Archív roku 2018

Stanovačka na Rohu

S dvojročnou prestávkou, kvôli minuloročnej výstave ku 30. výročiu turistiky mládeže v Starej Turej, sme pokračovali v zabehnutých tradíciách, a cez jarmočný víkend sme sa vybrali stanovať. Tento rok sme ale vymenili chatu na Kamennom moste za zrub na Rohu. Stretli sme sa tradične, aspoň väčšina z nás, o 16:00 pri klubovni. Ja aj s chalanmi na bicykloch. Peťo viezol v aute batožinu a Filip baby, ktoré boli lenivé vyšliapať ten kúsok. Pritom je to kratšie a osobne sa mi to zdalo aj menej náročné ako na Kamenný most, ale nikoho nesúdim. Keď sme dorazili, veci už boli vynesené na terase zrubu a ostatní už čakali na nás, aby sa mohlo všetko dať do pohybu. Odložili sme si s chalanmi bicykle do stajne a pustili sa do práce. Keďže zrub je v našom rodinnom spoluvlastníctve, dávalo zmysel, že veľa vecí budem mať na starosti a na zodpovednosť ja. Ostatní začali pomaly stavať stany a ja som išiel “odpečatiť” všetky potrebné dvere. Je to celkom sranda, ale zdalo sa mi, že zrub má väčšie zabezpečenie ako Pentagon. Potom, čo som odomkol 100 zámkov s 200 kľúčmi, už bol zrub otvorený. Skočil som ešte dozadu otvoriť šopu, aby sme sa dostali k potrebnému náradiu a iným veciam. Z najdôležitejších vecí už bolo hotové všetko okrem elektriky. Išiel som teda na druhú stranu lúky, prebrodil sa cez 2 metrovú trávu až k rozvodnej skrini, kde ma čakalo zase odomykanie zámkov s nekonečným množstvom kľúčov. Keď som sa dostal do vnútra, zistil som, že hlavný istič celý čas bežal, takže som to robil úplne zbytočne. Keď som všetko uzamkol, vrátil som sa do zrubu. V tom ma napadlo, že predsa nie je zapnutý určite istič v samotnom zrube. Vbehol som dnu a mal som pravdu. Spustil som ho, ale stále nič. Nevedel som čo ďalej, a tak som teda chcel zavolať tatovi, ktorý mi to nedvíhal, takže som sa rozhodol ísť stavať svoj stan. Bol som v stane so Žoldym. Bez problémov sme ho dali dokopy a priniesli si veci do vnútra. Mali sme vážne dosť miesta, keďže sme boli dvaja v stane pre štyroch. Potom som pomohol Tomíkovi postaviť starý stan od tata, takzvané  “Áčko”. Skúšali sme to dávať dokopy, ale keďže som predtým nikdy taký rozložený nemal, nešlo to bohvie ako. Nakoniec prišiel Peťo, ktorý nás zachránil a s jeho pomocou sa nám to podarilo. Všetci už boli “ubytovaní” a v tom mi zavolal tato. Prišlo sa na to, že na skrinke v zrube je ešte jeden spínač, ktorý sa musí potiahnuť, aby to išlo. Ako mi bolo povedané, tak som spravil. A Budiš svetlo. Tým ale len všetko začínalo. Išli sme pripraviť ohnisko a veci s ním spojené. Ja som poprosil o pomoc chalanov a vytiahli sme z pod prístrešku môj legendárny gauč, ktorý bol v celkom dezolátnom stave po tom, čo sa stretol naposledy so mnou, že vraj. Ale mal obrovský úspech a tak na ňom väčšinu času sedeli všetci ostatní, len nie ja. Doniesli sme ešte jednu lavičku k ohnisku a chalani išli po drevo. Potom čo sme Drevo napílili sme išli založiť oheň. Dávam to za vinu častým dažďom, že sa nám oheň nechcel chytiť, pretože sme sa s tým všetci naťahovali dosť dlho a nič sa nedialo. Peťo mal určite šťastie, takže po chvíli sa mu to podarilo. Keď sa začalo stmievať, všetci sme sa navečerali. Väčšina ľudí mala nejaké veci na opekanie. Chvíľu sme hrali a spievali pri ohni. Hlavne Žoldy. Mňa si vždy vypýtal ako “svoj hlas”. Čož som bol veľmi poctený a prekvapený, keďže osobne môj hlas považujem za divný a niekedy sa podarí aj pár falošných tónov. Zvláda to v pohode aj sám pri všetkých možných piesňach. Ale nakoniec sa Biely kvet od Mekyho Žbirku, stal našim skvelým duetom a skladbou, na ktorú sa vždy tešíme. Okolo 21:30 sme so staršími chalanmi išli do Turej si trochu užiť jarmok. Vrátili sme sa na druhý deň niečo okolo piatej. Nepamätám si to presne. Na chvíľu sme išli spať a potom okolo 8:30 som počul hlasy. Baby sa zo budili pomerne skoro a keď sa rozprávali, tak zobudili aj mňa. Išiel som do zrubu, kde som sa ako jediný z účastníkov akcie stretol s  Peťom. Hneď ma napadla dokonalá zloba. Zobral som si najväčšiu kovovú naberačku akú som našiel. Zo šopy som vytiahol kovovú pokrievku z obrovského gulášového kotla a vydal som sa ľuďom znepríjemniť život. Postavil som sa medzi stany a z celej sily som začal trieskať naberačkou o tú pokrievku. Sám som sa zľakol, aký rachot to robí. Potom som im všetkým už len vykričal, že je pol deviatej a majú sa dostaviť na raňajky. Čuduj sa svete, vážne zachviľu všetci sedeli u stola a džgali do seba paštekové chleby, ktoré som sám tak pracne natrel. No dobre, nie úplne sám. Na posledných pár sa ku mne pridal Žoldy, aj keď tie jeho chleby neboli nič moc. Po raňajkách baby umyli riady v provizórnom umývadle za trest, že prišli ako posledné a mohli sme ísť sa venovať programu. Doobeda sme sa prešli k amfiteátru, ktorý bol jediné miesto, kde bola na väčšom priestore pokosená tráva. Pri zrube lúka bola totiž úplne zarastená, a preto sme aj stanovali na čistinke v lese pri zrube. Takže sme museli nájsť iné miesto na hry. Poistili sme sa a vo štvrtok pred akciou vybehli s chalanmi hore nájsť niečo lepšie. To sa nám, ako čítate, aj podarilo a tak sme celé doobedie hrali hry. Pif Paf, môj milovaný Nordický uzol, schovávačku s vyklepávaním, Evolúciu, či čokoľvek čo sme si vymysleli. Keď prišiel čas na obed, vybrali sme sa späť. Zanedlho prišli moji rodičia, ktorý doniesli výborný guláš, na ktorý  veľa ľudí čakalo už od začiatku stanovačky. Za rovno s nimi prišli aj Vávrovci, ktorí doniesli Paťa. Keď sme boli po jedle, mladších som poslal chystať drevo na večer, baby išli do stanu zase niečo robiť a ja, Filip a Gaťo sme išli pripravovať nočnú hru, na ktorú som sa vážne tešil, keďže som mal dostatok priestoru sa realizovať. Zabudol som to skoršie spomenúť, že baby v podstate 90% času strávili len v stane, ale lepšie, akoby sa nudili. Vyšli sme hore na pamätník, kde sa mi začal v hlave celý priebeh nočnej hry dávať dokopy. Alebo nie celý, ale moja časť, ktorú som mal potom na starosti. O tom všetkom si ale prečítate ešte trochu neskôr. Po príprave niekoľkých aktivít sme zišli dole. Vtedy som musel používať svoje medicínske vzdelanie a pinzetou oboch chalanov zbavovať kliešťov. Samozrejme, že to nebolo také zlé, ako si všetci myslíte. Môj zákrok bol vždy presný, rýchly, bezbolestný a po kliešťovi neostala jediná stopa. veľká sranda bola, keď sa Filipovi kliešť zakúsol na miesto, ktoré tu bližšie nebudem špecifikovať. Samozrejme ako pravý kamarát som ho v tom nenechal a aj nech to vypadalo divno ako chcelo, pomohol som mu. O chvíľu na to prišiel Duško a aj Verča M. Tí nám pomohli nočnú hru dotiahnuť do úplného konca, aj keď to trvalo vážne dlho. Myslím ale, že rozhodne stála za to. Medzitým sme sa najedli a tak po 22:00 začala nočná hra. “Detí” bolo 6 a tak sme ich rozdelili vyrovnane do dvoch tímov po troch. Zaujímavé a to dlhotrvajúce na príprave nočnej hry bolo, že všetky texty boli napísané v rýmoch. Nechali sme sa inšpirovať pamätníkom a tak jednotlivé tímy museli pomáhať partizánom v boji proti zlým Nemcom. Začalo sa na terase zrubu, pokračovalo sa cez strašidelné stajne, odkiaľ sa podľa indície museli dostať až hore na pamätník a nájsť skrytého partizána (mňa). Tu sa začala tá pravá zábava. Aspoň pre mňa. Zase som bol vo svojej obľúbenej situácii, takže sa bez problémov stalo, že som len tak sedel v úplnej tme osamotený na opustenom kopci. Keď sa ale zjavili decká, vybehol som a v rýmoch im povedal potrebné úlohy čo treba splniť. Je jasné, že  v hádankách aby to nebolo tak ľahké. Myslím, že som to mal celé pomerne dobre naplánované. Samozrejme , že chalani mi pomohli ale hore skoro všetky osnovy a podobné veci boli pod mojím velením. V prvej úlohe museli z názvov obcí napadnutých Nemcami počas II. sv. vojny vytesaných na pamätníkoch zložiť správne “posolstvo” podľa súradníc ktoré som im dal. Tu druhý tým neskutočne “rozbil” ten prvý. V druhej úlohe mali nájsť ukryté požadované slovo na pamätnej tabuli. To išlo obi dvom tímom rovnako zle. A tretia ? To bol pre mňa najlepší zážitok z celej stanovačky, sledovať ich ako si s tým poradia. Na úplnom konci pamätníka sú dve obrovské murované “čaše”. V oboch je stojatá voda, akurát s tým rozdielom, že z nejakého dôvodu je v jednej normálna, pomerne čistá a v druhej je tá najhnusnejšia voda akú som kedy videl. Pokiaľ sa to dalo vôbec vodou nazvať. Ani vám nebudem hovoriť, ako to vypadalo a čo tam všetko cez deň plávalo (v noci to asi spalo, lebo som to už nevidel). Narafičili sme to s chalanmi tak, že potrebná vec ktorú mi mali doniesť bola v čaši s “čistou” vodou, ale pôvodný odkaz im poukazoval na tú s tou špinavou. Museli sa v tom pekne pohrabať, aby našli lístoček, že to vlastne robili úplne zbytočne a stačí ísť len ku tej druhej normálnej čaši. Vážne som sa nasmial, keď som už len sledoval, ako sa najprv zdráhajú dotknúť sa tej vody a v momente, keď tam dali ruky som mal úplne dosť. V prvom tíme sa ako jediná odvážila Karin. Čož som bol prekvapený, no zároveň mi jej bolo ľúto, keďže ja sám som sa neskutočne zdráhal tam dať čo i len prst, keď som to pripravoval. Naviac som dúfal, že sa v tom bude musieť špárať Matej. Druhý tím (Žoldy, Ivanka a Paťo) sa v tom pre zmenu nakoniec prehrabal celý. Potom čo mi zničený po všetkých mojich nástrahách doniesli všetko potrebné, som ich menoval partizánmi a poslal dole s indíciou, kde nájdu finálne heslo potrebné na ukončenie hry. Dole ich už čakala zohratá scénka, kde spoločne porazili zlého psychopatického Nemca (Filipa). Stihol som ešte koniec po tom, čo som to hore všetko upratal a musím všetkých ľudí, či už tých čo to organizovali, alebo aj detí, ktoré sa zúčastnili veľmi pochváliť. Po vyčerpávajúcom výkone sme si všetci sadli k ohňu, kde sme odpočívali. Karin zaspala a chrápala ako drevorubač. My ostatní sme hrali napríklad telefón, alebo tvorenie príbehu. Najväčší úspech mala téma “Peter Cmorík na Turanskom jarmoku”. O niečo neskôr sme išli spať. V nedeľu už sa nič extra zaujímavé nedialo. Zase som robil budíček, naraňajkovali sme sa a potom sme spratali stany. Ostatní išli napred, či už na bicykloch, alebo na autách. Ja som ešte uviedol zrub do potrebného stavu a “zapečatil” ho. Potom som s Tomíkom mohol vyraziť domov. Táto stanovačka sa mi veľmi páčila. Ostatným ale trochu znepríjemnili život kliešte. Veľa ľudí si našlo veľké množstvá kliešťov ešte aj potom, čo sa vrátili domov. Mňa sa ani jeden nedotkol. Najprv to bola sranda, keď sme si robili srandu, že som taký škaredý, že ani kliešte na mňa nejdú. Horšie bolo, keď som si uvedomil, že je to asi pravda. Každopádne beriem stanovačku ako skvelú a kľudne ju uvítam na Rohu aj budúci rok.

