Archív roku 2018

S dvojročnou prestávkou, kvôli minuloročnej výstave ku 30. výročiu turistiky mládeže v Starej Turej, sme pokračovali v zabehnutých tradíciách, a cez jarmočný víkend sme sa vybrali stanovať. Tento rok sme ale vymenili chatu na Kamennom moste za zrub na Rohu. Stretli sme sa tradične, aspoň väčšina z nás, o 16:00 pri klubovni. Ja aj s chalanmi na bicykloch. Peťo viezol v aute batožinu a Filip baby, ktoré boli lenivé vyšliapať ten kúsok. Pritom je to kratšie a osobne sa mi to zdalo aj menej náročné ako na Kamenný most, ale nikoho nesúdim. Keď sme dorazili, veci už boli vynesené na terase zrubu a ostatní už čakali na nás, aby sa mohlo všetko dať do pohybu. Odložili sme si s chalanmi bicykle do stajne a pustili sa do práce. Keďže zrub je v našom rodinnom spoluvlastníctve, dávalo zmysel, že veľa vecí budem mať na starosti a na zodpovednosť ja. Ostatní začali pomaly stavať stany a ja som išiel “odpečatiť” všetky potrebné dvere. Je to celkom sranda, ale zdalo sa mi, že zrub má väčšie zabezpečenie ako Pentagon. Potom, čo som odomkol 100 zámkov s 200 kľúčmi, už bol zrub otvorený. Skočil som ešte dozadu otvoriť šopu, aby sme sa dostali k potrebnému náradiu a iným veciam. Z najdôležitejších vecí už bolo hotové všetko okrem elektriky. Išiel som teda na druhú stranu lúky, prebrodil sa cez 2 metrovú trávu až k rozvodnej skrini, kde ma čakalo zase odomykanie zámkov s nekonečným množstvom kľúčov. Keď som sa dostal do vnútra, zistil som, že hlavný istič celý čas bežal, takže som to robil úplne zbytočne. Keď som všetko uzamkol, vrátil som sa do zrubu. V tom ma napadlo, že predsa nie je zapnutý určite istič v samotnom zrube. Vbehol som dnu a mal som pravdu. Spustil som ho, ale stále nič. Nevedel som čo ďalej, a tak som teda chcel zavolať tatovi, ktorý mi to nedvíhal, takže som sa rozhodol ísť stavať svoj stan. Bol som v stane so Žoldym. Bez problémov sme ho dali dokopy a priniesli si veci do vnútra. Mali sme vážne dosť miesta, keďže sme boli dvaja v stane pre štyroch. Potom som pomohol Tomíkovi postaviť starý stan od tata, takzvané  “Áčko”. Skúšali sme to dávať dokopy, ale keďže som predtým nikdy taký rozložený nemal, nešlo to bohvie ako. Nakoniec prišiel Peťo, ktorý nás zachránil a s jeho pomocou sa nám to podarilo. Všetci už boli “ubytovaní” a v tom mi zavolal tato. Prišlo sa na to, že na skrinke v zrube je ešte jeden spínač, ktorý sa musí potiahnuť, aby to išlo. Ako mi bolo povedané, tak som spravil. A Budiš svetlo. Tým ale len všetko začínalo. Išli sme pripraviť ohnisko a veci s ním spojené. Ja som poprosil o pomoc chalanov a vytiahli sme z pod prístrešku môj legendárny gauč, ktorý bol v celkom dezolátnom stave po tom, čo sa stretol naposledy so mnou, že vraj. Ale mal obrovský úspech a tak na ňom väčšinu času sedeli všetci ostatní, len nie ja. Doniesli sme ešte jednu lavičku k ohnisku a chalani išli po drevo. Potom čo sme Drevo napílili sme išli založiť oheň. Dávam to za vinu častým dažďom, že sa nám oheň nechcel chytiť, pretože sme sa s tým všetci naťahovali dosť dlho a nič sa nedialo. Peťo mal určite šťastie, takže po chvíli sa mu to podarilo. Keď sa začalo stmievať, všetci sme sa navečerali. Väčšina ľudí mala nejaké veci na opekanie. Chvíľu sme hrali a spievali pri ohni. Hlavne Žoldy. Mňa si vždy vypýtal ako “svoj hlas”. Čož som bol veľmi poctený a prekvapený, keďže osobne môj hlas považujem za divný a niekedy sa podarí aj pár falošných tónov. Zvláda to v pohode aj sám pri všetkých možných piesňach. Ale nakoniec sa Biely kvet od Mekyho Žbirku, stal našim skvelým duetom a skladbou, na ktorú sa vždy tešíme. Okolo 21:30 sme so staršími chalanmi išli do Turej si trochu užiť jarmok. Vrátili sme sa na druhý deň niečo okolo piatej. Nepamätám si to presne. Na chvíľu sme išli spať a potom okolo 8:30 som počul hlasy. Baby sa zo budili pomerne skoro a keď sa rozprávali, tak zobudili aj mňa. Išiel som do zrubu, kde som sa ako jediný z účastníkov akcie stretol s  Peťom. Hneď ma napadla dokonalá zloba. Zobral som si najväčšiu kovovú naberačku akú som našiel. Zo šopy som vytiahol kovovú pokrievku z obrovského gulášového kotla a vydal som sa ľuďom znepríjemniť život. Postavil som sa medzi stany a z celej sily som začal trieskať naberačkou o tú pokrievku. Sám som sa zľakol, aký rachot to robí. Potom som im všetkým už len vykričal, že je pol deviatej a majú sa dostaviť na raňajky. Čuduj sa svete, vážne zachviľu všetci sedeli u stola a džgali do seba paštekové chleby, ktoré som sám tak pracne natrel. No dobre, nie úplne sám. Na posledných pár sa ku mne pridal Žoldy, aj keď tie jeho chleby neboli nič moc. Po raňajkách baby umyli riady v provizórnom umývadle za trest, že prišli ako posledné a mohli sme ísť sa venovať programu. Doobeda sme sa prešli k amfiteátru, ktorý bol jediné miesto, kde bola na väčšom priestore pokosená tráva. Pri zrube lúka bola totiž úplne zarastená, a preto sme aj stanovali na čistinke v lese pri zrube. Takže sme museli nájsť iné miesto na hry. Poistili sme sa a vo štvrtok pred akciou vybehli s chalanmi hore nájsť niečo lepšie. To sa nám, ako čítate, aj podarilo a tak sme celé doobedie hrali hry. Pif Paf, môj milovaný Nordický uzol, schovávačku s vyklepávaním, Evolúciu, či čokoľvek čo sme si vymysleli. Keď prišiel čas na obed, vybrali sme sa späť. Zanedlho prišli moji