Poďakovanie namiesto záveru.

Touto cestou chceme poďakovať Jarovi a Mirovi, ktorí nám robili nielen šoférov, ale fantasticky zapadli do kolektívu a aktívne tvorili celý čas pozitívnu atmosféru. Aj vďaka ním sme zažili v Zamagurí krásne štyri dni, na ktoré budeme ešte dlho spomínať.

4.deň- Belianska jaskyňa a dlhá cesta domov.

Keď píšem tieto záverečné riadky, všetci sme už šťastne doma. Návštevu Belianskej jaskyne sme si odkladali v programe ako zálohu, keď bude pršať. A nepršalo! Všetky dni boli fantastické, každý sa domov vrátil pekne opálený. Ale nakoniec nám to predsa nedalo. Posunuli sme dnešný odchod a poďho kúsok cez cestu a trochu do strmého kopca. Stihli sme prvý ranný vstup. Bolo to príjemné zavŕšenie nášho spoznávania Zamaguria. A čerešničkou na torte bolo, že milá sprievodkyňa dovolila Sáre zanôtiť si na ľudovú notu v jaskynnom koncertnom sále. Všetci sme mali zimomriavky na chrbte. Znelo to fantastický. A to je už naozaj všetko.

Zbalili sme kufre, upratali a rozlúčili sa s pani Slodičákovou. S jednou zastávkou na posilnenie a odľahčenie na benzinke sme sa preštrikovali cez Ružomberok a Strečno a šťastne dorazili k rodičom, ktorí už netrpezlivo vyčkávali pri klubovni.

3.deň- Bachledka, plte na Dunajci a kamaldulskí mnísi

Ráno sme sa zobudili do slnečného rána. Po sladkých kakaukových raňajkách sme vyrazili do Bachledovej doliny. Čakal na nás Chodník v korunách stromov. Ocitli sme sa v inom svete, ale rýchlo sme sa prispôsobili – aj cenovo. Turnikety zavrndžali a boli sme vo výške 24 metrov. Trocha adrenalínu, trocha odvahy a žmýkanie znalosti zo zemepisu. Na záver bol výstup na 32m vysokú vežu s nádherným výhľadom (pokiaľ neprekážali Poliaci). Po zostupe sme sa posilnili a oddýchli a hurá do doliny k autám, Čakajú nás pltníci na Dunajci.

Pri Dunajci nás už čakali dvaja fešní mládenci. Naskákali sme do plte a poď ho dole prúdom. Boli celkom vtipní a zábavní. A ozaj to tam dobre poznajú. Sypali informácie z rukáva, niekedy pravdivé, niekedy klebety od českých turistov a sem-tam si aj vymýšľali. Ale užili sme si to. Trvalo to viac ako hodinu a splavili sme 10km až do cieľa v Lesnici. Odtiaľ nás miestni prepravcovia previezli mikrobusmi späť hore prúdom k Červenému kláštoru. Ale to je už iná kapitola.

Ale u nás sa za posledných 40 rokov nič nezmenilo, takto nás privítala prekvapená pani za pokladňou, keď počula slovenčinu. A tak sme vyrazili na potulky kláštorom bez sprievodcu. Opäť nová skúsenosť. Ale vôbec sme neľutovali. Nikto nás nikam nenaháňal a ani nekŕmil naučenými informáciami. Sami sme sa túlali kráľovstvom kamaldulských mníchov a predstavovali si, aké to asi bolo, keď tu boli oni. Chvíľu mrazivo, chvíľu teplučko  pri Cypriánových bylinkových záhradkách. A majú tu aj vlastný pivovar, žiaľ už bez mníchov. Kto vie, kto to pivo pije teraz……

Cestou k autám sme ilegálne prešli visutou lávkou na poľskú stranu – len tak z recesie. Nasadáme do áut a trielime späť na základňu v Tatranskej Kotline. Tu nás už čakajú v kolibe sympatickí čašníci s večerou. Jeme, čo jedálny lístok dal, veď platí vedúci. Po večernom kvíze čakáme koniec, vycikať a spať. Čo myslíte, odpadli konečne? Zo spoločenskej miestností znie… A serehe……

2.deň- Kežmarok a okolie

Po výdatných raňajkách sme nasadli do áut a najkratšou cestou sme sa vydali do Kežmarku. Nie je to veľké mesto, ale bohatú históriu im môžu veľké mestá závidieť. Začali sme históriou lýcea a starého evanjelického kostolíka. Odtiaľ sme sa presunuli do nového evanjelického kostola, kde má kryptu Imrich Tokoly, najznámejší majiteľ kežmarského hradu. A to sme už v samom srdci histórie mesta v mestskom hrade. Rodové erby a obrazy majiteľov, historická lekáreň, lúče a obrázky doktora Alexandra, poľovnícke spolky, ale aj osud prvej tatranskej ženy turistky.

