Jednodňové podujatia

Tradícia sa znova opakovala, takže sme prvú aprílovú sobotu išli spraviť niečo pekné pre prírodu. Tentoraz sme išli upratovať okolie. Stretli sme sa pred Chiranou aj s ostatnými dobrovoľníkmi a vyfasovali sme vrecia, rukavice a také tie “chňapátka”. Následne na to nás organizátori rozdelili a určili nám, ktorú časť máme mať na starosti. Dostali sme Dubník, takže som bol veľmi spokojný, keďže to tam máme prechodené. Po príchode sme sa rozdelili do menších skupiniek a začali pomaly prečesávať les. Ja som bol, ako inak samozrejme, vo dvojici s Matúšom. Tento rok sme išli z druhej strany Dubníka. Upratovali sme vážne poctivo, čo malo za následok, že nám ostatní úplne zmizli z dohľadu. Trošku nás ale pobavilo a zároveň aj zarazilo, že keď sme prechádzali miesta, ktoré mali byť už upratané od ostatných, tak sme pomaly naplnili ďalšie vrece. Keď už bolo všetko dokonalé, rozhodli sme sa, že ideme na pláž. Odložili sme vrecia na zberné miesto a pri Motýliku, kde sa konala prednáška od Lesoturu sa stretli s ostatnými. Prednáška bola dosť zaujímavá a po jej skončení sme už išli na vysoko očakávaný guláš. Ten samozrejme nesklamal, a tak sme sa najedli do sýtosti. A aj napili, keďže pitie bolo zadarmo tiež. Nakoniec sme sa rozlúčili s Peťom, ktorý tam mal ešte prácu a išli sme pomaly domov. Ale čo by to bolo za návštevu Dubníka, kebyže sa nepovozíme na nestarnúcom modrom kolotoči ? Odložili sme si veci a zabávali sa dokiaľ neprišlo väčšine zle z neustáleho točenia. Aby sme sa dali trochu dokopy, hádzali sme ešte žabky do vody a až keď nás to omrzelo, išli sme domov. Veľmi sa mi akcia páčila, keďže bolo fakt pekne. Len najviac nás všetkých zamrzelo, koľko neskutočne veľa odpadu sme našli v lese. A to sme čistili iba “malý kúsok” okolia. Každopádne sme odviedli dobrý kus práce a teším sa na ďalšiu akciu o rok.
Krko

V stredu som mal mať schôdzku na starosti ja. Vladka prišla s návrhom spraviť špeciálnu schôdzku na bowlingu a po vyriešení pár problémov sa to podarilo aj zrealizovať. Naposledy, keď sme tam boli, tak bola to celkom sranda, a tak som dúfal, že ma to ani tentokrát nesklame. Stretli sme sa tradične o 16:00 už hore pri dráhe. Bohužiaľ niektorí mali malé meškanie, a keďže sme nechceli začínať bez nich, dali sme si pár cvičných kôl. Konečne po tom, ako dorazili poslední chýbajúci sme začali hrať. Rozdelili sme sa do dvoch týmoch po šiestich. Vladka a Filip nám robili dozor. Bol som neskutočne spokojný so zložením týmu, a tak som sa plný nadšenia pustil do hry. Zo začiatku sa mi moc nedarilo, ale potom som sa rozohral a body sa len tak sypali. U niektorých to ale bolo aj opačne (viz. Žoldy). Hrali sme ako o dušu, keďže nás tlačil čas. Dráhu sme totiž mali prenajatú len na hodinu. Na konci po spočítaní bodov sme síce zistili, že môj tím prehral, ale osobne myslím, že sme sa veľmi snažili a zabavili sme sa viac ako súperi. Nakoniec sme sa všetci po odovzdaní odmien, z ktorých môj tím nedostal ani jednu, rozišli domov. Neviem sa dočkať, kedy si pôjdeme zahrať znovu.