rodičia, ktorý doniesli výborný guláš, na ktorý  veľa ľudí čakalo už od začiatku stanovačky. Za rovno s nimi prišli aj Vávrovci, ktorí doniesli Paťa. Keď sme boli po jedle, mladších som poslal chystať drevo na večer, baby išli do stanu zase niečo robiť a ja, Filip a Gaťo sme išli pripravovať nočnú hru, na ktorú som sa vážne tešil, keďže som mal dostatok priestoru sa realizovať. Zabudol som to skoršie spomenúť, že baby v podstate 90% času strávili len v stane, ale lepšie, akoby sa nudili. Vyšli sme hore na pamätník, kde sa mi začal v hlave celý priebeh nočnej hry dávať dokopy. Alebo nie celý, ale moja časť, ktorú som mal potom na starosti. O tom všetkom si ale prečítate ešte trochu neskôr. Po príprave niekoľkých aktivít sme zišli dole. Vtedy som musel používať svoje medicínske vzdelanie a pinzetou oboch chalanov zbavovať kliešťov. Samozrejme, že to nebolo také zlé, ako si všetci myslíte. Môj zákrok bol vždy presný, rýchly, bezbolestný a po kliešťovi neostala jediná stopa. veľká sranda bola, keď sa Filipovi kliešť zakúsol na miesto, ktoré tu bližšie nebudem špecifikovať. Samozrejme ako pravý kamarát som ho v tom nenechal a aj nech to vypadalo divno ako chcelo, pomohol som mu. O chvíľu na to prišiel Duško a aj Verča M. Tí nám pomohli nočnú hru dotiahnuť do úplného konca, aj keď to trvalo vážne dlho. Myslím ale, že rozhodne stála za to. Medzitým sme sa najedli a tak po 22:00 začala nočná hra. “Detí” bolo 6 a tak sme ich rozdelili vyrovnane do dvoch tímov po troch. Zaujímavé a to dlhotrvajúce na príprave nočnej hry bolo, že všetky texty boli napísané v rýmoch. Nechali sme sa inšpirovať pamätníkom a tak jednotlivé tímy museli pomáhať partizánom v boji proti zlým Nemcom. Začalo sa na terase zrubu, pokračovalo sa cez strašidelné stajne, odkiaľ sa podľa indície museli dostať až hore na pamätník a nájsť skrytého partizána (mňa). Tu sa začala tá pravá zábava. Aspoň pre mňa. Zase som bol vo svojej obľúbenej situácii, takže sa bez problémov stalo, že som len tak sedel v úplnej tme osamotený na opustenom kopci. Keď sa ale zjavili decká, vybehol som a v rýmoch im povedal potrebné úlohy čo treba splniť. Je jasné, že  v hádankách aby to nebolo tak ľahké. Myslím, že som to mal celé pomerne dobre naplánované. Samozrejme , že chalani mi pomohli ale hore skoro všetky osnovy a podobné veci boli pod mojím velením. V prvej úlohe museli z názvov obcí napadnutých Nemcami počas II. sv. vojny vytesaných na pamätníkoch zložiť správne “posolstvo” podľa súradníc ktoré som im dal. Tu druhý tým neskutočne “rozbil” ten prvý. V druhej úlohe mali nájsť ukryté požadované slovo na pamätnej tabuli. To išlo obi dvom tímom rovnako zle. A tretia ? To bol pre mňa najlepší zážitok z celej stanovačky, sledovať ich ako si s tým poradia. Na úplnom konci pamätníka sú dve obrovské murované “čaše”. V oboch je stojatá voda, akurát s tým rozdielom, že z nejakého dôvodu je v jednej normálna, pomerne čistá a v druhej je tá najhnusnejšia voda akú som kedy videl. Pokiaľ sa to dalo vôbec vodou nazvať. Ani vám nebudem hovoriť, ako to vypadalo a čo tam všetko cez deň plávalo (v noci to asi spalo, lebo som to už nevidel). Narafičili sme to s chalanmi tak, že potrebná vec ktorú mi mali doniesť bola v čaši s “čistou” vodou, ale pôvodný odkaz im poukazoval na tú s tou špinavou. Museli sa v tom pekne pohrabať, aby našli lístoček, že to vlastne robili úplne zbytočne a stačí ísť len ku tej druhej normálnej čaši. Vážne som sa nasmial, keď som už len sledoval, ako sa najprv zdráhajú dotknúť sa tej vody a v momente, keď tam dali ruky som mal úplne dosť. V prvom tíme sa ako jediná odvážila Karin. Čož som bol prekvapený, no zároveň mi jej bolo ľúto, keďže ja sám som sa neskutočne zdráhal tam dať čo i len prst, keď som to pripravoval. Naviac som dúfal, že sa v tom bude musieť špárať Matej. Druhý tím (Žoldy, Ivanka a Paťo) sa v tom pre zmenu nakoniec prehrabal celý. Potom čo mi zničený po všetkých mojich nástrahách doniesli všetko potrebné, som ich menoval partizánmi a poslal dole s indíciou, kde nájdu finálne heslo potrebné na ukončenie hry. Dole ich už čakala zohratá scénka, kde spoločne porazili zlého psychopatického Nemca (Filipa). Stihol som ešte koniec po tom, čo som to hore všetko upratal a musím všetkých ľudí, či už tých čo to organizovali, alebo aj detí, ktoré sa zúčastnili veľmi pochváliť. Po vyčerpávajúcom výkone sme si všetci sadli k ohňu, kde sme odpočívali. Karin zaspala a chrápala ako drevorubač. My ostatní sme hrali napríklad telefón, alebo tvorenie príbehu. Najväčší úspech mala téma “Peter Cmorík na Turanskom jarmoku”. O niečo neskôr sme išli spať. V nedeľu už sa nič extra zaujímavé nedialo. Zase som robil budíček, naraňajkovali sme sa a potom sme spratali stany. Ostatní išli napred, či už na bicykloch, alebo na autách. Ja som ešte uviedol zrub do potrebného stavu a “zapečatil” ho. Potom som s Tomíkom mohol vyraziť domov. Táto stanovačka sa mi veľmi páčila. Ostatným ale trochu znepríjemnili život kliešte. Veľa ľudí si našlo veľké množstvá kliešťov ešte aj potom, čo sa vrátili domov. Mňa sa ani jeden nedotkol. Najprv to bola sranda, keď sme si robili srandu, že som taký škaredý, že ani kliešte na mňa nejdú. Horšie bolo, keď som si uvedomil, že je to asi pravda. Každopádne beriem stanovačku ako skvelú a kľudne ju uvítam na Rohu aj budúci rok.