Krko

 

 

Zobraziť galériu

Cesta rozprávkovým kráľovstvom

Táto akcia sa pomaly stáva našou ďalšou tradíciou. Už po niekoľkýkrát sme podali pomocnú ruku naším priateľom z Parku miniatúr v Podolí pri organizovaní Medzinárodného dňa detí. Stretli sme sa v sobotu pri cukrárni. Išli sme tento rok pre zmenu autami, takže decká som zviezol ja a Peťo. Po príchode na miesto, sme nachystali stanoviská a začali si vyberať jednotlivé role. Niektorí boli okamžité rozhodnutí, iný sa najprv nevedeli rozhodnúť a nakoniec sa strhli aj menšie rozbroje o niektoré, pretože bol o ne veľký záujem. Potom sa ale spravilo pár kompromisov a všetci boli spokojní. Hlavne ja, keďže som získal legendárny krokodílí celotelový oblek. Moje stanovisko nieslo názov ‘Dračie sudoku’. To je krokodílovi celkom podobné. Najzaujímavejšie však bolo, že síce bol na plagátiku nakreslený drak, ale napísané tam bolo veľkým písmom “Snehulienka”. To som ale neriešil a vžil som sa čo najviac do svojej role. Nacvičil som si krátky úvod k môjmu stanovisku a následne deti museli na magnetickej tabuli zložiť zjednodušené sudoku. Išlo to všetkým vážne dobre a tak som rozdával len samé razítka. Nanešťastie pre niektoré deti, som bol asi veľmi presvedčivý drak, keďže už z diaľky, keď ma zbadali sa ustrašené skrývali za rodičov a nechceli podísť bližšie ku mne. Jedno chúďa som dokonca rozplakal po tom, čo som hrubým dračím hlasom povedal, že ak nesplní moju úlohu, tak ho zjem. Ale aby som stále len o sebe nehovoril, musím aj ostatných pochváliť. Všetci veľmi dobre plnili svoje úlohy a Žoldy mal tiež veľmi dobré predstavenie ku svojmu stanovisku. Obleky boli ako každý rok pekné a zaujímavé. Šašovia, čarodejnice, rytieri, môj dračí krokodíl, princezné a aj Červená čiapočka. Po pár hodinách prišiel čas na obed. Každý sme si mohli objednať pizzu akú sme chceli. Samozrejme sme sa ja a Žoldy nezapreli a objednali sme si Hawaii. ANANÁS PATRÍ NA PIZZU. Po tomto čine sa, ako sme aj očakávali a dúfali, strhla obrovská a nikdy nevyriešená diskusia o tomto tvrdení. Ako vždy sme ju nakoniec odložili s tým, že každý má svoju pravdu. Odpočinuli sme si chvíľu a pokračovali vo svojej práci. Prišiel čas ísť domov. Prezliekli sme sa do civilného, ale náš milovaný Žoldy mal 14-te narodeniny. Takže sme v “bufetovej budove” zhasli, pripravili sme “tortu” a potom ho doviedli do vnútra, kde sme mu zaspievali a zagratulovali. Pod pojmom “torta” sa myslí donut so sviečkou v strede. Podľa mňa to bolo perfektné. Potom sme sa vybrali domov. Na druhý deň sme sa zase streli o rovnakom čase, na rovnakom mieste a v rovnakej zostave, len s tým rozdielom, že dnes s nami nebol Paťo. Všetko pokračovalo ako v predchádzajúci deň. Po uzavretí areálu sme si ale ešte všetci ľahli na piknikovú deku čo Vladka priniesla a odpočívali po skvele odvedenej práci a s dobrým pocitom, že sa nám podarilo rozčarovať stovkám detí úsmev na tvári. Nebolo ale všetko také ružové. Bolo vážne neskutočné teplo a slnko v jednom kuse svietilo. Takže si viete predstaviť, že v tom krokodílom obleku, nebolo najpríjemnejšie. Taktiež niektorí rodičia boli ku nám vážne neúctiví a dovolím si povedať až drzí. Nebudem ani spomínať strašnú osobnú tragédiu, ktorá ma vyradila z môjho konečne trošku pokojného života, ale to už nie je toľko dôležité v tomto článku, takže vás s tým nebudem zaťažovať. Keď sa cez to ale prenesiem, tak sa mi táto akcia dosť páčila a určite sa posnažím zúčastniť aj budúci rok.

Krko

Zobraziť galériu

Spoznávame slovenské mestá 2018

V piatok sme vyrazili do Hornej Štubne. V sobotu ráno sme sa vybrali do Kremnice, kde sme navštívili mincovňu a kostol Sv.Kataríny. Potom sme riešili úlohy po tímoch: Vikingovia, Rimania a Mongoli. Úlohy boli veľmi zaujímavé a pre nás Vikingov aj ľahké lebo sme to vyhrali. Po tímoch sme večer taktiež predvádzali naše scénky a povedali sme niečo o svojom národe. Na ďalší deň, čiže v nedeľu sme išli na turistiku na vrch Tlstá. Cesta bola docela strmá ale zvládli sme to. Cesta naspäť bola zložitá lebo veľa z nás aj popadalo. Keď sme prišli na chatu tak sme si oddýchli a potom večer sme pri ohni hrali na gitare a išli spať. V pondelok sme vyrazili do Turčianskych Teplíc na kúpalisko ale potom sme zistili, že to kúpalisko bude otvorené až v júni. A tak sme išli do Parku Slávy, kde boli veľmi rôzne zaujímavé lavičky. Potom sme zase riešili úlohy po tímoch. Keď sme prišli na chatu tak sme hrali rôzne hry a potom išli spať. V utorok ráno sme vyrazili domov. Táto víkendovka sa mi neskutočne páčila a mám z nej veľmi veľa krásnych zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Iva 

V pondelok sme sa vybrali na 5-dňovú víkendovku do Hornej Štubne. V sobotu sme sa vybrali do Kremnice, kde sme neskôr riešili úlohy po tímoch, do ktorých sme boli rozdelení (Rimania, Vikingovia, Mongoli). Úlohy boli veľmi zaujímavé a zároveň náročné (hlavne tá s počítaním stromov :D) a vo veľmi slnečnom počasí a naháňačkách po námestí sa nám niektorým ťažšie plnili. Večer si každý tím pripravil svoju vlastnú scénku a potom sme hrali na gitare pri ohni. V nedeľu sme sa vybrali na turistiku, pri ktorej som cestou späť popadala asi 10krát. Po príchode na chatu a menšom oddychu sme hrali hry. Večer sme boli pri ohni. V pondelok sme sa vybrali do Turčianskych Teplíc, kde sme išli do Parku Slávy. Neskôr sme mali znova riešiť úlohy po tímoch. Keď sme sa vrátili hrali sme hry a v noci sme mali nočnú hru, ktorá sa mi moc páčila (aj keď mi bola najskôr strašná zima). V utorok sme sa len naraňajkovali, pobalili a išli domov.

