj šachta Michal, taká veľmi malá sestrička šachty Bartolomej, ktorú sme navštívili vo štvrtok. Šachta síce malá ale teplota v nej exkluzívna :D. Celý náš piatkový výlet prebiehal v pomalom tempe, nikam sme sa neponáhľali a dokonca sme si dopriali rozchod na námestí. Všetko bolo pekné až kým sme nezistili, že Krkov prepracovaný plán má jednu malú chybičku. Autobus o štvrtej cez prázdniny nepremáva a posledný nám ide o 15 minút. Bolo to rýchle tempo, chvíľami aj poklus ale nakoniec sme z námestia na autobusovú stanicu stihli prísť včas. Ťažko povedať, čo by sme robili keby ho nestihneme. Naša rada starších by zrejme nebola nadšená, že pre nás musí prísť autami. Všetko ale dopadlo dobre a na Počúvadlo sme sa vrátili v ideálnom čase, práve sa totiž začínalo s prípravami na guľáš (nepasuje mi tam ten mäkčeň, dáme si to po turansky – guláš). Pomohli sme so zemiakmi a cibuľou, niektorí dorábali svoje tričká a niektorí neobsedeli a vybrali sa k vode. Slnko bolo stále nižšie a nižšie, čo na jazere vytváralo naozaj príjemnú atmosféru. Počúvadliansky tajch je najväčší z 24 zachovaných tajchov v regióne. Tento dômyselný systém tajchov bol technologickým unikátom a počas zlatej horúčky zabezpečoval veľmi potrebnú vodu pre banskú činnosť. Dnes je z Počúvadla rekreačná lokalita, ktorú sme si my za celý týždeň naozaj naplno vychutnali. Večer patril scénke, tentokrát ako zo strašidelného filmu a rade starších. Samozrejme nechýbal perfektný Miloškov guláš, ktorý napovedal, že finále sa už blíži!

Sobota 1.8.2021

 Klasicky v sobotu z tábora odchádzame, aspoň tak to vždy bolo. Posledné roky sa ale zmenila tradícia a sobote prislúcha špeciálna úloha – finále! Je to posledný celý deň tábora, kedy sa spravidla nikam nejde a program sa odohráva na chate a v jej okolí. Presne takto začala aj naša sobota na Počúvadle. Od rána všetci postávali pri nástenke, počítali body a nervózne vymýšľali taktiku na ďalší boj. Žoldy mal na doobedie pripravených niekoľko hier a rôznych športových disciplín, v ktorých tímy súperili o posledné body. Vo voľných chvíľkach niektorí dokončovali svoje tričká alebo pomáhali maľovať tričká druhým. Ja by som finálový článok rada venovala Permoníckej fáračke ako takej. Dovolím si tvrdiť, že Krko je rokmi ostrieľaný scenárista táborov. Posledné roky tvorí ich dej, vymýšľa príbeh a zasadzuje ho do prostredia, v ktorom sa zrovna nachádzame. Ak je Žoldy programový vedúci, Krko je jednoznačne programový mozog. Tento rok na Počúvadle súperili 3 banícke rody – Feistmantel (pod vedením Lenky), Strongmani (pod vedením Paťa) a Zlatokop(k)ý (pod vedením Ivanky). Dôvodom ich súperenia bol starý spis, opisujúci vzácny poklad, ktorý našli pri práci v bani. Všetci chceli nájsť poklad a získať stratený tajomný artefakt. Na ceste k nemu prešli cez patrónku baníkov – Sv. Barboru, peklo, dobu ľadovú, vrstvu temnoty až do Veľkej siene. Každý večer patril scénke, ktorá permoníkom pomohla dostať sa o krok bližšie k pokladu – k živej vode. Živá voda ale prišla na rad až večer. Krátko po sobotnom obede sa tábor rozlúčil s Vávrovcami, ktorí bohužiaľ museli odísť kvôli ďalším povinnostiam späť domov. Po lúčení prišla na rad mestská hra. Aj keď Počúvadlo nebolo zrovna veľkomesto, skrývalo mnoho zaujímavostí, ktoré decká dokumentovali, fotili, zisťovali či overovali. S blížiacim sa večerom začali prípravy na ďalšiu klasickú súčasť našich táborov – kostýýýmy! Tento rok ich bolo naozaj dosť, keďže starší členovia potrebovali kostýmy nielen na finále ale aj na každovečerné scénky. Naši najmladší ale tie svoje predviedli až v sobotu. Pokochať sa môžete na fotkách. Nakoniec všetky tímy objavili Veľkú sieň aj skrytý tajomný poklad. Prví do nej dorazil tím Feinstmantel, čím sa stal bodovým víťazom Permoníckej fáračky. Skutočnými víťazmi ale tento rok boli všetci. Správne sa rozhodli pri nájdení strateného artefaktu – živej vody, uprednostnili lojalitu pred chamtivosťou a zvíťazili! Záverečný táborák má magické čaro. Vždy pri ňom hodnotíme, spomíname a veríme, že sa v rovnako dobrej nálade stretneme aj o rok.

Nedeľa 2.7.2021

 Tak a sme na konci! Nedeľa na Počúvadle sa niesla už len v znamení balenia všetkého, čo sa nám za ten týždeň podarilo rozhádzať. Balili sme svoje veci, nástenku, kuchyňu, člny, bicykle, …jednoducho všetko. Raňajky boli klasické ČKD – čo kuchyňa dala a aj keď mi tento rok unikli, podľa mňa sú to najlepšie raňajky aké môžu byť :D. Chatu West sme opustili okolo desiatej, presne tak aby sme na nedeľný obed už boli doma. Cestou sme pospávali, spomínali a smiali sa na zážitkoch, ktoré nám tábor priniesol. Podarilo sa nám ho zorganizovať aj keď to opäť nevyzeralo ružovo. Takto pred rokom sme si v Stratenej vraveli, že bláznivejší rok ako 2020 už snáď ani nemôže byť. Rok 2021 sa prekonal. Opäť sme jeho značnú časť strávili doma, na dištančnom vyučovaní a tiež dištančných schôdzkach. Je skvelé, že aj keď sme sa stretávali málo, dokázali sme tábor zorganizovať s plným počtom členov. Aspoň na malú chvíľu nám leto dalo možnosť užívať si bezstarostné zážitky. Spoznali sme prekrásny kút Slovenska, ktorý mnohí označujú ako ten najkrajší. Spája bohatú históriu a nádhernú prírodu, čo ho robí turistami veľmi obľúbeným. Myslím si, že to môžeme len potvrdiť a radi sa sem ešte niekedy vrátime. Tak teda táborníci, ďakujeme, že ste boli opäť súčasťou a užili si to spolu s nami. Ďakujeme našim skvelým kuchárom, že vyhoveli všetkým mäsožrútom, vegetariánom, pescetariánom aj odporcom hríbov či polievok. Bola s vami neskutočná zábava, nielen v kuchyni ale aj mimo nej :D. Ďakujeme náčelníkovi Peťovi, že sa na to opäť dal a parádne mu to klaplo. Tento rok ešte jedno špeciálne poďakovanie patrí aj včeličkám, ktoré nás svojím pichnutím pustili bezpečne do sveta. No čo mi ostáva na záver? Snáď iba popriať nám úspešný rok a veľa šťastia aby nám to budúce leto opäť vyšlo. Ahojte kamaráti!

 

Zobraziť galériu

Leto 2020: Fénixov sprievodca po galaxii v Stratenej

 

 

 

 

 

Keď sme ešte na začiatku roka premýšľali, kam sa tento rok vyberieme na tábor, plány boli veľké. Okrem Peťa aj Miloško v lete oslavoval životné jubileum, do našich kruhov prišlo veľa nových členov a všetci sa tak tajne tešili na more. Vtedy ešte nikto netušil, že po viac ako 30 rokoch to nebude ani zďaleka more, ale možno historicky prvé leto bez tábora. Je to tak, na jar, počas zúriacej pandémie a niekoľkotýždňovej karantény sme už tak trochu počítali aj s touto možnosťou. Keďže ale práve čítate tieto riadky a máte otvorenú táborovú brožúru, nestalo sa tak J. Ani celosvetová pandémia nás nezastavila a za dodržania všetkých hygienických opatrení sme vyrazili na týždeň, síce nie k moru, ale do našich krásnych slovenských hôr. Môžeme povedať, že to bol jeden z najimprovizovanejších táborov v našej histórii, ktorý ale vypálil naozaj výborne. Tak si prosím umyte a vydezinfikujte ruky, a poďte si spolu s nami zaspomínať na Fénixovho sprievodcu po galaxii, letný tábor fénixákov zo Starej Turej v Stratenej, v Slovenskom raji. Ako každý rok, vás vítam pri čítaní táborovej brožúry.                                             VLADKA

  1. deň (nedeľa) – 26. 7. … zoznamovanie sa s prostredím …  „Ani vírus nás nezastaví, bez tábora to predsa nie je rok pravý“

Dátum odchodu sa kvôli obsadenosti chaty tentokrát zmenil na nedeľu, kedy sme sa o desiatej stretli pred našou klubovňou. Rodičia na chvíľu odbehli od prípravy nedeľného obedu a po naložení všetkých vecí a rozlúčke so svojimi ratolesťami nám zamávali na cestu. Cesta bola dlhá, horúca a pre niektorých aj adrenalínová. Áno, začalo to veselo, pokazeným autom Krka seniora v Poprade. Našťastie až v Poprade, kam pre jeho posádku za pár minút z našej chaty prišiel Erik s Peťom. Ondrove auto dovolenkovalo v servise, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a zvyšok týždňa nás už bez problémov vozilo. Tou našou chatou bola tento rok chata Lesanka, priamo v bráne do Národného parku Slovenský raj, v dedinke Stratená. Nestratili sme sa, našli sme ju a k večeru už sme pobehovali a chystali všetko čo bolo potrebné. Prvý deň je vždy ostýchavý, deti aj dospelí sa zoznamujú s prostredím, zisťujú čo všetko zabudli zbaliť, alebo sa hádajú, kto s kým bude na izbe. My sme sa nakoniec pekne dohodli, v spokojnosti, pevne verím, že všetkých J. Je vždy čarovné vidieť všetkých ako tlačia do hlavy nedeľné rezne od maminky, ktorej môžete stokrát povedať, že tri vám naozaj stačia. V batohu aj tak nájdete šesť J. Ešteže u nás nikdy neskončia inde ako v žalúdkoch kamarátov či vedúcich. Ešte som nespomenula, že náš príchod do Stratenej sprevádzal dážď, prvý aj posledný, ktorý sme za celý týždeň zažili. Pripravovali sme preto všetko potrebné v chate, od nástenky cez názvy izieb až po vybaľovanie svojich kufrov. Slávnostný táborák sme museli odložiť na ďalší deň a úvodné slová hlavného vedúceho, dvoch šéfkuchárov aj programového vedúceho odzneli v suchu spoločenskej miestnosti. Programový vedúci Marek alias Žoldy (bol smutný, že minulý rok o jeho dôležitej funkcii nikto nevedel, tak mu musíme venovať priestorJ) všetkým predstavil tohtoročnú vesmírnu tému a rozdelil ich do troch tímov. “Fénixov sprievodca po galaxii” tak znel názov nášho putovania vesmírom, ktoré nás tento týždeň čakalo. O tom ale, rovnako ako o zložení tímov neskôr. Takže na začiatok pár prívetivých , ale aj prísnych slov, neskôr pár pesničiek pri girarkách a šúp do postelí. Cestovanie bolo únavné a my máme pred sebou sedem nádherných dní.

  1. deň (pondelok) – 27. 7. Zejmarská roklina …   „Zo strachu na rebríku až k slávnostnému ohníku“

Prvé táborové ráno bolo skvelé nielen tým, že sme mali na raňajky salámovú pomazánku ale aj slnkom, ktoré nás z postelí vytiahlo. Po včerajšom daždi bolo naozaj vítaným a príjemným budíčkom. Klasicky raňajky na ôsmu aby sme okolo deviatej mohli vyraziť na prvú táborovú turistiku, do Slovenského raja. Vybrali sme si menej turistami prefláknuté miesto – Zejmarskú roklinu. Naša cesta začala na peknej asfaltovej ceste zo Stratenej na Stratenskú pílu. Odtiaľ viedla cesta lesom a prvými rebríkmi do Dediniek, Mlynkov alebo ak chcete, k priehrade Palcmanská Maša. S prvými rebríkmi prišli aj prvé ustráchané kroky. Samozrejme sme sa všetci čakali a každého nechali ísť vlastným tempom. To je v horách a obzvlášť na rebríkoch, kde môže jediné pošmyknutie znamenať nebezpečný pád veľmi dôležité. Pomalšie tempo nám ale viacerým vyhovovalo, kochali sme sa pohľadom na krásne potoky či malé vodopády a vychutnávali si tieň lesa. Ani sme sa nenazdali a boli sme opäť v civilizácii, pri už spomínanej priehrade Palcmanská Maša. Táto priehrada sa pýši prívlastkom najchladnejšia priehrada na Slovensku. Neďaleko priehrady, v dedine Mlynky už nás vítal vstup do krásnej Zejmarskej rokliny. Cieľom našej cesty bola chata na Geravách. Pondelková turistika nebola náročná, niektorým síce dali zabrať rebríky, no aj tento strach sme nakoniec prekonali. Do Stratenej sme sa vrátili v dobrej nálade okolo štvrtej poobede. Po sprche a krátkom oddychu už program prevzal Marek. Nikto nečakal, že po rokoch príde prvé zranenie tábora hneď v prvý deň. Sofka si po nešťastnom páde vytkla kotník a spolu s Peťom, Ondrejom a Gaťom strávili niekoľko hodín v Popradskej nemocnici. Zvládla to ale veľmi hrdinsky a my sme na ňu naozaj pyšní. Večer to vyzeralo, že počasie nám v pondelok už dovolí zapáliť aj slávnostný táborák, a tak bolo treba nachytať oheň. Chopili sa toho chlapci. Pílili, rúbali a sekali a bola z toho naozaj pekná slávnostná pagoda. Ja som si zatiaľ zobrala na starosť jednu malú, milú povinnosť, vysvetliť deťom symboliku slávnostného táboráka a jeho pravidlá. A tak po večeri, keď už sa vonku zotmelo mohol prísť ten čarovný moment. Noví členovia svoju úlohu zvládli skvelé, Tomík v hlavnej úlohe pekelníka úspešne zapálil oheň a my sme tak mohli stráviť príjemný večer v jeho teple. Okrem hrania na gitaru a spevu, Žoldy odštartoval aj celotáborovú hru. Tímy pod vedením Kajky, Niky a Žoldyho so zaujímavými názvami Neko, Ganileaďtoto a Uzgubut v nej celý týždeň bojovali o palivo na svoje vesmírne cesty. Palivo mohli získavať svojou aktivitou počas dňa, ale aj na večerných kvízoch rady starších, tentokrát s názvom intergalaktické entity J. Do postele sme preto v pondelok padli naozaj unavení a plní zážitkov z prvého poriadneho dňa

  1. deň (utorok) – 28. 7. … Muránska planina …   „Bez sysľov aj bicyklov, krásny utorok to aj tak bol“

Väčšinou tretí deň tábora patrí bicyklom, keďže sme ale v horách a cyklistický terén je tu náročný, bicykle na zozname tentokrát neboli povinné (viacerých nás to potešilo, čo si budeme hovoriť J). Preto sme sa po raňajkách vybrali po vlastných na druhú turistiku tohto týždňa. Lokalita chaty Lesanka bola perfektná, bývali sme vlastne na hranici troch národných parkov. Prvým z nich bol Slovenský raj, druhým Nízke Tatry a tretím Muránska planina. A práve tam sme sa s obedovým balíčkom v batohu a úsmevom na perách vybrali. Muránska planina je v poslednej dobe novou, obľúbenou destináciou turistov a výletníkov. Kŕmenie roztomilých sysľov a prekrásne lúky, presne na to sme sa tešili aj my. Naša cesta začínala na vlakovej stanici v Stratenej, odkiaľ sme sa motoráčikom previezli do obce Červená skala. Prešli sme cez ikonický Telgártsky viadukt aj unikátnu Telgártsku slučku, rozprávkou cestou až do brány Národného parku Muránska planina. Cesta bola naozaj krásna, nebola náročná ani dlhá, s prekrásnymi výhľadmi a slnečným počasím. Panensky čistá príroda, v ktorej sa dá aj veľmi ľahko zablúdiť, nás nadchla. Chodníkom, ktorý ňou viedol sme prišli až k Veľkej lúke, naozaj veľkej, volá sa správne. Na tejto rozsiahlej horskej lúke voľne chovajú kone, konkrétne Norikov muránskych. Tí sa však pred nami a pred pekelným slnkom schovávali v lese. V posledných rokoch „se nám tady rozmohl takový nešvar“, že nám poniektorí nevládzu J. Nebolo tomu inak ani teraz a tak tí, čo nevládali a tí, čo sa tvárili, že nevládzu ostali tu dole. My ostatní sme sa vybrali ešte pár stovák metrov ďalej, na hrad Muráň. Priznávam, kopec to bol poriadny ale tento hrad naozaj stál za to. Bol obrovský, s veľkým množstvom výhľadov a pekných miest na posedenie. Jedno také sme využili na vrcholovú výživu a príjemný obed v prírode. Okrem toho sme stretli aj veľa chlapov s táčkami a lopatami, takže sa pravdepodobne pracuje aj na rekonštrukcii. No a zatiaľ čo my sme spoznávali hrad, lenivci dole spoznávali lavičky. Veď na slniečku sa príjemne oddychuje, však? Keď sa nás konečne dočkali, vydali sme sa na cestu späť. Tá nám už bola známa, i keď mnohým nám tentokrát pripadala nekonečná. Keď sme konečne všetci (aj Lejka, so strateným a nájdeným telefónom J) dorazili do Červenej skaly mali sme naozaj dosť. V nohách poctivých takmer 30 kilometrov a pred očami už len pečené kuriatko od našich kuchárov. Možno sa pýtate, kde sú tie sysle? Aj keď to vyzerá, že všetko nám vychádza perfektne a výborne plníme naše plány, tento nám nevyšiel. Facebookovo preslávená lúka plná krotkých sysľov, ktoré ľudia kŕmia orieškami bola na opačnej strane kopca. Niektorí sme boli veľmi sklamaní, no je to jeden z dôvodov, kvôli ktorým sa sem rozhodne chceme ešte vrátiť. Aj bez sysľov ale bola zábava. Jednou z aktivít, ktoré boli súčasťou celotáborovej hry boli totiž aj zaujímavé dni. Aby ste tomu rozumeli, každý deň niesol nejaký špeciálny názov. Ten dnešný bol Koktus a tak sme všetci koktali. Už chápete tú zábavu? Aj keď to bol náročný deň, spravili sme si ho veselým a ukončili sme ho pri táboráku, s gitarou a radosťou, pretože zajtra máme voľný deň.