Krko

Táto akcia sa pomaly stáva našou ďalšou tradíciou. Už po niekoľkýkrát sme podali pomocnú ruku naším priateľom z Parku miniatúr v Podolí pri organizovaní Medzinárodného dňa detí. Stretli sme sa v sobotu pri cukrárni. Išli sme tento rok pre zmenu autami, takže decká som zviezol ja a Peťo. Po príchode na miesto, sme nachystali stanoviská a začali si vyberať jednotlivé role. Niektorí boli okamžité rozhodnutí, iný sa najprv nevedeli rozhodnúť a nakoniec sa strhli aj menšie rozbroje o niektoré, pretože bol o ne veľký záujem. Potom sa ale spravilo pár kompromisov a všetci boli spokojní. Hlavne ja, keďže som získal legendárny krokodílí celotelový oblek. Moje stanovisko nieslo názov ‘Dračie sudoku’. To je krokodílovi celkom podobné. Najzaujímavejšie však bolo, že síce bol na plagátiku nakreslený drak, ale napísané tam bolo veľkým písmom “Snehulienka”. To som ale neriešil a vžil som sa čo najviac do svojej role. Nacvičil som si krátky úvod k môjmu stanovisku a následne deti museli na magnetickej tabuli zložiť zjednodušené sudoku. Išlo to všetkým vážne dobre a tak som rozdával len samé razítka. Nanešťastie pre niektoré deti, som bol asi veľmi presvedčivý drak, keďže už z diaľky, keď ma zbadali sa ustrašené skrývali za rodičov a nechceli podísť bližšie ku mne. Jedno chúďa som dokonca rozplakal po tom, čo som hrubým dračím hlasom povedal, že ak nesplní moju úlohu, tak ho zjem. Ale aby som stále len o sebe nehovoril, musím aj ostatných pochváliť. Všetci veľmi dobre plnili svoje úlohy a Žoldy mal tiež veľmi dobré predstavenie ku svojmu stanovisku. Obleky boli ako každý rok pekné a zaujímavé. Šašovia, čarodejnice, rytieri, môj dračí krokodíl, princezné a aj Červená čiapočka. Po pár hodinách prišiel čas na obed. Každý sme si mohli objednať pizzu akú sme chceli. Samozrejme sme sa ja a Žoldy nezapreli a objednali sme si Hawaii. ANANÁS PATRÍ NA PIZZU. Po tomto čine sa, ako sme aj očakávali a dúfali, strhla obrovská a nikdy nevyriešená diskusia o tomto tvrdení. Ako vždy sme ju nakoniec odložili s tým, že každý má svoju pravdu. Odpočinuli sme si chvíľu a pokračovali vo svojej práci. Prišiel čas ísť domov. Prezliekli sme sa do civilného, ale náš milovaný Žoldy mal 14-te narodeniny. Takže sme v “bufetovej budove” zhasli, pripravili sme “tortu” a potom ho doviedli do vnútra, kde sme mu zaspievali a zagratulovali. Pod pojmom “torta” sa myslí donut so sviečkou v strede. Podľa mňa to bolo perfektné. Potom sme sa vybrali domov. Na druhý deň sme sa zase streli o rovnakom čase, na rovnakom mieste a v rovnakej zostave, len s tým rozdielom, že dnes s nami nebol Paťo. Všetko pokračovalo ako v predchádzajúci deň. Po uzavretí areálu sme si ale ešte všetci ľahli na piknikovú deku čo Vladka priniesla a odpočívali po skvele odvedenej práci a s dobrým pocitom, že sa nám podarilo rozčarovať stovkám detí úsmev na tvári. Nebolo ale všetko také ružové. Bolo vážne neskutočné teplo a slnko v jednom kuse svietilo. Takže si viete predstaviť, že v tom krokodílom obleku, nebolo najpríjemnejšie. Taktiež niektorí rodičia boli ku nám vážne neúctiví a dovolím si povedať až drzí. Nebudem ani spomínať strašnú osobnú tragédiu, ktorá ma vyradila z môjho konečne trošku pokojného života, ale to už nie je toľko dôležité v tomto článku, takže vás s tým nebudem zaťažovať. Keď sa cez to ale prenesiem, tak sa mi táto akcia dosť páčila a určite sa posnažím zúčastniť aj budúci rok.