Kajka

Tento víkend bol úplne úžasný. Ako zvyčajne sme odchádzali v piatok ale prišli sme až v utorok. V piatok sme prišli, vybalili a mali sme chvíľu voľno zatiaľ čo starší organizovali program. Keď to mali dokončené zahrali nám scénku ako vynikol svet a mali sme ísť spať. V sobotu sme išli do Kremnice, kde sme boli v kostole Sv.Kataríny, v mincovni a na námestí. Tam sme mali mestskú hru. Keď sme prišli, išli sme hrať hry, založili oheň a išli spievať a hrať na gitare. V nedeľu sme išli na turistiku na kopec Tlstá. Turistika bola v pohode akurát kopec bol trochu strmší. Keď sme prišli mali sme odpočinok a sprchu. V pondelok sme išli do Turčianskych Teplíc, kde sme mali ísť na kúpalisko ale mali zatvorené. Prešli sme si mesto, najedli sa a išli na obed. Ale ešte predtým sme hrali mestskú hru. Keď sme prišli na chatu hrali sme hry a potom niektorí odpočívali. Večer bola ešte nočná hra. V utorok sme sa pobalili a išli domov.

Žoldy

Boli sme v Kremnici. Videli sme stĺp Sv.Trojice a boli sme v mincovni a v kostole Sv.Kataríny. Bolo tam pekne, slnečno a horko. V nedeľu sme boli na vrchu Tlstá. Bol tam krásny výhľad. Išli sme tam dve a pol hodiny. V pondelok sme boli v Turčianskych tepliciach. Bolo zavreté kúpalisko a boli sme v Parku Slávy. V sobotu večer sme mali predstavenie. Boli sme rozdelení do troch tímov: Vikingovia, Mongoli a Rímania. Každý sme uvideli svoju históriu. Páčilo sa mi tam.

Samko

Páčilo sa mi, že sme boli všetci štyria na jednej izbe. Boli sme v Kremnici, na veľkej turistike a v Turčianskych Tepliciach. Chata a vnútrajšok bolo pekné. Program bol výborný. Bolo tam pekne. Boli sme aj v mincovni. Hrali sme na gitare a spievali. Mali sme peknú turistiku. Sedeli sme okolo ohňa a opekali. Mali sme nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že netiekla teplá voda a, že tam boli komáre.

Ondrejko

Páčilo sa mi, že sme videli Kremnicu a Turčianske Teplice, že tam bolo pekne, že sme boli v mincovni, že sme mali peknú turistiku, že sme hrali na gitare a že sme mali nočnú hru. Nepáčilo sa mi, že tam bolo milión komárov a netiekla teplá voda.

Tomáško  

 

Keďže moje články ani normálne nebývajú najkratšie, a toto bolo 5-dňová akcia, tak si nechajte trochu viac času na čítanie. Už popredu vás ľutujem… ale teraz pomaly začnem.

Stretli sme sa klasicky v piatok o 16:00 pre klubovňou, rozdelili sa do áut a vyrazili. Ja som išiel Duškovým novým autom spolu s Duškom (prekvapivo) Matejom a Verčou. Cesta nám ubehla pomerne rýchlo, nehovoriac o tom, že sa mi nadmieru Duškove auto zapáčilo. Po príchode sme sa všetci rozdelili do izieb. Ja som mal menšiu izbu na najvyššom poschodí spolu s Matejom a Žoldym. Všetci sa postupne vybalili a navečerali. Potom všetci mali chvíľu voľno, kým my starší sme pripravovali úvod k programu na tejto chate, a vlastne k celému táboru. Hrali sme divadlo o tom, ako vznikol samotný vesmír a ako sa vyvíjal až po rozdelenie ľudí do jednotlivých národov, našich tímov, ktoré objasním neskôr v texte. Divadlo malo úspech. Myslím si, že bolo vážne kvalitne spravené a veľmi zábavné.