  1. deň (streda) – 31. 7. … voľný deň prišiel vhod …   „Streda, pani prezidentke dať prednosť treba“

Po dvoch dňoch turistiky a spoznávania okolia v stredu prišiel čas na voľný deň. Predpovede hlásili dážď, takže nám to padlo aj docela vhod. Pomaly sme teda začali pripravovať indoor program v chate. Avšak aj keď ráno začalo dažďom krátko po raňajkách už v Stratenej svietilo slnko a my sme sa veselo mohli presunúť von. Bolo treba zbierať body a v celotáborovej hre sa posunúť ďalej a tak doobedie nieslo názov “Ondrej papier”. Už legendárne pomenovanie toho času, kedy sa hrajú všemožné hry vonku, decká sa vždy smejú a zabávajú. Pif-paf, nakazené opice, naháňačka vo štvorci alebo ruky-nohy, to sú tie najobľúbenejšie z hier, ktoré nemôžu chýbať na žiadnom tábore. No a všetky tieto hry sú spísané na papieri, ktorý dal dokopy náš Ondrej, preto “Ondrej papier”. Spotení a unavení, sa po doobednom akčnom programe naši účastníci dožadovali obeda. Tentokrát výborného teplého obeda, čo je ďalšia výhoda voľného dňa. Na voľný deň sa vždy všetci tešia a ja vlastne ani neviem prečo, zrejme je vítaný ako odpočinok na chate po všetkom tom chodení. Táto streda ale nakoniec nebola až taká voľná. Po obede sme mali na pláne neďalekú Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Naobliekaní v tom najteplejšom, čo sme v kufri našli sme nasadli do áut, prešli pár minút, zaparkovali na parkovisku a hneď potom zistili nemilú správu. Jaskyňa je dnes uzavretá L. Nuž aj také dni sú, po neúspechu so sysľami, ďalší nevydarený plán. Ako sme neskôr zistili, v to poobedie jaskyňu navštívila naša pani prezidentka a práve kvôli tejto vzácnej návšteve bola na pár hodín uzavretá. Nevadí, jaskyňu sme nechali na ďalší táborový deň a pokračovali v zbieraní bodov do celotáborovej hry. Zopár z nás, z Miloškovho nákladiaku vytiahlo aj bicykle. Na dvoch kolesách sme rýchlo prešli neďaleký Stratenský kaňon, krátky náučný chodník vedúci cez krásnu roklinu a tiež Stratenskú pílu, miesto, kde sme neskôr prevetrali aj naše člny. Bicykle sme zaparkovali práve v momente, kedy už po chate rozvoniavala večera. A nie hocijaká večera ale priam kráľovská. Na grankové kolienka sa proste všetci vždy tešia aj napriek Miloškovej nevôli J. Po večeri sme, síce s plnými bruchami pokračovali v programe voľného dňa. Naozaj nie je až taký voľný ako sa podľa názvu môže zdať J. Indíciová hra alebo aj indíciovka je jeho klasikou. Marek s babami ju celý deň potajomky pripravovali aby večer mohla vypuknúť. No a vždy zatiaľ čo jeden tím vonku pátral, zvyšok v chate hral hry. Nakoniec všetci uhádli správne heslo a prišli do cieľa (ehm, všetci vieme, koho tím ale bol najrýchlejší J). Streda bola naozaj akčným voľným dňom, po indíciovke sme rozohriate mozgy ešte viac potrápili vo večernom kvíze. Úspešný koncept “Milujem svet” z tábora v Liptovskom Jáne som využila na kvíz s názvom “Milujem Zem”. Cestou z vesmíru, cez zemskú atmosféru sme pristáli až na Zemi. No a keď všetky tímy vyslovili správne heslo prišiel čas na prekvapenie. Behind the scenes z narodeninového videa pre Peťa sme s Ondrejom odpremietali za bujarého smiechu všetkých. So svalovicou v bruchu od smiechu a s unavenými hlavami z kvízu, sme sa v ten večer už všetci tešili do postele. Streda bola skvelá, akčná a plná zaujímavých aktivít, akoby to ani nebol voľný deň. Ten pravý highlight tábora ale čakal až zajtra, hľadanie stromu zeleného začína kamoši!

  1. deň (štvrtok) – 30. 7. … boli sme tam, na holi…   „Kráľova Hoľa, hľadačov stromu zeleného volá“

Deň D bol tu a privítal nás hneď ráno hrejivými slnečnými lúčmi. Pýtate sa prečo deň D? Každý náš tábor má svoj highlight, zväčša najvyšší kopec v okolí, jednoducho cieľ, ktorým sa neskôr môžeme veselo pýšiť (napríklad teraz, keď to čítate J). Tento rok bol náš cieľ naozaj náročný, po Muránskej planine a Slovenskom raji totiž prišiel čas na tretí národný park, ktorý sme navštívili – Národný park Nízke Tatry. No a ten cieľ? Najvyšší vrch ich východnej časti, Kráľovohoľských Tatier – majestátna a ospevovaná Kráľova Hoľa. Rovnako ako minulé roky na Ďumbier či Poľanu sme sa vybrali v oklieštenej zostave, tentokrát ôsmych statočných. Zvyšok ostal aj s pánom vedúcim na chate, rozhodne sa ale ani oni nenudili, veď aj o tom sa ešte dočítate. Poďme ale späť k tým, ktorí niečo pred deviatou vyrazili autami do dedinky Šumiac, odkiaľ cesta na Kráľovu Hoľu začínala. Erik, Krko, Gaťo, Vladka, Žoldy, Paťo, Tomík a Lenka to sme boli my, tí čo sme sa už nevedeli dočkať výhľadu z toho toľko ospevovaného kopca. Slnko od rána pieklo ale my sme boli radi, prvý úsek cesty totiž viedol príjemnou lesnou cestičkou. Tie výhľady sa nám naskytli už po chvíli chôdze, z krásnych, pre Nízke Tatry typických veľkých obliakov. Kopec bol stále strmší a strmší, teplota vyššia a vyššia ale motivovaní kofolkou na blížiacej sa chate sme makali hore. Horská chata pod Kráľovou Hoľou je ideálna prestávka zhruba v polovici trasy, my sme ju využili, príjemne sa osviežili a po dvadsať minútovej pauze pokračovali ďalej. Podľa turistických smerovníkov nám mala cesta trvať niečo viac ako tri hodiny, nám sa ale vysoký vysielač na vrchole začal ukazovať omnoho skôr. Záver cesty je pravdepodobne najnáročnejší, dal zabrať aj tým, ktorí celú cestu bežali ako kamzíci. Cesta tesne pod vrcholom sa totiž stávala naozaj nekonečná. Ale zvládli sme to, za dve hodiny! Výhľad z Kráľovej hole naozaj stojí za ten nekonečný kopec. Je majestátna, človek má až zimomriavky a v hlave mu neznie nič iné iba tá legendárna „Na Kráľovej holi stojí strom zelený…“, ten strom tam ale nestojí, aj keď sme ho naozaj poctivo hľadali. Aj keď ho tu nadšenci a patrioti niekoľkokrát vysádzali, nápor vetra, ktorý tu fúkal naozaj poriadne asi nevydržal. Na vrchole sme nezabudli na vrcholovú výživu, odpočinok na slniečku v tráve a samozrejme spoločnú fotku. Ani sa nám nechcelo dole, tak tam bolo krásne. Museli sme ale ísť, cesta dole bola síce kratšia, no pre kolená omnoho náročnejšia. Keďže na Kráľovu hoľu vedie aj cesta pre cyklistov, niektoré úseky sme išli po nej. Ani sme sa nenazdali a boli sme opäť dole v Šumiaci pri našich autách. Nasadli sme a vyrazili za zvyškom našej partie, ktorá sa zatiaľ plavila na člnoch po rieke Hnilec. Počujete správne, po troch rokoch oprášili naše člny, na ktorých ešte možno bola aj morská soľ z Chorvátska J. Na mori alebo na rieke, na vode je vždy zábava a zabavili sa tak aj naši najmladší členovia. V celotáborovej hre mal dnešok niesť názov Kačoblaquak, teda chôdza kačacím krokom. To, ako to po tejto turistike vypadalo vám asi nemusím ani hovoriť J. Plní dojmov, krásnych výhľadov, zábavných chvíľ ale aj unavení z náročnej turistiky sme sa všetci spolu stretli pri večeri. Mali sme si veru čo rozprávať, za celý deň sme toho toľko zažili. V ten večer oheň horel dlho, gitarka hrala a my sme sa už tešili na zajtra. Pretože dosť už bolo kopcov a turistiky, zajtra nás čaká pohoda u vody.

  1. deň (piatok) – 31. 7. …počasie nám prialo…   „Dobšinské ľadové kráľovstvo a na lodiach pirátske bojisko“

Piatok ostával dňom, otvoreným rôznym možnostiam. Mohol z neho byť typický voľný deň, plný hier vonku alebo, ak by náhodou pršalo, tvorivý deň vnútri. Našťastie piatkové ráno bolo slnečné a na nás stále čakal jeden nesplnený plán. V stredu sme museli dať prednosť pani prezidentke, no návštevu Dobšinskej ľadovej jaskyne sme si nenechali ujsť. Hneď po raňajkách sme sa vybrali do Dobšinej, kde sme na parkovisku nechali odparkované naše autá. K jaskyni vedie strmý, pomerne dlhý kopec, ktorý nás doviedol až ku vchodu. Vstup o desiatej sme nestihli ale o pol jedenástej už sme obdivovali bohatú ľadovú výzdobu najväčšej ľadovej jaskyne na Slovensku. Na Stanišovskú jaskyňu, ktorú sme navštívili na tábore pred dvomi rokmi sa teda nechytala ale aj táto mala svoje čaro …ľadové čaro. Mnohí z nás ju budú mať v pamäti ešte dlho J. Výlet do jaskyne netrval dlho, využili sme ním čas doobeda a po našom príchode sme pred obedom mali ešte chvíľku času. Celotáborová hra sa pomaly ale isto blížila ku svojmu záveru a všetky tímy sa rýchlo snažili zozbierať čo najviac bodov. Súťažili jednotlivci, dvojice aj celé tímy. Získať dostatok paliva na vesmírne cesty bolo ich úlohou. Piatok niesol tiež názov Vystrorukrč, chodiť s vystretými rukami je sranda pre tých, ktorí sa pozerajú, ruky ale so srandou nesúhlasia L. Mám pocit, že veľmi často používam vety ako „už tradične na tábore“, „je našou táborovou klasikou“ alebo „na našom tábore nesmie chýbať ani“ …ani hrachová kaša! Toľko smiechu, čo sme si za tie roky pri nej užili, to stojí za to spomenúť ju (týmto interným vtipom pozdravujeme našu Verču  …ble ble ble J). Poobede, keď nám všetkým vytrávilo si Marek s babami pripravili kuchársku súťaž. Po štrúdli na Donovaloch a palacinkách v Chorvátsku nasledovali nátierky v Stratenej. Avokádová, krabia a klasická cesnaková, čo myslíte, ktorá sa stala tou víťaznou? To sme sa aj my dozvedeli až po večeri, tak nepredbiehajme J. Pomazánky sa chladili v chladničke a my sme mohli začať hlavný program dnešného dňa – pirátske bitvy! Nalodili sme sa do člnov a na Stratenskej píle odohrali niekoľko neľútostných súbojov. Ukradnúť vlajku pirátskej skupine na druhej lodi, bez toho aby sa niekto okúpal? Nemožné a nebolo tomu inak ani teraz. Vybláznení a mokrí sme sa vrátili až, keď už bol čas na večeru. Tá bola naozaj sýta, no tráviť nám muselo rýchlo, na vyhodnotenie ešte čakali pomazánky. Ak ste si pri ich tvorení tipli, že víťazom bude cesnaková, máte pravdu. Klasika je klasika a tak zabodovala aj u našich porotcov – Peťa, Miloška, Ondra, Mira a Janky. Zjedli sa ale všetky, nielen tá víťazná. Človek by nikdy nepovedal, že na tábore bude raňajkovať namiesto paštekového chleba avokádovú pomazánku J. Večer, keďže bolo stále pekne a teplo, sme strávili pri ohni. Kozmické entity pre nás mali ďalšie kolo ich záludných, kvízových otázok a tak sme hlavy ešte poriadne potrápili. Poviem vám, niekedy fakt neviem, kam na tie otázky chodia ale odpovede ani sám veľký google nepozná J. Gitarka náš spev sa ozýval spred chaty Lesanka, blížime sa do finále. Zajtra nás čaká posledný celý deň a veľké galaktické finále!

  1. deň (sobota) – 1. 8.  … galaxiu sme zachránili …   „Veľké finále na kraji galaxie, tábor nám k úspešnému koncu speje“

Je to zvláštny pocit písať o sobote ako o voľnom finálovom dni, keď vždy býva posledným dňom. Tento rok sme si to ale posunuli a odchod nechali až na nedeľu. No a preto na sobotu pripadlo posledné zbieranie bodov, súťaženie o prvé miesta a záverečný táborák. Po budíčku a raňajkách sme mohli začať. Marek a jeho crew pripravili doobedie plné hier. Tradičné hry ale aj novinky, ktoré si naši mladí vedúci priniesli zo školenia Mladý vedúci, vo všetkých sa tvrdo bojovalo o posledné body a “palivo”. Celý týždeň decká aj vedúcich pozorne sledoval Ja Ekošerif Ondrej. Tomu táto funkcia ostala z minuloročného tábora Wastemania. My sme si ale povedali, že téma ochrany životného prostredia si rozhodne zaslúži priestor aj pri iných aktivitách, nielen na jednom tábore, a tak sme ekobody udeľovali aj tento rok. Ekošerif bol neľútostný, potrestal každý nesprávne odhodený odpad a odtrhnutý kvet a naopak ocenil zber odpadkov na turistike, či šetrenie materiálu. Materiál použitý najmä na tvorbu kostýmov a darov na veľké večerné finále. Posledný deň patrí tiež aj mestskej hre. Tú si pre decká pripravili patróni Krko a Gaťo. Nie je to jednoduché, obehnúť v tomto prípade dedinku Stratená a nájsť zaujímavosti, ktoré by sa hodili na splnenie úloh. Krko vždy zúfalo skonštatuje, že zatiaľ čo oni hľadajú a pripravujú mestskú hru niekoľko hodín, decká sú do polhodiny na chate a nenechajú mu ani chvíľu oddychu J. A nebolo tomu inak ani teraz. Z mestskej hry máme skvelé fotky, keďže jej súčasťou boli aj #hashtagy. Obľúbená disciplína inšpirovaná sociálnymi sieťami (holt svet ide dopredu a s ním aj táborové hry J) . Hashtagy sú vlastne námety na zaujímavé fotky, podľa ktorých decká musia vymyslieť čo najkreatívnejšiu fotku. Najprepracovanejšie a najvtipnejšie fotky vyhrávajú (a milí účastníci viem, že vás zaujíma, kto túto súťaž vyhral …tak pre nás ste víťazi všetci!). Po úspešnej  hre a výbornom obede nás už čakali prípravy na záverečný táborák. Pagoda, slávnostné verše ale hlavne – itergalaktické kostýmy! Opäť sme pred táborom obehli sekáče, alebo vyrobili kartónové kozmické skafandre na to, aby sme večer hviezdili. Galaktická téma je na toto naozaj super, kreativite sa tu medze nekladú, môžete byť pokojne z inej planéty, alebo ak chystáte kostým na poslednú chvíľu ako ja, miss universe to istí J. Poobede tímy vyrábali dary pre kozmickú entitu Eržusa, ktoré mu slávnostne odovzdali a Marek s Ondrej potom mohli odpáliť finálové predstavenie. Bola to sranda ako vždy. Chalani spravili show, nikto z nás nakoniec neskončil zatratený v čiernej diere a všetci sme dorazili do cieľa. I keď, sme vo vesmíre, koniec a cieľ je tu relatívny, však?J. Posledný večer nechýbal ani guláš. Miloško ho pripravoval už od poobedia a tak sme sa pri jeho vôni stále viac a viac tešili na večer. Bol výborný, ako vždy a bolo ho málo, ako vždy J. Nie, robím si srandu, najedli sme sa všetci, pažravci sa museli uskromniť. Vyhodnotenie si zobral na starosti Marek. Najviac paliva a bodov (celkom prekvapivoJ) nakoniec nazbieral tím Ganileaďtoto pod vedením Niky a najlepšou jednotlivkyňou sa stala Lenka. Všetci dostali pamätné listy, malé ceny a zopár záverečných slov od programového aj hlavného vedúceho. Gitara, naše obľúbené piesne a zážitky z celého týždňa zneli pri ohni sobotného slávnostného táboráka ešte dlho do noci.