Krko

V piatok sme vyrazili do Hornej Štubne. V sobotu ráno sme sa vybrali do Kremnice, kde sme navštívili mincovňu a kostol Sv.Kataríny. Potom sme riešili úlohy po tímoch: Vikingovia, Rimania a Mongoli. Úlohy boli veľmi zaujímavé a pre nás Vikingov aj ľahké lebo sme to vyhrali. Po tímoch sme večer taktiež predvádzali naše scénky a povedali sme niečo o svojom národe. Na ďalší deň, čiže v nedeľu sme išli na turistiku na vrch Tlstá. Cesta bola docela strmá ale zvládli sme to. Cesta naspäť bola zložitá lebo veľa z nás aj popadalo. Keď sme prišli na chatu tak sme si oddýchli a potom večer sme pri ohni hrali na gitare a išli spať. V pondelok sme vyrazili do Turčianskych Teplíc na kúpalisko ale potom sme zistili, že to kúpalisko bude otvorené až v júni. A tak sme išli do Parku Slávy, kde boli veľmi rôzne zaujímavé lavičky. Potom sme zase riešili úlohy po tímoch. Keď sme prišli na chatu tak sme hrali rôzne hry a potom išli spať. V utorok ráno sme vyrazili domov. Táto víkendovka sa mi neskutočne páčila a mám z nej veľmi veľa krásnych zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Iva 

V pondelok sme sa vybrali na 5-dňovú víkendovku do Hornej Štubne. V sobotu sme sa vybrali do Kremnice, kde sme neskôr riešili úlohy po tímoch, do ktorých sme boli rozdelení (Rimania, Vikingovia, Mongoli). Úlohy boli veľmi zaujímavé a zároveň náročné (hlavne tá s počítaním stromov :D) a vo veľmi slnečnom počasí a naháňačkách po námestí sa nám niektorým ťažšie plnili. Večer si každý tím pripravil svoju vlastnú scénku a potom sme hrali na gitare pri ohni. V nedeľu sme sa vybrali na turistiku, pri ktorej som cestou späť popadala asi 10krát. Po príchode na chatu a menšom oddychu sme hrali hry. Večer sme boli pri ohni. V pondelok sme sa vybrali do Turčianskych Teplíc, kde sme išli do Parku Slávy. Neskôr sme mali znova riešiť úlohy po tímoch. Keď sme sa vrátili hrali sme hry a v noci sme mali nočnú hru, ktorá sa mi moc páčila (aj keď mi bola najskôr strašná zima). V utorok sme sa len naraňajkovali, pobalili a išli domov.

Kajka

Tento víkend bol úplne úžasný. Ako zvyčajne sme odchádzali v piatok ale prišli sme až v utorok. V piatok sme prišli, vybalili a mali sme chvíľu voľno zatiaľ čo starší organizovali program. Keď to mali dokončené zahrali nám scénku ako vynikol svet a mali sme ísť spať. V sobotu sme išli do Kremnice, kde sme boli v kostole Sv.Kataríny, v mincovni a na námestí. Tam sme mali mestskú hru. Keď sme prišli, išli sme hrať hry, založili oheň a išli spievať a hrať na gitare. V nedeľu sme išli na turistiku na kopec Tlstá. Turistika bola v pohode akurát kopec bol trochu strmší. Keď sme prišli mali sme odpočinok a sprchu. V pondelok sme išli do Turčianskych Teplíc, kde sme mali ísť na kúpalisko ale mali zatvorené. Prešli sme si mesto, najedli sa a išli na obed. Ale ešte predtým sme hrali mestskú hru. Keď sme prišli na chatu hrali sme hry a potom niektorí odpočívali. Večer bola ešte nočná hra. V utorok sme sa pobalili a išli domov.

Žoldy

Boli sme v Kremnici. Videli sme stĺp Sv.Trojice a boli sme v mincovni a v kostole Sv.Kataríny. Bolo tam pekne, slnečno a horko. V nedeľu sme boli na vrchu Tlstá. Bol tam krásny výhľad. Išli sme tam dve a pol hodiny. V pondelok sme boli v Turčianskych tepliciach. Bolo zavreté kúpalisko a boli sme v Parku Slávy. V sobotu večer sme mali predstavenie. Boli sme rozdelení do troch tímov: Vikingovia, Mongoli a Rímania. Každý sme uvideli svoju históriu. Páčilo sa mi tam.