Na druhý deň sme mali na pláne Kremnicu. Po raňajkách sme teda nasadli do áut a vyrazili. Dorazili sme do Kremnice a všetci sa stretli na námestí, odkiaľ sme sa vydali do mincovne. V nej sme mali veľmi zaujímavú prehliadku. Pred tým nám ale Vladka povedala informácie o meste a históriu Kremnice. Samotná prehliadka bola rozdelená na 2 časti. Tá prvá bola síce zaujímavá, ale priznám sa, že ma moc nebavilo sa pozerať na mince vo vitrínkach a počúvať výklad okolo toho. Tá druhá, ale bola už o niečom inom. Sprievodca nás zobral do starej výrobnej časti, kde boli všetky možné zaujímavé a fungujúce stroje, ktoré nám neskôr aj predviedol. Po skončení sme sa vydali na mestský hrad, ktorý ma lákal už odkedy som z diaľky uvidel špičku kostolnej veže. Hrad ma nesklamal. Bol vážne nádherný. Ako zvonka, tak aj samotný kostol z vnútra, kde sme mali neskôr prehliadku, na ktorú sme sa v čas dostavili asi piati z pôvodných 20 ľudí od nás. Viac ma ale zaujala kostnica pod jednou časťou hradu. Bol tam chlad, tma, stiesnené priestory a kosti. Tam som sa cítili asi najpríjemnejšie. Všetci sa ale tešili, keď vyjdeme na kostolnú vežu, ktorá bola vysoká. Výstup na ňu dal poriadne zabrať všetkým. Nahor viedlo úzke točité schodisko, ale vďaka našej pevnej vôli a tomu, že sa tam nedalo nikde otočiť, sme všetci vyšli až navrch. Ten výhľad ale stál za to. Keď sme sa dokochali, zišli sme dole do mesta sa najesť. Zastavili sme sa v reštaurácií, kde si moja partia dala výbornú ananásovú pizzu a ešte sme zjedli asi 3 kilá hranolčekov s tatarskou omáčkou od malých chalanov, ktorý už nemohli. Takto najedený som už dlho nebol. Zase sme sa presunuli na námestie, kde Vladka začala svoju hru. Každý z tímov dostal svoje dokumenty a začali sme riešiť úlohy. Prvá časť bol krúžkovací test zložený z otázok čo mala Vladka zakomponované v úvodných informáciach ohľadom Kremnice. Ten mi prišiel osobne najľahší a do pár sekúnd sme ho mali vyriešený. Druhá časť už taká ľahká nebola. Trochu sme sa pri nej museli poprechádzať a zistiť potrebné informácie odkiaľ sa dalo. Stačilo, ale trochu popremýšľať a hneď sme vedeli kam máme ísť, aby sme našli to, čo potrebujeme. Trochu nás ale zaskočila požiadavka nejako vtipne nakresliť erb mesta. Ako prvé sme ho ani nemohli nájsť. Keď sme ho našli, Karin ho rýchlo ako tak nakreslila a utekali sme za Duškom. Zabudol som totiž spomenúť, že vyhrával najrýchlejší tím, ale s ohľadom na správne odpovede a splnenie požiadaviek. Duško najprv nepozeral moc nadšene na náš erb. Dalo sa to ale zahovoriť tým, že je tak zúfalo nakreslený, až je to vtipné. Aj keď myslím, že Karin odviedla za tú chvíľu lepšiu prácu, ako kebyže ja pri tom sedím hodinu. Duško nám dal posledný papier, ktorý bol asi najťažší na splnenie. Hlavne keď napísali niektoré úlohy vážne nezrozumiteľne (Vladka vie na čo narážam). Potom ako sme zistili veci typu: “Koľko schodov má kostolná veža ?”, “Koľko je na námestí stromov ?” atď. sme utekali za Vladkou odovzdať naše odpovede. Boli sme síce poslední, ale myslím, že sme na to mali oprávnenie. Boli sme v tíme len 4 a naše zloženie nebolo natoľko silné ako ostatných. Plus sme sa snažili splniť Peťovu požiadavku, ktorú nám zadal v predchádzajúci večer. Mali sme totiž zistiť čo najviac zaujímavostí o našom národe, a “prekvapivo”, nikto nevedel nič povedať o starovekej Mongolskej ríši. Zachránili ma až predavačky lístkov na hrade, keď som išiel zistiť počet schodov v kostolnej veži. Samozrejme nič nebolo ešte stratené. Boli sme síce poslední, ale odpovede a požiadavky sme mali splnené asi najlepšie z toho čo som počul a všimol si. Bohužiaľ Vladka si nakoniec zjednodušila rozhodovanie a zobrala do úvahy len časy. Nič sme si z toho ale nerobili, keďže sme spravili maximum pre výhru. Z Kremnice sme sa presunuli na nejaký salaš, kde si tato išiel kúpiť ovčí syr. Áno, zabudol som spomenúť, že sa nami išiel môj tato ako posila do kuchyne. Bolo tam pomerne pekne. Vzduch síce nevoňal zrovna príjemne, ale keď sme zbadali voliéry s papagájmi, aj sme na to zabudli. A ešte viac nás dostalo, keď s nimi začala Verča “komunikovať”. Odtiaľ sme sa zastavili ešte v geografickom strede Európy. Tam to bolo tiež veľmi zaujímavé a starý biely kostolík, pri danom označovacom kameni/pamätníku bol tiež pekný. Po návrate sme sa rozpŕchli po areáli chaty. Ja som išiel pomáhať chalanom s ohňom na večer. A to znamenalo ísť po drevo do hory, keďže nikto iný s as tým očividne nechcel naťahovať. To by nebol problém, pokiaľ by tam nejaké drevo bolo. Teda, bolo ho tam dosť, ale žiadne nebolo dostatočne vhodné. Našťastie so mnou išli aj menší chalani a Erik. Spolu sme aj voľačo pobrali. Druhý krát nás už išlo menej. Horšie bolo na tom to, že všetci si rýchlo zobrali čokoľvek vhodné čo našli a rýchlo išli naspäť. Mňa tam nechali samého. S prázdnymi rukami som sa vrátiť nemohol a tak som išiel na vedľajší kopec, kde to vypadalo ako by odtiaľ drevo zvážali. Prišiel som tam a začal vyberať. Jedno bolo moc ťažké, druhé moc dlhé, tretie moc mokré. Až potom som našiel presne také aké som hľadal. No dobre, bolo trochu ťažšie ako som čakal, ale rozhodne som tam nechcel už strácať čas. Nejakým spôsobom ho doniesol/dotiahol k chate. Možno by som mal z toho aj radosť, kebyže som po ceste s ním, pri preskakovaní nejakého hnusného blatistého močiara, nepadnem rovno do neho. Ale dobre. Hlavne, že to bolo vybavené. Potom sme mali výbornú večeru. Brokolicovú polievku, ktorá mi prišla trochu slaná a dokonalé špagety. Po večeri sa tímy mali stretnúť a spolu začať nacvičovať svoju časť večerného programu. Tu by sa už hodilo, aby som objasnil, ako to s tými tímami vlastne je. Boli sme rozdelení na 3 tímy s tým, že každý zastával nejaký iný staroveký dobyvateľský národ. Filip mal na starosti Rimanov, Gaťo Vikingov a ja, ako bolo vyššie naznačené, Mongolov. Nebudem tu rozpisovať ostatné tímy, takže sa presuniem rovno na ten svoj. Deň pred akciou sa stala dosť nepríjemná vec, a to to, že sa odhlásili dvaja ľudia. Na tom by nebolo nič zlé, pokiaľ by títo ľudia neboli obidvaja ako na potvoru v mojom tíme. Môj tím vypadal potom nasledovne: ja, Karin, Tomík a malý Samko. Nič sme si z toho ale nerobili a usilovne pracovali na našom programe. Najprv sme si v bodoch rozvrhli, ako to bude celé vypadať. Potom sme už začali rozvíjať jednotlivé časti. Následne na to sme sa už išli prezliecť do kostýmov. Ja som si dal vyžehliť vlasy, nechal som si spraviť “mongolský bojový drdol” a dokresliť fúzy, keďže je verejne známe, že ich od prírody moc nemám. Vonku sa potom nachystalo sedenie a “divadelná plocha”. Vladka až tam vyhlásila oficiálne výsledky jej hry. A keďže sme skončili poslední, museli sme ísť prví hrať. Mne to ale práveže vyhovovalo. Mali sme náš program rozdelený na 3 časti. Ako prvé sme zahrali divadlo. Ukazovalo medzi sebou  bojujúce mongolské kmene (Tomík a Samko), ktoré prišiel zjednotiť sám veľký Džingischán (ja) spolu s pôvabnou Kórejskou princeznou (Karin). To sa mu nakoniec podarilo (ako aj v skutočnosti) a tak nasledovali fakty o jeho ríši a o ňom. Ako poslednú časť sme použili všetky zaujímavosti, ktoré sme vedeli, alebo počuli od Kremničanov. Po nás nasledoval program Rimanov, ktorí zahrali vážne výborné divadlo zobrazujúce vznik Ríma spolu s rímskymi gladiátorskými zápasmi. A ako posledný išli Vikingovia, ktorí mali tak trochu nemotorné divadlo, až ma to rozosmialo (samozrejme myslené v dobrom). Všetky tímy sa vážne posnažili a táto časť programu sa mi páčila možno aj z celej “víkendovky” najviac. Prezliekli sme sa naspäť do normálnych vecí a išli k ohňu. Tam sa pri hraní na gitaru striedal Žoldy, ktorého v tom veľmi podporujem, keďže mu to dosť ide, a Karin, ktorá ako vždy nesklamala. Spolu so Žoldym sme odspievali zopár piesní, ktoré sme pred tým poobede starostlivo vyberali z jeho spevníku. Najviac ma zabavil Biely Kvet od Mekyho, ktorý by možno znel trochu lepšie bez Mateja, ale aj tak to bolo dobré na naše pomery. Ja som potom rozdal pri ohni legendárny perník od maminky a verte tomu, že do pár minút už ho nebolo. Pomaly sa začali všetci uberať spať, takže nakoniec sme pri ohni zostali len my starší a Peťo nám zahral pár piesní na želanie. Potom odišiel aj on a my sme nechali dohorieť oheň a išli spať.
V nedeľu bola naplánovaná  turistika na vrch Tlstá. Pri raňajkách bolo povedané, že je to okolo 10 kilometrov, takže som to bral ako takú prechádzku. Šeredne som sa mýlil. Kopec bol trochu ďalej, takže sme sa k nemu museli dopraviť autami. Z parkoviska sme vyrazili po peknej asfaltovej pešej zóne. A to bola jediná “pekná” časť výstupu. Pri neďalekej lúke sme už odbáčali do hory. Ešte pred tým nám Filip zadal hry na turistiku. Prvá bola tradičný ‘Kiss killer’ v trochu upravenej verzii, a to tak, že môžu pri “zabití” byť ostatný ľudia, ale tvoj cieľ si ťa nesmie všimnúť, keď mu ideš dať pusu na líce. Druhá bola Pif-Paf, kde bol podobný princíp, ale to sa mi tu nechce rozpisovať. Aj tak som sa v nej moc nepredviedol, keďže do polky kopca som furt chodil s rukou v obrannej pozícií a potom som sa nejakou nečakanou náhodou nechal zabiť. Takže berme v mojom rozprávaní do úvahy iba Kiss killer-a. Keď sme každý mali vylosované meno našej obete, vyrazili sme po turistickom chodníku. Pomaly ale isto sa znižovali počty hráčov. Ja osobne som zabil 2 ľudí až potom prišla tá zaujímavá časť. Neboli to len hocijaké zabitia, ale jedno z nich bolo vážne zákerné a premyslené. Čo sa turistiky týka, tak čím ďalej sme išli, tým strmší kopec bol. Nakoniec sme už ani nešli po lese, ale šplhali sa po skalách. Príroda bola ale na druhú stranu krásna. Keď sa vrátim ku hre, tak sa tam objavil na mňa jeden nevydarený útok, vďaka čomu som získal taktickú výhodu, keďže som vedel, kto ma má na papieriku. Pokiaľ mi ten človek samozrejme nechcel dať pusu len tak. O to zaujímavejšie to bolo, keď som zákerne zabil môj druhý ciel, ako som už vyššie spomínal. Od neho som totiž dostal papierik práve s tým človekom, čo išiel zabiť mňa. Teraz to bolo kto z koho. Ja som s ale neponáhľal, a rozhodol sa, že to vyriešim až na úplnom vrchu. Ako sme sa blížili k vrcholu,kopec už taký strmý nebol. A keď sme konečne vyšli hore, tak sa mi vážne uľavilo. Myslel som, že to stúpanie hádam nikdy neskončí. Rozskupinkovali sme sa, posadali si, pofotili si výhľady a najedli sa. Niektorí, vrátane mňa, sa snažili opáliť. V tom ma napadlo, že by som konečne mohol spustiť svoj plán na výhru hry. Snažil som sa všelijako dostať k mojej obeti, ale vždy si ma všimla. Nakoniec moja šanca prišla pri fotení spoločnej vrcholovej fotky. Všetci sme sa postavili do dvojradu, prikradol som sa za obeť, a bolo dokonané. Išiel som hrdo Filipovi oznámiť, že som dostal papierik so svojím menom a z toho logicky vyplýva, že som vyhral. Filip bol v rovnakej situácií, takže sme vyhrali my dvaja v podstate. Čo sa Pif-Paf týka, to sa hralo ešte do večera a tam zvíťazil Gaťo. Myslím ale, že zaslúžene. Pri zostupe sa už nič zaujímavé nestalo. Teda zastavil som sa s Filipom, Vladkou a Tomíkom v jaskyni, čo bolo rozhodne zaujímavé. ale to bolo všetko. Po príchode na chatu sme sa všetci osprchovali, keďže ani nepamätám, kedy som bol takto spotený. A ostatný určite tiež. Počkať! Vlastne pamätám. Bolo to, keď sme znášali staré dvere z bunkra. Ale o tom sa viac dočítate v mojom článku z prvo-májovej brigády v bunkri. Pred večerou sme si ešte zahrali hry pri chate. Ale nie nejaké fyzicky náročné, keďže sme všetci mali už pomenej energie. Ale aj taký Nordický uzol nás dosť unavil, keďže sme  ho vytvorili tentoraz taký zamotaný, že sme ho aj po polhodine nerozmotali. Potom nasledovala večera, kde sme mali neviem presne akú polievku a potom marinované rezne zo zemiakmi. Tomu nebolo čo vytknúť. Teda pokiaľ nerátam to, že zrovna môj tím mal službu, a bolo tam viac riadov ako v závodnej jedálni. Trvalo to síce dlhšie, ale zvládli sme aj to. Neskôr nasledovala druhá večera, ktorá bola poňatá ako grilovačka, takže nám Peťo s tatinom ugrilovali špekáčiky a slaninku. Všetci sa potom vybrali do izieb a ja som si ešte v noci zahral s pár ľudmi UNO.
Posledný plnohodnotný deň sme mali v pláne stráviť v Turčianskych Tepliciach. Najprv mala prebiehať podobná hra ako tá Vladkyna v Kremnici, s tým rozdielom, že tu to mala na starosti Verča. A potom sme mali ísť na kúpalisko. Bohužiaľ sme sa po príchode dozvedeli, že kúpalisko je otvorené až od 1. júna. Celý program teda ostal na Verči. Na začiatku nám taktiež prečítala základné informácie a históriu mesta. Potom sme sa boli prejsť v kúpeľnom parku, kde boli tzv. “Lavičky slávy”. Boli to lavičky všetkých možných tvarov o akých sa vám ani nesnívalo. Predtým som ešte nič také nevidel. Po prechádzke parkom začala Verična hra. Zase každý dostal dokumenty. Po otvorení sme uvideli krúžkovací test, ktorý sme vyplnili pomerne rýchlo, ale asi nie dosť, keďže sme zas boli poslední. Na druhú stranu sme ale boli jediný tím, čo mal správne všetky odpovede. Pri druhej časti sme sa zase rozprćhli po centre mesta a plnili dané úlohy. Tentoraz sme nechali všetkých súperov v prachu za nami a skončili v rekordnom čase, ako prví so všetkými splnenými úlohami. Sadli sme si teda na terasu v jednej kaviarni a tam sme čakali na ostatných a potom na tých, čo si niečo objednali a museli to dopiť. Odtiaľ sme išli, tí čo chceli, sa najesť do nejakého bistra. Ja som si ale nič nedal, aby som si nechal čo najviac miesta na večeru. Na chate sme mali voľnejšie poobedie. Aby sa ale decká nenudili, dali sme im hrať všelijaké hry čo som vyhrabal v mojich “vedúcovských papieroch”. Najviac ich zabavili ‘Nakazené opice’. Potom som bol už toho behania dosť unavený, tak som si ľahol na “chilloval”. Ostatní sa potom pridali ku mne. Až na malých chalanov, ktorých naučil otec pána domáceho hrať nejakú špeciálnu hru. Potom nám Vladka s Verčou spravili neskutočne dobrý puding, ktorý mi vážne moc chutil. Na večeru sme mali slepačí vývar a výborné rizoto. Potom sa začala chystať nočná hra. Všetci starší boli na určitom mieste v lese, kde nočná hra prebiehala. Mladší, rozdelení po tímoch boli v chate. A ja ? Ja som bol nejaký medzistupeň ktorý mal na starosti všetko ostatné. Bral som decká po tímoch. V predsieni som im dal prednášku o KPZ, keďže sme tu mali nových členov, ktorých do toho bolo treba uviesť. Následne na to, som ich previedol po lesnej ceste až na miesto začiatku nočnej hry s tým, že som v nich pomocou príbehov čo sa na tom mieste stali a svojimi pripravenými rekvizitami a esami v rukáve trošku zneistil a postrašil. Na mieste som ich už prenechal ostatným a vrátil som sa do chaty pre ďalší tím. To čo sa dialo už na tej lesnej čistinke vám nepoviem, keďže to viem len zbežne, pretože som tam nebol a mal som veľa iných povinností, ako aj čítate. Kým som priviedol ten druhý tím, prvý skončil a tých som zase zaviedol do chaty. Takto to pokračovalo, až kým všetky tímy neskončili. Nakoniec som bol za najodvážnejšieho zúčastneného vymenovaný ja. Keďže svetlo som mal len vtedy, keď som bol s niekým iným, pretože som Baterku zabudol doma. Ostatným to prišlo niečo extra v noci behať úplne sám po lese v absolútnej tme, ale ja im furt tvrdím, že je to normálne, keďže tma je môj kamarát. Po skončení nočnej hry sa všetci zobrali na svoje izby a išli spať. Teda tí čo zaspať mohli. Ja som ale neskončil a zahral som si zase s pár ľuďmi na izbe UNO a Žoldyho som naučil, že si nemá začínať do starších (veď dotyčný už vedia o čo sa jedná).
V deň odchodu sa už nič zaujímavé nestalo. Naraňajkovali sme sa, pobalili, upratali ohnisko, odfotili spoločnú fotku a išli domov. My starší sme sa ešte zastavili v Prievidzi v kaviarni, kde mali vážne dobré veci. Duško nás následne rozviezol všetkých až ku domovým dverám.  Keď som prišiel domov, bol som tak unavený, že som si ľahol a spal som až do noci.
Každopádne toto bola jedna z najlepších chát, aké som kedy zažil. Neskutočne sa mi tam páčilo a neviem sa dočkať na tohtoročný tábor, pokiaľ bude prebiehať čo i len z časti tak super ako táto “víkendovka”.