Po obedovej pauze sme sa presunuli do kaštieľa v Strážkach, kde je výstava obrazov maliara z Beckova Ladislava Mednyánszkeho. Tento nenápadný kaštielik skrýva veľmi veľa historických príbehov, pohnuté ľudské príbehy a výnimočne v tomto prípade aj pozitívne. Je neuveriteľné, že tu žila barónka Margita Czóbelová až do svojej smrti v roku 1972.

Už trochu unavení, ale dorazili sme ešte do Spišskej Belej, kde má múzeum miestny rodák J.M.Petzval. Že neviete, kto to bol? My to už vieme. Vedec svetového formátu, profesor viedenskej technickej univerzity v oblasti matematiky. Bol pri zrode fotografickej optiky a fotografických objektívov. Matematicky dokázal vypočítať zaoblenie šošoviek a tým naštartoval modernú fotografiu. Výstava je veľmi zaujímavá, ale pani lektorka ešte viac. Je fantastické, keď nájdete takýto typ človeka na svojom mieste. Poviem to na rovinu: Nevedeli sme ju vypnúť!

Sme po večeri v neďalekej kolibe  a čo myslíte, sú deti unavené? Neviem, ale momentálne sa vonku naháňajú a o chvíľu začína večerný kvíz. Preveríme, čo si zapamätali.

Zajtra po raňajkách ideme do Bachledovej doliny na chodník v korunách stromov a poobede nás na Dunajci čaká splav na pltiach a Červený kláštor s povesťou o mníchovi Cypriánovi.

Nezabudnite nás sledovať aj na Instagrame a FB.

1.deň- príjazd do Tatranskej Kotliny

Srdečne zdravíme zo severného kúta Slovenska. Cesta bola bezproblémová, zvládli sme to s jedinou zastávkou na Štrbe. Penzión sme našli a naozaj vyzerá tak, ako na fotkách. Luxus s priamom prenose. Dorazili sme skôr, preto sme si vybehli do neďalekej koliby na zaslúženú kofolku, a potom sme sa ubytovali. Krátky relax, niekoľko hier a zrazu bola grilovačka. Chutilo všetkým! Už je večer, sprchy sú v plnom prúde (dievčatá  :-), práve sme skončili večerný kvíz a povedali si pár slov k zajtrajšku. Držte nám palce, po raňajkách vyrážame do Kežmarku.

Tentoraz sme si našli chatu vo Vrbovciach-Štefanovej a nebyť chrípky, bolo by to ideálne ukončenie roka. Tá nás dosť zdecimovala, ale kto bol fit, určite neoľutoval. Už tradične sme si v piatok večer premietli fotky z uplynulého roka a zaspomínali. Trochu sme sa zahĺbili aj do starších videí, aby sme sa pred nastávajúcim rokom trochu inšpirovali predchodcami. Ráno nás zobudilo neuveriteľné slniečko, ktoré nás vytiahlo do prírody na krátku zimnú prechádzku. Podľa prírody bola skôr jesenná, slniečko krásne hrialo, ale zimný severáčik vyhrával. Vydali sme sa po náučnom chodníku na Žalostinú k rozhliadni. Výhľady boli na toto ročné obdobie veľmi dobré, ale vietor nám nedovoľoval sa zastaviť a kochať okolím. Až keď sme sa spustili dole do závetria, slniečko sme si začali užívať. Hrialo neuveriteľne. Po návrate na chatu Lenka s Nikou uvarili puding, na ktorom sme si všetci pochutnali. Do večere sme zahrali niekoľko hier a po večeri už tradične sme si odovzdali vianočné darčeky, na ktoré sa každý tešil najviac. Večer patril žolíkom a dvanástim mesiačikom z televíznej obrazovky. Ráno sme sa zobudili do zasneženej krajiny, aj keď len symbolicky. Po posledných raňajkách sme sa zbalili, upratali chatu a vyrazili domov.