Samko

Páčilo sa mi, že sme boli všetci štyria na jednej izbe. Boli sme v Kremnici, na veľkej turistike a v Turčianskych Tepliciach. Chata a vnútrajšok bolo pekné. Program bol výborný. Bolo tam pekne. Boli sme aj v mincovni. Hrali sme na gitare a spievali. Mali sme peknú turistiku. Sedeli sme okolo ohňa a opekali. Mali sme nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že netiekla teplá voda a, že tam boli komáre.

Ondrejko

Páčilo sa mi, že sme videli Kremnicu a Turčianske Teplice, že tam bolo pekne, že sme boli v mincovni, že sme mali peknú turistiku, že sme hrali na gitare a že sme mali nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že tam bolo milión komárov a netiekla teplá voda.

Tomáško  

Keďže moje články ani normálne nebývajú najkratšie, a toto bolo 5-dňová akcia, tak si nechajte trochu viac času na čítanie. Už popredu vás ľutujem… ale teraz pomaly začnem.

Stretli sme sa klasicky v piatok o 16:00 pre klubovňou, rozdelili sa do áut a vyrazili. Ja som išiel Duškovým novým autom spolu s Duškom (prekvapivo) Matejom a Verčou. Cesta nám ubehla pomerne rýchlo, nehovoriac o tom, že sa mi nadmieru Duškove auto zapáčilo. Po príchode sme sa všetci rozdelili do izieb. Ja som mal menšiu izbu na najvyššom poschodí spolu s Matejom a Žoldym. Všetci sa postupne vybalili a navečerali. Potom všetci mali chvíľu voľno, kým my starší sme pripravovali úvod k programu na tejto chate, a vlastne k celému táboru. Hrali sme divadlo o tom, ako vznikol samotný vesmír a ako sa vyvíjal až po rozdelenie ľudí do jednotlivých národov, našich tímov, ktoré objasním neskôr v texte. Divadlo malo úspech. Myslím si, že bolo vážne kvalitne spravené a veľmi zábavné.