Krko

Zobraziť galériu

Nové dvere v bunkri

1.máj je sviatkom práce a my sme ho včera aj patrične oslávili. Bunker po zime naozaj potreboval brigádu a tak sme využili voľný, slnečný deň a na bicykloch sme sa aj príjemne prešli. Vymenili sme staré dvere za nové, prerobili lavičku dole pri ohnisku a odpratali popadané konáre. Bez práce nie sú špekáčiky, to bolo naše heslo😀 a preto keď bolo už všetko hotové, sadli sme k ohňu a opiekli.
Ďakujeme všetkým, ktorí prišli. Verím, že sme si užili krásny deň

Vladka

1. mája na sviatok práce sme sa miesto vyspávania v posteli vybrali na veľkú jarnú brigádu v bunkri. Stretávali sme sa tradične o 9:00 pri Mestskom úrade. Musel som si trocha privstať, keďže som si v predchádzajúci deň v noci spomenul, že som vlastne nespravil žiadnu údržbu bicykla po zime. Takže ráno som išiel na benzínku, kde som si dofúkal pneumatiky. Všetko ostatné bolo v poriadku. Po ceste na miesto stretnutia som si ešte z auta zobral všetko náradie a pokračoval ďalej. Bol som prekvapený, že aj tak som bol jeden z prvých ľudí čo tam prišli. A ešte viac som bol prekvapený, keď sa s našimi najnovšími členmi objavili aj ich rodičia. Keď sme sa všetci stretli, vyrazili sme. Dorazili sme k bunkru, vydýchali sa a začali sme usilovne pracovať. Bolo tam vážne veľa práce po zime. Niektorí upratovali, iní pílili popadané stromy, ale ja s tými najzdatnejšími ľuďmi sme sa pustili do opravy dverí. Začalo to ešte pre niekoľkými dňami, keď sme ich mali vyniesť hore. Tam sme bohužiaľ zistili, že človek čo ich zváral asi dostatočne nepochopil našu objednávku a tak sme hore vyniesli iba samotné dvere a zárubňu sme mu vrátili na prerobenie. O pár dní na to sme vyniesli hore aj zárubňu, ktorá bola už tentoraz v poriadku, a natreli sme ju aj dvere farbou.  Na 1. mája sme teda mali všetko nachystané. S Filipom sme najprv vysadili staré dvere, a starú zárubňu sme začali vysekávať zo steny. Bolo veľmi zaujímavé pod tým stáť a čakať, kým sa celá stena na nás zrúti. Našťastie pre mňa, iba samotného Filipa zasiahla padajúca tehla. Ale stihol sa včas z väčšej časti uhnúť. Keď bolo dokonané, tak sa ku nám pridali aj starší chalani a Peťo. Zasadili a navŕtali sme do steny, alebo aspoň do toho, čo z nej ostalo, novú zárubňu. Nahodili sme do nej nové dvere a ja som primontoval kľučku. Potom som sa pridal ku Gaťovi a Duškovi a spravili sme novú “opierku” pre tú lavičku zapustenú v kopci pri ohnisku. Popri tom Filip so staršími chalanmi menili komín. Prišiel som zrovna v najlepšom, keď Urbimu padla na hlavu jedna z posledných lát z bývalého obloženia, ktorá tam ostala po tom, čo sme ich minulý rok väčšinu vyhádzali. Našťastie sa mu nič nestalo. Keď sme si všetci dokončili svoje povinnosti, sadli sme si k ohnisku a najedli sme sa. Vďaka Filipovej štedrosti, ktorá mi obstarala špekačku som mal jedlo aj ja. Postupne ale ľudí začalo ubúdať, keďže každý mal ešte nejaký program. Ako posledný som odchádzal ja s Tomíkom, pokiaľ teda nerátam Peťa a malé baby, ktoré s ním išli autom. Toto by bol normálne koniec príbehu, lenže môj skvelý život si pre mňa pripravil ešte niečo nezabudnuteľné navyše. Peťo spomínal, že by bolo dobré, aby niekto odpratal čo najskôr tie staré dvere preč. Samozrejme, že to bola požiadavka na mňa, keďže mám jedno z mála áut, v ktorom sa to dá odviesť a nevadí, keď sa ušpiní. O dva dni na to, sme teda s chalanmi vybehli hore. Dosť to prikrášlim, keď to opíšem ako prechádzku peklom. Boli sme traja a museli sme odniesť staré dvere, zárubňu a starý komín (ktorý teraz vypustím z textu, keďže oproti ostatným veciam to bolo len také “pierko”). Nejakým zázrakom sa nám to podarilo zniesť až ku autu na jeden krát a následne na to sa toho zbaviť. Mali sme ale dosť. Tiež neviem koho to bol nápad dať tam dvere, ktoré by vydržali aj atómový výbuch. Okrem toho, že to bolo neskutočne ťažké, nepomohol ani ten členitý terén a to, že sme boli len traja nám tiež nehralo do kariet. Pokiaľ sme sa zrovna kvôli vysokým horúčavám netopili vo vlastnom pote, tak ostatných jedli “komáro-muchy” zaživa, alebo som sa dusil vlasmi, keďže gumičku som si nechal doma. Všetko to ale dokážem prehliadnuť pri pocite, koľko dobrej a kvalitnej práce sme odviedli, takže som nadmieru spokojný.