  1. deň (nedeľa) – 2. 8. … a nakoniec …   „V Stratenej sme sa nestratili a domov sa šťastlivo vrátili“

A je to tu, ste na konci čítania a my sme na konci nášho týždňa v Stratenej. Posledný deň je podobne ako ten prvý, hektický. Možno ešte viac, keďže za týždeň sa veci ľúbia záhadne postrácať, rozhádzať a dokonca znásobiť J. Hneď po raňajkách, tradičných ČTD – čo tábor dal, sa všetci vrhli na balenie svojich kufrov. Všetci hľadali svoje veci a nachádzali ich na naozaj netradičných miestach. Okrem svojich kufrov sme balili nástenku, kuchyňu, farbičky, jednoducho všetko čo sme počas tábora používali. Nebolo ani desať hodín, keď sme mali hotovo. Miloškov nákladiak bol naložený a ten sa tak mohol vydať na cestu prvý. My sme na chate Lesanka ešte chvíľu ostali. Víťazi bodovačky izieb sa podelili so zmrzlinou, ktorú sme pekne všetci zjedli vonku …na klasiku, lyžicami, priamo z misy J. Zo Slovenského raja sa nám domov veru nechcelo, bolo tu krásne. To, že sme si tento rok vybrali naozaj úžasné miesto sme vedeli už od prvého dňa. Byť na pomedzí troch slovenských národných parkov, priamo v bráne do raja a obklopení ovečkami, to je idylka. Mnohí z nás boli v tomto kraji po prvýkrát, turistami nie tak zaplavený a nádherne čistý. Kráľova Hoľa dala zabrať ale stála za to, dovolím si tvrdiť, že z nej bol naozaj jeden z najkrajších výkladov, ktoré som kedy videla. Muránska planina a hrad Muráň sú naozajstnou perlou a Slovenský raj o tom snáď nemusím ani básniť, nevolá sa raj predsa náhodouJ. Prostredie bolo krásne, no my sme okrem toho radi aj za to, že na tábore tento rok bolo veľa našich nových členov. Veríme, že sa im všetkým páčilo a nikdy nezabudnú na zážitky ako fekálfantóm, kačablaquak, grankové kolienka, alebo Miloškove legendárne strapaté rezne J. Téma Fénixovho sprievodcu po galaxii vypálila naozaj výborne, možno sme to ani nečakali, koľko nového sme sa z večerných kvízov dozvedeli. Bola to zábava, opustiť na chvíľu planétu Zem. Či sa na ňu o rok vrátime je stále vo hviezdach. Ale sľubujem vám, že niečo skvelé zasa vymyslíme. S týmito slovami sme sa rozlúčili aj  v nedeľu pri klubovni, po dlhej ceste domov. Zvládli sme to, aj napriek tomu, že len pár týždňov dozadu sme netušili, či nejaký tábor vôbec bude. Teraz už vieme, že nás ani vírus nezastaví!
No a mne neostáva nič iné kamoši, iba vám poďakovať, že ste opäť venovali svoj čas tejto brožúre a vrátili sa spolu s nami na tábor. Dopisujem tieto riadky vo vlaku a je už takmer koniec augusta. Čo nás čaká, nevie asi nikto ale ja verím, že to všetko zvládneme a uvidíme sa prvú septembrovú stredu na schôdzke, s úsmevom na perách. Ahojte!

Zobraziť galériu

Leto 2019: Wastemania v Podpoľaní

 

 

 

 

  1. deň (sobota) – 27. 7. … zoznamovanie sa s prostredím …

Vitajte kamoši, zas po roku pri čítaní našej táborovej brožúry. Verím, že sa vám bude čítať rýchlo a príjemne a, že sa spolu s nami zasmejete a zažijete našu Wastemaniu naplno, spolu s nami. Tento rok nás túlavé nohy zaviedli do menej známeho ale o to krásnejšieho kúta Slovenska – do Podpoľania. Privítala nás príjemná, rodinná chata s príznačným menom Rodina v obci Látky. Témou pre celotáborovú hru sa stala ekológia, zerowaste, obnoviteľné zdroje energie …no a podobné cudzie slovíčka, ktoré sme spoznávali počas celého týždňa. Téma to bola náročná ale poňali sme ju hravo a zaujímavo, a tak nakoniec vypálila fakt dobre. Celý program tento rok premiérovo režírovali naši deviataci. Tí sa pár dní pred začiatkom vrátili zo školenia Mladý vedúci, a tak svoje vedomosti mohli využiť rovno v praxi. No a aj keď to tak chvíľami nevyzeralo, zvládli to skvelé!

Taaak a teraz keď už vieme kam ideme a s akými plánmi, môžeme vyraziť. V sobotu o desiatej sme sa stretli pred klubovňou. Všetci plní očakávaní, čo z toho tento rok bude. Kufre aj všetko potrebné sme naložili do Miloškovho nákladiaku, dali poslednú pusu maminke a zahájili asi trojhodinovú cestu. Miloškov nákladiak s nami síce išiel ale tento rok bez pána kuchára. Miloško musel bohužiaľ ostať doma L. No, a tak sme po dlhých rokoch kuchára museli vymeniť. A to za naozaj silnú konkurenciu, tento rok bol pánom kuchyne Ondro Kokavec starší. Na miesto činu sme dorazili okolo obeda. Píšem síce dorazili ale ja som na mieste nebola, my spolu s Ondrejom a Gaťom sme ešte tancovali na Tanci slnka a k našim kamošom sme sa pridali až v nedeľu. Ale veď prvý deň všetci poznáte. Nebol ničím špeciálny, bolo treba všetko vybaliť, pripraviť a nachystať. Zoznámili sme sa s prostredím, odhalili zákutia našej chaty a objavili dokonca saunu! Látky si pre nás pripravili dážď, takže prvý večer sme museli odložiť aj slávnostný táborák. Úvodné táborové slovo a pár tónov sme si preto vypočuli v spoločenskej miestnosti. Inak, toho dažďa bolo ešte za celý týždeň kopec…veď uvidíte

  1. deň (nedeľa) – 28. 7.   … pri prameni Ipľa …

Tak a je tu prvé ráno v Látkach a s ním aj začiatok druhého táborového dňa. Tento rok sa na zozname nepovinných vecí, ktoré sme so sebou brali na tábor ocitli aj bicykle. Boli sme v kopcoch, a preto sme zopakovali program aký bol na Donovaloch pre tromi rokmi, teda na cykloturistiku išli iba tí, ktorí si na to naozaj trúfli. Prekvapením najmä pre pána vedúceho bolo, že si trúfli všetci naši noví členovia. A tak sme to využili hneď druhý deň nášho tábora, cykloturistike tentoraz patrila nedeľa. Skupinka cyklistov vyrazila hneď po raňajkách preskúmať okolie tohto krásneho kraja. K prameňu rieky Ipeľ, ktorý bol ich cieľom nakoniec skôr či neskôr prišli všetci. Dokonca aj tí, ktorí svoju energiu cestou viac sústredili do rozprávania ako šliapania do pedálov J. No a zatiaľ čo naši kamoši makali na bicykli sme my na Starej Turej dobalili posledné veci do Berlinga a vybrali sa konečne za nimi. Načasovanie sme mali naozaj perfektné, pretože sme do Látok prišli presne vtedy kedy sa z cykloturistiky vracal aj zvyšok tábora. Akurát k prvému táborovému obedu. No, a keď už sme sa aj my zabývali začali sme s poobedným programom. Na mňa počkali nástenky takže spolu s babami sme strihali, písali, kreslili a lepili no a chlapci? Chlapci sa pustili do prípravy slávnostného táboráku. Dnes už počasie na oblohe veštilo, že by to večer možno aj mohlo vyjsť. Keď bolo všetko pripravené hrali sme hry vonku, pif-paf a podobné klasiky predsa nikdy nesklamú J. Sklamalo ale počasie, ktoré nevydržalo ani do večera. Zmoklo všetko drevo nachystané na pagodu a spolu s ním aj my. No a tak namiesto gitarky pri ohni bola opäť len gitarka na gauči. Vravela som, toho dažďa ešte bude požehnane tento týždeň. Keďže sme už ale boli v kompletnej zostave Marek s babami nám mohli predstaviť celotáborovú hru. A tak sme sa večer ešte dozvedeli čo bude cieľom Wastemanie, aký kvíz nás čaká každý večer a v akých tímoch budeme súťažiť. Elektroodpad po záruke, Kovošroťáci a Kartoňáci. Tri tímy, ktoré tento týždeň ovládnu Wastemaniu!

  1. deň (pondelok) – 29. 7. … jooooj Poľana, Poľana …

Pondelok na našich táboroch patrí vždy bicyklom. Ale keďže tento rok bolo všetko iné a bicykle sme prevetrali už včera, na pondelok padla hlavná táborová turistika. Našim cieľom bol najvyšší vrch okolia – vyhasnutá sopka Poľana. Po raňajkách nás čakal klasický zhon. Vedúci už v turistických topánkach prešľapoval pred chatou, zatiaľ čo ostatní ešte balili ruksaky, umývali zuby alebo pohodovo popíjali kávičku. Nakoniec sa nám ale podarilo do deviatej opustiť našu základňu a vydať sa na cestu. Autami sme sa odviezli do Hriňovej, rozlúčili sa s Ondrom, no a ďalej už pokračovali po turistickej značke. Spočiatku bola cesta naozaj náročná, slnko pálilo a my sme po asfaltových cestách brázdili Hriňovské kopanice. Chvíľkami sme sa cítili ako na púšti, nikde v dohľade nebol žiadny les, akoby sme ani neboli na turistike. Zásoby vody sa nám postupne míňali a slnko v čase obeda svietilo priamo na naše hlavy. Keď tu zrazu uprostred ničoho – malý obchod! A v ňom teta, ktorej sme v ten deň spravili pravdepodobne jedinú tržbu. Keď všetci spokojne dolízali nanuky pokračovali sme ďalej. Teta predavačka nám poradila skratku, ktorá skratkou aj skutočne bola (my sa skratiek totiž bojíme veď poznáte tie náčelníkove). No a onedlho už sme boli v lese a začali sme stúpať do kopca k našej prvej medzizastávke – vodopádu Bystrô. Tam prišiel čas na zaslúžené osvieženie aj na niečo dobrého z balíčka. Keď už k vodopádu dorazili aj poslední členovia našej výpravy a nabrali sme nové sily, pokračovali sme v ceste. Po rebríkoch sme stúpali stále vyššie a vyššie až k horskému hotelu Poľana. No a tu nastala zmena našich plánov. Počasie už nespolupracovalo tak ako ráno a tak sa Peťo spolu s mladšími deckami vybrali späť dole na chatu. Čo by to ale bolo za turistiku keby nezdoláme ten hlavný cieľ, no nie? A tak rovnako ako minulý rok na Ďumbier, sme sa vybrali v pätici na Poľanu. Cesta bola zaujímavá a poviem vám, po tom stupáku, ktorý sme vyšliapali boli očakávania veľké. Poľana je však len malá čistinka uprostred lesa takže žiadne krásne výhľady nečakajte, ak sa tam niekedy vyberiete. Trochu sklamaní sme si otvorili tradičnú vrcholovú výživu, spravili fotku a vybrali sa naspäť dole. Po krátkom občerstvení v hotelovom bufete, tou istou cestou ako kamoši pred nami. To sme však netušili aký zážitok na nás ešte čaká. Poľana je známa svojimi štvornohými, chlpatými obyvateľmi ale napadlo by vám, že zrovna vy jedného stretnete? My sme stretli, malého macka uška priamo pred nami. Našťastie sme ho nezaujali a pokračoval ďalej svojou cestou, no my? My sme pridali do tempa a čo si budeme hovoriť s poriadne stiahnutými ritkami hnali dole. K záveru cesty sme stihli aj dážď ale keď sme dorazili na chatu, bolo nám naozaj jedno či sme zmoknutí. Hlavne, že celí a bez stretnutia s maminkou medvedicou. Bol to veselý deň, plný nových zážitkov, ktorý sme večer však ukončili opäť dnu. Vonku stále pršalo, slávnostný táborák sa preto opäť odložil. Čo myslíte, bude vôbec?

  1. deň (utorok) – 30. 7. … veľká kopa zábavy …

Po dvoch dňoch cykloturistiky, turistiky a spoznávania nových miest na nás v utorok čakal konečne voľný deň. Klasicky sa budíček posunul o polhodinku neskôr takže služba pripravovala raňajky až na pol deviatu. Po raňajkách na nás čakali hry na chate. Ondrej už mal pripravený „Ondrej papier“, plný rokmi overených hier. Celé doobedie sme strávili vonku pred chatou, hrali sme naháňačku vo štvorci, fúriky, pif-paf …no naozaj všetko možné. Niektorí, ktorých už súťaže nebavili sa zabavili aj na piesku, kde stavali  pevnosti či mosty. Čo vám poviem, kto si rád nespomenie na detstvo a na pieskové koláčiky. No a pri tom všetkom sme sa ani nenazdali a ujo Kokavec na nás už aj mával z terasy “Obeeed”. Aby som nezabudla voľný deň patril aj hre s názvom “Kiss killer”. Je to klasika, ktorá nesmie chýbať. Zabíjať pusou sa mohlo celý deň, nikto vás však pri tom nesmel vidieť. Kto bol najlepší a podarilo sa mu prežiť vám prezradím neskôr. Po obede sme si viacerí hodili šlofíka alebo len tak chillovali na izbách. Ale keď už nás začali žrať mrle, museli sme voľačo začať robiť. Naše baby si pre nás pripravili ekohru. Bola to príjemná indíciovka, pri ktorej sme v okolí našej chaty hľadali papieriky a odpovedali na otázky. Trasu však stihli prejsť len dve skupiny pretože v Látkach sa opäť raz spustil nečakaný dážď (spomínate ako som vám na začiatku vravela, že ho bude ešte veľa? J). Ten nás zahnal dovnútra. Nám to ale až tak nevadilo. Zahrali sme si obľúbené “meno, mesto, …”. A keď nám došli už všetky písmena abecedy, otvorili sme make-up salón. Počas celého tábora, vždy ráno každý krútil kolesom šťastia. Na tomto kolese boli úlohy rôzne, jednou z nich bola aj zmena imidžu. No a dnes si túto úlohu vykrútili viacerí. Medzi nimi aj ja. A tak som sa pohodlne usadila, dala deťom farby na tvár a oni už sa vybláznili. Večer v zrkadle som sa zľakla aj samej seba. Keď dážď ustál a všetko vyschlo rozhodli sme sa, že dnes je ten deň, kedy by sme náš tábor mohli už naozaj oficiálne odštartovať. Chlapci sa preto vybrali chystať slávnostný táborák. My ostatní sme sa zatiaľ modlili nech už to dnes konečne vyjde. Asi sme sa modlili dosť pretože po večeri sme už aj všetci sedeli pri ohni. Naši najmladší si užili ich prvé zapaľovanie slávnostného táboráku. Všetci krásne odrecitovali básničky a potom už si len užívali tú čarovnú atmosféru. A tak nám to konečne vyšlo, síce až štvrtý táborový večer ale vyšlo. Náš tábor bol oficiálne odštartovaný.
PS: Sľúbila som, že sa dozviete kto vyhral “Kiss killera” ale vlastne sa tí dvaja asi doteraz nedohodli kto komu tú poslednú pusu dal.

  1. deň (streda) – 31. 7. … Lesnícky skanzen vo Vydrove…

Streda bola pre všetkých záhadou. Už od včera, kedy nám vedúci prezradil, že zajtrajší program bude prekvapenie sme premýšľali, čo si to pre nás zasa pripravil. Celé ráno nám dával nápovedy a my sme aj tak vôbec netušili kam nás vezme. Predsa len, tento kraj nám bol stále pomerne neznámy. A tak sme sa naraňajkovali, obuli do turistických topánok podľa pokynov a usadili do áut. Cesta bola dlhá ale keď sme po dobrej hodine vchádzali do obce Vydrovo, už sme vedeli čo sa chystá. Prekvapením nášho vedúceho bola návšteva lesníckeho skanzenu spojeného s lesnou železničkou. Jazdu vláčikom sme si nechali na výlet s rodičmi a vykročili sme rovno do lesa. Každý, kto má rád prírodu a spoznávanie lesa by v tomto skanzene nemal chýbať. Aj zložité veci sú tu zaujímavo a pútavo spracované, a tak prehliadka nikoho nenudila. Naučili sme sa mnoho nového o živote lesa a aj o tom ako mu človek vie pomôcť, no bohužiaľ aj ublížiť. Počas celého dňa sme hrali obľúbenú hru “Kliešť”. Táto hra spočíva v tom, že skupinou koluje štipec, ktorý je kliešť. No a ten u koho pri najbližšej prestávke skončí spieva. Bolo veselo, zazneli rôzne hity. Na konci prehliadky skanzenu sme ešte potrebovali oplieskať nejaké chechtáčiky a tak sme zavítali do bufetu a tlačili langoše s kofolou. Lesnícky skanzen bol naozaj super výlet a budeme ho určite vrelo odporúčať ďalej. Niekedy poobede sme však už opäť nasadli do áut a vydali sa na cestu späť. Po príchode na chatu sme všetci potrebovali trochu oddychu a tak sme celý ďalší program spravili taký voľnejší. Za to večer sme sa naplno venovali našej celotáborovej hre – Wastemanii. Peťo si celý deň poctivo čítal tabule v skanzene, utekal nám aby sme nevideli, ktoré zaujímavosti si zapisuje a teraz ich na nás všetky vytiahol. Museli sme premýšľať koľko rokov má tá najväčšia jedľa či v ktorom roku skanzen otvorili. Z hláv sa nám veru parilo ale večer to bol ešte pekný. Dneškom sme sa vlastne prehupli do druhej polovice nášho tábora. No a na záver streda – poriadne sa vyspať treba predsa! Tak dobrú noc.