Na druhý deň sme mali na pláne Kremnicu. Po raňajkách sme teda nasadli do áut a vyrazili. Dorazili sme do Kremnice a všetci sa stretli na námestí, odkiaľ sme sa vydali do mincovne. V nej sme mali veľmi zaujímavú prehliadku. Pred tým nám ale Vladka povedala informácie o meste a históriu Kremnice. Samotná prehliadka bola rozdelená na 2 časti. Tá prvá bola síce zaujímavá, ale priznám sa, že ma moc nebavilo sa pozerať na mince vo vitrínkach a počúvať výklad okolo toho. Tá druhá, ale bola už o niečom inom. Sprievodca nás zobral do starej výrobnej časti, kde boli všetky možné zaujímavé a fungujúce stroje, ktoré nám neskôr aj predviedol. Po skončení sme sa vydali na mestský hrad, ktorý ma lákal už odkedy som z diaľky uvidel špičku kostolnej veže. Hrad ma nesklamal. Bol vážne nádherný. Ako zvonka, tak aj samotný kostol z vnútra, kde sme mali neskôr prehliadku, na ktorú sme sa v čas dostavili asi piati z pôvodných 20 ľudí od nás. Viac ma ale zaujala kostnica pod jednou časťou hradu. Bol tam chlad, tma, stiesnené priestory a kosti. Tam som sa cítili asi najpríjemnejšie. Všetci sa ale tešili, keď vyjdeme na kostolnú vežu, ktorá bola vysoká. Výstup na ňu dal poriadne zabrať všetkým. Nahor viedlo úzke točité schodisko, ale vďaka našej pevnej vôli a tomu, že sa tam nedalo nikde otočiť, sme všetci vyšli až navrch. Ten výhľad ale stál za to. Keď sme sa dokochali, zišli sme dole do mesta sa najesť. Zastavili sme sa v reštaurácií, kde si moja partia dala výbornú ananásovú pizzu a ešte sme zjedli asi 3 kilá hranolčekov s tatarskou omáčkou od malých chalanov, ktorý už nemohli. Takto najedený som už dlho nebol. Zase sme sa presunuli na námestie, kde Vladka začala svoju hru. Každý z tímov dostal svoje dokumenty a začali sme riešiť úlohy. Prvá časť bol krúžkovací test zložený z otázok čo mala Vladka zakomponované v úvodných informáciach ohľadom Kremnice. Ten mi prišiel osobne najľahší a do pár sekúnd sme ho mali vyriešený. Druhá časť už taká ľahká nebola. Trochu sme sa pri nej museli poprechádzať a zistiť potrebné informácie odkiaľ sa dalo. Stačilo, ale trochu popremýšľať a hneď sme vedeli kam máme ísť, aby sme našli to, čo potrebujeme. Trochu nás ale zaskočila požiadavka nejako vtipne nakresliť erb mesta. Ako prvé sme ho ani nemohli nájsť. Keď sme ho našli, Karin ho rýchlo ako tak nakreslila a utekali sme za Duškom. Zabudol som totiž spomenúť, že vyhrával najrýchlejší tím, ale s ohľadom na správne odpovede a splnenie požiadaviek. Duško najprv nepozeral moc nadšene na náš erb. Dalo sa to ale zahovoriť tým, že je tak zúfalo nakreslený, až je to vtipné. Aj keď myslím, že Karin odviedla za tú chvíľu lepšiu prácu, ako kebyže ja pri tom sedím hodinu. Duško nám dal posledný papier, ktorý bol asi najťažší na splnenie. Hlavne keď napísali niektoré úlohy vážne nezrozumiteľne (Vladka vie na čo narážam). Potom ako sme zistili veci typu: “Koľko schodov má kostolná veža ?”, “Koľko je na námestí stromov ?” atď. sme utekali za Vladkou odovzdať naše odpovede. Boli sme síce poslední, ale myslím, že sme na to mali oprávnenie. Boli sme v tíme len 4 a naše zloženie nebolo natoľko silné ako ostatných. Plus sme sa snažili splniť Peťovu požiadavku, ktorú nám zadal v predchádzajúci večer. Mali sme totiž zistiť čo najviac zaujímavostí o našom národe, a “prekvapivo”, nikto nevedel nič povedať o starovekej Mongolskej ríši. Zachránili ma až predavačky lístkov na hrade, keď som išiel zistiť počet schodov v kostolnej veži. Samozrejme nič nebolo ešte stratené. Boli sme síce poslední, ale odpovede a požiadavky sme mali splnené asi najlepšie z toho čo som počul a všimol si. Bohužiaľ Vladka si nakoniec zjednodušila rozhodovanie a zobrala do úvahy len časy. Nič sme si z toho ale nerobili, keďže sme spravili maximum pre výhru. Z Kremnice sme sa presunuli na nejaký salaš, kde si tato išiel kúpiť ovčí syr. Áno, zabudol som spomenúť, že sa nami išiel môj tato ako posila do kuchyne. Bolo tam pomerne pekne. Vzduch síce nevoňal zrovna príjemne, ale keď sme zbadali voliéry s papagájmi, aj sme na to zabudli. A ešte viac nás dostalo, keď s nimi začala Verča “komunikovať”. Odtiaľ sme sa zastavili ešte v geografickom strede Európy. Tam to bolo tiež veľmi zaujímavé a starý biely kostolík, pri danom označovacom kameni/pamätníku bol tiež pekný. Po návrate sme sa rozpŕchli po areáli chaty. Ja som išiel pomáhať chalanom s ohňom na večer. A to znamenalo ísť po drevo do hory, keďže nikto iný s as tým očividne nechcel naťahovať. To by nebol problém, pokiaľ by tam nejaké drevo bolo. Teda, bolo ho tam dosť, ale žiadne nebolo dostatočne vhodné. Našťastie so mnou išli aj menší chalani a Erik. Spolu sme aj voľačo pobrali. Druhý krát nás už išlo menej. Horšie bolo na tom to, že všetci si rýchlo zobrali čokoľvek vhodné čo našli a rýchlo išli naspäť. Mňa tam nechali samého. S prázdnymi rukami som sa vrátiť nemohol a tak som išiel na vedľajší kopec, kde to vypadalo ako by odtiaľ drevo zvážali. Prišiel som tam a začal vyberať. Jedno bolo moc ťažké, druhé moc dlhé, tretie moc mokré. Až potom som našiel presne také aké som hľadal. No dobre, bolo trochu ťažšie ako som čakal, ale rozhodne som tam nechcel už strácať čas. Nejakým spôsobom ho doniesol/dotiahol k chate. Možno by som mal z toho aj radosť, kebyže som po ceste s ním, pri preskakovaní nejakého hnusného blatistého močiara, nepadnem rovno do