Krko

Rozhodli sme sa ísť v piatok doobeda na krátku vychádzku. Bol sviatok, takže do školy sme nemuseli ísť. Stretli sme sa tradične o 9:00 pred Mestským úradom. Účasť bola prekvapivo vysoká. Bolo nás 11 a pes. Toho si priviedol Martin. Vyrazili sme s cieľom dostať sa k nám už známemu vodopádu v Pavúkovom jarku. Išli po tej istej trase ako vždy. Malo to ale drobný problém. Naša trasa viedla cez pole a keďže bolo po daždi za chvíľu sme sa už brodili v bahne. Všetci sme to úspešne zvládli po náš prvý kontrolný bod. Na Koštialovych vŕškoch sme ako tak zhodili blato z topánok, oddýchli si a pokračovali ďalej cez Koštialovu dolinu. Prešli sme pod železničným mostom a po nejakej chvíli chôdze sme boli na mieste. Prišiel aj taký čas, keď sme ani nevedeli kde sme, ale o tom viac sme boli šťastní , že sme trafili. Trochu nás ale zaskočilo ako sa dané miesto zmenilo oproti našej poslednej návšteve. Všetko v podstate bolo také sychravé a tmavé. Vodopád, ktorý som tak túžil vidieť tam ani vôbec nebol. Ale čo iné som mohol čakať, keď sa blíži zima. Prestávku sme si trochu predĺžili a najedli sme sa. Zamierili sme pomaly domov. Čakala nás ešte jedna poriadna porcia bahna, ktorá naše topánky úplne odrovnala, takže maminky boli určite nadšené, keď im decká po návrate všetko zasvinili. Dostali sme sa k Novému Dubníku a z neho sme cez Drahý vrch prešli do Starej Turej. Rozlúčili sme sa a každý išiel svojou cestou domov. Táto malá prechádzka sa mi veľmi páčila. Nadýchal som sa čerstvého vzduchu a veľmi som sa zabavil. Teším sa, keď tam pôjdeme znovu.

Ráno som sa ja s mojou rodinou, Duškom, Peťom a Gaťom dopravil do bunkra, aby sme všetko prichystali ešte pred príchodom návštevníkov. Práce bolo celkom veľa. Ja s Duškom sme najprv šúpali zemiaky, a potom sme upratovali. Gaťo mal na starosti oheň a rúbal drevo (a aj sekery). Moji rodičia varili guláš. Neskôr som išiel s Gaťom prichystať hru čo som mal na starosti. Ako zázrakom sme všetko stihli dorobiť a z diaľky sme už počuli hlasy natešených ľudí. Najprv prišli naši členovia, neskôr už aj rodičia a iní známi. Všetci jedli guláš, ktorý bol vážne výborný, relaxovali a bavili sa. Medzičasom som si zapísal tímy, čo sa mali zúčastniť hry a pomaly som ich v určitých časových intervaloch posielal na strastiplnú cestu čo ich čakala. Moja hra pozostávala z dvoch častí. V prvej dostali do ruky buzolu. Bol som prekvapený, lebo ani jeden zo zúčastnených ju nevedel ovládať. Jedinou výnimkou boli Milanko a Barča, ktorí si ešte základy pamätali. Podľa indícií museli tímy postupovať trasou čo som navrhol. Na konci bolo prvé heslo, ktoré mi mali prísť povedať. Po tom, ako tak učinili som im dal papierik so “súradnicami”. Tie mali použiť pri pamätnej tabuli, kde mali odhaľovať písmenká výsledného hesla. Keď dostali všetky písmená museli ich správne zoradiť a výsledné heslo mi prísť povedať. Nakoniec to zvládli všetky tímy. Niektorí boli šikovní, niektorí zas toľko nie. Na prvých troch miestach skončili 3 tímy, ktoré mali rovnaký čas a to 9 minút. Boli to Balvany (Karin, Ivanka, Nikolienka a Maruška), Mušník & spol. (Milanko a Kika) a Barčin tím (Barča a jej priateľ Martin). Každý z nich dostal čokoládu. A ostatné tímy ? Niektorí sa zmierili s tým, že sa neumiestnili a niektorí sa nezmohli na nič iné než sa mi prísť sťažovať, vyhovárať a obviňovať ma. “Bol náročný terén! Bola moc zložitá hra! Nevedeli sme nájsť ihličnatý stom, na ktorom bol ďalší papierik!” takéto výmysly padali z úst ľudí, ktorí neskončili na prvých miestach, ale pri tom si ani nevedia predstaviť aké náročné je nejaký podobný program zorganizovať. Okrem tohoto si myslím, že hra bola priam dokonalá. To isté samozrejme platí aj o akcií, ktorá sa mi taktiež veľmi páčila. Neskôr už ľudia začali pomaly vyrážať domov. Upratali sme po sebe ešte a išli sme aj my. Teším sa na budúci ročník.