Krko

 

Zobraziť galériu

Upratovanie na Dubníku

Tradícia sa znova opakovala, takže sme prvú aprílovú sobotu išli spraviť niečo pekné pre prírodu. Tentoraz sme išli upratovať okolie. Stretli sme sa pred Chiranou aj s ostatnými dobrovoľníkmi a vyfasovali sme vrecia, rukavice a také tie “chňapátka”. Následne na to nás organizátori rozdelili a určili nám, ktorú časť máme mať na starosti. Dostali sme Dubník, takže som bol veľmi spokojný, keďže to tam máme prechodené. Po príchode sme sa rozdelili do menších skupiniek a začali pomaly prečesávať les. Ja som bol, ako inak samozrejme, vo dvojici s Matúšom. Tento rok sme išli z druhej strany Dubníka. Upratovali sme vážne poctivo, čo malo za následok, že nám ostatní úplne zmizli z dohľadu. Trošku nás ale pobavilo a zároveň aj zarazilo, že keď sme prechádzali miesta, ktoré mali byť už upratané od ostatných, tak sme pomaly naplnili ďalšie vrece. Keď už bolo všetko dokonalé, rozhodli sme sa, že ideme na pláž. Odložili sme vrecia na zberné miesto a pri Motýliku, kde sa konala prednáška od Lesoturu sa stretli s ostatnými. Prednáška bola dosť zaujímavá a po jej skončení sme už išli na vysoko očakávaný guláš. Ten samozrejme nesklamal, a tak sme sa najedli do sýtosti. A aj napili, keďže pitie bolo zadarmo tiež. Nakoniec sme sa rozlúčili s Peťom, ktorý tam mal ešte prácu a išli sme pomaly domov. Ale čo by to bolo za návštevu Dubníka, kebyže sa nepovozíme na nestarnúcom modrom kolotoči ? Odložili sme si veci a zabávali sa dokiaľ neprišlo väčšine zle z neustáleho točenia. Aby sme sa dali trochu dokopy, hádzali sme ešte žabky do vody a až keď nás to omrzelo, išli sme domov. Veľmi sa mi akcia páčila, keďže bolo fakt pekne. Len najviac nás všetkých zamrzelo, koľko neskutočne veľa odpadu sme našli v lese. A to sme čistili iba “malý kúsok” okolia. Každopádne sme odviedli dobrý kus práce a teším sa na ďalšiu akciu o rok.
Krko

Zobraziť galériu

Otvorenie turistickej sezóny

Zobraziť galériu

Opäť na bowlingu

V stredu som mal mať schôdzku na starosti ja. Vladka prišla s návrhom spraviť špeciálnu schôdzku na bowlingu a po vyriešení pár problémov sa to podarilo aj zrealizovať. Naposledy, keď sme tam boli, tak bola to celkom sranda, a tak som dúfal, že ma to ani tentokrát nesklame. Stretli sme sa tradične o 16:00 už hore pri dráhe. Bohužiaľ niektorí mali malé meškanie, a keďže sme nechceli začínať bez nich, dali sme si pár cvičných kôl. Konečne po tom, ako dorazili poslední chýbajúci sme začali hrať. Rozdelili sme sa do dvoch týmoch po šiestich. Vladka a Filip nám robili dozor. Bol som neskutočne spokojný so zložením týmu, a tak som sa plný nadšenia pustil do hry. Zo začiatku sa mi moc nedarilo, ale potom som sa rozohral a body sa len tak sypali. U niektorých to ale bolo aj opačne (viz. Žoldy). Hrali sme ako o dušu, keďže nás tlačil čas. Dráhu sme totiž mali prenajatú len na hodinu. Na konci po spočítaní bodov sme síce zistili, že môj tím prehral, ale osobne myslím, že sme sa veľmi snažili a zabavili sme sa viac ako súperi. Nakoniec sme sa všetci po odovzdaní odmien, z ktorých môj tím nedostal ani jednu, rozišli domov. Neviem sa dočkať, kedy si pôjdeme zahrať znovu.

Krko

Zobraziť galériu

Leto 2017: Medulin a pirátska odysea

Je už pomaly koniec októbra, keď dopisujem tento článok. Každou cestou vlakom zo školy som sa v myšlienkach vracala k moru, k teplu a úžasným zážitkom, ktoré sme zažili. V mene všetkých nás deciek patrí obrovské ďakujem Peťovi, Miloškovi, Zuzke a všetkým, ktorí to s nami zvládli aj tak ďaleko od nášho “prirodzeného prostredia” .   Vladka

26.8. – sobota … cesta k moru …

Už podľa úvodnej fotky ste si isto všimli, že táto táborová brožúra nebude ako predošlé. Vlastne ako celý tohtoročný tábor. Bude omnoho menej turistiková, ale za to viac slnečnejšia a slanšia! Ak ale mám niekde začať, bude to pár rokov dozadu, kedy celý tento nápad vznikol. V hlavnej úlohe vtedy bola naša dlhoročná členka Zuzka a najlepší táborový kuchár Miloško, ktorým spolu s Peťom prvýkrát napadlo posunúť našu táborovú klasiku na iný level a vybrať sa do Chorvátska. A keďže tento rok oslavujeme 30.výročie, nebolo lepšej príležitosti tento plán zrealizovať. Mesiace príprav, vybavovačiek a zháňania prostriedkov vyvrcholili 26.augusta ráno, kedy sme sa všetci stretli pred klubovňou pripravení na dlhú cestu. A zatiaľ čo naša batožina v Miloškovom nákladiaku už cestovala, my sme vyrazili niečo pred siedmou rozdelení v štyroch autách. Prvá zastávka nás čakala ešte na slovensko-rakúskych hraniciach, kde sme kupovali diaľničné známky. No a odtiaľ posilnení už aj rannou kávou sme pokračovali cez Rakúsko a Slovinsko. Niektorí cestou dospávali skoré ranné vstávanie, niektorí z okien áut neustále pozorovali krásnu krajinu a niektorí sa zabávali napríklad lúštením sudoku (to, že popritom aj šoférovali si necháme pre seba ). Na zastávkach sme sa väčšinou stretli všetky autá, rozprávali si zážitky z cesty a koštovali, kto má lepšie rezne. Celá cesta bola zábava aj napriek dlhým kolónam, pretože sme sa už všetci tešili na moreeé! To sme po prvýkrát uvideli niekedy okolo 5-tej hodiny večer a okolo 6-tej už sme všetci boli šťastne na mieste, na našich apartmánoch v Meduline. Prvá úloha, ktorú sme potrebovali splniť bolo vyloženie všetkej našej batožiny a bicyklov z Miloškovho nákladiaku. To chlapci zmákli ľavou zadnou, a tak sme konečne všetci mohli navliecť naše biele, stredourópske telá do plaviek a hor sa na prvú kúpačku! Prvý dotyk mora bol pre mňa jeden z najkrajších zážitkov z celého Chorvátska, pretože kúpať sa pri západe slnka bolo naozaj čarovné. A hneď potom prišlo aj prvé prekvapenie uja Kokavca. Aj keď každý mal večeru ešte z domu, on vybalil takmer sto palaciniek, ktoré robil doma štyri hodiny! Čo nám zostávalo, ako ich naplniť džemom a „zblajznúť“. A takto sme napapaní ukončili prvý deň nášho veľkého dobrodružstva. Unavení z dlhej cesty sme zaľahli do postelí.