  1. deň (štvrtok) – 1. 8. …počasie nám už prialo…

Štvrtok v Podpoľaní začal klasicky budíčkom a raňajkami o ôsmej. Pred sebou sme mali deň plný zaujímavých aktivít a návštev okolia preto sme dúfali, že dnes by nám počasie naozaj mohlo priať. Do batôžkov sme zbalili balíčky a plavky a vydali sa na výlet. Našou prvou zastávkou bola zrúcanina hradu Divín. Pozor nie Devín ale Divín, nedivte saJ. Na hrade sa pilne pracovalo, všade boli samé stroje a robotníci. My sme si ho celý aj napriek tomu prešli a pokochali sa výhľadmi. Už z hradu sme v diaľke videli vodnú nádrž, na ktorej bolo plno ľudí a užívali si príjemné teplo. Bola to priehrada Ružiná – náš ďalší cieľ. Bolo poriadne teplo a tak sme sa pomaly ale isto pobrali z hradu naspäť dole do dediny. Kúpili sme si nanuky v miestnych potravinách, opäť nasadli do áut a vyrazili na kúpačku. Na pláži sme si našli dobrého fleka a tam rozložili všetky naše veci. Niekto hneď, iní opatrnejšie išli okúsiť vodu. Bola super, naozaj čistá a príjemná. A tak sme si užívali obed, na slniečku a pri vode. Tí, na ktorých prišiel hlad si rozbaľovali svoje balíčky alebo navštívili bufet. Na tejto pláži som bola vo veľkej výhode, ako jedinú ma totiž napadlo zobrať si šľapky. Ostatní pomaličky kráčali do vody a plakali pri každom kamienku. Keď už ale boli ďaleko a nedosiahli na dno, bolo dobre. Zabávali sme sa parádne ale niečo okolo pol tretej prišiel čas na odchod. Poobede sme ešte čakali vzácnu návštevu. Cestou z priehrady v autách všetkých lámalo. Voda nás poriadne unavila a tak po príchode bol na pláne oddych. Ja som tŕpla pri počítači, pri výbere vysokoškolského internátu a zvyšok našej osádky spal alebo len tak chilloval na izbách. Spomínala som ešte návštevu, ktorá mala prísť. Okolo štvrtej do Látok zavítal náš Duško s priateľkou Vierkou. Neprišli naprázdno, so sebou priniesli aj poobedný program. Výroba ekologických vrecúšok zo starých záclon nám perfektne zapasovala do témy. A tak sme vyrábali, niekomu to išlo od ruky, niektorí sa trochu potrápili ale všetci sme to nakoniec zvládli. Štvrtok veštil, že sa nám pomaly ale isto blíži koniec tábora. Zajtra na nás čakalo už len veľké finále a preto dnes večer bol v pláne posledný kvíz od vedúcich. Do tímov sa k mám pridali ako radcovia aj Vierka s Duškom a pomáhali nám odpovedať na záludné otázky Peťa a Ondra. Joj ako radi sme boli keď sme už mohli ísť k ohňu. Vždy nás tými otázkami tak vytrápia. Večer prišiel čas na táborák. Pesničkami sme potešili aj Duška, dokonca nám pomohol vyprosiť obľúbenú Abecedu. Bol to pekný večer, Ondro nám pripravil grilovanú slaninku, hrali sme a spievali. Zaznel aj Kozel do Chorvátska pre našu Zuzku, veď to už je tiež tradícia. A tak sa ku koncu blížil šiesty večer nášho tábora. Nás starších čakala ešte dlhá noc, výber internátov totiž čakal aj na chalanov. Ostatní už v tom čase sladko spali.

  1. deň (piatok) – 2. 8.   … wastemania naplno…

Tak a je to tu, opäť to ubehlo ako voda a pred nami čaká posledný, celý táborový deň. Spolu s Krkom a Gaťom sme boli vo štvrtok večer dlllho hore. Okrem výberu internátu nás totiž čakalo aj vymýšľanie záverečnej indíciovky, ktorá bola už takou našou klasikou na táboroch. Nejako sa nám podarilo vymyslieť naozaj zaujímavé úlohy, dať to dokopy, a tak sme v piatok po raňajkách mohli ísť na to. Táto indíciovka je vlastne takou poslednou možnosťou pre všetky tímy získať nejaké body. No a preto sa väčšinou všetci snažia. Lenže ako býva zvykom predstava vedúcich a realita býva iná. Chalani včera 3x obehli dedinu, zapisovali, vymýšľali a mne povedali, že deti tu skôr ako na obed stopercentne nebudú. A tak som im verila, spravila si kávu a vyložila nohy. Lenže viete ako, decká si posledné body nenechali ujsť a túto hru zobrali ako preteky. Kto prvý dobehne, ten vyhráva. A tak sme tu za polhodinku mali všetky tímy aj so správnymi odpoveďami. Holt, máme to my šikovné deti však? J Do obeda preto chalani ešte zorganizovali nejaké súťaže, fúriky, prekážkové dráhy a porozdeľovali už naozaj posledné body. Na nás totiž po obede čakala posledná úloha celej Wastemanie. Po celý čas vám tu spomínam večerné kvízy Peťa a Ondra. No a tie kvízy neboli len taká zábavka na večer. Každý tím sa musel aspoň trochu posnažiť. Ak boli totiž dobrí, mohli si vybrať materiál, ktorý na záver budú môcť využiť. Pýtate sa využiť na čo? No predsa na výrobu totemu, maskota alebo proste niečoho čo bude finálnym dielom každého tímu. No a veru, že sa do toho pustili všetci s vervou a každý po svojom. Elektroodpad po záruke už deň predtým vykradol snáď všetky kontajnery na plast v Hriňovej. Vážne! Dávno som sa necítila tak trápne ako keď na nás z okien bytoviek pozerali ľudia a pravdepodobne si v duchu mysleli “čo to tie decká sakra stvárajú”. Ale čo, sranda musí byť. A kde inde keď nie na tábore však? Takže to bol prvý tím, Elektroodpad vytvoril obrovského maskota z plastových fliaš ako taký manifest dobe plastovej. Svojím výrazom upozorňoval na hrozbu, ktorou plasty pre našu planétu rozhodne sú (pre tých, ktorí sa možno pýtajú, plasťák opäť skončil v kontajneri na plast, nenechali sme ho nikde v lese). Druhý tím sme boli my – Kartoňáci. My sme taktiež chceli vytvoriť maskota, ktorý by bol vyrobený z odpadu a využiť tak to čo už potrebovať nebudeme. A tak vznikla naša Kartoňáčka. Slečna z krabíc, oblepená obalmi od sladkostí a oblečená v starom tričku. Bol to asi jediný výrobok, ktorý vydržal a cestoval s nami aj domov. A  tak teraz stráži a zdobí Krkov zrub na Rohu. Posledným tímom boli Kovošroťáci, ktorí nevyužili zrovna kov akoby ste si možno mysleli. Ich základným materiálom boli veci z prírody, kúsky kôry, mach a vetvičky. Vytvorili nádhernú postieľku pre lesného škriatka a nakoniec aj zvíťazili. Musím povedať, že sme sa dávno tak nezažrali do výroby niečoho ako dnes. Porota v zložení našich vedúcich pri vyhodnotení naozaj nevedela kto bude víťazom. Každý tím to poňal úplne inak a každý bol niečím výnimočný. No a tak sme vlastne ukončili náš tábor. Vyhodnotením totemov, všetkých súťaží a nakoniec slávnostným táborákom. Samozrejme nechýbal ani guláš na večeru, veď to už poznáte. Víťazmi Wastemanie sa nakoniec stali Kratoňáci (ehm, môj tím tak samozrejme najlepší) aj napriek tomu, že za víťaza najlepšieho totemu sme zvolili Kovošrotov a ich bio postieľku. Každý ale dostal pamätný list a tí menší aj nejakú odmenu. No a tak sa k záveru blížil posledný večer a my sme sa s ním rozlúčili ako sa na tábor patrí. Za hlasu nás a gitary!

  1. deň (sobota) – 28. 7.   … a nakoniec …

Sobota je vždy deň, ktorý sa mi píše najlepšie. Posledný deň je krátky, dokopy nič sa nedeje, všetci len balia a ja môžem rekapitulovať. Budíček bol klasicky na ôsmu. Raňajky najlepšie aké môžu byť ČTD alebo Čo Tábor Dal, takže každý si dá to na čo má chuť. No proste paráda, až na ten zhon. Po celej chate každý hľadá svoje veci, baliť treba okrem vlastných kufrov aj veci spoločné. A, že v nich po včerajšom kreatívnom poobedí ostal poriadny neporiadok! Ale tak už to poznáme, už vieme ako na to …to si vždy vravím a aj tak vždy nestíhame. Tentokrát neprišiel s nákladiakom Miloško ale jeho synátor a všetky veci nám pomohol naložiť. Mohlo byť asi pol desiatej keď s nákladiakom odišiel smer Stará Turá. My sme ešte upratovali, lúčili sa s chatou, s hojdačkou, s pieskoviskom… J. A keď už si pre kľúčiky prišla pani domáca, poďakovali sme sa a pomaly sa vydali na cestou domov. Musím ešte povedať, že sme mali naozaj príjemnú domácu. Dala nám plnú dôveru a bola veľmi ústretová aj k našim eko požiadavkám. Chata Rodina bola krásna, snáď sa sem, do Látok a do Podpoľania ešte niekedy vrátime. Veď kde inde sa vám podarí stretnúť medveďa? My už teraz vieme presne čo robiť ak by sme sa stretli, prečítali sme si predsa v lesníckom skanzene. Bol to pre nás kraj nepoznaný a teraz už vieme, že rovnako ako zvyšok Slovenska nádherný. Cesta nám ubiehala rýchlo, podriemkavali sme, počúvali hudbu a ani sme sa nenazdali boli sme pred klubovňou. Tu už čakali rodičia, ktorých sme privítali pusinkami. Rozlúčili sme sa s kamošmi a utekali k obedu. Tento rok celý ten týždeň ubehol akosi rýchlo, možno je to tým, že sme už starší a berieme to inak. Aj včera večer pri ohni Peťo rozprával o tom ako “starneme”. Odchádza naša zlatá generácia, už z nás budú vysokoškoláci a ďalšia silná generácia sa mení na stredoškolákov. Ja ale verím, že sa budeme stále vracať a stále sa na nás aj deti budú tešiť. To čaro tábora si predsa nenecháme ujsť. Uvidíme s čím prídeme budúci rok. Tento rok bola téma náročná ale vypálila suprovo. Dokonca a to vám ešte napíšem sme boli aj inšpiráciu pre 12.CSS, ktoré sa budúci rok bude niesť práve v duchu udržateľnosti a ekológie. Tak sa tešíme a veríme, že aj tam prinesieme kus našej Wastemanie! Tento tábor bol naozaj nad očakávania perfektný. Už je koniec prázdnin, keď dopisujem túto brožúru. Nestíham Peťove termíny ako vždy ale dúfam, že ako jemu tak aj vám sa to dobre čítalo. Gratulujem veď ste prišli až na záver. Verím, že ste si leto a prázdniny naplno užili kamoši a vidíme sa už túto stredu! Na prvej fénixáckej schôdzkeJ. Nezabudnite, o štvrtej!

Vaša Vladka

Zobraziť galériu

“Železničná” stanovačka

Tento rok tomu nebolo inak aj minulé roky a vydali sme sa na stanovačku. Teraz sme išli na Vrbovce zástavka ktorá sa nachádza medzi Myjavou a Vrbovcami. Mali sme odchádzať až sobotu ráno vlakom. Tak keď som si sobotu dobalil posledné veci, zobral gitaru a mohol ísť. Na stanicu som samozrejme prišiel posledný, lebo ako som sa doobaľoval. Som si neuvedomil koľko je hodín a trošku meškal, ale tak vlak som stihol. Zišlo sa nás tam celkom hodne, presnejšie bola to najväčšia stanovačka akú si pamätám. Keď prišiel vlak, všetci sme nastúpili skontrolovali či nikto nechýba a mohli ísť. Cesta ubehla ako voda a už sme boli na mieste. Keď sme prišli už nám Vilko nachystal stôl, nejaké stoličky a lavičku na ktorú sme si mohli dať veci. Vilko nám spravil krásnu exkurziu a porozprával nám o histórii tunela, že napríklad pri jeho výstavbe zahynulo šesť robotníkov, alebo že výstavba tunela začala v roku 1923 a skončila 1927. Tiež nám ukázal okolie, železničnú búdku, a mnoho iných zaujímavých vecí. Keď exkurzia skončila mohli sme sa dať do práce. My starší sme išli natierať železničnú zastávku na zeleno a mladší mali zohnať drevo a založiť oheň. Ešte predtým ako sme išli natierať sme zastávku, museli o kefovať železnými kefami aby bol hladký povrch. Keď sme to mali, tak sme išli natierať. Podľa mňa to nebolo veľmi náročne a práca nám išla ako od ruky. Keď už sme to skoro mali, tak začalo pršať a Peťo zavelil že si máme dať pauzu. Tak ja už som si len dorobil svoju stranu a išiel aj s ostatnými stavať stany. My sme s Krkom náš stan postavili celkom rýchlo a okrem toho, že bola tvrdá zemina nebol žiadny problém. No ale iný s tým mali ,,menšie” problémy. Keď už boli stany postavané, tak sme sa išli všetci napapať a oddýchnuť si. Keď sme boli napapaní sme sa opäť vrátili k zastávke a išli ju domaľovať, zatiaľ čo si naši členovia ktorý boli prvý krát na stanovačke užívali a robili blbosti v stanoch a pri táborisku. Keď sme mali už konečne hotovo a zástavka bola konečne natretá, tak sme sa s Krkom, Kajkou, Paťom a Ivkou dali do vymýšľania nočnej hry. Nadviazali sme na tému 6 mŕtvych robotníkov. Hru sme vymýšľali až do samého večera, ale podľa mňa stála za to. Začali sme hrať o pol dvanástej s tým že sme rátali, že sa bude hrať takú hodinku. No avšak to sa nestalo. Keďže sme hru spravili celkom strašidelnú tak sa aj logicky balí a hra trvala dve a pol hodiny. Cieľ hry sme splnili, keďže každého jedného sme extrémne vystrašili. Ale tak niet sa im čo čudovať. No a keď konečne o druhej oslobodili duše mŕtvych robotníkov, tak zaľahli do stanov a išli spať. My sme sa ešte hodinky rozprávali pri ohni a potom taktiež zaľahli. Ráno nás zobudil trúbiaci vlak z čoho sme neboli nejako moc nadšení, ale tak raz sme stať museli. Po raňajkách sme si zbalili stany opäť niekto rýchlejšie a niekto pomalšie(že Kajka a Iva), pomohli Vilkovi spratať všetok donesený nábytok a už len čakali na vlak. Za mňa osobne to bola zatiaľ najlepšia stanovačka iba škoda že bola zo soboty na nedeľu a nie z piatka na nedeľu.

ŽOLDY

 

 

Najviac sa mi páčila nočná hra. Zaujal ma tunel. Nepáčila sa mi v noci zima a malý dážď.

Hanka

Veľmi sa mi tu páčilo. Najviac sa mi páčila nočná hra a exkurzia v tuneli. Zabudol som si hrnček. Spali sme 5 hodín a dole kopcom. Niektorých o 8 hodine zobudil vlak. Jedlo bolo dobré.

Tomáš

Bolo to dobré, zábava a teplo. Páčila sa mi opekačka a nočná hra. Nepáčilo sa mi veľa komárov a stan stal nakrivo a dole kopcom. Ale spal som iba chvíľku, takže bolo dobre. Najlepšie bolo, keď sme išli do tunela.

Ondrej

Páčila sa mi tam nočná hra a výlet do tunela. Bolo tam dobre. Páčilo sa mi tal stavanie stanu aj spanie v stane. Pomáhali sme, opekali sme.

Samuel

V sobotu sme sa všetci stretli o pol desiatej na železničnej stanici, odkiaľ sme vyrazili vlakom do Vrboviec. Krátko po tom, ako sme tam prišli, sme sa pustili do roboty. Chalani šmirglovali a my (mladšie baby) sme prelepovali biely nápis lepiacou páskou, aby sa naň nedostala farba. Počas toho ako sme pracovali sa spustil dážď. Potom sme si postavili stany a na chvíľu do nich zaliezli, aby sme si oddýchli. Neskôr sme išli chystať nočnú hru. Vymýšľanie nočnej hry trvalo nejaký čas a keď sme sa vrátili, naši mladší členovia si už opekali na ohni. Pridali sme sa k nim. A keď sme sa všetci navečerali, vybrali sme sa spolu do tunela M.R.Štefánika. Neskôr večer sme hrali na gitare a keď odbila jedenásta hodina, tak sa začala nočná hra. V nedeľu bolo vstávanie síce ťažké, ale po raňajkách sme zobrali, zložili stany a už len čakali na príchod nášho vlaku. Čas sme si vyplnili hraním hier. Po príchode domov sme vyčerpaní ľahli do postele a spali. Ešte predtým sme sa všetci poumývali a prezreli, či nemáme kliešťa.

Kajka

V sobotu po tom, čo sme absolvovali cestu vlakom, sme sa šli prejsť po okolí a išli maľovať vlakovú stanicu. Po tom, čo sme domaľovali, sme si šli postaviť stany. Potom sme sa rozdelili, niektorí šli vymýšľať nočnú hru a ostatní šli hľadať drevo na večerný oheň. Keď už bolo všetko nachystané, tak sme šli na exkurziu do tunela Milana Rastislava Štefánika. Po tom, čo sme sa vrátili, sme šli opekať klobásy a špekáčky. Keď sme už všetko spapali, tak sme šli spievať a hrať na gitaru k ohňu. Potom nasledovala nočná hr, po ktorej sme šli spať. V nedeľu ráno sme sa zobudili a šli sa naraňajkovať. Keď sme sa už napapali, išli sme sa pobaliť a zbaliť stany. Keď sme všetko pobalili, išli sme domov.

Nika

V sobotu poobede, keď som prišiel, tak už bolo vlastne všetko hotové. Stany postavené, a tak som pomohol aspoň s natieraním zastávky. Neskôr naši šikovní chlapci postavili fénixácku zástavu. Potom sme si všetci opiekli špekáčky alebo klobásky. Keď sme boli dobre napapaní a tršku nám vytravili, tak sme išli na prehliadku tunela s V. Matuškom. On nám porozprával rôzne zaujímavosti napr. načo sú v tuneli tie biele čiary. Potom sme si klasicky zaspievali pri ohni a dali ešte takú pohodovú nočnú hru.