neho. Ale dobre. Hlavne, že to bolo vybavené. Potom sme mali výbornú večeru. Brokolicovú polievku, ktorá mi prišla trochu slaná a dokonalé špagety. Po večeri sa tímy mali stretnúť a spolu začať nacvičovať svoju časť večerného programu. Tu by sa už hodilo, aby som objasnil, ako to s tými tímami vlastne je. Boli sme rozdelení na 3 tímy s tým, že každý zastával nejaký iný staroveký dobyvateľský národ. Filip mal na starosti Rimanov, Gaťo Vikingov a ja, ako bolo vyššie naznačené, Mongolov. Nebudem tu rozpisovať ostatné tímy, takže sa presuniem rovno na ten svoj. Deň pred akciou sa stala dosť nepríjemná vec, a to to, že sa odhlásili dvaja ľudia. Na tom by nebolo nič zlé, pokiaľ by títo ľudia neboli obidvaja ako na potvoru v mojom tíme. Môj tím vypadal potom nasledovne: ja, Karin, Tomík a malý Samko. Nič sme si z toho ale nerobili a usilovne pracovali na našom programe. Najprv sme si v bodoch rozvrhli, ako to bude celé vypadať. Potom sme už začali rozvíjať jednotlivé časti. Následne na to sme sa už išli prezliecť do kostýmov. Ja som si dal vyžehliť vlasy, nechal som si spraviť “mongolský bojový drdol” a dokresliť fúzy, keďže je verejne známe, že ich od prírody moc nemám. Vonku sa potom nachystalo sedenie a “divadelná plocha”. Vladka až tam vyhlásila oficiálne výsledky jej hry. A keďže sme skončili poslední, museli sme ísť prví hrať. Mne to ale práveže vyhovovalo. Mali sme náš program rozdelený na 3 časti. Ako prvé sme zahrali divadlo. Ukazovalo medzi sebou  bojujúce mongolské kmene (Tomík a Samko), ktoré prišiel zjednotiť sám veľký Džingischán (ja) spolu s pôvabnou Kórejskou princeznou (Karin). To sa mu nakoniec podarilo (ako aj v skutočnosti) a tak nasledovali fakty o jeho ríši a o ňom. Ako poslednú časť sme použili všetky zaujímavosti, ktoré sme vedeli, alebo počuli od Kremničanov. Po nás nasledoval program Rimanov, ktorí zahrali vážne výborné divadlo zobrazujúce vznik Ríma spolu s rímskymi gladiátorskými zápasmi. A ako posledný išli Vikingovia, ktorí mali tak trochu nemotorné divadlo, až ma to rozosmialo (samozrejme myslené v dobrom). Všetky tímy sa vážne posnažili a táto časť programu sa mi páčila možno aj z celej “víkendovky” najviac. Prezliekli sme sa naspäť do normálnych vecí a išli k ohňu. Tam sa pri hraní na gitaru striedal Žoldy, ktorého v tom veľmi podporujem, keďže mu to dosť ide, a Karin, ktorá ako vždy nesklamala. Spolu so Žoldym sme odspievali zopár piesní, ktoré sme pred tým poobede starostlivo vyberali z jeho spevníku. Najviac ma zabavil Biely Kvet od Mekyho, ktorý by možno znel trochu lepšie bez Mateja, ale aj tak to bolo dobré na naše pomery. Ja som potom rozdal pri ohni legendárny perník od maminky a verte tomu, že do pár minút už ho nebolo. Pomaly sa začali všetci uberať spať, takže nakoniec sme pri ohni zostali len my starší a Peťo nám zahral pár piesní na želanie. Potom odišiel aj on a my sme nechali dohorieť oheň a išli spať.
V nedeľu bola naplánovaná  turistika na vrch Tlstá. Pri raňajkách bolo povedané, že je to okolo 10 kilometrov, takže som to bral ako takú prechádzku. Šeredne som sa mýlil. Kopec bol trochu ďalej, takže sme sa k nemu museli dopraviť autami. Z parkoviska sme vyrazili po peknej asfaltovej pešej zóne. A to bola jediná “pekná” časť výstupu. Pri neďalekej lúke sme už odbáčali do hory. Ešte pred tým nám Filip zadal hry na turistiku. Prvá bola tradičný ‘Kiss killer’ v trochu upravenej verzii, a to tak, že môžu pri “zabití” byť ostatný ľudia, ale tvoj cieľ si ťa nesmie všimnúť, keď mu ideš dať pusu na líce. Druhá bola Pif-Paf, kde bol podobný princíp, ale to sa mi tu nechce rozpisovať. Aj tak som sa v nej moc nepredviedol, keďže do polky kopca som furt chodil s rukou v obrannej pozícií a potom som sa nejakou nečakanou náhodou nechal zabiť. Takže berme v mojom rozprávaní do úvahy iba Kiss killer-a. Keď sme každý mali vylosované meno našej obete, vyrazili sme po turistickom chodníku. Pomaly ale isto sa znižovali počty hráčov. Ja osobne som zabil 2 ľudí až potom prišla tá zaujímavá časť. Neboli to len hocijaké zabitia, ale jedno z nich bolo vážne zákerné a premyslené. Čo sa turistiky týka, tak čím ďalej sme išli, tým strmší kopec bol. Nakoniec sme už ani nešli po lese, ale šplhali sa po skalách. Príroda bola ale na druhú stranu krásna. Keď sa vrátim ku hre, tak sa tam objavil na mňa jeden nevydarený útok, vďaka čomu som získal taktickú výhodu, keďže som vedel, kto ma má na papieriku. Pokiaľ mi ten človek samozrejme nechcel dať pusu len tak. O to zaujímavejšie to bolo, keď som zákerne zabil môj druhý ciel, ako som už vyššie spomínal. Od neho som totiž dostal papierik práve s tým človekom, čo išiel zabiť mňa. Teraz to bolo kto z koho. Ja som s ale neponáhľal, a rozhodol sa, že to vyriešim až na úplnom vrchu. Ako sme sa blížili k vrcholu,kopec už taký strmý nebol. A keď sme konečne vyšli hore, tak sa mi vážne uľavilo. Myslel som, že to stúpanie hádam nikdy neskončí. Rozskupinkovali sme sa, posadali si, pofotili si výhľady a najedli sa. Niektorí, vrátane mňa, sa snažili opáliť. V tom ma napadlo, že by som konečne mohol spustiť svoj plán na výhru hry. Snažil som sa všelijako dostať k mojej obeti, ale vždy si ma všimla. Nakoniec moja šanca prišla pri fotení spoločnej vrcholovej fotky. Všetci sme sa postavili do dvojradu, prikradol som sa za obeť, a bolo dokonané. Išiel som hrdo Filipovi oznámiť, že