Na druhý voľný pondelok, 8. mája, sme sa stretli na bicykloch pre Mestským úradom vo veľkom počte. Vyrazili sme do bunkra. Po hodine aj niečo sme boli na mieste. Spravili sme krátku jarnú údržbu. Pozametali, zhrabali lístie. Ja s pár chalanmi sme dostali bojovú úlohu. Jedna bočná stena bola veľmi labilná a tak sme ju mali nejakým kolíkom podoprieť. Tak sme sa pustili do práce. Našli sme perfektné drevo. To sme zosekali, podopreli ním stenu a pribili ho klincom. S tým klincom bol trochu problém. Peťo ma poslal nájsť do šopy klinec. Ten som po chvíli našiel a priniesol. Marek ho nedokázal zatĺcť. Matúš išiel pre kliešte a potom to bola veľká sranda, keď sa ho snažil vytiahnuť. Samo išiel do šopy a niekde, neviem kde, našiel celú krabicu klincov. Neviem ako je to možné. Predsa keď som tam bol ja tak tam boli len tie posledné dva. Nakoniec sa teda všetko podarilo a stena drží. Zatiaľ. Samozrejme, že všetci sa zhodli na tom, že celá táto komédia bola kvôli mne, pretože neviem hľadať. Po všetkých pracovných ťažkostiach sme si sadli k ohnisku a začali sme si opekať. Za chvíľu začali všetci jesť. A to bol pre mňa raj. Teraz som zrazu mohol fotiť fotky všetkých čo jedli. Samozrejme som ich maximálne priblížil a čakal na vhodný moment, aby som mohol svoje obeti zachytiť v ten najlepší, pre nich najhorší, moment. Podarilo sa, mal som veľa úlovkov. Väčšina z nich by ale nemala ani uzrieť svetlo sveta a tak som ich vymazal a nechal si len nejaké symbolické. Po ceste domov sme stretli Filipa na motorke. Neskutočne sa mi tam páčilo.

Krko

Na sviatok 1. mája sme sa stretli na námestí celkom v hojnom počte na bicykloch. Vyrazili sme s cieľom dostať sa do Parku miniatúr v Podolí. To sa samozrejme všetkým nepodarilo. Žoldy dostal defekt a to ešte ani nevyšiel zo Starej Turej. Ostatní sa ale bez problém dostali až do cieľovej destinácie. Potom ako sme sa vydýchali, exkluzívne sme videli ešte nevystavený bratislavský hrad. Najedli sme sa a potom sme zbadali, že sú vonku vyložené obrovské šachy. Samozrejme sme neváhali a pustili sme sa do hrania. Ja s Matúšom proti Matejovi s Gaťom. Takú šachovú štvorhru ešte nikto nevidel. Ja s Matúšom sme na to išli trochu pomalšie, pretože nikto z náš šach nikdy nehral. Gaťo s Matejom sa vychvaľovali, ale nemyslím, že vedeli čo robia. Po veľmi štedrých Peťových radách sme vyhrali. Nasledovalo druhé kolo, kde Gaťa vymenil Dušanko. Ale nedopadli o nič lepšie. Už bolo dosť hodín tak sme sa vybrali domov. Väčšia časť z nás si spravila krátku zastávku vo Višňovom v krčme. Nakoniec sme sa po osviežujúcej kofole zobrali, a tých pár kilometrov sme zvládli. Bolo mi tam veľmi dobre.

Krko

Ráno v sobotu som sa stretol s ostatnými pred mestským úradom. Ja, spolu s ďalšími chalanmi sme prišli na bicykloch zatiaľ čo dievčatá pešo. Potom sme sa vybrali na bicykloch na ústredie lesákov. Tam sme naskákali do áut a odviezli nás na pracovisko. Potom sme sa rozdelili. Chalani si zobrali motyky a dievčatá rukavice, aby mohli sadiť. Po názornej asi minútovej inštruktáži sme sa vrhli do práce. Práca nám išla od ruky. Teda hlavne mne, ale aj ostatní sa snažili. Potom sme sa presunuli na pár iných miest, kde sme tiež sadili. Lesáci boli s nami veľmi spokojní. Podarilo sa nám vysadiť vyše 50 nových gaštanov. Nakoniec sme si išli opekať na také jedno miesto pri ceste smerom na kamenný most. Bol tam ale neskutočný bordel a preto sme to tam najprv všetko upratali a potom sme sa začali zabávať. Dievčatá hrali hry, chalani sa spolu tiež zabávali a ja som všetkých fotil. Niektorých normálne, iných zas tajne. Nakoniec sme si opiekli špekačky. Veľmi ma pobavilo, keď sme jedli. V tom z ničoho nič zafúkal vietor a tácku s horčicou odfúklo Matúšovi priamo na hlavu. Rýchlo sa ale pozbieral. Upratali sme po sebe a vybrali sme sa domov. Veľmi sa mi tam páčilo a som rád že som mohol spraviť veľa prospešných vecí pre moju vlasť.