Paťo

Na stanovačku som prišiel ako posledný. Navečer sme šli na exkurziu do tunela. V noci sme deckám pripravili nočnú hru (deťom treba vysvetliť ako sa hrajú a čo je to indícia). Počas nočnej hry som si vyvrtol členok. V noci nám nepršalo, čo je škoda! Spalo sa mi dobre, mal som celý stan pre seba. A na ďalší deň sme išli vláčikom domov. Až na ten vyvrtnutý členok som si stanovačku veľmi užil.

Gaca

Ráno som vstal a naraňajkoval sa. Potom som išiel do auta a rodičia ma zaviezli na stanicu. Išli sme do stanice Vrbovce zastávka. Odložili sme si veci a pán Vilko Matúška nám spravil prehliadku železničného strážneho domčeka a tunela. Potom sme sa vrátili na zastávku. Rozdali sme si úlohy a vrátili sme sa km tunelu. Ja spolu s mladšími členmi sme rozkladali oheň. Starší maľovali búdku. Poobede začalo popŕchať. Vytiahli sme plachtu a zakryli batohy. Schovať sme sa išli do strážneho domčeka. Keď prestalo popŕchať, postavali sme si stany. Ja s Tomíkom sme postavili stožiar na vlajku. Pán Vilko nám ukázal tunel. Má dĺžku 2,5 km. Išli sme až do polky pozrieť sa na nedokončenú vetraciu šachtu. Keď sme sa vrátili, mali sme opekačku. Potom sme si zaspievali. Starší pre nás pripravili strašidelnú nočnú hru. Rozdelili sme sa na skupinky. Riešili sme úlohy. Vyspal som sa a mali sme raňajky. Potom sme sa zbalili a išli sme na zastávku. Tam sme hrali hry a čakali na vlak.

Paťko

Zobraziť galériu

Leto 2018: Veľký tresk v Liptovskom Jáne

1.deň  SOBOTA (21.júl 2018)

Rok ubehol rýchlo ako slaná chorvátska voda a je to tu opäť. Opäť vás všetkých vítam pri čítaní našej táborovej brožúry a verím, že aj tento rok to vďaka nej prežijete ešte raz spolu s nami! Je za nami ďalší tábor. Po minuloročnom úlete v Meduline sme tentokrát ostali verní Slovensku, konkrétne čarovnej prírode Nízkych Tatier. Naším týždňovým domovom sa stala chata Aňa v Liptovskom Jáne. Stretli sme sa tradične v sobotu, o desiatej pred klubovňou, kde sme všetky veci naložili do Miloškovho kamióna a po puse od rodičov sme sa mohli vydať na cestu. Cesta aj napriek prvému táborovému úrazu v Dubnici (poučenie znie s kávou v plastovom poháriku do auta nelez!) a kolóne v Ružomberku ubiehala rýchlo. Už okolo obeda sme boli na mieste činu. Viacerí už chatu poznali, keďže tu boli na jeseň avšak pre nás ostatných bola jedno veľké prekvapenie. Nebola to zrovna novostavba a pravdepodobne už toho zažila dosť ale zároveň bola aj plná zaujímavých predmetov, hudobných nástrojov a odkazov od pána domáceho. Od vskutku svojského pána domáceho ale povedzme si na rovinu, takého “týpka” len tak nestretneš! :D. Keď si každý našiel svoju posteľ, vybalil kufor a dojedol posledné zvyšky rezňov od maminky mohli sme začať s prípravou všetkého čo k táboru patrí. Dievčatá pomáhali Vladke s nástenkou, chlapci chystali drevo na večer a vedúci v kuchyni už zrejme premýšľali čím všetkým nás prekvapia počas týždňa. Tento rok náš tábor niesol názov „Veľký tresk“. Túto tému sme začali už na jarnej chate a tak sme v nej plynulo pokračovali na tábor. Rozdelili sme sa do troch národov, ktorým velili Krko, Filip a Banán. Krko viedol obávaných Mongolov, Filip odvážnych Vikingov no a Banán ten velil nebojácnym Rimanom. To ako sa im darilo či nedarilo kolonizovať svet sa ešte spolu presvedčíme. Ako slnko zapadalo pomaly prichádzal aj čas na slávnostný táborák. Konečne ten pravý, nefalšovaný v krásnej prírode a medzi korunami stromov! Česť zapaľovať ho tentokrát dostali Maruška, Žoldy, Tomík, Lenka a hlavný oheň zapaľoval Filip, ktorý po dlhých rokoch medzi nami prvýkrát zažil aj tábor. Ten večer sme si všetci naplno užívali až do noci. Spievali sme, spomínali na Chorvátsko  ale hlavne sme všetci plní očakávaní čakali čo si pre nás pripraví ten tohoročný „Veľký tresk“.  

 

 2.deň NEDEĽA (22.júl 2018) 

Tak a je tu prvé ráno v Liptovskom Jáne a s ním aj začiatok druhého táborového dňa. Ráno nás čakal budíček po ňom spoločné raňajky a potom program. O ten sa už postarala príroda. Klasicky sme vyrazili na pešiu turistiku. V plánoch sme toho mali mnoho no počasie nám ich trochu pokazilo. Pôvodný cieľ bolo Ohnište, mnohými prezývané aj „Jánošikovo okno do neba“. Tento krásny skalný útvar (ako stvorený na fotku na instagram :D) sa nám ale dosiahnuť nepodarilo. Hneď ako sme vyrazili to vypadalo, že spŕchne a slniečko sa stále schovávalo za mraky. A tak aj bolo, keď sme si všetci vyšliapali ten najväčší stupák v lese začalo poprchať. Chvíľu sme ešte pokračovali v ceste až dokiaľ aj sám náčelník nezaradil spiatočku. Viacerí sme boli z tejto turistiky tak trochu sklamaní a preto sme sa ešte vybrali hľadať partizánske bunkre, ktoré sa niekde v tých lesoch mali nachádzať. Jeden sa nám dokonca aj podarilo nájsť, síce to hodnú chvíľu trvalo pretože cesta k nemu bola celá zarastená ale zvládli sme to. Poriadne sme ho obzreli, nadesiatovali sa vnútri a usúdili, že náš vo Vetešovom járku je aj tak krajší :D. Cesta dolu bola riadne šmykľavá, viacerí sme aj popadali na zadok ale všetci sme to nakoniec úspešne zvládli. Chlapci sa ešte pri Stanišovskej jaskyni rozhodli vyskúšať si jazdu dolu na kolobežkách a tak pomaly obiehali nás čo sme ostali pri pešibuse. Jeden zo skvelých nápadov našich chalanov počas tábora bolo okúsiť studený horský potok. No a keďže sme ho mali hneď pred chatou boli tam pri každej možnej príležitosti a aj po dnešnej turistike. Väčšina si odniesla len soplík alebo kašeľ ale Žoldy, tak ten na to len tak skoro nezabudne. Keď tak sa ho spýtajte, určite vám rád porozpráva príbeh o tom ako sa jeho okuliare druhýkrát narodili :D. Keďže sme sa z turistiky vrátili o niečo skôr ako sme predpokladali náhradný program na poobedie bol jasný. Výroba tímového totemu. No a zatiaľ čo decká vyrábali, lepili a strihali my velkáči sme pripravovali večerný program. Isto ste už v telke videli reláciu Milujem Slovensko. My sme sa trochu inšpirovali a večer sme si zahrali náš „Milujem svet“. Spolu sme počas poobedia dali dokopy rôzne úlohy, Duško sa postaral o super grafiku, Filip to celé bravúrne odmoderoval a ja musím povedať, že lepší program sme už naozaj dávno nemali, zabávali sa úplne všetci! …až do neskorého večera.

  

3.deň PONDELOK (23.júl 2018)

Pondelok nemusí byť až taký zlý deň, minimálne nie vtedy keď sa ráno zobudíte na tábore. A keď k tomu zažijete rozcvičku od troch bláznov v cyklistických dresoch tak je to vlastne štart skvelého dňa. A veruže to bol skvelý deň, čakala na nás prvá cykloturistika. Vyrazili sme oslabení o naše dve herečky, ktoré sa rozhodli protestovať a na tábor ísť bez bicyklov (chápete a niekto to tu roky poctivo trpí?!). Celou cestou nám krásne svietilo slniečko a tak sa šliapalo fakt dobre. Našou prvou zastávkou bol Liptovský Hrádok. Tam sme si vychutnali krásny výhľad z vyhliadky, posilnili sa, načerpali nové sily a pokračovali ďalej. Cieľom  cesty bol skanzen Liptovskej dediny v Pribyline. No a ani sme sa nenazdali a boli sme tu. Zopár kusov ostalo vonku, strážili bicykle a pripravovali prekvapko pre Ondreja, veď kto by nechcel mať kvetinovú záhradu v kolese, však? :D. My ostatní sme sa šli pozrieť aj dnu, vypočuli sme si pána sprievodcu ale očkom sme všetci sledovali mraky na oblohe, ktoré pomaly ale isto pribúdali. Akurát keď sme schovali bicykle pod stromy aj seba pod strechu začalo pršať. Nakoniec to bol iba jemný letný dážď a my sme ho prečkali v bufete pri grilovanom oštiepku a kofole. A keď nám oschli sedanky a prilby vyrazili sme na cestu späť. Šliapalo sa fakt dobre, slnko nám svietilo a ani kopce neboli až také zákerné. Asi preto nám cesta ubiehala tak príjemne rýchlo. Cez dedinku Vavrišovo (v ktorej samozrejme nesmela chýbať fotka :D) sme už okolo tretej dorazili spať na našu chatu. Po cyklistike nám všetkým dobre padol krátky oddych, ktorý sme si nakoniec užívali až do večere. Tú ale preskočme a poďme konečne k večernému táboráku pretože práve tam sme odštartovali našu celotáborovú hru. Vtedy sme ešte poriadne ani netušili čo na nás čaká a, že naša “Rada starších” má pre nás na každý večer prípravné tri úlohy, ktoré riadne potrápia naše mozgové závity. Boli to naozaj ťažké úlohy, veď náš večer sa aj pekne predĺžil. Nejako nám to ale neprekážalo keďže zajtra nás čakal voľný deň a okrem toho na nočnú hru takisto bolo treba tmu. Nebola to nočná hra na aké sme všetci zvyknutí, jej cieľom bolo totiž niečo iné ako na smrť vyľakať naše decká. Bola spojená s našou chatou a so záľubou nášho domáceho v hudobných nástrojoch. Rimania, Vikingovia a Mongoli po tímoch hľadali po celej chate skrytých hudobníkov z tajomnej kapely. Neviem či sme sa viac zabavili my pri tých zvláštnych tónoch, alebo domáci, ktorý nás pozorne sledoval a vždy odniekiaľ vykukol keď ho nikto nečakal 😀 alebo decká, ktoré chvíľami netušili čo vlastne majú robiť. Každopádne bola to pecka! A super bodka za parádnym pondelkom.

 

4.deň UTOROK (24.júl 2018)

A je tu prvý voľný deň. Klasicky nás v utorok po turistike aj cykloturistike čakal oddychový deň strávený v tábore. V táborovom programe niesol názov “Ondrej papier”. To znamená, že bol celý v réžii nášho Krka a jeho zoznamu všemožných hier. Začali sme hneď po raňajkách prvou z nich. Všetci sa náramne zabávali na dvojiciach, ktoré museli so zaviazanými očami a dvojmetrovou palicou prejsť vopred prichystanú prekážkovú trať. Smiali sa až dovtedy, kým neprišla rada na nich :D. Ďalšou z hier bola napríklad naháňačka vo štvorci. Túto hru sme chceli hrať na tábore už dávno no až teraz bol na ňu konečne ten správny čas a priestor. No a zatiaľ čo my sme celí špinaví od trávy zbierali body,  z kuchyne už rozvoniaval obed. Naši kuchári si dnešok naozaj užili naplno, keďže namiesto balíčka sme dnes mali teplý obed …výborný teplý obed. Pohostiť bolo treba aj našich hostí, ktorí čírou náhodou boli na dovolenke vo vedľajšej dedine takže nás prišli pozrieť.  Po obede sme si všetci trochu povegetili, niekto v sieti, niekto v posteli no a niekto prípravou ďalšieho poobedného programu. Ondrej papier naplno bežal. Zbierali sme body pre svoje ríše a zabávali sa najmä naháňačkou vo štvorci (ktorá bude asi nová najobľúbenejšia hra :D). Z hier nás poobede čakala ešte jedna chuťovka – legendárny krabí futbal! Po piatich rokoch sme si ho opäť zahrali, zašpinili všetky krásne biele tričká a ako Ondrej povedal, tak skoro zase nepríde :D. Ďalšia novinka, ktorú sme si na večer voľného dňa pripravili bola tanečná výzva. Zvyšok poobedia sme preto vymýšľali a nacvičovali tímové tance. Každý so svojím tímom. Ja so svojimi Rimanmi som sa pri tom naozaj zabavila a ukázali sme, že aj tanečné drevá ak sa chce vedia vyjsť zo svojej komfortnej zóny :D. Všetko to čo sme počas poobedia natrénovali sme predviedli po večeri, počas večerného programu – čisto tanečného programu. Porota teda naša Rada starších nakoniec za víťaza určila Mongolov (aj keď všetci vieme, že rímsky tanec bol omnoho lepší :D). V ten večer sme opäť dostali úlohy, ktoré nás poriadne zapotili a podarilo sa nám všetkým tímom získať nové územia. Viacerí sme boli asi radi keď už sme nemuseli trápiť hlavy a vrhli sme sa na záver dnešného večera – Just dance! Vyskákali sme sa, vytancovali, zabavili a veru aj poriadne unavili. A práve preto sme dnes do postelí zaliezli o niečo skôr, zajtra na nás totižto čakal náročný deň, na ktorý sme sa ale už v ten večer veľmi tešili (teda aspoň ja určite!).

 

5.deň STREDA (25.júl 2018)

Streda-na poriadnu turistiku sa vybrať treba! Presne takýmto heslom sme sa riadili piaty táborový deň. Našim cieľom a hlavným vrcholom celého tábora bol najvyšší vrch Nízkych Tatier-Ďumbier. Poďme ale na začiatok dňa keď naša cesta ešte len začala. Hneď po raňajkách sme vyrazili my štyri baby bez bicyklov (alebo bez chuti na bicykel :D). Všetci ostatní mali ešte chvíľu čas zbaliť si veci a nachystať sa. No a keď už boli pripravení vybrali sa po našich stopách ku Horárni pred Bystrou. Timming sme mali naozaj skvelý, presne keď sme k horárni dorazili my tak prichádzali aj prví cyklisti. Tí tu nechali svoje bicykle a ďalej už sme už pokračovali všetci po vlastných. Teda až na našich troch bláznov, ktorí to však tiež neskôr vzdali a bicykle odparkovali v lese. Cesta bola dlhá a tak trochu dobrodružná. Viedla cez potôčiky, rôzne chráštie ale všetko to stálo za to. Počasie nám konečne prialo a výhľady boli naozaj famózne. Takto spolu sme všetci dorazili až k chate M.R.Štefánika pod Ďumbierom. Práve tu sa viacerí rozhodli ukončiť dnešnú turistiku, vychutnali si kapustnicu a vybrali sa späť dole. Avšak povedzte sami? Nebola by škoda nevyužiť tohto krásneho počasia a nepokračovať až na samotný Ďumbier? Podľa mňa áno a som veľmi rada, že som to vtedy nevzdala a spolu s Duškom, Krkom, Matúšom, Gaťom a Žoldym si vychutnala najkrajší výhľad celého tábora. Spolu sme si tam zjedli vrcholovú výživu, pofotili sa pri majestátnom dvojkríži a pomaly sa pobrali tiež smerom dole. Šli sme rovnakou cestou ako všetci ostatní, akurát teda so zhruba trojhodinovým meškaním. Cestou sa nám podarilo stretnúť pána Čepelu čo sme si najskôr mysleli, že je poriadna náhoda ale keď sme dorazili na chatu a cítili Holotkine buchty vedeli sme, že to náhoda nebola. Práve v stredu keď sme celý deň strávili preč nás prišli navštíviť Čepelovci a pani učiteľka Holotová. Vráťme sa ale späť k ceste dole. Tá vždy ubieha rýchlejšie keď si máte s kým pokecať, akurát mne pomaly ale isto odchádzali kamoši. Prvý na bicykel sadol Gaťo, hneď za ním Duško a na koniec pri horárni aj Žoldy a Krko. A tak som posledné kilometre kráčala sama, iba s príjemným horským vánkom vo vlasoch. Na chatu som dorazila posledná a veru všetci vypadali rovnako unavení ako ja. A aby aj nie po 40 kilometroch v nohách! Alebo v lopúchoch, však Maruš? 😀 Niekto si išiel ešte pred večerou hodiť šlofíka do postele a niekto ležal vonku v sieti. Po celom dni sme sa ale najviac tešili na večeru! A to nie len kvôli hladu, bola predsa hrachová a pri nej je vždy veľa smiechu :D. Však Verča?  Tento večer nás úlohy od Staršiny potrápili ešte viac ako predtým keďže jediné čo sme mali pred očami vtedy boli asi postieľky. A tak sme v stredu večer skončili o niečo skôr aby sme zajtra boli plní síl.      