som dostal papierik so svojím menom a z toho logicky vyplýva, že som vyhral. Filip bol v rovnakej situácií, takže sme vyhrali my dvaja v podstate. Čo sa Pif-Paf týka, to sa hralo ešte do večera a tam zvíťazil Gaťo. Myslím ale, že zaslúžene. Pri zostupe sa už nič zaujímavé nestalo. Teda zastavil som sa s Filipom, Vladkou a Tomíkom v jaskyni, čo bolo rozhodne zaujímavé. ale to bolo všetko. Po príchode na chatu sme sa všetci osprchovali, keďže ani nepamätám, kedy som bol takto spotený. A ostatný určite tiež. Počkať! Vlastne pamätám. Bolo to, keď sme znášali staré dvere z bunkra. Ale o tom sa viac dočítate v mojom článku z prvo-májovej brigády v bunkri. Pred večerou sme si ešte zahrali hry pri chate. Ale nie nejaké fyzicky náročné, keďže sme všetci mali už pomenej energie. Ale aj taký Nordický uzol nás dosť unavil, keďže sme  ho vytvorili tentoraz taký zamotaný, že sme ho aj po polhodine nerozmotali. Potom nasledovala večera, kde sme mali neviem presne akú polievku a potom marinované rezne zo zemiakmi. Tomu nebolo čo vytknúť. Teda pokiaľ nerátam to, že zrovna môj tím mal službu, a bolo tam viac riadov ako v závodnej jedálni. Trvalo to síce dlhšie, ale zvládli sme aj to. Neskôr nasledovala druhá večera, ktorá bola poňatá ako grilovačka, takže nám Peťo s tatinom ugrilovali špekáčiky a slaninku. Všetci sa potom vybrali do izieb a ja som si ešte v noci zahral s pár ľudmi UNO.
Posledný plnohodnotný deň sme mali v pláne stráviť v Turčianskych Tepliciach. Najprv mala prebiehať podobná hra ako tá Vladkyna v Kremnici, s tým rozdielom, že tu to mala na starosti Verča. A potom sme mali ísť na kúpalisko. Bohužiaľ sme sa po príchode dozvedeli, že kúpalisko je otvorené až od 1. júna. Celý program teda ostal na Verči. Na začiatku nám taktiež prečítala základné informácie a históriu mesta. Potom sme sa boli prejsť v kúpeľnom parku, kde boli tzv. “Lavičky slávy”. Boli to lavičky všetkých možných tvarov o akých sa vám ani nesnívalo. Predtým som ešte nič také nevidel. Po prechádzke parkom začala Verična hra. Zase každý dostal dokumenty. Po otvorení sme uvideli krúžkovací test, ktorý sme vyplnili pomerne rýchlo, ale asi nie dosť, keďže sme zas boli poslední. Na druhú stranu sme ale boli jediný tím, čo mal správne všetky odpovede. Pri druhej časti sme sa zase rozprćhli po centre mesta a plnili dané úlohy. Tentoraz sme nechali všetkých súperov v prachu za nami a skončili v rekordnom čase, ako prví so všetkými splnenými úlohami. Sadli sme si teda na terasu v jednej kaviarni a tam sme čakali na ostatných a potom na tých, čo si niečo objednali a museli to dopiť. Odtiaľ sme išli, tí čo chceli, sa najesť do nejakého bistra. Ja som si ale nič nedal, aby som si nechal čo najviac miesta na večeru. Na chate sme mali voľnejšie poobedie. Aby sa ale decká nenudili, dali sme im hrať všelijaké hry čo som vyhrabal v mojich “vedúcovských papieroch”. Najviac ich zabavili ‘Nakazené opice’. Potom som bol už toho behania dosť unavený, tak som si ľahol na “chilloval”. Ostatní sa potom pridali ku mne. Až na malých chalanov, ktorých naučil otec pána domáceho hrať nejakú špeciálnu hru. Potom nám Vladka s Verčou spravili neskutočne dobrý puding, ktorý mi vážne moc chutil. Na večeru sme mali slepačí vývar a výborné rizoto. Potom sa začala chystať nočná hra. Všetci starší boli na určitom mieste v lese, kde nočná hra prebiehala. Mladší, rozdelení po tímoch boli v chate. A ja ? Ja som bol nejaký medzistupeň ktorý mal na starosti všetko ostatné. Bral som decká po tímoch. V predsieni som im dal prednášku o KPZ, keďže sme tu mali nových členov, ktorých do toho bolo treba uviesť. Následne na to, som ich previedol po lesnej ceste až na miesto začiatku nočnej hry s tým, že som v nich pomocou príbehov čo sa na tom mieste stali a svojimi pripravenými rekvizitami a esami v rukáve trošku zneistil a postrašil. Na mieste som ich už prenechal ostatným a vrátil som sa do chaty pre ďalší tím. To čo sa dialo už na tej lesnej čistinke vám nepoviem, keďže to viem len zbežne, pretože som tam nebol a mal som veľa iných povinností, ako aj čítate. Kým som priviedol ten druhý tím, prvý skončil a tých som zase zaviedol do chaty. Takto to pokračovalo, až kým všetky tímy neskončili. Nakoniec som bol za najodvážnejšieho zúčastneného vymenovaný ja. Keďže svetlo som mal len vtedy, keď som bol s niekým iným, pretože som Baterku zabudol doma. Ostatným to prišlo niečo extra v noci behať úplne sám po lese v absolútnej tme, ale ja im furt tvrdím, že je to normálne, keďže tma je môj kamarát. Po skončení nočnej hry sa všetci zobrali na svoje izby a išli spať. Teda tí čo zaspať mohli. Ja som ale neskončil a zahral som si zase s pár ľuďmi na izbe UNO a Žoldyho som naučil, že si nemá začínať do starších (veď dotyčný už vedia o čo sa jedná).
V deň odchodu sa už nič zaujímavé nestalo. Naraňajkovali sme sa, pobalili, upratali ohnisko, odfotili spoločnú fotku a išli domov. My starší sme sa ešte zastavili v Prievidzi v kaviarni, kde mali vážne dobré veci. Duško nás následne rozviezol všetkých až ku domovým dverám.  Keď som prišiel domov, bol som tak unavený, že som si ľahol a spal som až do noci.
Každopádne toto bola jedna z najlepších chát, aké som kedy zažil. Neskutočne sa mi tam páčilo a neviem sa dočkať na tohtoročný tábor, pokiaľ bude prebiehať čo i len z časti tak super ako táto “víkendovka”.

Krko