27.8. – nedeľa … more, more a more …

Nie je krajšieho rána, ako keď vás z postele vytiahne slniečko. A to chorvátske bolo naozaj príjemné. A tak sa začal druhý deň nášho tábora. Dali sme si prvé spoločné raňajky a vrhli sa na veci, bez ktorých tábor nemôže byť. Prvá úloha bola rozdeliť sa do skupín. Tento rok sme mali skupiny tri pod vedením Krka, Erika a Duška. Každá skupina si našla svoje miesto a tvorili názov, pirátske mená a vlajky. Ja som zatiaľ zbierala informácie, kreslila a pripravovala nástenku (samozrejme na slnku aby som si hneď prvý deň pekne spálila chrbát ). Korzári z igelitu, El hippopotamos pirates a Lovci perál to sú názvy troch našich družín, ktoré sme počas doobedia vymysleli. Čas ubehol rýchlo, a keď už bolo všetko vymyslené a nakreslené mohol sa servírovať obed. Jedálniček po chorvátsky, prianie dobrej chuti po chorvátsky … jednoducho všetko v typickej prímorskej atmosfére. Obedovali sme najrýchlejšie ako šlo, pretože všetci sme vedeli, že po obede nás čaká more. Hodili sme sa do plaviek, vzali nafukovačky a hor sa na pláž! S plnými bruchami sme poskákali do vody ale nikomu to očividne neprekážalo. Zabávali sme sa v plnom prúde. Niekto strávil celý čas vo vode, iní sa opaľovali, či šnorchlovali, ale všetkým nám bolo super a užívali sme si vodu a slniečko. Čas pri mori ubiehal vždy rýchlo, a tak sme sa okolo šiestej vybrali späť do apartmánov kde nás už Miloško čakal s večerou (niekedy naše hladné žalúdky čakali naňho ale psst, každý sa dočkal ). Po večeri sme sa vysprchovaní a napapaní vybrali na našu prvú ozajstnú obhliadku okolia. Do mesta Medulin sme to mali peši asi 20 minút, a tak z toho popri stánkoch so suvenírmi a zmrzlinou bola pekná večerná prechádzka. Minuli sme prvé kuny a užili si Medulinský nočný život. Keď sme sa vrátili k apartmánom, bola už naozaj tma, a tak sme si iba zahrali kolo strielačky (vysvetlenie pre rodičov: žiadnu počítačovú hru, hru vonku, ktorá sa len volá strielačka) a vybrali sa každý do svojej postele.

28.8. – pondelok … cyklojazda a nudistický šok!

V pondelok sme sa zobudili do zamračeného dňa, a to bol vhodný čas  na prvú táborovú cykloturistiku. Náš cieľ bol najjužnejší cíp nášho polostrova – maják „svjetionik“ Marlera. Išli sme po normálnej asfaltovej ceste a za najbližším mestom sme vyšli na poľnú cestu. Boli tam obrovské kamene a prach, takže netrvalo dlho a už bol na svete prvý defekt. Samozrejme sa podaril nášmu Matejkovi. Ale nebol dlho sám. O pár metrov ďalej skončil svoju púť aj Žoldy. Takže sa od nás odpojili a pomaly pokračovali po pobreží naspäť do tábora. My sme o pár kilometrov prišli do cieľovej destinácie. Nachádzal sa tam maják a pod ním skaly ako v prírodopisnom filme. Tu sme odpočívali a kochali sa výhľadom. Niektorí si fotili aj zaujímavé fotky s plánom zavesiť ich na internet, ale vlny boli divoké, takže skončilo veľa ľudí mokrých. Cestou naspäť sme išli po pobreží, tou istou cestou ako chalani s defektami. Zahliadol som v diaľke prvú predzvesť, a v tom som si uvedomil, že chalani asi zažili niečo horšie ako defekt a teraz to čaká nás. Neveril som svojim očiam dokiaľ som to nevidel zblízka. Zdalo sa mi, že oproti mne ide starý dedko na bicykli a je úplne nahý. Nezdalo sa mi to! Povedal som si, že to bol asi iba nejaký náhodný divný človek. Ale približne o kilometer ďalej bol nudistický kemp. Nejde to ani moc popísať slovami, čo všetko som videl a verte tomu, že som to vidieť nechcel. Všetci sme sa radšej pobrali naspäť do tábora. Naobedovali sme sa, a keďže celý deň bolo pod mrakom, dnes sme vynechali kúpačku a išli sme sa prejsť do Medulinu. Nahodili sme sa ako včera a išli minúť opäť nejaké tie kuny . Spoznali sme ďalší kus mesta, ale hlavne sme sa príjemne prešli. Pred večerou sme ešte oslávili Samove meniny, na ktoré sa v sobotu pri všetkom tom zhone a cestovaní nejako pozabudlo. Samo dostal od vedúcich zmrzlinu a samozrejme sa o ňu rád podelil. Zahral sa na zmrzlinára a každému dával do kornútika kopček zmrzky aj s čokoládou. Vladka spolu s Duškom sa pred večerou ešte raz vybrali do Medulinu, keďže nás tento týždeň čakali ešte Nikine meniny a Ondríkove narodky. Vrátili sa ale veľmi rýchlo, pretože vonku sa spustila naozajstná plážová búrka. Fúkal vietor, pršalo, ale aj napriek tomu bolo stále teplo. Náš táborák sme preto opäť museli odložiť na neurčito. Po večeri sme si ešte zahrali zopár hier, nazbierali body pre svoje tímy a pobrali sa do postele.

29.8. – utorok … skutočná pirátska odysea …

Určite nebudem jediná keď poviem, že toto bol asi najlepší deň tohtoročného tábora. Už v pondelok večer, keď sme sa dozvedeli čo nás čaká, som sa nemohla dočkať rána. Hneď po raňajkách sme sa zbalili do plážových tašiek,  nahodili sa do našich bielych tričiek k 30.výročiu a vyrazili do Medulinu. Po včerajšej prechádzke sme už presne vedeli kde je prístav, a tak sme ľahko trafili k našej Sandre. Sandra bolo meno lode a vy už asi viete čo nás dnes čakalo a na čo sme sa tak moc tešili. Nasadli sme a zahájili pirátsku plavbu až k majáku Kamenjak. Super bolo, že sme celú túto výletnú loď mali iba pre seba. Horná paluba si užívala „vítr ve vlasech“, slniečko a nádherný výhľad. Tí pohodlnejší sedeli dolu a užívali si vlny. Našim hlavným cieľom boli skalné útesy a jaskyne. Zakotvili sme popri ďalších výletných lodiach, a vtedy začala ozajstná zábava. Vyzliekli sme tričká a priamo z lode sme skákali do mora! Skúsenejší plavci a odvážlivci sa vybrali spolu s našim kapitánom preskúmať zaplavené jaskyne plné medúz. To bol pre mňa naozaj super zážitok! Malé neškodné medúzky vo vode boli ako želatína. A aj keď na začiatku som sa ich poriadne zľakla postupne som si na ne zvykla. Keď sme objavili čaro jaskyne, vyšli sme z nej druhou stranou na útesy, z ktorých sa stala naša základňa na skoky do vody. Šípky, pleskáče, bomby…všetko sme vyskúšali! Ostatní sa kúpali popri lodi, alebo skákali priamo z nej. Naša cesta však od týchto útesov pokračovala ďalej k jednej z najkrajších pláží v okolí. Tu sme si dali hodinovú prestávku. Na tejto pláži nebolo príliš veľa ľudí, keďže sa sem dalo dostať iba loďou. A tak sme sa tu usídlili iba my a pracháči na jachtách . Niektorí z nás sa opaľovali a iní si užívali krásne čistú tyrkysovú vodu. Hodinová pohodka na tejto pláži ušla naozaj rýchlo. Späť do Medulinu sme dorazili niečo po štvrtej už dosť unavení z celého dňa na slnku a vlnách. Preto sme si hneď po príchode do apartmánov dali chvíľu voľna a oddychu. Niektorí nezmari však oddychovať dlho nevydržali, a tak na nich čakala úloha pripraviť večerný táborák. Áno čítate správne, poriadna „vatra“ aj v Chorvátsku! Slniečko tu zapadá o niečo neskôr, a tak sme sa v kľude navečerali, pripravili všetko potrebné a zasadli k ohňu. Celý večer nám Peťo a Kajka hrali na gitare a my sme spolu s nimi spievali naše pesničky.  Predsa len sme však boli medzi domami a nie na Kamennom moste, takže hodinou nočného pokoja sme sa všetci pobrali na izby. Bol za nami naozaj skvelý deň. A aby som nezabudla aj posledný deň detstva nášho Krka. Preto sme mu krátko po polnoci ešte zaspievali “Všetko najlepšie!” a potom už naozaj každý zaľahol do postele.

30.8. – streda … Krko má osemnásť!