 

6.deň ŠTVRTOK (26.júl 2018)

Vo štvrtok ráno nás z postelí vytiahlo príjemné slniečko. Pre nás všetkých to bol šiesty táborový deň avšak pre Duška a Filipa boli dnešné raňajky na tábore posledné. Obaja kvôli pracovným povinnostiam museli odísť už o niečo skôr. My sme však pokračovali ďalej a hneď ako sme sa naraňajkovali a rozlúčili s chalanmi sme vyrazili do neďalekej Stanišovskej jaskyne. Kráčali sme k nej pešo keďže bola naozaj len pár metrov od Liptovského Jána a takáto príjemná prechádzka sa nám všetkým hodila. Hneď ako sme sa pripojili k skupinke a nášmu pánovi sprievodcovi nám bolo jasné, že táto jaskyňa nebude ako všetky ostatné. Všade tu vládla príjemná atmosféra, pán sprievodca bol veľmi vtipný a bolo vidno, že ho jeho práca naozaj baví. Počas prehliadky sme navštívili sprístupnenú časť komplexu Stanišovských jaskýň a vypočuli si niečo o histórii ich objavovania. Bolo tam veľa zaujímavých miest, napríklad Jazierko lásky, ktorého voda vám mala zaručiť, že ešte v ten deň stretnete lásku svojho života (to či to naozaj fungovalo sa ma možno môžete niekedy spýtať …alebo Krka? Ten sa tam poriadne vykúpal :D). Poviem vám toto bola asi naozaj najlepšia prehliadka akú som vo všetkých slovenských jaskyniach zažila. Dokonca na záver dospeláci dostali aj liečivú jaskynnú vodu :D. Bolo asi dvanásť hodín keď sme sa vrátili na našu chatu a tam na nás už čakal Miloškov výborný “ľahký obed”. My sme totiž v objavovaní Liptovského Jána pokračovali ďalej. Poobede na nás čakala ešte rozhľadňa ale hlavne KÚPALISKO! Po krátkej poobednej pauzičke sme sa teda vybrali smerom do dediny, nájsť tú rozhľadňu, ktorú sme zatiaľ poznali iba z obrázkov. Cesta nebola dlhá ale za to poriadne strmá. K rozhľadni sme podaktorí prišli riadne zadýchaní :D. Ale ten výhľad! Ten za to stál, celý Liptov ako na dlani. Vychutnali sme si tu tradičnú vrcholovú výživu a hurá konečne na to vytúžené kúpalisko. Nemožno povedať, že to bol zrovna najhorúcejší deň ako stvorený na kúpanie ale našim chalanom to bolo očividne úplne jedno. Baby sa chvíľku báli ale aj ony neskôr studenú vodu prekonali. Vybláznili sme sa tam veru poriadne a vyhnal nás až čas, keďže o siedmej zatvárali. Cesta späť na chatu bola pre niekoho lepšia a pre niekoho trochu horšia ale Maruška to aj napriek jemným žalúdočným problémom zvládla ako pani, koniec koncov ako vždy! Štvrtkový večer bol jeden z tých menej akčných. Rada starších nás opäť potrápila svojimi hádankami a tak sme s unaveným hlavami zaľahli do postele o niečo skôr. Veď zajtra na nás predsa čakalo veľké finále Veľkého tresku!

 

7.deň PIATOK (27.júl 2018)

Čas uteká ako voda a na tábore, kde toho každý deň kopec zažijete ešte o to rýchlejšie. Aj nám sa náš týždeň už pomaly krátil a v to ráno bol pred nami predposledný deň. Deň kedy mal svoje veľké finále Veľký tresk! Nápad na túto táborovú tému nám v hlavách vznikol ešte na jarnej chate a odtiaľ sa s nami odviezol až do Liptovského Jána. Celý týždeň sme ako veľké staroveké národy kolonizovali svet, zbierali body a odpovedali na neľahké úlohy veľkej Staršiny. No a ktorému národu sa podarilo získať najviac území?  Tak na túto otázku sme chceli dostať odpoveď práve dnes. Na posledné hry sme sa vrhli hneď po raňajkách. Keďže počasie nehralo úplne s nami spravili sme si vnútri provizórnu klubovňu a celé doobedie sme strávili tu. Hrali sme všetko možné. Od klasických hier z klubovne, ktoré sme trošku prispôsobili téme až po úplne novinky z Ondrej papiera alebo mojich tajných zdrojov. Popri boji a posledné body ubehlo doobedie rýchlo a na nás už čakal obed. Naši kuchári mali ďalší pilný deň a obracali sa v kuchyni jedna radosť. No a my sme si len pochvaľovali, tento rok nás predsa opäť nesklamali. Dokonca po minuloročnom hríbovom šialenstve si chválil aj Žoldy :D. Zdalo sa, že posledné poobedie v Liptovskom Jáne nám chce spríjemniť aj počasie pretože spoza oblakov vyšlo aj slnko. A práve preto sme mohli vyraziť do sveta! Teda nie tak úplne do sveta ale zahrať si finálovú hru. Všetky tri tímy najskôr museli nájsť podľa Peťovej indície obálku z úlohami a aj keď niektorým to nedochádzalo slušnú dobu, nakoniec ju našli všetci. V tej už na nich čakali moje obľúbené úlohy všeho druhu. Rimania, Mongoli a Vikingovia počítali kroky do dediny, skladali básne a hľadali odpovede na rôzne otázky týkajúce sa tábora. A to čo možno najrýchlejšie. Mohlo byť tak krátko pred večerou keď mi aj poslední doniesli svoj papier. Vlastne už ani neviem kto bol v tejto súťaži víťaz, všetci sa zabavili a to bolo hlavné. A my sme sa zabavili tiež keď sme potom večer hodnotili ich básnické umenie :D. Práve po záverečnej večeri – výbornom guláši na nás čakalo to pravé finále. Chalani pripravili aj slávnostný táborák avšak bohužiaľ počasie večer nebolo zrovna na sedenie vonku a tak sme sa presunuli opäť dnu.  A to hlavne kvôli našim outfitom. Ako každý tábor aj ten tohtoročný si svojou témou doslova pýtal módnu prehliadku. Niektorí si dali naozaj záležať veď sami vidíte na fotkách :D. Víťazmi celého tábora sa stali Vikingovia, ktorí aj napriek tomu, že sa po celý týždeň držali na konci ovládli najviac území. Druhé miesto patrilo Mongolom a tretí skončili o vedúceho oslabení Rimania. Víťazmi sme ale boli všetci! Pretože sme to úspešne zvládli a zahrali si podľa mňa veľmi vydarenú celotáborovú hru. A sme na konci kamoši! Toto bol náš posledný spoločný večer, ktorý sme si pri víťaznej torte, zmrzline, gitarke a speve užívali ešte dlllho.

 

 

8.deň SOBOTA (28.júl 2018)

Tak a je to tu, sme na konci. Pred nami bol v to ráno posledný táborový deň. Všetci sme vedeli čo čaká a tak sme sa hneď ráno pustili do práce. Prvou úlohou bolo zjesť všetko čo ostalo v kuchyni. Na raňajky sme preto mali hotové švédske stoly alebo po našom ČTD (čo tábor alebo ak chcete týždeň dal). Prvú úlohu sme zvládli na jednotku a s plnými bruchami sme sa vybrali do svojich izieb baliť kufre. Niektorí sa celý týždeň riadili heslom “keď veci z kufra nevybalíš máš v sobotu menej roboty” a tak si svoj kufor plný smradu iba zniesli dole k autu :D. A keď sme my ostatní dobalili svoje veci čakalo na nás balenie spoločných vecí. Pomáhali sme rozkladať nástenku, baliť všetky farbičky, papiere, totemy. No prosto všetko čo sa nám tu za ten týždeň podarilo vytvoriť. No a keď už sme mali v Miloškovom kamióne aj posledný bicykel, mohli sme si spokojne vydýchnuť. Poslednýkrát sa pohúpať na húpačke či ľahnúť si do siete. A samozrejme aj naposledy sa okúpať v potoku :D. Veď predsa domov nemôžeme prísť bez suveníru (a či je to magnetka alebo chrípka, nie je to jedno?). No a tak sme sa pomaly rozlúčili s chatou Aňa, s našim svojským ale parádnym domácim a vlastne okolo desiatej doobeda aj s Liptovským Jánom. Cesta domov vždy ubieha rýchlo. Väčšinou všetkým padajú hlavy a zavierajú sa očká. Veď čo si budeme hovoriť, takýto týždeň človeka unaví však? :D. No a keď zrovna nespíme, pozeráme von oknom a rozmýšľame ako radi by sme sa tam zase vrátili. Ale keď už prichádzame na Turú a spievame si “Už sme doma, už sme tu, už sme prišli z výletu” sme vlastne radi, že sme konečne doma. Pred klubovňou na nás už čakali rodičia, ktorí nám pomohli vyložiť všetky veci. No a nám už ostávalo iba povedať si posledné táborové ahoj a rozutekali sme sa každý vlastnou cestou (ale s rovnakým cieľom – maminkin obed!).

Milí moji čitatelia gratulujem, práve ste sa dočítali až na úplný záver! Verím, že ste spolu s nami opäť prežili náš “Veľký tresk” a pocítili tú úžasnú táborovú atmosféru. Naše veľké ďakujeme patrí Miloškovi, ktorý to s nami trpezlivo zvláda a v kuchyni ho neprekvapí už ani pescetariánka :D. Ďalej Ondrovi Kokavcovi st. taktiež za skvelú kuchyňu a všetky tie nákupy, ktoré musel absolvovať. No a na záver samozrejme Peťovi, že ho to stále baví a každý rok nás prekvapí niečím úplne novým! Vidíme sa o rok kamoši! Či už na Slovensku alebo v Chorvátsku, ktovie? Možno aj kdekoľvek na svete, veď po tomto Veľkom tresku je celý náš 😀

Vladka

Zobraziť galériu

Leto 2017: Medulin a pirátska odysea

Je už pomaly koniec októbra, keď dopisujem tento článok. Každou cestou vlakom zo školy som sa v myšlienkach vracala k moru, k teplu a úžasným zážitkom, ktoré sme zažili. V mene všetkých nás deciek patrí obrovské ďakujem Peťovi, Miloškovi, Zuzke a všetkým, ktorí to s nami zvládli aj tak ďaleko od nášho “prirodzeného prostredia” .   Vladka

26.8. – sobota … cesta k moru …

Už podľa úvodnej fotky ste si isto všimli, že táto táborová brožúra nebude ako predošlé. Vlastne ako celý tohtoročný tábor. Bude omnoho menej turistiková, ale za to viac slnečnejšia a slanšia! Ak ale mám niekde začať, bude to pár rokov dozadu, kedy celý tento nápad vznikol. V hlavnej úlohe vtedy bola naša dlhoročná členka Zuzka a najlepší táborový kuchár Miloško, ktorým spolu s Peťom prvýkrát napadlo posunúť našu táborovú klasiku na iný level a vybrať sa do Chorvátska. A keďže tento rok oslavujeme 30.výročie, nebolo lepšej príležitosti tento plán zrealizovať. Mesiace príprav, vybavovačiek a zháňania prostriedkov vyvrcholili 26.augusta ráno, kedy sme sa všetci stretli pred klubovňou pripravení na dlhú cestu. A zatiaľ čo naša batožina v Miloškovom nákladiaku už cestovala, my sme vyrazili niečo pred siedmou rozdelení v štyroch autách. Prvá zastávka nás čakala ešte na slovensko-rakúskych hraniciach, kde sme kupovali diaľničné známky. No a odtiaľ posilnení už aj rannou kávou sme pokračovali cez Rakúsko a Slovinsko. Niektorí cestou dospávali skoré ranné vstávanie, niektorí z okien áut neustále pozorovali krásnu krajinu a niektorí sa zabávali napríklad lúštením sudoku (to, že popritom aj šoférovali si necháme pre seba ). Na zastávkach sme sa väčšinou stretli všetky autá, rozprávali si zážitky z cesty a koštovali, kto má lepšie rezne. Celá cesta bola zábava aj napriek dlhým kolónam, pretože sme sa už všetci tešili na moreeé! To sme po prvýkrát uvideli niekedy okolo 5-tej hodiny večer a okolo 6-tej už sme všetci boli šťastne na mieste, na našich apartmánoch v Meduline. Prvá úloha, ktorú sme potrebovali splniť bolo vyloženie všetkej našej batožiny a bicyklov z Miloškovho nákladiaku. To chlapci zmákli ľavou zadnou, a tak sme konečne všetci mohli navliecť naše biele, stredourópske telá do plaviek a hor sa na prvú kúpačku! Prvý dotyk mora bol pre mňa jeden z najkrajších zážitkov z celého Chorvátska, pretože kúpať sa pri západe slnka bolo naozaj čarovné. A hneď potom prišlo aj prvé prekvapenie uja Kokavca. Aj keď každý mal večeru ešte z domu, on vybalil takmer sto palaciniek, ktoré robil doma štyri hodiny! Čo nám zostávalo, ako ich naplniť džemom a „zblajznúť“. A takto sme napapaní ukončili prvý deň nášho veľkého dobrodružstva. Unavení z dlhej cesty sme zaľahli do postelí.

27.8. – nedeľa … more, more a more …

Nie je krajšieho rána, ako keď vás z postele vytiahne slniečko. A to chorvátske bolo naozaj príjemné. A tak sa začal druhý deň nášho tábora. Dali sme si prvé spoločné raňajky a vrhli sa na veci, bez ktorých tábor nemôže byť. Prvá úloha bola rozdeliť sa do skupín. Tento rok sme mali skupiny tri pod vedením Krka, Erika a Duška. Každá skupina si našla svoje miesto a tvorili názov, pirátske mená a vlajky. Ja som zatiaľ zbierala informácie, kreslila a pripravovala nástenku (samozrejme na slnku aby som si hneď prvý deň pekne spálila chrbát ). Korzári z igelitu, El hippopotamos pirates a Lovci perál to sú názvy troch našich družín, ktoré sme počas doobedia vymysleli. Čas ubehol rýchlo, a keď už bolo všetko vymyslené a nakreslené mohol sa servírovať obed. Jedálniček po chorvátsky, prianie dobrej chuti po chorvátsky … jednoducho všetko v typickej prímorskej atmosfére. Obedovali sme najrýchlejšie ako šlo, pretože všetci sme vedeli, že po obede nás čaká more. Hodili sme sa do plaviek, vzali nafukovačky a hor sa na pláž! S plnými bruchami sme poskákali do vody ale nikomu to očividne neprekážalo. Zabávali sme sa v plnom prúde. Niekto strávil celý čas vo vode, iní sa opaľovali, či šnorchlovali, ale všetkým nám bolo super a užívali sme si vodu a slniečko. Čas pri mori ubiehal vždy rýchlo, a tak sme sa okolo šiestej vybrali späť do apartmánov kde nás už Miloško čakal s večerou (niekedy naše hladné žalúdky čakali naňho ale psst, každý sa dočkal ). Po večeri sme sa vysprchovaní a napapaní vybrali na našu prvú ozajstnú obhliadku okolia. Do mesta Medulin sme to mali peši asi 20 minút, a tak z toho popri stánkoch so suvenírmi a zmrzlinou bola pekná večerná prechádzka. Minuli sme prvé kuny a užili si Medulinský nočný život. Keď sme sa vrátili k apartmánom, bola už naozaj tma, a tak sme si iba zahrali kolo strielačky (vysvetlenie pre rodičov: žiadnu počítačovú hru, hru vonku, ktorá sa len volá strielačka) a vybrali sa každý do svojej postele.

28.8. – pondelok … cyklojazda a nudistický šok!

V pondelok sme sa zobudili do zamračeného dňa, a to bol vhodný čas  na prvú táborovú cykloturistiku. Náš cieľ bol najjužnejší cíp nášho polostrova – maják „svjetionik“ Marlera. Išli sme po normálnej asfaltovej ceste a za najbližším mestom sme vyšli na poľnú cestu. Boli tam obrovské kamene a prach, takže netrvalo dlho a už bol na svete prvý defekt. Samozrejme sa podaril nášmu Matejkovi. Ale nebol dlho sám. O pár metrov ďalej skončil svoju púť aj Žoldy. Takže sa od nás odpojili a pomaly pokračovali po pobreží naspäť do tábora. My sme o pár kilometrov prišli do cieľovej destinácie. Nachádzal sa tam maják a pod ním skaly ako v prírodopisnom filme. Tu sme odpočívali a kochali sa výhľadom. Niektorí si fotili aj zaujímavé fotky s plánom zavesiť ich na internet, ale vlny boli divoké, takže skončilo veľa ľudí mokrých. Cestou naspäť sme išli po pobreží, tou istou cestou ako chalani s defektami. Zahliadol som v diaľke prvú predzvesť, a v tom som si uvedomil, že chalani asi zažili niečo horšie ako defekt a teraz to čaká nás. Neveril som svojim očiam dokiaľ som to nevidel zblízka. Zdalo sa mi, že oproti mne ide starý dedko na bicykli a je úplne nahý. Nezdalo sa mi to! Povedal som si, že to bol asi iba nejaký náhodný divný človek. Ale približne o kilometer ďalej bol nudistický kemp. Nejde to ani moc popísať slovami, čo všetko som videl a verte tomu, že som to vidieť nechcel. Všetci sme sa radšej pobrali naspäť do tábora. Naobedovali sme sa, a keďže celý deň bolo pod mrakom, dnes sme vynechali kúpačku a išli sme sa prejsť do Medulinu. Nahodili sme sa ako včera a išli minúť opäť nejaké tie kuny . Spoznali sme ďalší kus mesta, ale hlavne sme sa príjemne prešli. Pred večerou sme ešte oslávili Samove meniny, na ktoré sa v sobotu pri všetkom tom zhone a cestovaní nejako pozabudlo. Samo dostal od vedúcich zmrzlinu a samozrejme sa o ňu rád podelil. Zahral sa na zmrzlinára a každému dával do kornútika kopček zmrzky aj s čokoládou. Vladka spolu s Duškom sa pred večerou ešte raz vybrali do Medulinu, keďže nás tento týždeň čakali ešte Nikine meniny a Ondríkove narodky. Vrátili sa ale veľmi rýchlo, pretože vonku sa spustila naozajstná plážová búrka. Fúkal vietor, pršalo, ale aj napriek tomu bolo stále teplo. Náš táborák sme preto opäť museli odložiť na neurčito. Po večeri sme si ešte zahrali zopár hier, nazbierali body pre svoje tímy a pobrali sa do postele.