Krko

Išli sme na bicykloch do Topoleckej. Prišli sme na konečnú autobusovú zastávku a odtiaľ sme išli autami. Prišli sme niekam po cestičke a začali kopať a sadiť potom sme ešte pár krát išli na iné miesta. Posledné bola lúka a pri nej bol táborák. Bolo tam veľa bordelu tak sme ho poupratovať a išli opekať. No ja neviem čo sa stalo, lebo som musel ísť domov.

ˇMarek Ž.

Stretli sme sa s ostatnými v sobotu na vlakovej stanici. Zobral som so sebou aj svoju mamu. Nebol som jediný kto si priviedol príbuzných. Ja som sa ale skôr zdržiaval s mojimi kamarátmi. Cestovali sme vlakom do Hrachovišťa a odtiaľ sme išli pešo starou známou trasou ako každý rok. Na prvom veľkom kopci mi už mama nevládala a tak som to pekne schytal. Hovorila mi, že ako som sa opovážil ju sem pozvať keď som vedel že sú tu také kopce. Zachviľu sa ale upokojila a my sme pokračovali na Plešivec. Bol odtiaľ nádherný výhľad. Ja som sa potom s Vladkou, Matúšom, Matejom, Filipom a Gaťom oddelil a išli sme kus za ostatnými. Zabávali sme sa až pokiaľ sme neprišli na Čachtický hrad. Po malom odpočinku ostatní išli už dole do Višňového, ale moja partia sa vybrala pozrieť na hrad. Inak by to trochu stratilo zmysel. Po prehliadke hradu a tisícoch spoločných fotiek sme začali zostupovať do Višňového za našimi druhmi. Dole v krčme som do seba ešte hodil kofolu a potom sme nastúpili do vlaku naspäť domov. Veľmi sa mi tam páčilo.
Krko

Stretli sme sa o 8.00 na stanici a išli na Čachtický hrad. Mohli sme si zobrať rodinu, tak som zobral aj svojho 3 ročného bratranca. Bratranec išiel pomalšie ako ostatní, tak nás odbehli ešte pred vstupom do lesa. Tak sme sa stratili! Snažili sme sa nájsť cestu, ale márne. No napokon sme išli po hlavnej ceste do Višňového peši. Prišli sme do Višňového síce trochu neskôr, ale to nevadí. Odtiaľto sme vyšli na Čachtický hrad a boli sme tam skôr ako ostatní tak sme sa najedli a išli si popozerať hrad. Nakoniec sme išli naspäť dolu do Višňového. Bratranec si výlet užil a bol veľmi šťastný.
Marek Ž.

Pôvodne sme mali v pláne vyraziť za vitamínom, D, ale nakoniec to vypálilo úplne inak. Slniečka bolo málo, a tak sme to zamenili za pochod za mašinkou. V sobotu sme sa stretli pred mestským úradom, vo veľmi malom počte. Okrem Peťa nás bolo iba 5 chalanov. Vybrali sme sa po ceste smerom na Papraď. Cestou sme sa rozprávali o všetkom možnom. Najviac nás ale zaujala diskusia o filmoch. Keď sme prebrali všetky nové filmy, všetky staré filmy, stihli sme sa pohádať o tom, ktorá filmová séria je lepšia a dozvedeli sme sa Peťove názory na Sci-fi, dostali sme sa konečne na Papraď. Odtiaľ sme zamierili smerom na Poriadie s plánom, že pri tuneli akurát narazíme na starú parnú lokomotívu, ktorá sa v ten deň premávala po trati. Ako sme mysleli, tak sa stalo. Aj keď sme si ju moc neužili, lebo išla tak rýchlo že sa len na pár sekúnd ukázala. Potom ako si všetci zbalili fotoaparáty a Matej dojedol tresčiu pečeň, z ktorej polovicu vyhodil, sme ponad tunel pokračovali na Poriadie. Pri príchode na polorozpadnutú stanicu sme ešte pár desiatok minút čakali na vlak. Akonáhle sme už o pár zastávok vystúpili z vlaku v Starej Turej, čakal nás úchvatný pohľad na tú parnú mašinku. Bola vážne obrovská a nádherná. Takže sme ešte spoločne s bohatým zastúpením nemeckých občanov s kamerami a fotoaparátmi počkali na jej odjazd a vybrali sa domov. Veľmi sa mi páčil výlet.

Krko