V stredu nastal veľký deň, konečne som slávil 18 rokov! Začalo to pekne zhurta. Už pár minút po polnoci, počas toho ako som umýval riady, mi na dvere zaklopala celá horda ľudí, ktorí sa na mňa vyvalili a medzitým spievali Happy Birthday. Ráno po chvíli spania som išiel spraviť raňajky, keďže môj tím mal službu a čakalo ma prvé veľké prekvapenie. Raňajky boli už pripravené našimi staršími vedúcimi, takže sme sa naraňajkovali, nafúkali člny a išli na more. Po chvíli sme zorganizovali kradnutie vlajok. Boli sme ako praví piráti.  Priplávali sme k druhému člnu, začali sa naloďovať a kradnúť vlajky. Bolo to vážne drsné, ale zábava. Potom sme sa naobedovali a išli zase k moru. Teraz bol voľnejší program, niektorí len tak ležali na pláži, iní plávali. Ja so skupinou starších chalanov sme si zobrali čln a išli k bóji, kde sme zakotvili a  potápali  sa do hĺbky. Vylovili sme vážne veľa krásnych mušlí. Neskôr večer ma Erik odlákal  do mesta, aby ostatní mohli pripraviť veľké prekvapenie – oslavu mojich narodenín. Keď som sa vrátil, čakali ma všetci nastúpení pred apartmánmi a začali spievať. Potom prišlo na rad krájanie torty. Bola skvelá a všetkým chutila. Následne tato dostal „nápad“, aby sme sa išli všetci vyfotiť na nočnú pláž. Lenže to sme netušili, že aj toto bola len zámienka. Kúsok od pláže nás zastavil, a v tom sa spustil nádherný ohňostroj, ktorý bol o dosť dlhší než by všetci čakali (hlavne tí cyklisti, ktorí nič netušili, keď sa to vedľa nich začalo odpaľovať). Keď sme tam už boli, tak nakoniec sme si spravili aj spoločnú fotku. Nebola úplne na pláži, pretože domorodý obyvateľ mal problém nás tam pustiť, ale Zuzka si to potom ešte s ním vydiskutovala. Medzitým sa nachystalo „domáce letné kino“ a premietli sme si film Hotel Transylvánia 2. Film bol vážne skvelý a zábavný. Blobík bol podľa mňa, a určite aj podľa ostatných, najlepšia postava. Všetci plní zážitkov  a spokojní sme sa potom vybrali každý svojou cestou. O dnešnom dni by sa dalo písať podstatne viac, ale to by asi pochopili iba tí, ktorí tam naozaj boli a zažili to. O oslave mojich osemnástych narodenín budem rád rozprávať svojim vnúčatám.

31.8. – štvrtok … exkurzia do antických čias …

V tento deň sme mali doobeda na pláne cykloturistiku. Nasadli sme na bicykle vyrazili. Náš predbežný plán bol dostať sa na útesy, pri ktorých sme kotvili na výlete loďou v utorok. Najprv sme išli na polostrov na druhej strane Medulinu, kde sme si pozreli staré rímske opevnenie. Po ceste tam Matúš “nešťastnou náhodou” spadol a rozbil si obidve kolená. Po tom, ako bol zase schopný pokračovať sme išli ďalej. O pár kilometrov sme dorazili k úzkej hrádzi cez záliv. Sadli sme si tam v bufete, nafotili fotky a odpočívali. Peťo nakoniec rozhodol, že pokračovať nebudeme, pretože by nám časovo nevychádzal nasledujúci program. Po príchode nás čakal výborný obed a po ňom sme sa zase na chvíľu išli kúpať. Okolo 16:00 sme vyrazili do Puly. Tu to mala na starosti Zuzka, ktorá nás zábavnou, ale zároveň aj poučnou formou previedla po meste. Vymyslela vážne zaujímavú hru. Skladala sa zo šiestich stanovísk. Na každom nám povedala históriu a zaujímavosti o danom mieste potom nám rozdala úlohy. Najzaujímavejšie bolo, že úlohy boli vždy originálne a dokonale medzi sebou prepojené. Na poslednom stanovisku pri antickom amfiteátri nás čakala posledná úloha. Bol to kvíz. Skladal sa z 15 otázok, z toho 10 sa týkalo jej výkladu v meste. 5 bolo odhadových a týkali sa tábora. Súťažili sme po tímoch a môj tím samozrejme vyhral. O jeden bod za nami skončil Duškov tím. A Erikov ? Tí zostali niekde v prachu dejín ďaleko od nás, ale snažili sa a to sa cení. Mne osobne sa Pula veľmi páčila. Staroveké pamiatky boli vážne zaujímavé a vyššie spomínaný amfiteáter bol neuveriteľne epický. Vrátili sme sa späť do Medulinu a navečerali sme sa. Po večeri nasledoval voľný program. Ja som si ale zobral na starosť decká, takže sme hrali do noci hry. Okolo jednej nás nakoniec zahnali spať.

01.9. – piatok … palacinky a piráti … 

Tak a je to tu! Aj keď pred sebou máme ešte sobotu, posledný deň nášho tábora bol práve dnes. Zobudili sme sa ako vždy niečo pred ôsmou so zámerom poslednýkrát sa okúpať, nazbierať body a úspešne ukončiť celý týždeň súperenia našich pirátskych družín. Hneď prvý plán nám však zrovna nevyšiel. Keďže od rána bolo pod mrakom a vyzeralo, že bude pršať, kúpanie nám vedúci zatrhli. Všetci teda po raňajkách smutne odišli na apartmány a z okna sledovali kvapky dažďa. Zastaví nás ale trochu vody? Prosím vás, kdeže . Každý tím dostal papier s úlohami, ktoré za jednu hodinu museli splniť, a tak v pršiplášťoch a šľapkách behali po pláži, fotili sa s domorodcami a iné srandy. Ten kto prvý prišiel za mnou do izby s morskou vodou, fotkou, informáciami a zarecitoval svoju básničku vyhral. Najrýchlejší v tejto súťaži bol Erikov tím, a tak si odniesli najviac bodov. Ďalej sme doobeda hrali ešte chatovú klasiku “Obleč sa najviac ako môžeš”, ktorá nikdy nesklame a výborne sme sa na nej zabavili. Či aj Tomík, Paťo a Matej, ktorých obliekli do všetkého čo bolo v kufroch je už otázne . Úspešne doobedie ubehlo popri hrách rýchlo a veru nám aj poriadne vyhladlo. Týždeň v znamení hríbov sme zavŕšili posledným chorvátskym obedom. Poobede sa počasie aspoň trošku umúdrilo, ale na kúpanie to stále nebolo. Takže nám bolo jasné, že poslednú kúpačku sme zažili už vo štvrtok. O program bolo ale stále postarané. Minulý rok zožala veľký úspech súťaž v pečení štrúdle, a tak sme tento rok vymysleli pokračovanie tohto kulinárskeho poobedia a súťažili sme o najlepšie palacinky. Každý tím si našiel svoju kuchynku, v ktorej čaroval. Medzinárodná porota potom za víťazov vyhlásila jablkové palacinky Duškovho tímu. Čo si navaríš to si aj zješ! A presne tak sme aj spravili. Pojedli sme všetky palacinky ako olovrant a pomaly sme sa začali pripravovať na finále nášho tábora. Košele po tatinoch, nohavice zo sekáča, šperky ako od cigánov. Asi tak sme vyzerali po prezlečení do našich pirátskych kostýmov. Podľa mňa boli ale všetky masky úplne namakané, a preto hneď po fotke sme sa vybrali na našu poslednú doslova pirátsku výpravu do Medulinu. Trochu sme spestrili nočný život v meste a viacerí ľudia sa s nami aj fotili pretože ako sme neskôr zistili v Chorvátsku existuje politická strana pirátov . Po príchode späť k apartmánom nás čakalo vyhodnotenie celého tábora. Najlepší vyhrali zaujímavé ceny avšak aj tí úplne poslední neodišli naprázdno. Možno nám trochu chýbal tradičný záverečný táborák a atmosféra lesa, ale tento tábor bol celý poriadne netradičný, takže aj tak sme si posledný večer užili naplno.

02.9. – sobota … a dlhá cesta domov.

Tak a sme na konci. Na konci tohto krásneho slnečného týždňa v Chorvátsku. Ubehlo nám to rýchlo ako voda, samozrejme slaná . Ako vždy aj v tento posledný táborový deň nás čakalo už len upratovanie, balenie, dojedanie a hlavne dlhé cestovanie! Hneď ráno sme začali s dojedaním. Spravili sme si vlastné „švédske” alebo skôr „chorvátske“
stoly. Dojedali sme všetko čo sa dalo a každý si tak pochutil na tom čo má rád. Po raňajkách sa všetci pobrali na svoje apartmány baliť kufre a upratovať to, čo sa tam za týždeň bez maminky nakopilo . Niekomu to trvalo dlhšie, no tí čo mali pobalené rýchlo, pomáhali v kuchyni, či nakladali bicykle. Keď sme všetko nanosili do Miloškovho nákladiaku počasie sa rozhodlo za nami doslova smútiť a spustil sa poriadny prímorský lejak. Peťo ešte stihol ráno vyhodnotiť najkrajšiu izbu tábora. Túto prestížnu cenu si odniesli naši poriadkumilovní chlapci z izby, ktorej velil Krko. Pršalo doobeda veru poriadne, a tak sme sa už nezdržiavali a vyrazili na dlhú cestu domov. Všetkých tento úžasný týždeň poriadne vyčerpal, a tak sme cestou viacmenej doháňali nedostatok spánku. No keď sme sa občas prebrali pozerali sme si fotky a rozprávali sa o všetkom, čo sme tento týždeň zažili. Prvá spoločná zastávka bola ešte v Chorvátsku, kde si šoféri dobili energiu kávou a my sme oplieskali posledné kuny (niektorí naozaj na poriadne blbosti ). Cestou sme zažili snáď všetky ročné obdobia. Z Chorvátska sme vyrazili v kraťaskoch, kde aj napriek tomu, že pršalo bolo stále príjemne teplo. Tento krok viacerí oľutovali už na hraniciach, pretože Slovinsko nás privítalo chladným a sychravým počasím. Na rakúskej diaľnici zase pekne fučalo, no jednoducho sme asi boli aj radi, že sme dorazili do tepla domova. Do Starej Turej sme prišli okolo ôsmej večer vyčerpaní z cesty, ale hlavne z tohto nezabudnuteľného týždňa.

A či už na Slovensku alebo v Chorvátsku, vidíme sa o rok!

Zobraziť galériu