29.8. – utorok … skutočná pirátska odysea …

Určite nebudem jediná keď poviem, že toto bol asi najlepší deň tohtoročného tábora. Už v pondelok večer, keď sme sa dozvedeli čo nás čaká, som sa nemohla dočkať rána. Hneď po raňajkách sme sa zbalili do plážových tašiek,  nahodili sa do našich bielych tričiek k 30.výročiu a vyrazili do Medulinu. Po včerajšej prechádzke sme už presne vedeli kde je prístav, a tak sme ľahko trafili k našej Sandre. Sandra bolo meno lode a vy už asi viete čo nás dnes čakalo a na čo sme sa tak moc tešili. Nasadli sme a zahájili pirátsku plavbu až k majáku Kamenjak. Super bolo, že sme celú túto výletnú loď mali iba pre seba. Horná paluba si užívala „vítr ve vlasech“, slniečko a nádherný výhľad. Tí pohodlnejší sedeli dolu a užívali si vlny. Našim hlavným cieľom boli skalné útesy a jaskyne. Zakotvili sme popri ďalších výletných lodiach, a vtedy začala ozajstná zábava. Vyzliekli sme tričká a priamo z lode sme skákali do mora! Skúsenejší plavci a odvážlivci sa vybrali spolu s našim kapitánom preskúmať zaplavené jaskyne plné medúz. To bol pre mňa naozaj super zážitok! Malé neškodné medúzky vo vode boli ako želatína. A aj keď na začiatku som sa ich poriadne zľakla postupne som si na ne zvykla. Keď sme objavili čaro jaskyne, vyšli sme z nej druhou stranou na útesy, z ktorých sa stala naša základňa na skoky do vody. Šípky, pleskáče, bomby…všetko sme vyskúšali! Ostatní sa kúpali popri lodi, alebo skákali priamo z nej. Naša cesta však od týchto útesov pokračovala ďalej k jednej z najkrajších pláží v okolí. Tu sme si dali hodinovú prestávku. Na tejto pláži nebolo príliš veľa ľudí, keďže sa sem dalo dostať iba loďou. A tak sme sa tu usídlili iba my a pracháči na jachtách . Niektorí z nás sa opaľovali a iní si užívali krásne čistú tyrkysovú vodu. Hodinová pohodka na tejto pláži ušla naozaj rýchlo. Späť do Medulinu sme dorazili niečo po štvrtej už dosť unavení z celého dňa na slnku a vlnách. Preto sme si hneď po príchode do apartmánov dali chvíľu voľna a oddychu. Niektorí nezmari však oddychovať dlho nevydržali, a tak na nich čakala úloha pripraviť večerný táborák. Áno čítate správne, poriadna „vatra“ aj v Chorvátsku! Slniečko tu zapadá o niečo neskôr, a tak sme sa v kľude navečerali, pripravili všetko potrebné a zasadli k ohňu. Celý večer nám Peťo a Kajka hrali na gitare a my sme spolu s nimi spievali naše pesničky.  Predsa len sme však boli medzi domami a nie na Kamennom moste, takže hodinou nočného pokoja sme sa všetci pobrali na izby. Bol za nami naozaj skvelý deň. A aby som nezabudla aj posledný deň detstva nášho Krka. Preto sme mu krátko po polnoci ešte zaspievali “Všetko najlepšie!” a potom už naozaj každý zaľahol do postele.

30.8. – streda … Krko má osemnásť!

V stredu nastal veľký deň, konečne som slávil 18 rokov! Začalo to pekne zhurta. Už pár minút po polnoci, počas toho ako som umýval riady, mi na dvere zaklopala celá horda ľudí, ktorí sa na mňa vyvalili a medzitým spievali Happy Birthday. Ráno po chvíli spania som išiel spraviť raňajky, keďže môj tím mal službu a čakalo ma prvé veľké prekvapenie. Raňajky boli už pripravené našimi staršími vedúcimi, takže sme sa naraňajkovali, nafúkali člny a išli na more. Po chvíli sme zorganizovali kradnutie vlajok. Boli sme ako praví piráti.  Priplávali sme k druhému člnu, začali sa naloďovať a kradnúť vlajky. Bolo to vážne drsné, ale zábava. Potom sme sa naobedovali a išli zase k moru. Teraz bol voľnejší program, niektorí len tak ležali na pláži, iní plávali. Ja so skupinou starších chalanov sme si zobrali čln a išli k bóji, kde sme zakotvili a  potápali  sa do hĺbky. Vylovili sme vážne veľa krásnych mušlí. Neskôr večer ma Erik odlákal  do mesta, aby ostatní mohli pripraviť veľké prekvapenie – oslavu mojich narodenín. Keď som sa vrátil, čakali ma všetci nastúpení pred apartmánmi a začali spievať. Potom prišlo na rad krájanie torty. Bola skvelá a všetkým chutila. Následne tato dostal „nápad“, aby sme sa išli všetci vyfotiť na nočnú pláž. Lenže to sme netušili, že aj toto bola len zámienka. Kúsok od pláže nás zastavil, a v tom sa spustil nádherný ohňostroj, ktorý bol o dosť dlhší než by všetci čakali (hlavne tí cyklisti, ktorí nič netušili, keď sa to vedľa nich začalo odpaľovať). Keď sme tam už boli, tak nakoniec sme si spravili aj spoločnú fotku. Nebola úplne na pláži, pretože domorodý obyvateľ mal problém nás tam pustiť, ale Zuzka si to potom ešte s ním vydiskutovala. Medzitým sa nachystalo „domáce letné kino“ a premietli sme si film Hotel Transylvánia 2. Film bol vážne skvelý a zábavný. Blobík bol podľa mňa, a určite aj podľa ostatných, najlepšia postava. Všetci plní zážitkov  a spokojní sme sa potom vybrali každý svojou cestou. O dnešnom dni by sa dalo písať podstatne viac, ale to by asi pochopili iba tí, ktorí tam naozaj boli a zažili to. O oslave mojich osemnástych narodenín budem rád rozprávať svojim vnúčatám.

31.8. – štvrtok … exkurzia do antických čias …

V tento deň sme mali doobeda na pláne cykloturistiku. Nasadli sme na bicykle vyrazili. Náš predbežný plán bol dostať sa na útesy, pri ktorých sme kotvili na výlete loďou v utorok. Najprv sme išli na polostrov na druhej strane Medulinu, kde sme si pozreli staré rímske opevnenie. Po ceste tam Matúš “nešťastnou náhodou” spadol a rozbil si obidve kolená. Po tom, ako bol zase schopný pokračovať sme išli ďalej. O pár kilometrov sme dorazili k úzkej hrádzi cez záliv. Sadli sme si tam v bufete, nafotili fotky a odpočívali. Peťo nakoniec rozhodol, že pokračovať nebudeme, pretože by nám časovo nevychádzal nasledujúci program. Po príchode nás čakal výborný obed a po ňom sme sa zase na chvíľu išli kúpať. Okolo 16:00 sme vyrazili do Puly. Tu to mala na starosti Zuzka, ktorá nás zábavnou, ale zároveň aj poučnou formou previedla po meste. Vymyslela vážne zaujímavú hru. Skladala sa zo šiestich stanovísk. Na každom nám povedala históriu a zaujímavosti o danom mieste potom nám rozdala úlohy. Najzaujímavejšie bolo, že úlohy boli vždy originálne a dokonale medzi sebou prepojené. Na poslednom stanovisku pri antickom amfiteátri nás čakala posledná úloha. Bol to kvíz. Skladal sa z 15 otázok, z toho 10 sa týkalo jej výkladu v meste. 5 bolo odhadových a týkali sa tábora. Súťažili sme po tímoch a môj tím samozrejme vyhral. O jeden bod za nami skončil Duškov tím. A Erikov ? Tí zostali niekde v prachu dejín ďaleko od nás, ale snažili sa a to sa cení. Mne osobne sa Pula veľmi páčila. Staroveké pamiatky boli vážne zaujímavé a vyššie spomínaný amfiteáter bol neuveriteľne epický. Vrátili sme sa späť do Medulinu a navečerali sme sa. Po večeri nasledoval voľný program. Ja som si ale zobral na starosť decká, takže sme hrali do noci hry. Okolo jednej nás nakoniec zahnali spať.

01.9. – piatok … palacinky a piráti … 

Tak a je to tu! Aj keď pred sebou máme ešte sobotu, posledný deň nášho tábora bol práve dnes. Zobudili sme sa ako vždy niečo pred ôsmou so zámerom poslednýkrát sa okúpať, nazbierať body a úspešne ukončiť celý týždeň súperenia našich pirátskych družín. Hneď prvý plán nám však zrovna nevyšiel. Keďže od rána bolo pod mrakom a vyzeralo, že bude pršať, kúpanie nám vedúci zatrhli. Všetci teda po raňajkách smutne odišli na apartmány a z okna sledovali kvapky dažďa. Zastaví nás ale trochu vody? Prosím vás, kdeže . Každý tím dostal papier s úlohami, ktoré za jednu hodinu museli splniť, a tak v pršiplášťoch a šľapkách behali po pláži, fotili sa s domorodcami a iné srandy. Ten kto prvý prišiel za mnou do izby s morskou vodou, fotkou, informáciami a zarecitoval svoju básničku vyhral. Najrýchlejší v tejto súťaži bol Erikov tím, a tak si odniesli najviac bodov. Ďalej sme doobeda hrali ešte chatovú klasiku “Obleč sa najviac ako môžeš”, ktorá nikdy nesklame a výborne sme sa na nej zabavili. Či aj Tomík, Paťo a Matej, ktorých obliekli do všetkého čo bolo v kufroch je už otázne . Úspešne doobedie ubehlo popri hrách rýchlo a veru nám aj poriadne vyhladlo. Týždeň v znamení hríbov sme zavŕšili posledným chorvátskym obedom. Poobede sa počasie aspoň trošku umúdrilo, ale na kúpanie to stále nebolo. Takže nám bolo jasné, že poslednú kúpačku sme zažili už vo štvrtok. O program bolo ale stále postarané. Minulý rok zožala veľký úspech súťaž v pečení štrúdle, a tak sme tento rok vymysleli pokračovanie tohto kulinárskeho poobedia a súťažili sme o najlepšie palacinky. Každý tím si našiel svoju kuchynku, v ktorej čaroval. Medzinárodná porota potom za víťazov vyhlásila jablkové palacinky Duškovho tímu. Čo si navaríš to si aj zješ! A presne tak sme aj spravili. Pojedli sme všetky palacinky ako olovrant a pomaly sme sa začali pripravovať na finále nášho tábora. Košele po tatinoch, nohavice zo sekáča, šperky ako od cigánov. Asi tak sme vyzerali po prezlečení do našich pirátskych kostýmov. Podľa mňa boli ale všetky masky úplne namakané, a preto hneď po fotke sme sa vybrali na našu poslednú doslova pirátsku výpravu do Medulinu. Trochu sme spestrili nočný život v meste a viacerí ľudia sa s nami aj fotili pretože ako sme neskôr zistili v Chorvátsku existuje politická strana pirátov . Po príchode späť k apartmánom nás čakalo vyhodnotenie celého tábora. Najlepší vyhrali zaujímavé ceny avšak aj tí úplne poslední neodišli naprázdno. Možno nám trochu chýbal tradičný záverečný táborák a atmosféra lesa, ale tento tábor bol celý poriadne netradičný, takže aj tak sme si posledný večer užili naplno.

02.9. – sobota … a dlhá cesta domov.

Tak a sme na konci. Na konci tohto krásneho slnečného týždňa v Chorvátsku. Ubehlo nám to rýchlo ako voda, samozrejme slaná . Ako vždy aj v tento posledný táborový deň nás čakalo už len upratovanie, balenie, dojedanie a hlavne dlhé cestovanie! Hneď ráno sme začali s dojedaním. Spravili sme si vlastné „švédske” alebo skôr „chorvátske“
stoly. Dojedali sme všetko čo sa dalo a každý si tak pochutil na tom čo má rád. Po raňajkách sa všetci pobrali na svoje apartmány baliť kufre a upratovať to, čo sa tam za týždeň bez maminky nakopilo . Niekomu to trvalo dlhšie, no tí čo mali pobalené rýchlo, pomáhali v kuchyni, či nakladali bicykle. Keď sme všetko nanosili do Miloškovho nákladiaku počasie sa rozhodlo za nami doslova smútiť a spustil sa poriadny prímorský lejak. Peťo ešte stihol ráno vyhodnotiť najkrajšiu izbu tábora. Túto prestížnu cenu si odniesli naši poriadkumilovní chlapci z izby, ktorej velil Krko. Pršalo doobeda veru poriadne, a tak sme sa už nezdržiavali a vyrazili na dlhú cestu domov. Všetkých tento úžasný týždeň poriadne vyčerpal, a tak sme cestou viacmenej doháňali nedostatok spánku. No keď sme sa občas prebrali pozerali sme si fotky a rozprávali sa o všetkom, čo sme tento týždeň zažili. Prvá spoločná zastávka bola ešte v Chorvátsku, kde si šoféri dobili energiu kávou a my sme oplieskali posledné kuny (niektorí naozaj na poriadne blbosti ). Cestou sme zažili snáď všetky ročné obdobia. Z Chorvátska sme vyrazili v kraťaskoch, kde aj napriek tomu, že pršalo bolo stále príjemne teplo. Tento krok viacerí oľutovali už na hraniciach, pretože Slovinsko nás privítalo chladným a sychravým počasím. Na rakúskej diaľnici zase pekne fučalo, no jednoducho sme asi boli aj radi, že sme dorazili do tepla domova. Do Starej Turej sme prišli okolo ôsmej večer vyčerpaní z cesty, ale hlavne z tohto nezabudnuteľného týždňa.

A či už na Slovensku alebo v Chorvátsku, vidíme sa o rok!

Zobraziť galériu

Leto 2016: Vandrovanie s rozprávkou na Donovaloch

1.deň (nedeľa) – 7. 8. … zoznamovanie sa s prostredím …

Rok nám prešiel ako voda, leto je opäť tu a s ním aj ďalší tábor. Tento krát v priam rozprávkovej prírode stredného Slovenska- na Donovaloch.  A keď hovorím rozprávkovej, tak to myslím naozaj vážne veď nakoniec  aj celý náš tábor bol jedna veľká rozprávka s názvom- VANDROVANIE S ROZPRÁVKOU.  Ale vráťme sa na začiatok, a to pred našu klubovňu, kde sme sa už tradične všetci stretli. Stretlo sa nás osemnásť, zopár nervóznych  s obavami pred svojím prvým táborom, zopár skúsenejších s hlavami plnými spomienok na minulé roky a vedúci, ktorí určite už vtedy vedeli , že všetko bude rovnako skvelé ako každý rok.  Po pobalení všetkých vecí  a božtekoch s maminkou aj tí nervóznejší nasadli do áut a tu sa vlastne celá naša cesta môže začať. Za asi tri hodinky aj s prestávkou na nákupoch nás už vítala brána krásnych Donovalov, ktoré sa na týždeň stali naším domovom.  Páčilo sa nám tam veru veľmi. Veď len čo sme vyložili všetky veci s nákladiaku, už sme boli vonku. Či už na prechádzke pešo, na bicykli, alebo len pri chate, kde chlapci poctivo pripravovali slávnostný oheň. Táborový oheň bol pripravený rýchlo aj za pomoci Erika, ktorý bol s nami na tábore po roku opäť celý čas. No a keď už sme sa všetci zoznámili s prostredím, vybalili kufre, nachystali nástenky a všetko čo bolo potrebné mohol nastať ten krásny slávnostný moment zapálenia táborového ohňa.  Tento rok sme túto dôležitú úlohu zverili naším novým členom, ktorí to zvládli na výbornú. Pekelníkom pre tento večer sa stal Gaťo. Po zapálení ohňa si už hlavné slovo vzal Peťo. Ten nás oboznámil s programom, povinnosťami, poriadkom a samozrejme zahral na gitare. Po prvom dni v tábore, dlhej ceste a večernom posedení sa už viacerým zavierali očká a to bola presne chvíľa na Watanay, ktorý nás odprevadil do postelí.

  1. deň (pondelok) – 8. 8. … v pláne bola Prašivá …

V prvé táborové ráno nás z postieľok vytiahlo slniečko, a to klasicky o ôsmej. Službu v tento deň mala skupina Patkaňov s vedúcim Krkom, a tak šlo všetko ako po masle (vrátane budenia svojich kamarátov). Po raňajkách na nás čakala prvá a nakoniec aj najdlhšia turistika celého tábora, ktorá viacerých z nás aj poriadne zmohla. Ale vráťme sa na začiatok a to ku chate odkiaľ sme štartovali našu púť. Všetci v dobrej nálade, s batohmi plnými dobrôt sme vyrazili smer vrch Kečka. Dobrá nálada nás sprevádzala aj cestou, či už po rovinke alebo po kopcoch a tak spolu s nami išiel aj smiech a spev. Na Kečke sa nám naskytol naozaj krásny výhľad, no po krátkej pauze na doplnenie tekutín sme pokračovali ďalej. „V rade za sebou sedemnásť čuníkov šlo“ áno presne tak to vypadalo keď naša skupina zdolávala kopce. Niektorí prešli kopce rýchlo ako kamzici, niektorí sa potrápili ale aj s otlakmi na nohách sa nám podarilo vyjsť na vrch Kozí chrbát vo výške 1330m. Tu už bola v plnom prúde hra „Bomba, potopa, hop“, a tak sa tých sedemnásť čuníkov váľalo po zemi, či liepalo po stromoch. Táto hra nás zabaví asi vždy :D. Pri pozorovaní motýľov a hľadaní signálu sme stihli aj doplniť energiu, a tak sa opäť mohlo ísť ďalej. Strmou cestou dolu nás zopár popadalo, otlaky dostali poriadne zabrať! To bol asi dôvod prečo sme po príchode do Hiadeľského sedla zmenili náš smer cesty späť na Donovaly. V pláne bol aj výstup na Prašivú, ale tento deň nebola určená pre nás. Cesta späť viedla už aj lesom, a tak sme sa dočkali aj príjemného schladenia v horúcom dni. Keď sme pred očami už druhý krát v ten deň mali Kečku vedeli sme, že je dobre a cieľ máme už blízko. Keďže nám ostávalo ešte dosť času, v krásnom počasí ho bola škoda nevyužiť. Na vrchu sme sa zdržali hodnú chvíľu. Niekto ešte stále v batohu nachádzal čo to z balíčka a niekto oddychoval. Ale potom niekto zvolal HAMBURGEEER a vtedy začala tá pravá zábava. Všetci si ľahli na seba a „spodná žemľa“ mala veru čo robiť. Zábava sa skončila, keď vedúci zavelil na odchod, a tak sme mali pred sebou posledných pár kilometrov domov. Tie ušli rýchlo a ani sme sa nenazdali nás už vítal Miloško pozdravom z terasy. Všetci si spokojne vyzuli smradľavé topánky, osprchovali sa a po krátkom odpočinku sme sa zahrali zopár hier v našej klubovni. A tak sme ukončili druhý deň nášho tábora- s plnými bruchami zo skvelej večere a pri ohni z gitarou.

  1. deň (streda) – 29. 7. … aquapark a nočný Zvolen…

Tretí deň tábora každoročne patril bicyklom ale keďže tento rok bicykel nebol povinná výbava, program sme trošku pozmenili. Budíček sme si naplánovali o pol hodinku skôr a hneď po raňajkách, ktoré dnes mali na starosti Gaťkovci, sme vyrazili na autobus. S batohmi na pleciach, zbalenými plavkami a osuškami naša skupina už nedočkavo čakala na zastávke. Asi už vám je jasné, kam sme mali v ten deň namierené- na letné kúpalisko v Banskej Bystrici. Cesta nám pri pletení vrkočov a smiechu ubehla rýchlo, a tak sme sa ani nenazdali a stáli sme na autobusovej stanici v Banskej Bystrici. Autobusko bolo od kúpaliska  ešte pomerne ďaleko, a tak sme nasadli do preplnenej MHD-éčky a cestovali ďalej. O chvíľu už sme skákali hromadné skoky do bazéna. Skákali sme, skákali až dokiaľ neprišla plavčíčka :D. Po prvej zábave ale hneď prišla ďalšia, otvorili šmýkačku! A tak sme sa šmýkali a šmýkali. Čakáte, že opäť príde plavčíčka? Nie! Prišiel Erik a zrazu aj šmýkačka bola nezaujímavá. Hrali sme vodné bitky, potápali sa a šantili. Z vody sme vyliezli až vtedy, keď na nás prišiel hlad. Zasýtili sme sa rôznymi kúpaliskovými dobrotami a pomaly sme sa pobrali na odchod. V ten deň sme pred sebou mali ešte plno plánov. Keďže večer na nás čakal nočný výstup na vrch Zvolen, poobedie sme sa venovali menej náročným hrám v kruhu. S veľkou obľubou sa stretla hlavne hra „strieľačka“, ktorú sme sa naučili na školení vedúcich. Po výbornej večeri už všetci nedočkavo čakali, kam to vlastne ideme. V ruksakoch zbalené teplé oblečenie, baterky a mohlo sa vyraziť. Erik s Gaťom a Krkom nás viedli lesnou cestou, ktorá podľa nich nebola strmá, no so zapadajúcim slnkom bola čím ďalej tým náročnejšia. Keď sme ale videli prvú časť našej skupiny ako baterkami máva z cieľa, všetkých to akosi nakoplo a posledné metre výstupu už išli ako po masle. Výhľad z vrchu v tme na vysvietené okolie bol úžasný a pre mňa osobne bol práve toto najväčší zážitok z celého tohoročného tábora. Hore sme sa zdržali celkom dlho. Niekto fotil, niekto si našiel svoje miestočko a užíval si výhľad sám, a tým čo bola zima sa hromadne objímali. A verte, že to pomohlo :D. Keď už ale bola naozaj poriadna zima, vybrali sme sa domov. Vtedy začalo to skutočné dobrodružstvo! Baterky v rukách, všade okolo úplná tma a strmá cesta dolu. Zopárkrát niektorí popadali na zadok a na konci sme skoro aj zablúdili, ale všetko dopadlo dobre a na chatu sme dorazili živí a zdraví. Všetci sme po ceste boli unavení, a tak sme po príchode rovno šli do sprchy a potom do postelí .

  1. deň (streda) – 10. 8. … veľká kopa zábavy a štrúdle…

Po dvoch dňoch výletov a spoznávania prišiel voľný deň. Ráno nás zobudil dážď, akoby počasie vedelo, že dnes sa nikam nechystáme. Pre nás to ale nebol žiadny problém a po raňajkách sme sa opäť stretli v našej klubovni. Medzitým  stihla prísť aj prvá návšteva, každoroční účastníci- Čepelovci a teta Holotová. Tá nikdy nesklame, a aj tento rok nám priniesla výborné buchty. Ale vráťme sa do klubovne, kde sme strávili celé to upršané doobedie. Hrali sme rôzne hry, od obľúbenej strieľačky, čísiel, zvieratiek až po nordický uzol. Popri hrách sme stihli aj so smiechom privítať ďalšiu návštevu. Duško s Martinom sa ale isto potešili zábavnému uvítaniu :D. Ani sme sa nenazdali a už Miloško zvolával službu na chystanie obeda. Nedá mi nespomenúť čo bolo na obed, pretože tá sviečková bola naozaj výborná. Od stola všetci odišli s plnými bruchami na izby, aby sa pripravili na veľkú poobednú súťaž v pečení štrúdle. Táto súťaž bol jeden s Miloškových skvelých nápadov ako spestriť tábor a myslím, že to bol naozaj parádny nápad. Všetci nielen súťažili, ale sa v prvom rade skvelo zabávali (a nehovorím to preto , že môj tím skončil posledný :D). Pri súťaži všetkým tímom pomáhala teta Vávrová a nezavadzali, ale asistovali Erik, Martin a Dušan. Keď boli všetky štrúdle upečené, mohlo sa servírovať odbornej porote. Tá v zložení pán kuchár Miloško, pani učiteľka Holotová a ujo Čepela nakoniec určila za víťaza tím Patkaňov s ich klasickou jablkovo-tvarohovou štrúdľou. Večerné posedenie pri ohni sa dnes kvôli počasiu nekonalo, no táborákovú atmosféru sme si v ten večer vytvorili v krbe v klubovni. Učili sme sa spievať pieseň „Keď diaľka volá“, ktorá bude súčasťou videa našich chlapcov. Okrem tejto pesničky nám Peťo zahral aj mnohé iné a poslednou sa skončil tento upršaný voľný deň. Predpoveď počasia je povzbudzujúca, radi zajtra spoznáme ďalšie krásne zákutia tohto kraja.

  1. deň (štvrtok) – 11. 8. … Kalište a hry…

Po včerajšom daždi sme mali trochu obavy aké bude počasie a či bude vhodné ísť na turistiku , no ranné slnko predpovedalo sľubný začiatok dňa. To sme museli využiť, a preto sme hneď po raňajkách zbalili ruksaky, obuli topánky a mohlo sa vyraziť. Naším dnešným cieľom bola obec vypálená nemeckými vojakmi počas slovenského národného povstania- Kalište. Hneď na začiatku Krko vysvetlil pravidlá hry „kliešť“, pri ktorej sa všetci dobre zabávali, teda až dokiaľ nemali kliešťa oni sami a nemuseli spievať. Cesta bola veľmi príjemná, viedla lesom a nebola strmá, čo určite potešilo nejedny pľuzgiere na nohách :D. Okrem kliešťa pokračovala aj hra „Bomba, potopa, hop“, ktorá bola po včerajšom daždi veľmi zaujímavá. Niekde to vypadalo aj na naozajstnú potopu :D. Výbornými lesnými malinami sme si cestou dopĺňali energiu, a tak sme do cieľa dorazili pomerne rýchlo. Od vstupu do osady sme pokračovali ešte kúsok k domu, v ktorom je malé múzeum. Prezreli sme si, ako ľudia v tejto osade žili a zvečnili našu návštevu podpismi v pamätnej knihe. Pred múzeom viacerí predviedli svoje hudobné schopnosti, najedli sme sa a presunuli znovu o kúsok ďalej, k pamätníku. Po spoločnej fotke, ktorá nesmela chýbať sa naša skupinka vybrala na cestu späť. Niektorí zbieral huby alebo maliny, niektorí si spievali, ale jedno mali všetci spoločné, neustále sa obzerať či náhodou nemajú kliešťa :D. Pekná prechádzka nám rýchlo ubehla a my sme opäť videli Miloška, ktorý nám už z ďaleka mával. Keďže táto turistika nás nezmohla tak ako tá prvá , nepotrebovali sme ani veľa oddychu a už sme opäť dolu niečo tvorili. Z narezaných brezových koliesok sme vyrábali spomienkové placky. Najskôr si svoje koliesko každý obrúsil šmirgľom, a potom už podľa svojej fantázie pokreslil. Vzory boli rôzne od loga Fénixu až po zajačikov či smajlíkov. Sedieť za stolom decká dlho nebavilo, a tak neporiadok prenechali svojím vedúcim a hor sa von hrať hry. Čo sme ešte nespomenuli je, že počas celého tábora sa udeľovali vajíčka, ktoré sme mohli získať pri hrách a súťažiach. A to aj dnes! Iniciatívu si vzal Krko a všetci sa preto snažili o čo najväčší počet vajíčok. Spomenuli sme si aj na zberateľa slovenských ľudových rozprávok Pavla Dobšinského a hlavnú tému nášho tábora. Duško nás s jeho ľubozvučnou slovenčinou previedol rozprávkovou ríšou. Večer sme opäť trávili pri krbe v našej klubovni, kde nám hral Peťo spolu s Karin na gitare.

  1. deň (piatok) – 12. 8. …počasie nám už prialo…

Už od začiatku sme mali v pláne návštevu historického centra Banskej Bystrice. Po raňajkách sme sa nahodili do „mestských outfitov“ a vyrazili na autobus. Cestu už sme mali natrénovanú, a tak sme sa po polhodinke lúčili s Duškom, ktorý pokračoval ďalej domov. Naším cieľom bolo hlavné námestie a pre viacerých hlavne záchody na hlavnom námestí. Bez stresu z plného mechúra sme tak vyrazili na „tour de múzeá“. Prvou zastávkou bolo Stredoslovenské múzeum v Matejovom dome. Slečna sprievodkyňa nám najprv pustila krátky film o regióne, vzniku a histórii mesta Banská Bystrica. Film bol spracovaný zaujímavou formou a i keď niektorým už trošku padali hlavy vydržali sme do konca. Tri poschodia exponátov boli predsa len zaujímavejšie. Vystavené tu boli rôzne veci od šperkov a zbraní až po maľby  významných ľudí z tohto regiónu. Samozrejme sme nezabudli opäť zapísať do pamätnej knihy našu návštevu a mohli sme sa vydať na cestu k ďalšiemu múzeu – Slovenského národného povstania. Dominanta Banskej Bystrice je povinnou zastávkou každého návštevníka, a my sme preto nemohli byť výnimkou. Pani v múzeu nás mala už od začiatku na očiach a rada pre všetkých, ktorí toto čítajú- naozaj nekreslite tie srdiečka do pamätnej knihy 😀 Pretože aj keď vypadá, že je rada, že sedí na tej stoličke na mieste činu je hneď. Po obzretí všetkých exponátov vnútri sme sa presunuli von, poobzerali si vojnovú techniku, najedli sa a vyrazili na cestu do obchoďáku. Mladšie baby sa tešili na obchody s oblečením, chalani si na svoje prišli v herných obchodoch a Tomík? Tomík si konečne vychutnal svoj vytúžený hamburger. V autobuse sa už všetkým zatvárali oči, a tak po príchode na chatu bol krátky odpočinok nutný. Po chvíli ale už všetci pobehovali kade-tade, a tak prišiel opäť čas na hry. Pod kontrolu si to vzali Krko s Gaťom zatiaľ čo my ostatní sme sa vybrali pripravovať nočnú hru. Improvizovaná hra s indíciami sa nakoniec vydarila. Ale nepredbiehajme pretože ešte nás čakalo ďalšie z prekvapení od nášho kuchára- večera na želanie. Už od začiatku tábora na polici stál pohár s nápisom „Večera na želanie“. Každý mohol napísať akékoľvek jedlo, ktoré by chcel v piatok na večeru. Lasagne aj makové slíže boli nakoniec prehlasované, a tak na nás večer na stole čakala kopa palaciniek. Pochutnali si všetci. Z plnými bruškami a v počasí, ktoré bolo konečne vhodné na oheň sme tak opäť spievali pri táboráku. Dnes v noci nás čakala už spomínaná nočná hra…

  1. deň (sobota) – 13. 8.  … druhý „voľný“ deň…

Začneme už v noci, kedy po odbití polnoci začala naša nočná hra. Na trasu sa vybrali dvojice, a aj keď trochu s dlhším časom, ale predsa nakoniec všetci úspešne našli aj poslednú indíciu. Tu sa ale pre všetkých začala asi najťažšia úloha- zložiť heslo. „Hrachová kráľovná“ im dala poriadne zabrať. Všetci na to ale nakoniec prišli. Bolo už dosť veľa hodín, keď sme sa uložili do postelí. Miloško nás prekvapil výbornými raňajkami, ktoré nám dodali energiu na dlho plánovaný doobedný program. Po rokoch sa veľkolepo vrátila „Loptička na niti“. Krko v klubovni našiel zapatrošené lopáriky, a tak si celé doobedie vzal pod svoje velenie. Ale ešte pred tým sa začala celodenná zábavka- Hra na vraha. Každý mal na ruke náramok, ktorý predstavoval jeho život. Nešlo však o nijaké kruté vraždenie, stačilo iba dať svojej obeti pusu na líčko, nemohol ich však pri tom nik vidieť. Cieľ bol jasný, vyhrá ten, kto prežije! Vraždilo sa nenápadne počas hier, turnaja a vlastne po celý deň. Vráťme sa ale k turnaju. Krko bol hlavný rozhodca, Verča nakreslila tabuľku ale hrali nakoniec všetci. Ako odmena prišiel obed. A obed to bol výborný! Konečne som dostala snehovo bielu šošovicovú polievku. Po obede, hneď ako všetkým vytrávilo, začalo sa pracovať. Chlapci pripravovali záverečný slávnostný táborák a dievčatá vyrábali pamätné placky. Poobede mali všetci možnosť získať ešte posledné body pri hrách na lúke, a potom už začali prípravy na hlavný bod programu – prezentáciu rozprávkových masiek. Niektorí si svoje masky starostlivo pripravili doma, iní zase improvizovali priamo na mieste. Všetkým sa ale podarilo vytvoriť niečo, čo nakoniec zabavilo porotu aj nás. Tradične náš kráľovský kuchár nám navaril svoj kráľovský guláš Poslednú večeru tábora si tak vonku vychutnávala Červená čiapočka, tri prasiatka, vlk, koza rohatá, jež, včielka Mája, kvetinky, víla Amálka, motýľ Emanuel či kráľ Matiáš. Po večeri víla Amálka s Májou a kvetinkou pospočitovali všetky vajíčka, prichystali ceny a mohol sa začať záverečný slávnostný táborák. Pekelník Gaťo aj ostaní zvládli zapáliť oheň, a potom už si slovo zobral Peťo, ktorý zhodnotil celý tábor. Najlepším tímom sa stali Vevine Bambína a s najväčším počtom vajíčok vyhral Samo. Každý dostal fénixácke pero či ceruzku a na pamiatku z tohto krásneho kraja aj magnetku. Miloško vyhodnotil aj súťaž v pečení štrúdle a bodovaní izieb. Najčistejšiu izbu mali prekvapivo chalani z „Pirule v trojuholníku“  a vychutnali si tak sladkú odmenu. Veru možno aj Princezné by si lepšie upratali keby vedeli, že ich čaká zmrzlina. A tak sa vlastne skončil posledný večer pri ohni, s gitarou a so zmrzlinou v rukách.

  1. deň (nedeľa) – 14. 8. … a rozprávkam je koniec!

A je to tu! Opäť nám ten týždeň ubehol ako voda a nám ostáva už len posledný deň. Hneď po raňajkách sa začal klasický zhon. Chlapci do auta naložili všetky veci, nástenky či bicykle, a potom už si každý balil svoj kufor. Asi o desiatej už tu bol pán domáci, rozlúčili sme sa s naším týždňovým domovom, s trampolínou a krásnym prostredím a vyrazili na cestu domov. Unavení v aute sme vyhodnotili straty no pre špongiu a sveter sme sa už nevracali. Po asi dvoch hodinkách cesty sme už videli klubovňu. Povykladali sme všetky veci, rozlúčili sa a pomaly ale isto sa vybrali opäť domov k rodičom. Tak a som na konci, po dvoch týždňoch písania po nociach :D. Opäť môžem povedať iba, že to bol skvelý týždeň v krásnom prostredí, so skvelými ľuďmi, výborným jedlom a s krásnymi spomienkami. Myslím, že minimálne na hrachovej kráľovnej, šošovicovej polievke či na pokrových turnajoch sa budeme ešte dlho, dlho smiať.

Zobraziť galériu

Leto 2015: Junácka pasovačka Terchová

Prvý deň

Slniečko nám tento rok už poriadne pripeká hlavy, viacerí už máme za sebou dovolenky s rodičmi a vlastne polovica toľko očakávaných prázdnin je už skoro za nami. A práve preto nastal znovu ten správny čas zbaliť kufre, premazať reťaze na bicykloch a vydať sa na letný tábor staroturianských Fénixákov, ktorí tento rok spoznajú rodisko slávneho zbojníka Jurka Jánošíka – Terchovú. Začali sme netradične, a to až v pondelok 27.júla o 10:30 pri našej klubovni, kam postupne prišli všetci účastníci tohto zľahka „omladeného“ zájazdu.

Čítaj viac »

Zobraziť galériu